Preskočiť na obsah
LinkedIn kolotočári
Všetky epizódy

#12952 min

Limity sú len v hlave? Mentálny koučing v športe aj biznise - Pavol Lošonský | LinkedIn Kolotočári #129

Vypočuj si audio

Počúvaj a pozeraj na:

Zhrnutie epizódy

Pavol Lošonský je bývalý profesionálny basketbalista a dnes mentálny kouč športovcov aj podnikateľov. Epizóda je o tom, kde vznikajú limity v hlave: od pokusu s potkanmi, ktoré vydržali plávať desiatky hodín, keď dostali nádej, cez blchy, ktoré prestali skákať vyššie ako veko nádoby, až po výchovu, v ktorej deti od malička chránime pred prekážkami. Pavol rozpráva, ako sa ako neplavec naučil plávať v triatlone vďaka mentálnym cvičeniam, ako u klientov rozpoznáva nereálne ciele, prečo začína vstupným auditom a ako mu niektorí klienti odišli, keď im príliš skoro nastavil kruté zrkadlo. Moderátori pridávajú príklady Rogera Federera, ktorý vyhral len 54 % bodov, Michaela Jordana a Michaela Phelpsa, ktorý po splnení všetkých cieľov upadol do prázdna – a odporúčanie nemať za cieľ maratón, ale stať sa bežcom.

Hlavné myšlienky

  • Mnohé limity vznikajú už v detstve, keď deti chránime pred každou prekážkou namiesto toho, aby sa ich naučili prekonávať.
  • Nádej mení výkon: potkany, ktoré raz zachránili, potom plávali desiatky hodín namiesto pätnástich minút.
  • Skúsenosť si človek musí zažiť na vlastnej koži, no knihy a skúsenosti druhých pomáhajú skrátiť cestu.
  • Cvičenie: zatvorte oči a napíšte si tri najnegatívnejšie vety, ktoré vám najčastejšie hovorí vlastná hlava – a potom s nimi pracujte.
  • Predstavte si, že ste niekto cudzí – čo by ste si na sebe ako prvé povedali, že musíte zmeniť?
  • Kolísanie výkonu spôsobujú najmä emócie; najlepší (ako Federer s 54 % vyhratých bodov) idú po neúspechu hneď na ďalšiu loptičku.
  • Kouč musí najprv vybudovať dôveru, inak ho príliš provokatívne zrkadlo môže stáť klienta.
  • Splnený cieľ môže priniesť prázdno – lepšie je budovať identitu a návyk (stať sa bežcom) ako len zabehnúť maratón.
  • Obklopujte sa ľuďmi, ktorí vás chcú vidieť uspieť.

Kapitoly

Zobraziť všetky kapitoly (14)

Citáty

Typický ultramaratonec je človek, ktorý má stredné až vážne psychické problémy.
— Mišo Gula
Na tréningu je Michael Jordan a v zápase to nedokáže pretaviť. No je to mentálne nastavenie.
— Pavol Lošonský
Zabehnúť maratón je míľnik, nie cieľová destinácia.
— Mišo Ukropec
Obklopujte sa ľuďmi, ktorí vás chcú vidieť uspieť.
— Mišo Ukropec

Popis epizódy

V tejto epizóde sa rozprávame s Pavlom Lošonským (mentálnym koučom a bývalým profesionálnym basketbalistom) o tom, prečo väčšina ľudí vzdáva skôr, ako reálne narazia na svoj limit, a ako s tým pracovať v športe aj v bežnom živote.

Sponzori:

www.infotech.sk – informačné systémy pre firmy

www.ingos3d.sk – 3D skenovanie a digitalizácia budov

Prepis epizódy

Zobraziť celý prepispribližne 42 min čítaniaRozbaliť

Prepis vznikol automaticky (ElevenLabs Scribe) a je mierne upravený. Môže obsahovať drobné chyby v rozpoznaní slov alebo hovoriacich.

Pavol Lošonský: Nelez tam, lebo je to príliš vysoko alebo že nechoď tak rýchlo a že my už ich limitujeme ako kebyže v detstve a to decko, ako sa má naučiť prekonávať prekážky? Ako sa ja vlastne zautomatizujem na to, aby som bol dobrý plavec? No jedine tak, že som v tom bazéne.

Mišo Ukropec: Typický ultramaratonec je človek, ktorý má, že stredné až vážne psychické problémy.

Pavol Lošonský: Na tréningu je, že Michael Jordan a v zápase to nedokáže pretaviť. No je to mentálne nastavenie. Aký je reálny rozdiel medzi hrať zápas medzi päťdesiatimi ľuďmi a desaťtisíc? No je to len, ako to tvoja hlava vie spracovať. A večer proste nechcela ráno ani nastúpiť na zápas a ráno prišla úplne iná Stella a ťahala tím, ktorý vlastne po polčase už to vzdal.

Mišo Gula: Nazdar, Kolotočár.

Mišo Ukropec: Čau, čau Fešačík.

Mišo Gula: Zase nám došli hostia, tak opakujeme.

Mišo Ukropec: Tak ale-

Mišo Gula: Všetci už u nás boli.

Mišo Ukropec: Všetci ešte nie.

Mišo Gula: Skoro.

Mišo Ukropec: V päťdesiatych rokoch bol taký experiment, robil taký pán, že Kurt Richter zobral krysy. Dneska by to bolo že prudko nemorálne, nebolo by to možné a-

Mišo Gula: Ó!

Mišo Ukropec: A hodil ich do kýbla s vodou a čakali, že kedy sa tie krysy utopia.

Mišo Gula: Díky.

Mišo Ukropec: Borné, kávička, vodička.

Mišo Gula: No ty môžeš pokračovať. Čakali, kedy sa utopia krysy.

Mišo Ukropec: Ja neviem robiť dve veci naraz, aj pozerať, aj rozprávať.

Mišo Gula: Pozdravujeme Danku.

Mišo Ukropec: No a takže hodili krysy do vody a štandardná krysa bežnej veľkosti sa utopila po pätnástich minútach. Potom spravili druhú fázu tohoto experimentu a že zobrali teda krysy nové, lebo tie iné už boli utopené. A predtým, ako už vyzerali, že teda to zabalia, tak tie krysy vytiahli, poutierali, nechali ich trošku oklepať a do tej vody ich šupli naspäť. Vieš, koľko vydržali?

Mišo Gula: Ja viem, lebo už si mi to hovoril.

