#7450 min
#74 – Lukáš Bakoš – Môže ťa vlastná firma vyhodiť?
Vypočuj si audio
Počúvaj a pozeraj na:
Zhrnutie epizódy
Lukáš Bakoš z rozvojovej a konzultačnej firmy Maxman rozpráva, čo sa stane, keď vo firme nie sú šéfovia, platy sa nastavujú transparentne a každý má právo hovoriť do rozhodnutí. Hneď na úvod hovorí, že nie je evanjelistom samoriadiacich tímov a nie je presvedčený, že je to budúcnosť všetkých organizácií. Vysvetľuje, ako u nich vyzerá štruktúra, ako sa rieši odmeňovanie a zdieľanie informácií o tom, kde firma zarába a kde prerába, prečo je to nekončiaci proces a prečo sa firmy takejto transparentnosti boja. Opisuje, ako firma participatívne prežila covid – ľudia sami hovorili, koľko vydržia a ako optimalizovať prácu –, že vo firme ho kolegovia môžu „vyhodiť“ ako člena tímu, a mesačný rituál, kde ľudia hovoria o tom, čo pokašľali. Mišo Ukropec opisuje, ako tvrdo zasiahol covid jeho firmu a aké ťažké sú rozhodnutia o prepúšťaní.
Hlavné myšlienky
- Samoriadiaca firma nie je pre každého – Lukáš nie je jej evanjelistom, hoci to u nich funguje.
- Transparentné platy a zdieľanie informácií o tom, kde firma zarába, sú nekončiaci proces, ktorý treba každý rok ladiť.
- Princípy dospelej organizácie sa dajú použiť aj na postupnú zmenu kultúry, nie len na úplné zrušenie hierarchie.
- V kríze pomáha pravda a zapojenie ľudí do rozhodnutí – Maxman tak prežil covid.
- Aj majiteľa môžu kolegovia v tíme odmietnuť ako člena tímu.
- Otvorene hovoriť o vlastných chybách (napríklad mesačný rituál „čo som pokašľal“) vedie k tomu, že ľudia chyby neschovávajú.
Kapitoly
Zobraziť všetky kapitoly (14)Skryť ďalšie kapitoly
Citáty
Ja nie som evanjelista samoriadiacich tímov.
Máme blacklist klientov.
Popis epizódy
Čo sa stane, keď v tvojej firme neexistujú šéfovia, platy sa nastavujú transparentne a každý má právo hovoriť do rozhodnutí? S Lukášom Bakošom sme sa ponorili do sveta dospelých firiem bez hierarchií.
🔹 Čo sa stane, keď zrušíš hierarchiu
🔹 Ako sa nastavujú platy bez šéfa
🔹 Prečo nie každá firma zvládne byť „slobodná“
🔹 Ako prežiť krízu, keď nejde len o čísla
🔹 Prečo v ťažkých časoch pomáha pravda a transparentnosť
Prepis epizódy
Zobraziť celý prepispribližne 40 min čítaniaRozbaliťZbaliť
Prepis vznikol automaticky (ElevenLabs Scribe) a je mierne upravený. Môže obsahovať drobné chyby v rozpoznaní slov alebo hovoriacich.
Mišo Gula: Akému percentu ľudí naschvál neodpovedáte?
Lukáš Bakoš: Máme blacklist klientov. Ja nie som evanjelista samoriadiacich tímov, že ja nie som presvedčený, že toto je tá cesta. Ja nie som ani presvedčený, že to je budúcnosť organizácií. Keby to dopadlo tak, že ja mám direktívne rozhodovať, tak by som v tom momente prepustil piatich ľudí. Prechodová fáza bola na hovno.
Mišo Ukropec: Tento podcast vám prináša Infotech. Ak potrebujete softvér a neviete na trhu žiadny nájsť, je to jednoduché. www.infotech.sk.
Mišo Gula: Nazdárko Lotočar.
Mišo Ukropec: Čau, čau Fešačík. Ideš. Teraz si mi pred troma sekundami si mi povedal, že máš nový opening tak ako okej. Mám nový opening, lebo pred minútou som ho nemal. Daj. Náš hosť, a preto si tak Adame dobre rozumieme. Tak, že sa musí dlho učiť, aby sa dostal na moju úroveň, lebo je, sme zistili o desať dní mladší odo mňa. Nie len rovnaký rok, ale dokonca rovnaký mesiac. No ale je to HR-istická hviezda prvej veľkosti a som na seba nesmierne, ja by som povedal, že pyšný, lebo hrdý nestačí. Toto som bol normálne som narástol päť centimetrov, keď mi, Ludka Gorem povedala, že na konferencii som dostal o chlp vyššiu známku na konci ako Lukáš. To som čumel, čumel, čumel jak puk, lebo našim hosťom neni dneska nikto iný ba Lukáš Bakoš. Čau, čau.
Mišo Gula: Nazdar.
Mišo Ukropec: Ten má štandardne najvyššie hodnotenia za všetky pičovachčiny, ktoré na konferenciách robí. Ale ja som to dal vtedy tak na pán, že som ho trumpol o tri chlpy.
Mišo Gula: Vôbec tu nič momentálne nesmrdí.
Lukáš Bakoš: Nie.
Mišo Ukropec: Okrem nejakej-
Lukáš Bakoš: Ty si mi hovoril na začiatku, že som-
Mišo Gula: Okrem nejakej pohamutnej samochvály.
Mišo Ukropec: Nie, to chválim jeho, jaký je šampión. Á.
Lukáš Bakoš: Že mal som čo robiť, aby som o tri chlpy to prekonal, ale to musel som mať šťastie jak svine. Ja keď vás tak počúvam, vy si vystačíte aj sami. To je-
Mišo Ukropec: Sme si pičovaly.
Lukáš Bakoš: To je čarovné.
Mišo Gula: Je to tak, ale máme nejaké normy z Bruselu a tak, tak musíme tu mať niekoho z nich.
Lukáš Bakoš: Ešte M-Michal, keď si hovoril, že teda o desať dní si starší a predtým, než sme spustili si hovoril, že to máš o desať dní viac skúseností. Tak ja verím, že tých desať dní fakt stálo za to.
Mišo Ukropec: Určite mozgová obrna, polročné liečenie v Piešťanoch a tak. Mám veľa skúseností so sračkami v pohode.
Lukáš Bakoš: A v tomto duchu budeme pokračovať.
Mišo Gula: Určite. No lebo, a témou dnešnou bude to sa ti verím, že bude páčiť. Nebude teda prísne HR-istická, aj keď teda ľudí sa bude týkať, ale
Mišo Ukropec: teba máme, teba mám aj v krabičke, že nielen manažérske rozprávky kážeš-
Mišo Gula: Ale ich aj žiješ, s Maxmannmi.
Mišo Ukropec: No a témou by malo byť okrem iného, že samoriadiace firmy. To by mohla byť tvoja, tvoja téma.
Lukáš Bakoš: Áno, o tom môžem rozprávať dlho, takže ma musíte zastaviť.
Mišo Gula: Bude nás to zaujímať, lebo sme tu mali už takého priekopníka jedného.
Lukáš Bakoš: Ako, ako dopadol? Vieš čo, vyzerá to dobre.
Mišo Gula: Ale dobre, dobre, lebo, lebo Mišo je veľmi open tejto téme. Ja nedisponujem tímom, kde by som to potreboval riešiť, čiže ale ako znie to dobre. Takže pozdravujeme týmto Fera Baníka.
Mišo Ukropec: Tak aj keď on je vlastne z inej, z inej kliky. On je od forbsákov od, od Jura Kráľa, ktorý ináč kedysi robil pre teba. Áno, áno. Tak. Juri. Takže- Pozdravujem. Takže snáď to teda Jurač nebude brať ako konkurenčnú nejakú vložku. Je to čístá zhoda okolností. No ale ja som okrem toho za-zachytil, že ste mali nejaké tridsiate výročie založenia firmy. to tiež áno.
Lukáš Bakoš: Minulý rok sme oslavovali tridsiatku. Letí to neuveriteľne.