Mišo Ukropec: Už si mi to hovoril. Tak typicky, že päťdesiat až šesťdesiat hodín. Takže prvé kolo pätnásť minút, minúta oklepať, druhé kolo päťdesiat až šesťdesiat hodín. No, Palolo Šonský, tak čo? Koľko vidíš ľudí, ktorí to zabalia, vzdajú sa a utopia sa? Ahojte chalani, ďakujem za to druhé kolo, že som tu dneska.

Pavol Lošonský: percentuálne vidím veľmi malé percento ľudí, ktorí to dokážu dať cez tie prekážky jak tie krysy a že veľa ľudí fakt to zabalí. A toto je bohužiaľ smutná, smutná realita a nielen slovenská, ale akože asi celosvetová smutná

Mišo Ukropec: realita. Kde vznikajú tie limity, že ľudia majú svoje sny a všetko a potom na konci je prd.

Pavol Lošonský: ja by som asi povedal, že možno to je už z tej našej výchovy z detstva, že my sa snažíme tie naše deti chrániť, aby proste niekde netreskli. Čiže ty mu povieš a nelez tam, lebo je to príliš vysoko, alebo že nechoď tak rýchlo a že my už ich limitujeme ako kebyže v detstve a to decko, ako sa má naučiť prekonávať prekážky, keď my mu ten dar vlastne berieme? ja som teda vďačný za to, že, že ten šport je súčasťou mojej celoživotnej cesty, nielen športovej kariéry a že fakt ma formoval v tom, že kokos, ja som mal také pády životné, že úplne, že low shit som ako tam, tam už to bolo, že na dne oceána som bol, kedy som reval, kedy som to chcel vzdať, ale niečo vo mne mi to nedovolilo a som sa nejak zozviechal, prekonal tie prekážky a dostal som sa o kúsok ďalej. Niekedy tak ako hovorím, že niekedy vstaneš a si silnejší a niekedy iba vstaneš a nie si vôbec silnejší, ale daj si kredit, že si aspoň vstal a ideš ďalej. Čiže dnešné problémy reálne ja už ani nepovažujem za nejaké prekážky. Akože to, že stratíš klienta, to, že sa ti niečo stane, nepodarí. No tak to je súčasť tej cesty a podľa mňa, že toto je, ten dôvod, prečo ľudia, nedokážu sa dostať cez prekážky, pretože možno, že ich nezažili, akože v tom ranom detstve, alebo že my ako rodičia sme im ich odobrali. Alebo ja neviem, akože takto si to vysvetľujem ja, že, že ja som fakt skutočne, že od manželských vecí, od toho, že sme potratili, tak to verejne hovorím, hej. Od toho, že v športe agent sa na mňa vysral asi päťkrát a bol som bez kontraktu. Po úspešnej sezóne som nemal, že nič, s holým zadkom som išiel do ďalšej sezóny, že som sa mentálne zrútil. Musel som si nájsť mentálneho kouča, že som prešiel rôznymi kariérami. Každý rok som menil klub, čiže začínal som odznova. Znovu buduješ to zázemie, tú dôveru v trénerovi a v kolektíve musíš sa presadiť, hej, že nájsť si tú svoju rolu a pozíciu. Čiže tých pádov a začiatkov bolo tak strašne veľa, že, že mne už akože žiť život je ako neviem, že nie je to až také náročné mi to príde.

Mišo Gula: Do-dobre, to sa hovoríme, sa bavíme o nejakých veciach, ktoré sa ti reálne stali. To, čo by sme dneska chceli rozobrať, je okrem, okrem toho, ako prekonávať tie prekážky, ktoré proste prídu, lebo život je jedna veľká počítačová hra s dennodennými taskami a proste buď ich prekonáš, alebo nie. Druhá vec je, potom limity, ktoré si náš mozog a sami sebe kladieme, že, že vieš, ani, ani to nie je o tom, že niečomu čelíš, čo musíš prekonať, ale že ty sa k tomu, k tej prekážke ani nepriblížiš, lebo si myslíš, že tam už je koniec a proste ani sa nejdem pokúšať, vieš. Hej, čiže to by mohlo byť, mohli byť také akože dve nosné témy.

Mišo Ukropec: No ja mám také ako ďalšie dve storky, ktoré do toho by som chcel nejako zapojiť. A môj obľúbený Steve Harvey, to je taký ten americký, moderátor Päť proti piatim. Taký ako veľa hovorí aj o ženách a on je taký akože fakt smart chlapík.

Mišo Gula: Taký tmavší Andrej Bičan, či?

Mišo Ukropec: On bol aj stand-up comedy, keď tiež bol na ulici A hovorí, že, že robili experimenty, že zobrali blchy, dali ich akože do nádoby. Blcha vie skočiť, ja teraz vymyslím si, že meter do výšky do diaľky, hej? Zavreli do nádoby, ktorá bola vysoká, ja neviem tridsať centimetrov, zavreli, dali tam blchy a tie blchy jak skákali, skákali, kým si natlakli držku samozrejme, tak začali skákať iba do tej výšky toho vrchnáka, hej? Narodili sa im malé blšata. La la la. Dekel dali preč. Ako vysoko skočila nová generácia blch? No nevyskočila.

Mišo Gula: Nemyslím si, že toto bolo tak.

Mišo Ukropec: Takto.

Mišo Gula: Z toho druhou generácie to podľa mňa nebolo. To bolo tak, že-

Mišo Ukropec: Ja netvrdím-

Pavol Lošonský: Tú istú.

Mišo Ukropec: Netvrdím, že to bolo akože takto, ale proste, že ten conditioning tam proste prebieha. A, takže oni dostali prekážku, ktorá je, že príliš náročná. Áno, tá blcha sa môže na hlavu postaviť, neprerazí ten strop, lebo proste je človekom postavený. Z druhej strany ale štatistika vraví, že tretina amerických prezidentov a britských premiérov stratila rodiča do dosiahnutia plnoletosti. Áno? To také, že aj Clinton, aj Lincoln, aj George Washington, aj Churchill, aj neviem čo proste buď nemali rodiča, alebo proste vyrástli iba s jedným z rodičov. Z čoho by mohlo vyzerať, že stratiť rodiča do osemnástich je vlastne fajn vec, lebo oni sú úspešní. No lenže tá, tie dáta a skutočnosti hovoria o tom, že oni sú že totálni outlayeri, totálne mimozy, lebo normálneho človeka, keď stratí rodiča, to ten je v riti, ten skončí na ulici a nič z neho spravedlia neni. Hej? A teraz kde tu je tá rovnováha, že prekážka príliš tvrdá pre blchu vrchnák, hej? A nemá ten challenge, lebo proste no nedá sa. A rovnako tak potom, že máš veľký challenge v zmysle presaď sa sám, lebo proste si iba s mamou alebo s otcom a ďalších päť súrodencov a bohuvie čo miesto. Tak kde to je? Sorry.