Mišo Ukropec: No a my sme mali v Infotechu dvadsaťpäťku v decembri. Ty vole, starí sme. Pardon a-
Lukáš Bakoš: A ty ešte o desať minút starší.
Mišo Ukropec: No.
Lukáš Bakoš: Nie, desať dní.
Mišo Ukropec: Desať dní.
Lukáš Bakoš: Desať dní.
Mišo Ukropec: Jesus. Neni mi pomoci. No čo? Tak jak to frčí u vás v Maxmanni?
Lukáš Bakoš: Tak sa pýtajte,
Mišo Ukropec: Som sa opýtal.
Lukáš Bakoš: Počkaj, počkaj, dám, dám takú nejakú výzvu, že, že dajte mi, že keď mi dáte nejakú otázku, na ktorú vám poviem, že nie som ochotný odpovedať, nie že neviem odpovedať. To by bolo ľahké, lebo viem veľa vecí, na ktoré neviem, ale že nie som ochotný odpovedať, čo sa týka firmy, lebo keď hovoríme, že teda fungujeme s-samoriadiaco a transparentne.
Mišo Gula: Akému percentu ľudí naschvál neodpovedáte?
Lukáš Bakoš: Počkaj, naschvál znamená čo?
Mišo Gula: Že ich normálne ghostnete.
Lukáš Bakoš: Myslíš klienti? máme blacklist klientov.
Mišo Gula: Blacklist. Ja sa pýtam na percento. Ja viem, že dáke máte.
Lukáš Bakoš: Tak to nie, že nechcem odpovedať to, že neviem. No tak proste je pár firiem, ktoré sú na, na blackliste.
Mišo Ukropec: Počúvaj, ale ty máš veľmi neinkluzívny jazyk. Vieš o tom? Lebo, lebo ty ako HR-ista by si nemal používať veci ako blacklist, whitelist.
Lukáš Bakoš: Počkaj, ja nie som HR-ista.
Mišo Ukropec: Dobre, ty si psychiater, ale-
Lukáš Bakoš: Psych, psychológ.
Mišo Ukropec: Ja viem, že psychológ, ale som to chcel tak trošku oné. No tak ale-
Mišo Gula: Tak, tak ale dobre, tak nech nám to zarámcuje tú svoju ako kebyže profesiu a, a-
Mišo Ukropec: No a hlavne sa nevyhýbaj odpovedi.
Lukáš Bakoš: No a teda čo? Že koľko percent máme na
Mišo Ukropec: Na nie blackliste.
Lukáš Bakoš: On to povedal prvý. On to povedal prvý, nie?
Mišo Ukropec: Na grey liste.
Lukáš Bakoš: Na Grayliste.
Mišo Ukropec: Jesus. Toto vyškrtnime celé tieto posledné tri minúty.
Lukáš Bakoš: Celé, poďme celé od začiatku, lebo to frčí-
Mišo Ukropec: Ako to frčí Maxmane, haló. A ty do toho nemotaj to, čo nechceš odpovedať. Proste frčíš.
Mišo Gula: Ja však chcel dať challenge, no tak som sa opýtal chujovinu, aby to vieš fungovalo.
Lukáš Bakoš: No, vyzerá nám to dobre. Ako to fr-frčí, frčí to dobre. Napriek tomu, že niekde na začiatku a to už ja to opakujem inak často, tak by som, musíte sa ma pýtať také veci, aby som neopakoval to, čo sa ma pýtajú v každom druhom podcaste.
Mišo Ukropec: My to nevieme.
Lukáš Bakoš: Nie, vy to musíte vedieť.
Mišo Gula: Nie, nie, nie. V prvom rade nám povedz, čo ako robíš, lebo aj my si naivne myslíme, že nás všetci ľudia poznajú a nepoznajú. To bude platiť aj, aj pre teba.
Lukáš Bakoš: Ja si to ani nemyslím. Ja si to ani nemyslím, ale ja mám ešte k tomu ďalší claim, že ja si myslím, že to ani nikoho nezaujíma, že jedna vec, že ťa nepoznajú a druhá vec, že ani, ani nezaujíma, že, že čo presne robíš. Ale robím v Maxmane. Maxmane, konzultačná firma, rozvojová firma. Primárne, keď to vzniklo tých tridsať rokov, ktoré si hovoril dozadu, tak ten názov vznikol ako maximum pre manažment. Čiže primárne pomáhame manažérkam a manažérom lepším spôsobom fungovať so svojimi tímami alebo so svojimi firmami. Takže keby som to mal takto zhrnúť, tak, tak to je ten cieľ. No potom tých ciest k tomu je veľmi veľa, ale to, na čo ste sa pýtali na začiatku, asi na čo si narážal, že Češi tomu hovoria, že sme slobodná firma. Ja nemám úplne rád ten názov slobodná, lebo mi to nestačí. Keď sa povie slobodná, tak musíš mať ešte lomítko zodpovedná. Lebo keď sa povie sloboda, to vyzerá, že keby ľudia majú úplnú voľnosť. Nemáme úplnú voľnosť. Proste musíš niektoré veci robiť aj také, ktoré sa ti nechcú robiť. A preto sa radšej voláme, že sme dospelá organizácia a dospelá to je z tej transakčnej analýzy, kde máš ego stavy rodič, dieťa a dospelý. A my sme si povedali, že nechceme mať manažment, ktorý by fungoval takým tým rodičovským spôsobom, že proste rodič ti povie, čo máš robiť, potom ťa pochváli, potom ťa odmení. Keď to nespravíš, tak ťa vyhreší a všetky tie veci okolo toho. Takže sme sa roky rokúce dozadu pretransformovali na dospelú firmu a fungujeme flat. Ako sa to povie, nehierarchicky a transparentne. Transparentne znamená, že všetci ľudia poznajú všetky čísla a nie sú tajné informácie. Na začiatku roka sa musíme dohodnúť na tom, kto bude koľko zarábať. Na konci roka, ak je dobrý rok, tak sa musíme spoločne dohodnúť na rozdelení bonusov. A vlastne sme zrušili hierarchiu. To je, to je asi to, to kľúčové, na čo si sa pýtal na začiatku.
Mišo Gula: Dobre a súvisí to skôr s tým, že ste odhliadnuc od toho, že rušíte hierarchiu, ste vlastne všetci ste ako keby konzultanti v rámci firmy, hej?
Lukáš Bakoš: Nie, nie.
Mišo Gula: Čiže ako, ako vyzerá tá štruktúra tých, tých ľudí?
Mišo Ukropec: To nie je štruktúra.
Mišo Gula: To nie je štruktúra, tak hej.
Lukáš Bakoš: No vyzerá ako v akejkoľvek inej firme. Máš ľudí, ktorí to marketingovo okolo toho riešia. Máš ľudí, ktorí to predávajú, máš ľudí, ktorí to realizujú a máš ľudí, ktorí majú na starosti back office. Čiže to je plus mínus ako keby zjednodušená štruktúra väčšiny firiem. Čiže nie je to, že všetci sú konzultanti a stretli sa spoločne a ako keby každý si robí to svoje. Je to tím, kde tí ľudia od seba navzájom závisia. To je, to je dôležité.
Mišo Ukropec: No rozumiem, ale vieš, štandardne býva, že nejaká teta v back office, ktorá produkuje akurát tak to, že štát je spokojný snáď a všetky faktúry sú zaplatené, jak došlé, tak, tak vystavené. Tak ona má ale iný navonok biznisový význam ako obchodník, ktorý to predá alebo vo vašom prípade konzultant, ktorý to odmaká to, čo ten obchodník predal.
Lukáš Bakoš: No ja s tým absolútne súhlasím.
Mišo Ukropec: Tak no ale keď sa práve rieši takzvané odmeňovanie v takýchto organizáciách. Teda takto, to sa rieši vo všetkých organizáciách, len vo všetkých organizáciách štandardných ten obchodník, ktorý že má najväčšiu držku, tak si spravidla vie najviac vyvrieskať. Aspoň také mám ja pozorovanie. A tí ľudia, ktorí sú tam niekde neviditeľní v pozadí mimo manažmentu, tak tí si spravidla nevedia vyvrieskať, preto sú back office, nie sú front end, ale sú back office.
Lukáš Bakoš: Okej, neviem, že či úplne ako keby toto, toto je to moje vnímanie. Moje vnímanie je, že zastávaš alebo v tej firme sú rôzne role a ja som do veľkej miery zástancov, nazvime to, že neviditeľnej ruky trhu a tá neviditeľná ruka trhu si to do istej miery vie upratať. To znamená, keď máš nejakú pozíciu, na ktorú sa ti hlási množstvo ľudí a každý to vie urobiť v požadovanej kvalite, tak tá pozícia má trochu inú hodnotu, ako keď máš pozíciu, na ktorú nevieš zohnať človeka a málokto to vie urobiť v tej kvalite, ktorú potrebuješ. Čo, čo je logické, ale to nemá prečo vyvolávať hard feelings. Čiže u nás sú platové rozdiely, u nás sú pozície alebo ľudia, ktorí robia veci, ktoré sú možnože náročnejšie alebo trhovo hodnotnejšie, nemusia byť náročnejšie-
Mišo Ukropec: Tak.
Lukáš Bakoš: -ale sú trhovo hodnotnejšie a tým pádom logicky ako keby v tej štruktúre majú väčší podiel na, na bonusoch a majú vyšší plat.
Mišo Ukropec: Okej a jak sa s tým vysporiadavajú? Alebo nie, nie že ak tí, ktorí sú vo firme, lebo tí, ktorí sú vo firme, sú s tým asi viac či menej v pohode, lebo prebieha to nejakým, nejakou diskusiou. Ale toto ste asi nemali vždycky na začiatku takýto režim a tým pádom-
Lukáš Bakoš: Nemali.
Mišo Ukropec: -logicky a tým pádom bola nejaká prechodová fáza. Kľudne mohla byť pred pätnástimi rokmi, ale nejaká prechodová fáza bola a určite boli ľudia, ktorým sa to veľmi nepáčilo.
Lukáš Bakoš: No a tá prechodová, tu sa nadáva v tomto podcaste?
Mišo Ukropec: Môžeš kľudne.
Lukáš Bakoš: Či nenadáva?
Mišo Ukropec: Ty si to, to je koľko?
Mišo Gula: Ale do riti.
Lukáš Bakoš: Neviem, hanbím sa. Nenaštudoval som si. Neviem, že čo všetko je tu. Dobre, budem sa snažiť tak akože slušne. Prechodová fáza-
Mišo Gula: Nie, čo ti drbe.
Lukáš Bakoš: Prechodová fáza bola na hovno. Tak to pekne, to som dobre zarámcoval. Lebo keby som to zle uchopil a vlastne sme to preklopili do toho otvoren, open book policy alebo to, že otvoriť platy, poďme sa o nich baviť. To prebehlo v podstate necelých pätnásť rokov dozadu, ako si povedal, ale v podstate z mesiaca na mesiac. Že v decembri som si spravil také kolečko po mojich, kamošoch a kamoškách, manažéroch, podnikateľkách, že čo si myslia o tom, že by som teda otvoril účto a nastavovali by sme si platy a-
Mišo Ukropec: Či sa zbláznil.
Lukáš Bakoš: Všetci mi hovorili, že to je blbosť a že, že to nedopadne dobre. Išiel som za Petrom Benkovičom. Peter Benkovič, to ti, ak ho náhodou niekto nepozná, za mňa, nikto nevie o manažmente všetko, ale Peter Benkovič má k tomu najbližšie. On tú firmu pred tridsiatimi rokmi zakladal, ja som ju od neho kupoval a išiel som sa s ním poradiť a mu hovorím: „Peter, rozmýšľam nad tým, že by som od budúceho roka to otvoril. Nastavili by sme si spoločne platy a tak ďalej a tak ďalej. Myslíš si, že tento tím je na to zrelý?“ a Peter mi so stoickým pokojom povedal: „Myslím si, že ten tím na to zrelý nie je, ale veď urob to.“ To ma povzbudilo. To ma povzbudilo tak, že sme v januári proste otvorili všetko a nebolo to dobré, lebo presne to, čo ty si povedal, boli hard feelings a nepríjemné boli ľudia, ktorí nazvime to, že aj akože ostrejšími lakťami si viac vyboxovali. Ale to nebola chyba toho systému ako takého. To nebola chyba toho, že to otvoríš, že to spoločne riešite. To bola chyba toho, že som to proste urobil rýchlo, bez prípravy a hlavne my sme vtedy strašne málo veci merali. My sme boli takí akože punk style. Málo veci sme merali a keď málo veci meriaš, tak ty vlastne nevieš, na základe čoho sa máš rozhodnúť. Ja neviem na základe, že, že máme nejaké vzťahy. Ja v podstate neviem, čo robíš ty. Neviem poriadne, čo robíš ty, ale my sa poznáme.
Mišo Ukropec: Tak ja som bol lepší.
Lukáš Bakoš: Tak tebe dám, akože, že zahlasujem za lepší plat. Blbosť. A postupne sme pochopili, že proste potrebuješ mať nejaké kritériá, potrebuješ to merať a pravidelne reportovať, ako keby feedbackovať ten spôsob, ako sa tie platy nastavujú a postupnými nejakými iteráciami ho zlepšovať. A potom už to začalo fungovať. Ale na začiatku to bolo zlé. To je to, čo ty si pomenoval. To, to nebolo dobré.
Mišo Ukropec: No lebo tohoto s-, keď, keď sa v nejakej firme povie, že by sa mali zdieľať informácie o tom, kde sa zarába, prerába, kto čo robí a takto tú výplatu, alebo že sú zverejnené, nezverejnené, ale že ľudia vedia, koľko zarábajú kolegovia, tak to mám v krabičke, že to je úplne, že na konci, na konci, na konci takéhoto nejakého-
Lukáš Bakoš: Ja súhlasím
Mišo Ukropec: procesu. Lebo, a to budem mať potom k tomu tému, to môže byť aj akože za nejakou legislatívnou čiarou. ale to ma, to ma v samotnom tom ako netrápi. Lebo toto je vec firemnej kultúry. A keď sa, keď si firma povie, že dobre, tak si povedala, že dobre, hej, nakoniec. No ale, koľko vám trvala tá upratovacia? Teraz nemyslím, že upratovali ste ľudí, ale že upratovali, upratoval si tú, tú komunikáciu a vyžehlieval príliš rýchle rozhodnutia.
Lukáš Bakoš: Vieš čo, ja, ja to beriem tak, že sa to deje stále.
Mišo Ukropec: Okej.
Lukáš Bakoš: Že to je ako keby nekončiaci proces, lebo každý rok, keď sa to deje, tak kedykoľvek ktokoľvek má pocit, že by sme to mali nejako vychytať, no tak proste príde a povie: „Počúvajte, ešte by sme mohli skúsiť toto.“ A my s tým veľakrát experimentujeme. ale ak sa bavíme o tom dramatickom skoku, tak to bolo po tom prvom roku, že my to za ten prvý rok to zatriaslo. Teraz sme zistili, že to nie je zlé. Teraz sme pochopili, že máme niektoré veci si nastaviť, niektoré veci máme merať. A keby som to mohol celé urobiť ešte raz, tak by som nezačal s tým, že v decembri poviem, že v januári, ale v decembri by som povedal v januári o rok-
Mišo Ukropec: V ďalších rokoch
Lukáš Bakoš: a poďme tento rok sa hrať, že čo všetko by sme potrebovali vedieť, poznať, merať, nastaviť na to, aby o ten rok tá transformácia bola perfektná.
Mišo Ukropec: Tým, tým, tým-
Lukáš Bakoš: Toto by bolo to pou, ponaučenie pre mňa.
Mišo Gula: Tým, že si to urobil tak, tak rýchlo, bola tam nejaká úmrtnosť? Vypadli z toho nejakí ľudia?
Lukáš Bakoš: v tom čase nevypadli, ale s odretými ušami. To skôr ako keby o, o šťastí, než že by to nebolo zlé. Že bolo to zlé, že tá transformácia nemala vyzerať tak a neodišiel v tom roku nikto, ale nie preto, že ako keby to nebolo chybné. To je, že máš šťastie.