Pavol Lošonský: Ťažká otázka a na to asi neexistuje, že jednoduchá odpoveď. A ja môžem znovu, akože sa pozerať na nejakú reálnu skúsenosť a to je napríklad moja skúsenosť s plávaním. A to je, že, že pre mňa bolo nepochopiteľné, že by som vedel zaplávať akože kilometer, kilometer. Bavíme sa na kilometroch. Keď som mal problém sa dostať z jednej strany bazéna na druhú stranu bazéna a to ti poviem, že na dvadsaťpäť metrov som si akože trikrát ponadával. Štyrikrát som sa naklgal vody a som nechápal, ako niekto môže plynulo a ešte na každý tretí, štvrtý, piaty záber plávať, že kilometre. Ibaže to bolo, že presne, že tá moja prekážka bola, že dostanem sa na tú druhú stranu a nerozrev sa v tom bazéne. A toto bol môj limit a toto bol ten môj mentálny limit, aj fyzický, aj mentálny. Ibaže ja som tam chodil každé ráno a ti poviem, že takú paralýzu strachom som nemal už, že veľmi dlho. Moje telo ráno, keď mi zazvonil budík päť tridsať a ja som mal ísť plávať, ja som cítil, že som neni okej. Ja som cítil, že moje telo reaguje na môj strach, na to, že tam nechcem ísť, ale v hlave som vedel, že no ako Pali, musíš prekonať túto jednu malú prekážku. Dostanem sa na druhú stranu bazéna. Tri mesiace mi to trvalo. Dýchacie cvičenia a technické cvičenia, vytáčanie hlavy. Keď som sa dostal na druhú stranu bazéna-

Mišo Ukropec: Nestačilo sa naučiť plávať?

Pavol Lošonský: Ne, ne.

Mišo Ukropec: Trebalo tie mentálne cvičenia?

Pavol Lošonský: Viete, že bol to akože boj, lebo akože voda mne nebola prirodzená. Ja som neni plavec. Ja som vedel plávať prsia na, na hladine. Čiže keď ťa trénerka, že ale musíš vydychovať pod vodou a skľudni sa a teraz iba na každý tretí sa nadýchni a znovu choď pod hladinu. Tak ono to bolo, ja som fakt mal strach. Akože panický strach som normálne mal a to telo na to reagovalo. A potom, čo sa stalo, že konečne som už vedel sa dostať na veľmi škaredého kráľa na druhú stranu, tak trénerka povedala: „Pali a teraz naspäť päťdesiatku.“ A to boli ďalšie mesiace mentálneho boja, že dôjsť tam, otočiť sa a ja som spravil štyri zábery z druhej strany a to isté. Panika. Ja som normálne prestal plávať, že sysa, že nedám to, ale že Pali. A znovu mesiace to trvalo, kým som sa dostal tam a späť. Ja si pamätám, to bolo možno päť mesiacov. Už som chodil trikrát do týždňa plávať, keď som dal sto metrov, sto trápnych metrov. To je, že tam, späť, tam, späť. A potom ona povedala, že dobre Pali a teraz začneme intervalové plávania. To znamená, že spravíš stovku, máš tridsať sekúnd a ideme ďalšiu stovku a toto sme navyšovali z päť na desať až na to, že teraz plávam pätnásť krát sto a medzitým mám, že pätnásť sekúnd pauzu a už teraz dokážem zaplávať štyri kilometre s tým, že vlastne vyjdem z bazéna a že som v pohode. Ale to bola tá presne tá cesta tých dvoch rokov, kedy ja som každé ráno prekonával vlastný mentálny strop, moju paralýzu, ktoré telo reálne na to reagovalo. A ja ti poviem, že ja verím, že veľa ľudí sa nedostane cez túto paralýzu, že nechá ten, ten, ten strop ovládnuť aj to telo, lebo telo ti dáva signál, že toto je too much, že tam nechoď. Ale kde človek reálne rastie? Rastieš v tom, že ti je na hovno, že plačeš, že grcáš, že telo na niečo reaguje len tak, že vlastne spravíš jeden malý krok. Čiže o prekonávaní prekážok, no ja neviem. Teraz, keď niekto v živote nešportoval a povie, že, že za tri mesiace dám maratón, tak asi to neni úplne smart, ale skús začať behať a choď si zabehať na desať minút. Nedávaj si žiadnu vzdialenosť, choď a zabehni si desať minút a rob to tak dva týždne a potom možno tretí týždeň, štvrtý týždeň daj si dvanásť a pol minúty a podľa mňa takto prekonávaš prekážky. Ale to, čo sa deje, ty si buduješ sebaistotu A sebavedomie, vie-vieru v seba, že ja dokážem zabehnúť proste tých desať minút. A toto isté sa deje podľa mňa vo všetkých aspektoch života.

Mišo Gula: Také, také, staré a hlúpe porekadlo alebo ako sa to volá? Hovorí sa, že, že uč sa na chybách druhých, čo sa mi zdá v praxi byť, že totálny bullshit, lebo kým si sám neurobíš tú chybu, nemáš šancu sa, sa z toho poučiť. A funguje to aj pri tom prekonávaní cieľov rovnako. Vieš, že my sa tu môžeme baviť o mravcoch, blchách, neviem čo všetkom. Kým sám ten človek si nevyskuša prekročiť ten limit, je šanca, aby tomu uveril, že, že je to naozaj len o hlave a že dá sa prekročiť ten limit? Myslíš, že sa to dá naučiť? Alebo to proste toho človeka buď on sám sa musí prinútiť, alebo ty ho zoberieš za vlasy a-

Pavol Lošonský: Musí si to podľa mňa zažiť na vlastnej koži. To jako keď teraz ja mentorujem a koučujem aj športovcov a tak také prirovnanie, že ak im poviem, že akú cestu ja som prešiel, s kým som sa rozprával, koľko hodín som trénoval, ako som trénoval, kto boli moji tréneri. Dostanú sa oni reálne tam, kde som bol ja? Nedostanú. Tá cesta je proste iná a oni si ju musi-musia odšlapávať. Podľa mňa, že je fajn vedieť a vzdelávať sa a čítať si kľudne aj príbehy úspešných ľudí alebo aj športovcov, že čo dokázali, ale len s tým, že ty máš vedomosť, ako to je málo. Akože jedna vec je proste ten, tá teória aj v športe jedna vec je krásna teória, že vieš, čo máš robiť, ale aj v tom plávaní. Ja dva roky plávam a vždycky sa mi zdá, že tú ruku, tú hlavu dávam ináč. A ako sa ja vlastne zautomatizujem na to, aby som bol dobrý plavec? No jedine tak, že som v tom bazéne. Ako to neoklameš ten proces. Čiže do istej miery nejaká vedomosť ti dokáže pomôcť v tom, že tak namiesto toho, že to budeš skúšať päťkrát a z toho päťkrát zle, tak to proste vyskúšaš trikrát zle. Ale podľa mňa ten tréning a tá osobná skúsenosť je skutočne to, čo, to čo-