Mišo Gula: Že, že si to proste ustál nejakými-
Lukáš Bakoš: No ale neskôr odišli, hej.
Mišo Ukropec: A ako hodnotíš tie odchody?
Lukáš Bakoš: Každý odchod je dobrý.
Mišo Ukropec: Ale dobre, dobre, ale môže byť aj taký, že, že som rád, že je preč, ale môže byť aj, že som rád, že je preč, ale urobil by som to ináč, hej?
Lukáš Bakoš: Óóó.
Mišo Ukropec: Tak rôzne to môže byť.
Lukáš Bakoš: Vieš, asi by som, t-to je široké spektrum. celkom pekne si sa trafil, že, že som rád, že je preč, ale urobil by som to inak. mám aj také, že je mi ľúto, že je preč. a urobil by som to inak, aby nebola preč, napríklad, no takže, ale, tá, tá výhoda potom je, že už v momente, keď to trošku začne fungovať, tak už to má aj ten marketing okolo a už tým pádom to priťahuje nejaký typ ľudí a odpudzuje nejaký iný typ. Čiže to turbulentné to boli tie úvodné roky pred tými, ja si nepamätám presne dvanástimi, trinástimi rokmi. Takže dajme tomu, že ten jeden, dva roky boli také ako keby turbulentné, ale postupne tým, že zrazu už to o nás ľudia vedia, keď niekto prichádza, tak, cca tuší, do čoho ide. Plus my si dávame záležať, aby tí ľudia mali možnosť, keď ku nám idú, tak si nás najprv oťukať. to je výhoda malej firmy, že, že, že nevznikne nám, že tu sa kľúčová pozícia uvoľnila a teraz to musíme do mesiaca obsadiť a za každú cenu. snažíme sa skôr proaktívne byť v kontakte s rôznymi ľuďmi a oni nám pomáhajú postupne zistiť, že aká je to kultúra. Majú možnosť sa zamyslieť nad tým, že či by do tej kultúry išli a my máme možnosť zamyslieť sa, že či ten človek by k nám pasoval. Takže ono sa to potom ustabilizovalo a teraz je to fajn. Ale ten začiatok, ten bol, ten bol turbulentný, no.
Mišo Ukropec: Dobre. A teraz, ja som Semlerovho, Semlerovu TEDovú prednášku, ktorá Vzbudila o toto záujem ona aj niekedy z roku 2000 myslím, že 15. Neviem, kedy on písal tú svoju knižku Podivína, to sa už nepamätám, ale-
Lukáš Bakoš: Ale to on s týmto celým začal takých tridsaťpäť rokov dozadu.
Mišo Ukropec: To je v poriadku.
Lukáš Bakoš: A Maverick bude mať podľa mňa dvadsaťpäť rokov, ale možno si vymýšľam.
Mišo Ukropec: Zistíme, pozrieme sa. Teraz, jak sa ty k tomu dostal? Lebo ja som to teda objavil v roku dvetisíc, myslím, že to bolo 15.
Lukáš Bakoš: Aha.
Mišo Ukropec: No ale ty si s tým začal skôr, lebo teda jak ty si k tomuto konceptu vôbec dospel?
Lukáš Bakoš: Ja som, do Maxmanu som sa vlastne vracal po pôsobení v korporácii a v takej strednej IT firme. A ja som pochopil, že ja proste nechcem byť manažér, že ma to, ani na to nemám predispozície nejaké, že nechce sa mi robiť také tie, respektíve v tom čase manažér, lebo v tom čase ten manažment predsa len bol iný, ako je teraz po pätnástich rokoch. Ale v tom čase to veľa stálo a padalo práve na manažérkach a manažéroch, že máš všetky tie, máš byť ten proste líder, vizionár, všetky tie ciele a toto. A ja som si povedal, že ale mne sa to nechce. Ako keby ja chcem takú tú spoluprácu. Lenže bol som majiteľ firmy a to mi nejak ako celé nevychádzalo. Tak som si hovoril, že nie, že ja to proste potrebujem spraviť nejako flat. Mavericka som čítal roky predtým a ja som si myslel, že to je vymyslené. Ja som si myslel, že on, on, že si to, že si to Semler vymýšľa, že to je blbosť, že-
Mišo Ukropec: Ja som si teraz vyhľadal 88.
Lukáš Bakoš: Ty kokino.
Mišo Ukropec: A ja som to, no normálne, že debil, že 2015. Aj to som mal tu upozornený-
Lukáš Bakoš: Ja som to čítal, ja neviem, 2005, 6 a ja som si hovoril, že dobrý vtip. Tam hovorí, že v Brazílii tam aj tak nikto sa nepôjde pozrieť, ako že je to vymyslené. A druhá vec je, že z toho sa nedalo inšpirovať, že tam nebol žiadny konkrétny návod, že keby bola kni- a ja som neobjavil inak knihu, kde by boli konkrétne odporúčania, ako trebárs urobiť tú transformáciu.
Mišo Ukropec: Tiež nie.
Lukáš Bakoš: Potom roky rokúce, keď už sme si dosť nabili čumák na všetkých možných chybách, tak som sa dostal k Frederic Laloux. Hej, Budúcnosť organizácií, ale ani on tam nedáva nejaké veľké návody.
Mišo Ukropec: Je to také fluffy.
Lukáš Bakoš: Sem tam niečo. Pár vecí z toho sme použili. Niečo málo je v tom No rules rules. Netflixácko má tiež a vlastne návody nie sú nikde. Čiže my sme boli nútení všetky tie chyby urobiť a učiť sa z vlastných chýb. Bohužiaľ.
Mišo Ukropec: No a to ma privádza k dobrej otázke teraz aspoň pre mňa dobrej.
Lukáš Bakoš: To je pekné, že si vieš vyhodnotiť. Že si vieš vyhodnotiť svoju otázku.
Mišo Gula: Tá ma potešila, keď mi napadla.
Lukáš Bakoš: Ty šibať také dobré otázky.
Mišo Ukropec: Že keď ste si celý, celým týmto prešli, tak reálne to dnes
Mišo Gula: nemusíš to priamo ponúkať, ale vieš si predstaviť to ponúknuť niekomu ako službu nejakej inej firme, že ich týmto procesom viete
Mišo Ukropec: previesť ako keby?
Lukáš Bakoš: Ale my to aj robíme pre firmy, my to aj robíme, sprevádzame. Na druhej strane, to je, to je, firmy sa toho boja a aj tomu rozumiem. Teraz dôležitý claim je, že ja nie som evanjelista samoriadiacich tímov, že ja nie som presvedčený, že toto je tá cesta. Ja nie som ani presvedčený, že to je budúcnosť organizácií.
Mišo Gula: Že nie si vegán manažmentu, hej? Že, že každému o tom musíš rozprávať.
Lukáš Bakoš: Nie som vegán manažmentu. Myslím si, že je to jedna z možností, ktorá je fajn a môže v nejakých kontextoch fungovať, ale nemyslím si, že teraz všetky firmy by mali toto transformovať. A druhá vec pre mňa dôležitá, že to nie je jednička a nula, že ty to nemusíš urobiť tak, že teraz budú otvorené platy a všetky tie veci. Ty z toho môžeš implementovať nejaké časti. Veľmi veľa firmám pomáhame implementovať nejaké drobné časti z toho. Menej firmám pomáhame implementovať grow a, a nemal som firmu, ktorá by išla až tak ďaleko, že by povedali pomôžte nám, chceme otvoriť platy. Aj keď teraz DMka s tým začala a aj sme im robili nejaké prezentácie a oni, oni normálne-
Mišo Ukropec: DMka?
Lukáš Bakoš: Normálne veľká DMka.
Mišo Ukropec: Ty brďo.
Lukáš Bakoš: Zvažujúca, že-
Mišo Gula: Oni majú koľko to? Oni majú stovky zamestnancov predsa.
Lukáš Bakoš: Námraky. Hej, hej, hej.
Mišo Ukropec: No my sme to spravili a-
Lukáš Bakoš: Ja si pamätám, ako sme sedeli niekde neviem kde v reštaurácii pri Dunaji.