Mišo Gula: Ja myslím, že to je ale niekde uprostred, lebo,

Mišo Ukropec: keď by sme si mali všetci všetko zažiť, čo potrebujeme vedieť, tak by nebolo na svete toľko knižiek. preto ľudia, ktorí sú smart a knižky čítajú a potom tie knižky aplikujú do svojho života, lebo

Mišo Gula: nepotrebujem objaviť koleso pi a, a dva pi r na to, aby som neviem čo, ale stačí mi, že to niekto vymyslel pred

Mišo Ukropec: dvetisícpäťsto rokmi, že takto proste sa počíta obvod kruhu a, a viem to akože prijať. Nemusím sa o tom hádať jak pán neviem ktorý úradník, ktorý Zem nevidel, že je guľatá, hej? Ani ja som ju nevidel, že je

Mišo Gula: guľatá elipsoidnova, elipsoidná a predsa tomu verím, že-

Pavol Lošonský: Tvoju číču som taky nevidel a viem, že ju máte.

Mišo Gula: Presne. Takže

Mišo Ukropec: myslím, že, že učiť sa na chybách druhých, môže byť bullshit, ale len ako v takom obmedzenom zmysle, že, že k takému právemu precíteniu dôjde až po tej

Mišo Gula: skúsenosti, že, že

Mišo Ukropec: to, čo si mi vtedy vravel, že ako prijal som to, ale teraz to cítim, tak s tým súhlasím. Ale tam bude aj rozdiel

Mišo Gula: podľa mňa v tom, že či naberáš z kníh vedomosti alebo nejaké ponaučenia s ch, na, na chybách, že, že tam môže byť akože ten rozdiel, že, že ľudia čítajú tie knihy a učia sa nové zručnosti alebo naberajú návody, ako niečo robiť. To je podľa mňa, že iná cesta ako to, že prečítať si, že ja neviem, niekto celý život spal len štyri hodiny a zomrel v päťdesiatke, lebo mu moz-mozog skolaboval. Tak toto neviem, či akože úplne rovnako vieš nabrať to samo.

Pavol Lošonský: Jasné, rozumiem, ale ja som to myslel tak vše-vše-trošku všeobecnejšie, že, že-- lebo takto ináč to poviem, že

Mišo Ukropec: ja mám pocit, že väčšina ľudí, že veľa aj čítajú a aj to nikam nejde.

Pavol Lošonský: Hej? Že

Mišo Ukropec: to by povedalo viacero ľudí, že: „Mišo, že ty si jeden z mála ľudí, ktorých poznáme, že prečíta si knižku a potom to používa.“ Hovorím: „Vážne? Však ako nebudem s tým strácať čas, keď to nehodlám potom použiť alebo naopak kľudne aj vyhodiť do kýbla.“ Lebo aj také knižky som čítal, že som si to prečítal, že toto je dobrý bullshit a to proste

Pavol Lošonský: letelo.

Mišo Ukropec: Ale mám aj napríklad veci, ktoré som urobil, že so-že som prestal robiť. Hej? Že keď som si prečítal Scotta

Pavol Lošonský: Jureka Jes a biehaj. Neviem, či Skut- Scotta Jureka vnímaš ako meno.

Mišo Gula: Maličko.

Mišo Ukropec: To je, si pozrite, to je jeden teda bežecký blázon, niekoľkonásobný víťaz aj Spartathlonu, aj Badwater Ultramarathonu, čo sú že najťažšie ultramaratóny na svete v Údolí smrti a dvesto

Pavol Lošonský: plus kilometrov a tak. A

Mišo Ukropec: lebo ja keď som behával ešte maratóny, tak som že, že, že dať si ten Badwater Ultramarathon, že na to som dosť ako blázen, aby som si dal takúto výzvu, hej, že v päťdesiatich stupňoch bežíš dvestotridsaťpäť kilometrov,

Pavol Lošonský: hej?

Mišo Ukropec: A neviem koľko je tam ako prevýšenie a tak. Ale potom, keď to čítaš vlastne ďalej a ty zistíš, že typický ultramaratonec je človek, ktorý má že stredné až vážne psychické problémy. Buď sú to abstinujúci alkoholici, narkomani, alebo proste je to taká akože zvláštna sorta ľudí, ktorí, aby nemuseli cítiť svoju vnútornú psychickú bolesť, tak ju vymieňajú za fyzickú.

Pavol Lošonský: Áno?

Mišo Ukropec: M-m-mám traum všelijakých, jak som sa po dozvedel, ale zase až tak to strašne netrpím, že by som to musel prebíjať.

Pavol Lošonský: Vieš?

Mišo Ukropec: A takže ja z toho mám ponaučenie, že do tohoto nejdem napriek tomu, že mám odbehané desaťtisíce kilometrov. Hej, ale máš to ponaučenie, že don't do it fluffy, lebo proste toto nie je. Ale potom mám zase skúsenosti s ľuďmi, že oni si ako čítajú a potom robia úplne ako opačne voči tomu, čo si prečítali a o čom hovorili, že úplne, úplne opačne. A tu tak ako rozmýšľam, vieš, že, že, že kde to je v tom nastavovaní tých cieľov? Lebo ja keď si prečítam o tom, ako trénuje Usain Bolt alebo Michael Phelps alebo niekto, čo ja s tým mám spoločné? Áno, preto to môže byť inšpirácia v zmysle, že ty kokos, že to sú šampióni tak ako prečítam si, ale nemôžem tak trénovať. Arnold ten hovorí, nejak trénoval päť hodín denne. Žiadny z iných kulturistov to nedal.

Pavol Lošonský: Hm.

Mišo Ukropec: Áno, oni boli možnože menej úspešní, boli tesne druhí, ale s tretinovým tréningom. Arnold to dal dať vedel, ale oni nie. Teraz ja keď budem trénovať Arnoldov tréning, tak sa iba zničím. Ja už to viem. Som to skúšal.