Mišo Ukropec: No a dopadlo to tak by som povedal, že, že nie zle. Ale boli straty a, ale tie straty hodnotím, že mali sme to spraviť ináč, ale strata je v poriadku, hej? Že to, že sú tí ľudia preč je ako okej, ale áno, mali sme to urobiť trošku ináč, ale nikde na toto nie sú návody. Ani ja som nenašiel, ani ty si nenašiel a ty si v tom ako ďalej nielen časovo, ale aj toto je vyslovene, že vaša akože téma biznisová alebo jedna z biznisových tém. U mňa je to také, že sa mi to zdalo a veľmi sa mi ale páči to, že hovoríš, lebo ja som došiel k rovnakému záveru, že toto nie je manažérsky model vhodný do každého biznisu. Napriek tomu, že Laloux tvrdí, že áno, je to aplikovateľné všade. No v nejakom ideálnom teoretickom svete asi áno, ale po tom, čo som ja videl aj tu, aj po svete a čo sme si prešli, tak toto presvedčenie som hodil do kýbla, že musia byť, musí byť jednakže manažment, ale aj existujúci tím tej firmy tak mentálne nastavený, že to dáva zmysel. Lebo keď je nejaká organizácia, ktorá z historických dôvodov
Mišo Gula: Čo ja viem,
Mišo Ukropec: syn prebral po fotrovi vedenú firmu, ktorá bola vedená takým tým typickým, akože čo som povedal, to bude a proste ja som šéf na marketing, na obchod, na servis, proste na všetko a nikto tomu nerozumie lepšie. Tak v tej firme je nejaký mindset už nastavený.
Lukáš Bakoš: Jasné.
Mišo Gula: A teraz všetkých preonačiť na úplne opačne
Mišo Ukropec: to môže byť až že nemožné. A otázka je, či to vôbec by ako bolo k
Mišo Gula: benefitu.
Lukáš Bakoš: Jasné, jasné, ja, ja, ja s tým súhlasím. A inak to, o čom sa bavíme, to je, to môžeš podľa mňa defaultne použiť na zmenu kultúry. To nemusí byť len smerom, ja neviem, k samoriadeniu alebo flat štruktúre. Proste máš nejakú kultúru firmy, ktorá tam žije x rokov a chceš ju prepnúť na nejakú inú kultúru, tak logicky budeš mať straty. Proste postrácaš nejakých ľudí a na druhej strane iných to priláka. Ja som teraz toto o, o podobnej téme som sa vlastne bavil v, s kamošom, ktorý robí manažéra v českom O2 a on mi hovoril, že my sme si nejaký čas dozadu po Covide povedali, že my sme kreatívna technologická firma, my nebudeme mať homeoffice. A, a vysvetlenie. Keď sa ľudia stretávajú náhodne v kuchynke, tak vznikajú proste šialenosti. To je, je, dá sa to, ale je ťažké to simulovať na online, že dajme si teraz akože kreatívnu session a brainstormujme. Proste náhodne sa stretneme a ja sa pozriem, čo ty teraz robíš? A Michal mi povie a vieš čo? A ja poviem a počúvaj, dohodím ti a tak ďalej a tak ďalej. Takže on povedal, že povedali sme si, že u nás proste nebude homeoffice. To, čo sa stalo, stratili sme nejakých ľudí. Potom, čo sa stalo, získali sme nejakých ľudí, ktorým to vyhovuje. Čiže keď sa bavíš o zmene kultúry, no tak ako tam tie straty budú bez ohľadu na to, či to je, že chceme mať otvorené platy alebo riešime homeoffice alebo niečo iné.
Mišo Gula: Akákoľvek zmena boli, ľudia sú spravidla averzní voči zmene, lebo ten, ten rýchly mozog náš, to proste jemu sa to nepáči. On proste bude, bude bojovať vždy za to, aby-
Lukáš Bakoš: Jasné
Mišo Gula: všetko bolo tak, ako bolo a nič sa nemenilo. Keď tu bol Fero Bani, tak sme s ním rozoberali, že čo je ten ako keby že, že ultimátny stav takej otvorenej firmy. A položili sme otázku, či on dnes má nastavenú firmu tak, aby mohla vypľuť jeho samotného. Či, či tá firma má dnes silu na to, aby zmenila CEO. Ako to máš ty? Dnes tvoj tím, to je jedno, akože čo by sa muselo stať alebo tak. Ale má tvoja firma dnes silu samoriadením teba vypľuť a z pozície CEO?
Lukáš Bakoš: No len my sme o krok niekde inde, lebo ja nie som CEO. Ja reálne v tej firme neviem urobiť rozhodnutie.
Mišo Gula: Okej.
Lukáš Bakoš: Ja v tej firme nerozhodujem. Čiže tá firma, ako keby nepotrebujem nejako CEO. Ja som tam ako jeden team member, proste súčasť tímu.
Mišo Gula: Dobre, ináč sa opýtam, lebo naša legislatíva ti kašle na to, že ty nie si CEO, ale musíš byť štatutár.
Lukáš Bakoš: Jasné.
Mišo Gula: Môže ťa tvoj tím, tvoja firma vypľuť ako štatutára preč?
Lukáš Bakoš: To legis-
Mišo Gula: Ako legislatívne nie
Lukáš Bakoš: Legislatívne nemá šancu.
Mišo Gula: Legislatívne nie. Áno, ale-
Lukáš Bakoš: To ako keby to si ani neviem predstaviť ten mechanizmus. To by musela byť nejaká habaďúra.
Mišo Gula: Nie, nie, legislatívne nie.
Lukáš Bakoš: Lebo to už sa bavíme o nejakých a, a keby že, že, že majiteľských právach a, a-
Mišo Gula: Ale z hromadnej- Preto, preto hovorím legislatívne nie, ale môže sa stať situácia, že na nejakom ročnom stretnutí si povedia, povie tvoj tím otvorene, že, že počúvaj Lukáš, už ťa nechceme mať ako, ako-
Lukáš Bakoš: Člena tímu. Môže. Môže. Nie ako CEO, lebo nie som CEO. Nemôžu mi povedať, že ma nechcú ako majiteľa, ale ja ako maj-, alebo u nás majitelia alebo akcionári vstupujú do chodu firmy len raz do roka hlasovaním. To, to je celé. Môžem inak vysvetliť ten systém, ak to je zaujímavé v podcaste. My sme kedysi dávno po tej transformácii, o ktorej sme sa bavili, keď už to bolo trochu utrasené, tak ono to ešte chvíľu vyzeralo tak, že spoločne dohadujeme veci, spoločne si rozdeľujeme platy, ale ja som robil rozhodnutia. To nazvime, že to je tá pozícia CEO. A to bolo debilné, lebo keď urobím zlé rozhodnutie, tak ako keby sa to týka všetkých a oni nemali možnosť, ale nastavovali sme si spolu. Takže sme to preklopili na, na priamu demokraciu, že fungovalo to tak, že keď sa robilo veľké rozhodnutie alebo nejaké väčšie rozhodnutie, tak o tom všetci hlasovali. A bolo to na prd. Bolo to strašne pomalé, nefungovalo to aj tým, že ľudia sú proste rozlietaní, rozbehaní, školy a všade možné hore dole. Tak ako keby, že sadnúť si, chvíľu sa rozprávať a niečo odhlasovať bolo nepružné. Tak sme to preklopili na zástupiteľskú demokraciu. A tak teraz fungujeme a vysvetlím zástupiteľskú demokraciu. A to je zároveň ten jediný bod v roku, kedy akcionári vstupujú do chody firmy, do chodu firmy. V januári si volíme troch ľudí. My to voláme 3S. 3S znamená, že trojica pre strategické rozhodnutia. A jedného z tých ľudí volia akcionári. Čiže akcionári si povedia, že toto je človek, ktorý za nás je v 3S a zvyšných dvoch ľudí si volia ľudia vo firme, v tíme. Čiže akcionári majú jeden hlas v 3S, ako ovplyvňovať rozhodnutia a zvyšné dva hlasy majú ľudia, ktorí sú volení v tíme. No a ešte, lebo ja som keby veľký odporca frflania. Mne v korporácii strašne vadilo frflanie Ale rozumiem tej podstate, že keď ti nakážú niečo zhora a ty to nemáš ako ovplyvniť a myslíš si, že to je strašná blbosť, tak si bezmocný a vlastne len frfleš. No ja som nechcel, aby bolo nejaké frflanie. Takže u nás to funguje tak, že 3S robí všetky kľúčové rozhodnutia. Normálne si to odhlasujú a všetky kľúčové rozhodnutia sú na SharePointe zapísané, kto ako hlasoval. Ty si to vieš celý rok pozerať. Ak si si zvolil Miša za svojho zástupcu v 3S, tak na konci roka sa pozrieš a povieš, ale tieto jeho hlasovania, to sa mi vôbec nepáči a už ho na ďalší rok nezvolíš a zvolíš niekoho iného alebo ty sám sa prihlásiš, že ja kandidujem do 3S. Takže 3S môže mňa vyhodiť, 3S môže v podstate ako keby urobiť tie kľúčové rozhodnutia. ako spolumajiteľ ovplyvňujem to, koho 3S vyberie za, za toho jedného zástupcu a ako člen tímu som normálne v hlasovaní, môžem hlasovať za, za tých ľudí, ktorí budú zvyšní dvaja v 3S.
Mišo Ukropec: To-toto mi príde ako fajn v situácii, že business as usual. Čo ak príde nejaká-
Lukáš Bakoš: Covid.
Mišo Gula: Black Swan? Black Swan presne. Akože nemáme čas čakať na hlasovania, neviem čo. Proste dnes, tento týždeň musíme prijať, ale že, že
Mišo Ukropec: zásadné rozhodnutie.
Lukáš Bakoš: No len 3S má výhodu, že traja ľudia ako keby aj, aj keď si len zavolajú cez telefón, tak to ako keby relatívne rýchlo rozhodnú.
Mišo Ukropec: Hej, ale, ale pozor, ale pozor, lebo teba ako majiteľa sa to rozhodnutie môže, že, že veľmi dotknúť. Vieš.
Mišo Gula: A nemusíš si v danej, v danej chvíli povedať, že úplne nechcem, aby mi to oni traja rozhodli túto vec. Vieš.
Lukáš Bakoš: Hypoteticky, ale poviem ti, ako to bolo cez Covid. neznamená to, že sa z toho dá zobrať nejaká lekcia a paušalizovať. Keď prišiel Covid, pre nás to bol sakra problém, lebo my sme dovtedy fungovali tak, že všetko vlastne riešime naživo face to face a všetko zamrzlo. Prestali pritekať prachy, proste z-zlá krízová situácia. Ja si pamätám, že tak, ako sme boli všetci z toho oplašení, ja som mal cally s Mišom Meškom, s Peťom Komorníkom a, a vlastne oni hovorili takú tú, tú, to klasické ponaučenie, že krízové časy si vyžadujú iný typ riadenia, ako keby direktívnejší, rýchlejšie rozhodnutia. Presne to, čo si povedal. No ale my už sme bežali relatívne dlho tým slobodným spôsobom. A teraz, že čo, čo spravíš? Tak poviem, že okej, ja ako majiteľ buchnem do stola a idem. To mi prišlo ako debilné riešenie. Tak sme mali tajné hlasovanie, kde sme si povedali poďme si tajne odhlasovať, že či teraz na pol roka to preklopíme na direktívny štýl riadenia a po pol roku znovu prehodnotíme, alebo pôjdeme tým participatívnym. A v tom tajnom hlasovaní až na dva hlasy, ktoré povedali, že poďme direktívne pol roka-
Mišo Gula: Všetci z firmy hlasovali v tom tajnom?
Lukáš Bakoš: Všetci, všetci hlasovali. Dva hlasy, ktoré netuším do-dnes, že kto to bol. Dvaja ľudia chceli, aby to bolo riadené direktívne, čiže jeden človek by to zobral do rúk.
Mišo Ukropec: Však jeden si musel byť ty.
Lukáš Bakoš: Nie. Nie, nie, nie nebol, nebol, nebol som. a vlastne sme celé to covidové obdobie prežili tým participatívnym spôsobom a dokonca k tomu môžem povedať, ja to mám ako takú zaujímavú paralelu, že keby to dopadlo tak, že ja mám direktívne rozhodovať, tak by som v tom momente prepustil piatich ľudí z toho tímu, ktorý bol vtedy do, do dvadsať ľudí. Tak by som povedal, päť ľudí musíme dať preč a išiel by som za nimi. Povedal by som im to. V rámci možností by som im dal také odstupné, ako sa dá.
Mišo Gula: Ale nie preto, že si ich nemal rád, len preto, že to by to bolo
Mišo Ukropec: krízové riešenie.
Lukáš Bakoš: Pretože to bolo krízové riešenie a že my sme to nevedeli uživiť. takže päť ľudí by som, päť ľudí by som prepustil. To, čo sa udialo pri tom spoločnom fungovaní je, že päť ľudí odišlo, ale úplne iným štýlom. Odchádzali, až keď už mali nájdenú prácu. Ľudia navzájom pomáhali, aby sa na-našla práca. Ako s tým. Ľudia sa bavili, to bolo neuveriteľné inak, ako že vlastne vtedy som to tak nevnímal, ale teraz, že silný zážitok. Ľudia hovorili o svojich hypotékach, ľudia hovorili, ako na tom finančne sú. Ľudia hovorili, koľko ešte vydržia. Optimalizovali sme ten spôsob, kto bude koľko robiť, koľko bude natekať. A skončilo to, že v úplne inej atmosfére, ako by to bolo v tej atmosfére, keby som to pevnou rukou viedol. Netvrdím, že to je správny spôsob, ako prekonať krízu, ale pre mňa to bola fakt zaujímavá skúsenosť, že som si nemyslel, že teda to tak, takto vypadne.
Mišo Ukropec: No ja ti môžem povedať, že toto je teda moje ponaučenie, že prečo to vlastne prichádza od Semlera z Brazílie je práve toto. To som si ja odniesol z, z Podivína. Že Brazília je šialená krajina. Keď tu sa niekto sťažuje na to, že jaké to je na Slovensku, fuj, nech sa páči.
Lukáš Bakoš: Choď do Brazílie.
Mišo Ukropec: Choď do Brazílie sa pozrieť do Ria, do nejakého slumu, aby si vedel, čo to je naozajstný problém. A oni zažili, neviem, mali nejakú neviem koľko tisícpercentnú infláciu kedysi a tak. A medzi tým nejaké menšie iba niekoľko sto percentné inflácie. A keď tá organizácia to má prežiť, tak vlastne rozloženie toho rizika a mať, tak povediac, že flexibilný pracovný trh je veľmi dôležité. Preto Amerika je ďalej ako Európa, lebo tam človeka vydrbeš na týždeň a, a je to vybavené. V Európe my sme proste socialisti ešte aj v tých západných krajinách a je to obrovský, obrovský problém. Aj v Nemecku chceš vyhodiť vysoko postaveného manažéra, aby si mu dával trojročné odstupné? Prosím? Hej, to je úplná že blbosť. Proste nemám pre teba robotu, nemám pre teba peniaze. Ahoj. Áno, ty máš problém, ale keď ťa nevykopnem, tak budem mať ďalších tridsaťpäť ľudí problém, ktorým som mohol zaplatiť, ale nemôžem, lebo platím tebe odstupné. Hej? Takže ja som zažil cez koronu, že sa že podnikateľský astrálny manažérsky zážitok.
Lukáš Bakoš: Povedz nám o tom viac.