Mišo Gula: Ako identifikuješ u svojich klientov-

Mišo Ukropec: No?

Mišo Gula: -že majú problém s nejakým stanovením limitov alebo, alebo-

Mišo Ukropec: Očakávaní.

Mišo Gula: -s dávaním si reálnych cieľov? Hej, že, že ako často sa ti stane a čo s tým robíš, keď proste príde za tebou klient a povie no chcel by som v, v horizonte dvoch rokov zarábať tritisíc eur a teraz ty so svojím poznaním sa na neho pozrieš a si hovoríš ti drbe? Však akože tridsaťtisíc musíš mať do dvoch rokov akože cieľov. Že ako často sa ti stáva, že tí ľudia prídu-

Mišo Ukropec: Prepať.

Mišo Gula: -s očakávaním, ktoré-

Mišo Ukropec: Alebo naopak príde, že chcem zarábať o štyri mesiace tridsaťtisíc.

Mišo Gula: Alebo.

Mišo Ukropec: Hej, akože, že úplne, že jedno zlé alebo druhé zlé.

Pavol Lošonský: Ešte začnem asi s tým tvojim príkladom. Mal som asi zopár dvoch, troch. Teraz by som si spomenul, že mali akože prehnane, že ciele, že to, čo ty si vybudoval Pali, že ja viem, že to dám za štyri mesiace. Tak ja som povedal, že okej, že asi nie úplne, lebo však potrebuješ budovať aj nejakú skúsenosť, aj autoritu, možno aj brand ako čokoľvek a to sa nedá akože oklamať za štyri mesiace. Čiže v tom prípade, keď ľudia majú, že prehnané až nerealistické tie ciele, akože poviem im na rovinu, že akože ja takto nepracujem. Akože nájdi si možno iného kúzelníka, ktorý ti to vykúzli.

Mišo Ukropec: Sľúbi si myslel.

Pavol Lošonský: Áno, asi sľúbi, hej? Ale ten druhý, prípad a toto je, že v-poviem, že deväťdesiatdeväť percent klientely, akože ja začínam tak, že si spravíme nejaký vstupný audit, kde si teda zhodnotíme ich situáciu. Je tam veľa otázok na to, akí sú performeri alebo neperformeri a ten cieľ toho auditu je, aby som s nimi si zadefinoval tri kľúčové ciele. A ja ti poviem, že, že zo z piatich ľudí štyria ľudia majú problém vôbec si zadefinovať ciele pre seba, lebo možno pochádzajú z korporátneho prostredia, kde sú nejaké tie ciele ako korporátne. Chápeš ten rebrík ako ide alebo čo máš dosiahnuť alebo to v živote pre seba nerobili. Už len to, že chce sa naučiť angličtinu, tak to je samotný cieľ. A teraz, že poďme to rozmeniť na drobné. To znamená, že každý deň prečítaš čo? Dve stránky, tri stránky, bude sa desať minút učiť, vieš. A to je, že oni si ani nevedia zadefinovať ciele a tuto ja ich challengujem na to, aby ten cieľ kľudne nech, nech je ambiciózny, ale reálny. Akože nebavíme sa, že poletím na Mars. Akože buďme reálni, pretože moja skúsenosť je, že aj keď si zadáš ambiciózny cieľ, ale ty ho dosiahneš možno len z osemdesiat percent, tak stále je to oveľa viac, než keď si zadáš priemerný cieľ a dosiahneš ho na sto percent. A to je ten rozdiel. A ja ti poviem, že ľudia, a to som už raz hovoril, že, že v ľuďoch je oveľa viacej, než oni reálne dokazujú, ale proste nevedia, že ako sa dostať k tým cieľom. Čiže už len to, že spravia nejaký commitment, že k niečomu väčšiemu sa commitnú, tak cítia takú tú zodpovednosť, že okej, zrazu mám tento cieľ a teraz už sa bavíme možno aj trošku, že tak hlbšie o identite, že dobre, bavíme sa o nejakom finančnom cieli u podnikateľa. Dobre, ako sa ten podnikateľ ale správa dneska? Myslí si, že on bude spať do osem tridsať? Alebo že sa zodvihne o šiestej a začne makať? Myslí si, že ten podnikateľ, ktorý chce zarábať takéto čísla, že bude mať problém osloviť svojho vysnívaného klienta alebo že dohodnúť si nejaké stretnutie alebo nebude? A teraz už challenguješ ich ako keby vlastné nejaké limity a nastavenia a veľa ľudí ti poviem, že, a neni to žiadna akože hogo pogo mágia. To je proste, že ich len to challenguješ a možno občas pošťuchneš, pomôžeš, ale že, že začnú robiť také odvážnejšie kroky. A toto podľa mňa je vec sebavedomia a viery v seba. A potom vrátime sa k tomu prekonávaniu prekážok. A hej, že keď si dokážeš vypýtať takúto sumu, dobre, skús si vypýtať o, o niečo viacej. Dokážeš si vypýtať takúto sumu, skús si vypýtať o niečo viacej a zrazu zistíš, že o tri mesiace suma, ktorá pre teba bola až nereálna si vypýtať, je tvoj normálny štandard, že si to pýtaš. A toto bol len mentálny limit. To nebolo nič. Akože je to stále iba iné číslo a to som prirovnal napríklad aj teraz v konferencii TA3, že aký je reálny rozdiel, keď hráješ basketbalový zápas medz- pred päťdesiatimi ľuďmi v príprave, kde tridsať členov je tvoja vlastná rodina a hráješ finále britskej ligy, kde ti do O2 príde štrnásťtisíc ľudí. Ono stále je to len basketbalový zápas, ibaže tvoja hlava to vníma úplne ináč. To vníma, že toto je stres. Tu sú očakávania, tu sa o niečo hraje a tuto je to na pohodu. Ale však stále je to len to isté, čo už ty vieš robiť. Takže, že ja sa zameriavam na to, že kľudne nech sú to ambiciózne ciele a potom počúvam aj človek ako rozpráva, aké slová používa, či sú tam také tie negatívne, že toto sa nedá. Sme na Slovensku Pali a brzdí, lebo hento a hento, tak už presne vieš, že on je nastavený skôr na tú, ale ja to hovorím, že hrať, aby som neprehral, než na aby bol nastavený, že hrám na víťazstvo. Tak keď niečo nevyjde, tak hľadáme spôsob, ako to vyjde.