Mišo Ukropec: No lebo na nás to teda udrelo tvrdo. V podstate sa do toho dovymotávame až teraz sme potom vlastne mali aj s tými sadami, jak sa to potom ešte následne pohondilo akože Armagedon. Lenže my sme došli, došli proste do stavu, že udrela korona a ja som povedal, to bolo, že v piatok sa povedalo, že už vlastne do v pondelok už sa nejde do roboty, tak v pondelok bol meeting a ja už som zažil dve krízy predtým. Takže ja som vravel: „Vážení, potrebujeme každý mesiac proste ušetriť dvadsaťtisíc. Nejako.“ Áno? Na tom telefóne bolo vtedy nás bolo tak nejako do štyridsať, neviem. Dvadsaťtisíc euro. Už sme škrtli tunák osemnásťtisíc, čo som potreboval, tak to sme proste vysekali. Toto sme dvadsaťtisíc ale potrebujem zobrať od vás, vážení. Áno? Povedzte mi, ako to mám spraviť. Môžem to spraviť tak, že proste najmladší pôjdu, najstarší pôjdu, najmenej podstatní, čo nerobí, proste, že, že hocijak to viem zobrať, ale je tu aj možný scenár, že sa nejako dohodneme. Ty, čo nepozeráte, dávam akože úvodzovky, že nejako. A nejako normálne dopadlo tak, že ľudia si poškrtali dobrovoľne vlastné výplaty. Vieš čo, ja mám hypotéku, auto, ja potrebujem toľko toľko peňazí. Toto, čo je navyše, fuck it, nepotrebujem. Normálne tých dvadsaťtisíc si dobrovoľne, že každý libru masa, koľko zniesol, tak si odrezal. Päťsto euro, tisíc dvesto euro. Proste nebolo to, že, že stovečka.
Lukáš Bakoš: Hej, hej, hej.
Mišo Ukropec: A to potom bežalo nejaký nejakú dobu. A na otázku, keď som potom položil, že-
Mišo Gula: A prep- prepáč, len otázka k tomu, že, že boli to peniaze, ktoré oni vedeli, že už nikdy neuvidia, alebo to ako keby-
Mišo Ukropec: To som išiel, to som teraz išiel presne povedať, že ja som pôvodne im išiel navrhnúť, že to bude akože úver. A Mišo Celenk, ktorý tu bol s nami pár častí dozadu, mi náš cofounder hovorí, že, že Mišo, nerob to, lebo keď sa to posere, tak nám to znova ešte raz padne na hlavu. Lebo nielenže tých ľudí budeš musieť prepustiť, ale ešte budeme-
Lukáš Bakoš: Budeš zadĺžený.
Mišo Ukropec: Zadĺžený, že to bude ešte väčší prúser. Hej? A hovorím: „Počúvaj, ale to ja na to nemám gule to takto postaviť. Nie že, nie že urob to.“ Tak som sa trikrát nadýchol, som to urobil a oni to zobrali. Že nebola to sekera. Normálne tie prachy proste drbli do koša a nikdy ich nevideli, lebo nebolo z čoho. Hej? Fakt, že nebolo z čoho a oni normálne to odpískali. A áno, mali sme tam potom, jak to s tými sadami padlo, tak mali sme akože nejaké odchody. Ale tí ľudia, ktorí boli vtedy, sú aj dneska sú vo firme, že už teda že x rokov a normálne akože, že no hard feelings a prišli teda, že o kopec peňazí. Hej? A tam som ja vtedy zažil na vlastné oči, že normálne ty, keď sa s tými ľuďmi bavíš, že na rovinu, že tu sú dáta a vieme robiť také, také, také, také, také rozhodnutie. Mne je to jedno, jaké spravím, lebo proste potrebujeme to nejako prežiť. Tak oni normálne si odrezali každú libru masa a bolo vybavené.
Lukáš Bakoš: No a moja skúsenosť je, že toto bolo v extréme. Ale moja skúsenosť je, že v tých dospelých firmách to funguje na dennej báze, že ty vlastne aspoň my si dávame záležať na tom, aby ľudia permanentne videli, poznali čísla a rozumeli tomu. Vyžaduje si to ako keby energiu a vyžaduje si to aj tých od tých ľudí vôľu. Ale keď tomu celému rozumejú, tak vlastne ti nevznikajú hard feelings. Nevznikne ti také, že niekto príde na HR a povie: „V inej firme majú kalče, to neviem čo, neviem čo a my nič nemáme.“ Vieš, že keď to celé poznáš a vidíš, tak si môžeš povedať, že a nevezmeme si kalče, to toto a toto? A potom sa zamyslíš a povieš: „Hm, okej, ale vlastne budem menej na bonusy. Poďme sa chvíľu o tom rozprávať. Ach, kašleme kalče to, chceme bonusy.“ Trebárs. Čiže nebudú ti frflať, lebo za mňa frflanie je buď, že máš totálnu bezmocnosť, nevieš to ovplyvniť alebo nepoznáš kontext. A keď vieš ovplyvniť a poznáš kontext, tak nemáš dôvod frflať.
Mišo Ukropec: A keď idú frflať aj tak, čo si máš spraviť?
Lukáš Bakoš: Tak ten tam nemá byť, lebo to je podozrivé.
Mišo Ukropec: Presne. Toho máš vyhodiť.
Lukáš Bakoš: To je divné.
Mišo Ukropec: Toho máš vyhodiť. No vynikajúco. Tak tí, čo ste mali pochybnosti o tom, že či sa lepšie prechádza krízou v dospelých, tímových, demokratických, neviem v akých firmách, tak dneska už viete ako na tom. Máš nejaký fun factíček, čo si stihol vymyslieť? Čo si o tom nemal čas rozmýšľať?
Lukáš Bakoš: Fúúú, ta si mi na začiatku si mi povedal, že, že fun. Daj mi nejaký príklad. Neviem, čo je. Neviem, čo mám považovať za fun fact.
Mišo Ukropec: Mali ste korporátneho zákazníka, ktorému šiblo, alebo ktorý naopak otočil o stoosemdesiat stupňov-
Lukáš Bakoš: Vieš čo? Toto možno nie je fun fact, ale, ale možno aj je, lebo keď to niekde poviem, tak ľudia povedia, že to je zaujímavé. To by sme mohli vyskúšať aj u nás. Roky rokúce dozadu sme si vymysleli aj ešte, ešte inak, dám tomu iné antré. Á, jeden z problémov v mnohých firmách je, že ľudia sa boja robiť chyby. To je zakorenené všade možne.
Mišo Ukropec: Tak sme vychovávaní.
Lukáš Bakoš: Učia nás to, učia nás to na základnej škole a aj inde. Potom prídeš do tej firmy, nedaj bože urobíš chybu, za to ťa zdrbú. Je to prúser. Potom radšej všetci posielajú všetko na kopy. Nikto nechce prebrať zodpovednosť. Proste chyby sú katastrofa. A keďže takúto kultúru sme nechceli v tej slobodnej, zodpovednej firme, tak jedna z vecí, tých vecí je Množstvo, čo pre to môže robiť, ale jedna z vecí je, my máme pravidelné, také tie all staff meetingy a dali sme si tam ako opakovací bod súťaž o, najväčší fuck up mesiaca. A ľudia vlastne hovoria o tom, čo-
Mišo Ukropec: To je dobrý nápad.
Lukáš Bakoš: Ľ-ľudia hovoria o tom, čo sa im za ten mesiac podarilo pokašľať a, a niekto to vyhrá. A, a vedie to k tomu, že nemáš tendenciu schovávať chyby, lebo podľa mňa najhoršie je, že keď urobíš chybu a teraz nechceš, aby sa o tom vedelo a ono to vybublé vtedy, keď už to je akože ve-fakt veľký prúser. Takže teraz to je ad jedna prestaneš sa báť týchto vecí a ad dva ostatní sa môžu poučiť aj z tvojich chýb a tri je to sranda. Takže neviem, či to je úplne fun fact, ale-
Mišo Ukropec: Nie, to je perfektný nápad. To som si normálne napísal, lebo aj my máme pra-pravidelné all staff meetingy a súťaž. Máme aj taký putovný pohár veľký vo firme.
Lukáš Bakoš: Okej.
Mišo Ukropec: Takže súťaž o fuck up mesiaca zaradím do programu. To sa mi veľmi páči.
Lukáš Bakoš: Nech sa ti páči.
Mišo Ukropec: Okej, okej, dobre. Ja mám-
Mišo Gula: Po-počkaj, lebo môj, môj súvisí s tým, lebo mi napadlo presne teraz-
Mišo Ukropec: Páči, páči, páči
Mišo Gula: že včera som bol na tom žltom evente a tam, teraz si nepamätám, ktorý prezentujúci to bol, ale rozprával o, o rôznych brandoch a o ich prístupoch a, a o tom, že vlastne sa treba ako keby odlíšiť na trhu od, od konkurencie. A spomínal, Liquid Death. neviem, či registruješ, to je, to je značka, ktorá predáva čistú vodu v plechovke a celý ich branding je o tom, že tam majú proste smrťky a celý taký, taký hardrockový ako keby feeling tomu dávajú a predávajú len čistú vodu, nič iné, hej? Ale všetko robia, robia, robia proste naopak ako, ako bežné firmy.
Mišo Ukropec: Poď, a tá pointa tej vody je, že teda v Amerike, kde nemáš pitnú vodu, tak si kúpiš vodu v plechovke, hej?
Mišo Gula: point, pointa bola taká, že keď ideš niekde na, na nejaký networking, na nejakú akciu a nechceš chlastať a zároveň nechceš odpovedať na debilné otázky, že prečo nepiješ, čo platí hlavne v našich regiónoch, tak si proste zoberieš do ruky plechovku, ktorá v princípe vyzerá ako pivo a už ako nikto, nikto nebude otravovať, hej? No ale, ale pointa je, že je to čistá voda, ale všetko robia naopak ako, ako, ako iné brandy. No a ten, ten fun fact, že, á, oni majú takú vec, že si raz za čas, ja neviem raz za týždeň alebo raz za mesiac si sadnú a položia si otázku, čo by sme v žiadnom prípade nemali robiť? Akože čo, čo by mohol byť najväčší prúser? Čo, čo by sme mohli urobiť? Čo by sme nemali robiť? A presne toto urobia. Čo im z toho vyjde? Aby, aby, že úplne, že aby išli proti, trhu, proti tomu, čo robia všetci ostatní ako keby na trhu.
Mišo Ukropec: No ale to má svoju logiku, hej? Lebo potom nemáš taký ten bias z toho, že vlastne keď konkurencia robí hento, no to aj my by sme mali robiť. A-ale sa práve vieš odlíšiť, lebo v podstate dneska ľudia neustále zápasia o pozornosť. to som akurát juniorovi včera písal. Mal nejaký postíček. Hovorím: „Kamo, kde je fotka?“ Ale to fakt musí byť fotka? Tak som mu napísal, že haló, niekto, kto scrolluje tým feedom, tak on si nevšimne tam štyri riadky textu.
Mišo Gula: Okrem jeho hlasu je jeho face najväčšie asset.
Mišo Ukropec: Áno.
Lukáš Bakoš: Ja som si sám pre svoje účely toto nazval, že Chovanculiak efekt. Neviem, že či registrujete Roba Chovanculiaka na, na LinkedIne. Robo Chovanculiak je týpek, ktorý robí analýzy a keď zavesí niečo na LinkedIn, tak je to fakt zaujímavé. Je to podložené dátami, je to zaujímavé a nemá tam takmer žiadne lajky, lebo tam je graf alebo je tam, že proste, že špičková informácia bez lajkov a potom to porovnáš zamyslenie a selfie, á, ktoré, p-nechcem sa nikoho dotknúť, ale-
Mišo Gula: My ich milujeme, my ich milujeme tieto typy postov.
Lukáš Bakoš: V porovnaní s tými informáciami, ktoré tam dá Robo, tak ako by nedá až takú pridanú hodnotu, ale to má lajky, zdieľania, neviem čo. Takže ja to volám, že Chovanculiak efekt, že-
Mišo Ukropec: No a to je, to je presne to. To je presne tá chyba, čo ľudia robia, že si myslia, že keď má niečo hodnotu, tak to nemusí byť pekné.
Lukáš Bakoš: Hm.
Mišo Ukropec: Nie, má to byť iPhone je perfektný géréc technický, softvérom, market, proste všetky ekvalizéry sú hore. Neni dôvod mať perfek-
Lukáš Bakoš: Vieš čo? Ja ne-ja nesúhlasím, lebo neviem si predstaviť, že teraz Robo by začal dávať, že tam bude mať svoju selfie a pod tým bude mať tie-
Mišo Ukropec: Nemusí mať selfíčko.
Lukáš Bakoš: Tie údaje.
Mišo Ukropec: Takto, že nemusí tam mať selfie on to, ale že musíš to akože predať, lebo potom tá energia zďaleka netrafí. On to kvôli niečomu robí, hej? Alebo myslím teraz všeobecne.
Lukáš Bakoš: Hej, hej, hej.
Mišo Ukropec: A robím to preto, aby som to dal najavo svetu. A ten svet, keď to nevidí, lebo som to nechal v papierovej krabici od topánok a nedal som na to krásnu mašľu. A je to len mašľa, hej? A je to virtuálna mašľa, negeneruje reálny náklad.
Mišo Gula: Ale k tomu tá otázka patrí, že robí to kvôli niečomu alebo len proste niečo vyrobí, tak to tam postaví.
Lukáš Bakoš: To je inak dobré, to teda netuším. Je moja interpretácia, že mu to je jedno. On to má ako byprodukt všetkých tých analýz a výskumov, ktoré robí a neviem čoho všetkého. Takže hodí to a tí, čo chcú, si to môžu prečítať a keď nemajú záujem-
Mišo Ukropec: Alebo keď je mu to úplne jedno, tak je to jedno.
Lukáš Bakoš: Ale, ale neviem, neviem, neviem, že čo je ten, čo je ten cieľ.
Mišo Gula: Vieš, ale ak si má nejaký cieľ, nejaký plán, tak potom tá selfie tam musí byť buď ako-
Lukáš Bakoš: To je jasné.
Mišo Ukropec: No selfie, no fun.
Lukáš Bakoš: Tak, tak.
Mišo Ukropec: No a môj fun factiček je teda z iného rangú. Na tú konferenciu do Dubaja a do Riádu a zrazu mi píše nejaký Sayed. Vieš, to je teda blízkovýchodné meno Sayed. Čo to je? Kto to je? Tu by sme, Michal, akože chceli niečo s Twinsmi a kukám, ťuknem na to, hopla, mikrofón, že The Red Sea Project. Neviem, či vnímaš také, že Červené more.
Lukáš Bakoš: Nie, nie, nie.
Mišo Ukropec: No tak si vygooglite, vážení, že The, The Red, The Red Sea Global, Red Sea Global. To je projekt, ktorý je, že výstavba, nazvem to, že Dubaja, hej? V, na pobreží Červeného mora v Saudskej Arábii, ktorý bude veľký, že dvadsaťsedemtisíc kilometrov štvorcových. Slovensko má štyridsaťdeväťtisíc kilometrov štvorcových, tak toto bude, že rezort dvadsaťsedemtisíc. Takže viac ako polovica Slovenska je Red Sea rezort. Brutálne urobený web. No a zrazu ty vieš pozvať proste šéfa inovácií, organizácie plus desaťtisíc zamestnancov cez LinkedIn. A to je len preto, lebo dobre, ja selfíčka včera išla-
Mišo Gula: Ale, ale, ale hej, áno.
Mišo Ukropec: Včera išla vlastne fotka. Ale to je náhoda.
Lukáš Bakoš: Ale to muselo stať za to, to zas.
Mišo Ukropec: Floria Palatini mi napísal: „Like James Bond?“ Hovorím: „Pokračuj.“ Takže ako, gentlemani začne používať selfíčka a selfíčko do pozadia a drpnite si to graf. Ahoj.
Lukáš Bakoš: No takže ak vás počúva Robo Chovanculiak, tak toto je váš odkaz jemu.
Mišo Ukropec: Definitívne. Pošlem mu to. Díky, že si prišiel. Snáď sme pomohli s motiváciou prípadným váhavcom.
Mišo Gula: Bolo mi veľkým potešením, páni. Ďakujem veľmi pekne.
Mišo Ukropec: Díky. Čaŭ, čaŭ.
Mišo Gula: Ahoj.
Lukáš Bakoš: Čaute.