Mišo Ukropec: Máš nejaké

Mišo Gula: základné také neviem či už mentálne alebo, alebo reálne cvičenie, ktoré By sme nazvali, že také low hanging fruit, že, že na niečom veľmi rýchlo vieš tomu človeku bez toho, aby si rozprával o blchách a mravcoch, ale aby si tomu človeku vedel ukázať, že jeho limity sú niekde úplne inde, ako on si myslí.

Pavol Lošonský: Skvelé cvičenie je a sám som si ho robil. Kľudne niekde v kľude zatvoriť oči a skúsiť sa dostať do svojho, do svojej vlastnej hlavy a napísať si na papier, že čo sú moje tri najnegatívnejšie veci, ktoré počúvam najčastejšie. A to je ten negatívny self talk a máme ho všetci. Všetci ho majú. Hej? A to je, že-

Mišo Gula: Počkaj, ktoré počúvam z môjho okolia o mne najčastejšie-

Pavol Lošonský: Nie-

Mišo Gula: alebo čo ja si myslím.

Pavol Lošonský: Čo mne moja vlastná hlava hovorí.

Mišo Gula: Okej.

Pavol Lošonský: A môže to byť niečo, čo je vsugerované, že som to počul od okolia a ja som si to tak prisvojil. Hej, že nie som dosť dobrý alebo že si klamár, alebo že nemám ešte na to a kľudne, že tri tie najhoršie veci, ktoré najčastejšie počúvam si napíš na papier a teraz si sprav čiaru. A druhá vec je, že nejaké pozitívne afirmácie, že ako by si ich challengoval, že čo je tá pozitívna forma, že keď na to napríklad nemám, takže čo by si si napísal, keby si mal povzbudiť najlepšieho kamoša? Dobre, na to nemáš dneska, a to znamená, že, že som v procese učenia. Dobre a teraz, že ja začnem si, prenastavovať tie svoje tri myšlienky na to, že keď ich počujem, tak ich challengujem reálne. Čiže prvá vec, prvý krok je, že ja vlastne si zadefinujem svojho nepriateľa a že som si vedomý, že toto je môj nepriateľ. Toto sú moje tri najčastejšie myšlienky, ktoré počúvam, ktoré ma reálne paralyzujú a ovplyvňujú a takto ich idem challengovať a bojovať proti nim. A ja som mal ako, ako chlapec, ja som tieto tri myšlienky mal a ja som chodil pred zrkadlo a ja som si ich hovoril. Akože priamo do očí a som si povedal, že mal som veľký problém v basketbale. Moja výkonnosť bola kolísavá hore dole. Trpel som na to, že som mal nízke sebavedomie. Dokázal som mať skvelý zápas dvadsaťpäť bodov a druhý zápas dva body kvôli tomu, že som sa mentálne rozsypal a nevedel som sa nikde uchopiť. Čiže som sa začal stavať pred zrkadlo a povedal som, že, že, že Palo, že makáš na sebe tvrdo, máš na to. Dneska budeš hrať s energiou. A ešte nejaká tretia veta a ja som to robil každý deň. Každý pred zrkadlom aspoň raz za deň. Čiže prišiel som tam a tieto tri afirmácie som si začal hovoriť. Dobre, niekedy som si myslel, že to bullshit, že to nefunguje. Niekedy som sa nad tým iba pousmial, ale niekedy som skutočne vzbudil takú tú svoju vnútornú silu, že ja na to mám a prečo a dneska podám dobrý výkon a podal som ho a tá moja kolísavosť sa zastabilizovala. Ja som bol dokonca jedným z najstabilnejších hráčov v slovenskej v českej lige, že odo mňa tréneri vedeli presne, čo majú, čo môžu očakávať, aj keď som mal úplný, že shitty day. Ja som nešiel pod nejaký štandard. Keď som mal dobrý deň, tak to bolo above a keď som mal shitty day, oni proste vedeli, že naňho sa dá spoľahnúť a to bolo iba týmto cvičením, že to robím celý život a v podstate teraz už prídem pred to zrkadlo a ja sa sám sebe pozriem priamo do očí a len takto na seba kývnem a ja to aktivujem. Ja si to nemusím hovoriť. Ja viem, že tú moju silu, že to moje sebavedomie viem aktivovať len tak, že sa na seba pozriem a na seba kývnem.

Mišo Gula: Keď si hovoril o tých akože troch najväčších strašiakov, že si napísal alebo tak.

Mišo Ukropec: Prepáč, môžem sa aj ja jednu vec opýtať? Lebo čo bola tá, tá vec, ktorá tú kolísavosť spôsobovala potom? Pa-pamätáš si to?

Pavol Lošonský: Podľa mňa naše emócie. Človek sa každý deň zobudí s nejakými inými emóciami a toto necháme, aby nás rozhodilo. Hej, znamená znovu, vydarí sa ti zápas, tak máš pocit, že si majster sveta. Všetko ti pôjde najlepšie a ibaže potom ti jeden zápas nevyjde. A akú máš emóciu v ten večer a nasledujúci deň? A s akou emóciou ideš na ten tréning? A toto je najčastejšia vec, ktorú riešime aj so športovcami, ale aj s podnikateľmi. Hej, ty keď stratíš svojho klienta, who cares? Ďalší deň nová príležitosť. Akože daj si hlavu dokopy a poďme nájsť iného klienta. Že proste sú tieto prekážky a že to sa deje, ale ty nemôžeš nechať to, že sa ti niečo nepodarí. Stratíš klienta, prehráš nejaký zápas, aby si bol vo svojej hlave ďalšie tri, štyri dni. Čiže o-ono, ono to-

Mišo Ukropec: Tak to tri, štyri dni vlastne neni ešte ani také stra-- také, také zlé.

Mišo Gula: K tomu má, k tomu má najlepšiu storku podľa mňa Roger Feder-Federer. To na videách si určite nájdete, kde rozprával o tom, že bol myslím na Harvarde, Harvarde alebo niekde mal prednášku. Akože taký, taký speech a pýtal sa tých ľudí, že, že čo myslia, že koľko percent lopt, čiže jednotlivých akože bodov v tenise za celú svoju kariéru, že koľko vyhral. On ako dlhotrvajúca svetová jednotka tak akože by si mal logický pocit, že to muselo byť akože veľké percento.

Mišo Ukropec: Osemdesiat.

Mišo Gula: No a hovorí, že päťdesiatštyri percent. Hej? Čiže v jednoduchosti povedané polovicu loptičiek prehral a polovicu vyhral. Hovorí, že keby sa nechal ovplyvňovať každým jedným bodom a teraz kolísať v zmysle, že z tejto sa veľmi radujem, z tejto som nahnevaný a tak ďalej nemá šancu uspieť. Proste akonáhle skončila loptička, ide nová.

Mišo Ukropec: Nová loptička.

Mišo Gula: On má tak stopercentnú dôveru vo svoje schopnosti, že to, že predtým mi niečo nevyšlo, no a čo? Who cares? To jak si povedal. Idem ďalej.

Mišo Ukropec: No však aj Michael Jordan niečo mal tú Nike reklamu takú, takú emocionálnu, že deväťtisíc krát som netrafil a neviem čo. Tým sa na mňa spoľahlo a ja som zlyhala. Still the best.

Mišo Gula: No.

Pavol Lošonský: Je to tak, no.

Mišo Gula: To, to bolo skvelé videjko od jedného takého britského trénera futbalu. On učí malé deti a dáva im presne také príklady a, a tiež hovoril, že, že najúspešnejší to je jedno, či to-to sú športovci, herci, čokoľvek, že tí najúspešnejší zažili najviac prehier.

Pavol Lošonský: To si súhlasím.

Mišo Gula: To je proste pravidlo. Presne tak.

Pavol Lošonský: Áno.

Mišo Ukropec: Nevyzeralo.

Mišo Gula: Presne, lebo absolvovali najviac pokusov. Preto sú najúspešnejší, ale, ale zároveň to znamená, že aj najviac prehier zažili. Hej. A prepáč teda, lebo si ma prerušil.

Mišo Ukropec: Sorry, sorry.

Mišo Gula: Chcel som k tomu, k tým trom akože strašiakom. Tak k tomu tiež v jednom podcaste bola perfektná vec, že keď, keď máš pocit, že nevieš identifikovať, čo je tvoj strašiak alebo čo by si mal zmeniť, že niečo v živote potrebuješ urobiť, tak si predstav, že sedíš v kine, pozeráš horor a teraz to dievča ide otvárať dvere a ty hovoríš: „Kokos, však nelez tam!“ Vieš. Hej?

Mišo Ukropec: Všetci vedia.

Mišo Gula: Presne to isté máš urobiť so sebou. Predstav si, že si niekto úplne cudzí. Čo by si prvé na seba zakričal, že kokos, toto musíš zmeniť, lebo, lebo zomrieš alebo proste sa ti to nepodarí alebo čo. Takže taký navodík.

Mišo Ukropec: Tušíš, kde to vzniká?

Mišo Gula: Čo myslíš, že to vzniká?

Mišo Ukropec: Tieto pochybnosti o sebe. A to sa nedá a Slovensko je moc malé a málo si pýta má-

Mišo Gula: Ale to asi hovoril, že, že už odmala ako keby, že-

Mišo Ukropec: Ale dobre, tak ale presnejšie, že odmala. Hej? My tu máme Katku. Mali sme tu Katku Riecovú. Čau Kati, čau kočky, lebo teda neni tam iba jedna. traumy také, traumy onaké, hej? A tých stratégií, ako sa vysporiadavame so svojimi životmi sú rôzne. Ja som tiež teda akože nie že ako sirota v zmysle úmrtia rodiča, ale teda že bez rodiča vychovávaný. Hej? A ja som si našiel stratégiu, že tri bicáky a ostrý a potom ako viem prežiť to peklo, ktorým som, som prešiel. Ale to som zistil potom, jak som sa v tých témach vŕtal, že to je celkom ako, že som ako výnimka, že štandardne by som mal chlastať a byť niekde opustený v jarku a, a tak. Že a teda ľudia si majú stratégie rôzne. Jeden sa chce s každým kamarátiť, lebo keď sa s každým kamarátiš, tak potom ťa nikto nezožere. Hej? Iný je zase strašne múdry, lebo keď si strašne múdry, tak si potom vzácny a la la la. Hej? Akože tých možností je, je veľa. Že ty keď sa s pacientami v tomto vŕtaš, tak idete akože aj do tohoto? Alebo skôr je to o tom, akože o tých výzvach? Lebo ja si viem predstaviť, že nie každému sadne, to challenge, lebo že najprv sa potrebuje akože usadiť trošku, že tu si ako v bezpečí. Hej? Teda tak čo ďalej?

Pavol Lošonský: Hovoríš veľmi múdro. Ja som to akože-

Mišo Ukropec: Pokračuj.

Pavol Lošonský: Vieš čo? Ja som to pochopil za zas posledné tri, štyri roky, čo akože koučujem rôznych ľudí, že-

Mišo Gula: Nezabudni, prepáč, že ja som ti schválil účasť v podcaste. Hej? Nie.

Pavol Lošonský: Dobre, Michala.

Mišo Ukropec: Ja len faktúru poprosím.

Pavol Lošonský: Ty si povedal kľúčovú vec, že musí tam byť tá dôvera a ja som niekedy tú dôveru nemal ešte vybudovanú. A keď som challengoval človeka, tak akože aj som prišiel o, o klienta, lebo som mu nastavil možno až príliš rýchlo ako také to, hm-

Mišo Ukropec: Kruté zrkadlo.

Pavol Lošonský: Kruté zrkadlo alebo bol som až príliš provokatívny a som ho stratil. A vtedy som sa pýtal sám seba, že čo sa stalo. Lebo veľa ľudí, napríklad keď ich vyprovokuješ a nastavíš im to zrkadlo, že skutočne im poukážeš na tie ich limity a že to je iba ich mentálny limit a ich challenguješ na to, tak oni sa fakt posunuli, ale že na úplne inú úroveň.

Mišo Ukropec: Jasné.

Pavol Lošonský: Akože brutálne. A že mám evidenciu akože veľa, veľa ľudí, ale mám aj dvoch, troch, ktorých som stratil, že hneď po tom sedení. A potom som si tak seba reflektoval, že kde sa stala chyba, či to moja, jeho alebo čo. A bolo to s tým, že nebola tam ešte tá dôvera medzi nami. Pretože ja ti poviem na rovinu, že môj najlepšia sezóna alebo človek, ktorý ma najviac posunul bol Robo Paternoster v Anglicku a on bol Talian, Talian Američan, čiže mal tú, tú horkokrvnosť taliansku. On po nás vrieskal, on bol challengujúci. Na tréningu to bolo, že peklo častokrát, že kondičný tréning, že išiel si umrieť, ale on bol aj ľudský a po zápase, že Páli, všetko v pohode, neni ti treba vybaviť fysio, rehab, čokoľvek, že postarám sa o teba. Ako sa má tvoja rodina? A všetci sme mu dôverovali, že on nás mohol challengovať, pretože ja som vedel, že on chce zo mňa vydolovať to najlepšie a posunúť ma ako človeka, ako hráča, ako kohokoľvek. Takže toto som si uvedomil, že tá dôvera je tam extrémne dôležitá. Tá druhá časť otázky, že ja nie som terapeut, ja ani si nedovolím ísť niekomu do minulosti. A keď sú tam nejaké šrámy, čo veľa ľudí má šrámy nevysporiadané, tak akože treba ísť k terapeutovi, treba ísť k psychológovi, treba si to vyriešiť. Ja som stále len kouč a moje kompetencie áno, tú minulosť využívam na to, ale že poďme hľadať riešenia, ako si to riešil v minulosti alebo že čo ti to dalo. Ale bavíme sa o tom, že, že prítomnosť a budúcnosť. Takže tuto si ani netrúfam, že by som išiel.

Mišo Ukropec: Okej, mentálny koučovia, ja som to slovo alebo teda slovné spojenie, označenie zachytil niekedy možno pred dvadsiatimi rokmi prvýkrát. Gentlemana nepoznám, ale mám také meno, že Ševčík v hlave. Neviem či, či poznáš, nepoznáš, ale teda to som ako zachytil. To bolo akože prvýkrát, že som zistil, že, že športovci potrebujú mentálnych koučov alebo niečo. Ja som nikdy nechápal prečo, lebo ja s tou mojou povahou som ako, akože mám prehry, ako že mám, ale tie boli skôr z pretrénovanosti ako z nedostatočnej prípravy alebo z kolísavého výkonu. A ja som furt nechápal, že načo. Však, však ty vole, však makáš, makáš, makáš, tak potom ako kde je problém? A ja som zistil, že sú vlastne aj také typy ľudí, že sú tréningové typy a potom sú zápasové typy, že na tréningu on roztrhá prvé, posledné, príde do zápasu, je jedno, nejaký šport to je, zhorí jak fakľa a potom sú opačné typy Že na tréningu ho pomaly ani nevidíš, tam furt akože odrbáva, ale potom ako v zápase nechá, že, že, že posledný kilo džáulo, ktorý vytiahne ešte niekde, ale nechá tam že všetko. Hej? Ani jedno neni dobré. Správne je, že búcha jedno, búcha druhé a je to ako že zrovnané. Kedy toto sa začalo akože objavovať a kedy športovci začali prichádzať na to, že ja síce ma to strašne baví, ale vlastne trpím a potrebujem s tým niečo urobiť, lebo tá aktivita, ktorú milujem, mi na konci dňa spôsobuje také utrpenie, že nemôžem spať v noci.

Pavol Lošonský: Ja som sa tiež vŕtal v histórii a niekedy v minulosti to bolo o tom, že kto má najlepšiu kondičku a potom možno nejakú hej že taktiku, tak ten bol víťaz. Akože jasne. Potom k tomu prišla-

Mišo Ukropec: Prepáčte ma.

Pavol Lošonský: Kľudne povedz.

Mišo Ukropec: Som sorry, len mi to zabudnem. Ja som nikdy nebol ako technický fighter. Hej? Ja som proste hromotlk, ktorý proste ide, ide, ide iba dopredu, lebo tak sa vyhráva, že ideš dopredu. Vyhrávať z ústupu sa ako dá, ale je to takto trapné. Takže ja som každého proste umlátil nakoniec kondíciou. Hej? Lebo je tu také, taká, taká veta, že technika v boji ešte nikdy nikomu nedošla. Kondička každému.

Pavol Lošonský: Jasné.

Mišo Ukropec: Lenže ja som si zažil inú situáciu, že mal som akože pauzu v tréningu v gyme, ale strašne som mal nabehané a ja som došiel do gymu. Ja som sa nevedel zadýchať, ale mne došla technika, že som zrazu zistil, že Mišo, ja som si zistil, že tebe došla technika a vravím kápo, ja ho neviem trápiť, ja ho neviem chytiť, ale zadýchaný nie som stopäťdesiat temp, že v pohode. Prepáč, som ťa prerušil, ale mne zamrzelo tak, akože, že dôjde technika a-

Pavol Lošonský: Akože dobrý point, jasné. Čiže akože v minulosti to bolo primárne, že kondícia a nejaká technika. Potom už k tomu prišla možno aj nejaká stratégia, hej, v tých športoch rôznych a potom akože až neskôr prišiel nejaký, nejaký element, že aj mentálne nastavenie je faktorom toho tvojho výkonu. A v dnešnej dobe sa dokonca akože poukazuje, že to mentálne nastavenie je základný pilier aj kondície, aj tej nejakej taktiky, aj nejakej techniky. Takže, že vidíš to, čo si vlastne pomenoval, že ako je možné, že je tréningový typ, ktorý na tréningu je, že, že Michael Jordan v prirovnaní a v zápase to nedokáže pretaviť. No je to mentálne nastavenie. To, čo som povedal, že aký je reálny rozdiel medzi hrať zápas medzi päťdesiatimi ľuďmi a desaťtisíc. No je to len, ako to tvoja hlava vie spracovať. Tie tlaky, ten stres, to je všetko. Čiže ja si myslím, že teraz už je to veľká téma, lebo aj veľa vrcholových športovcov. Simona Biles odstúpila z olympiády a povedala, že má mentálne problémy, že nedáva to, hej. Čiže už o tom začali rozprávať aj úplne, že top, top vrcholoví športovci, lebo ten tlak je neúnosný ešte možno v ich merítku. Médiá, fanúšikovia, sociálne siete. Akože ty sa prihlásiš na hodinu na sociálnych sieťach a buď ti to vypeckuje tvoj dopamín o tom, že aký si úžasný, alebo sa dostaneš do fóra, kde ťa úplne lysujú a zrazu tvoja se-tvoja sebaistota a sebavedomie úplne dole. Čiže podľa mňa ako to mentálne nastavenie teraz je úplne gro a spomeniem aj reálny príklad. Moja úžasná klientka, teda zverenkyňa Stela. Ja ju mám už od nejakých trinástich rokov a je ako majsterka Slovenska MVP turnaja a proste v pätnástich už nastúpila v slovenskej extralige, už je v reprezentácii. Hej, že, že akože je špička na jej vek a mali výjazd a v sobotu večer mali zápas a v nedeľu ráno a v sobotu večer jej to vôbec nevyšlo. Tréner ju proste zjazdil, naložil jej. Hej, ona bola frustrovaná z toho, že sa nepodarilo zahrať tak, ako je zvyknutá. Tréner, čo, čo spravil na konci, že ešte jej povedal, že no ale zajtra je dôležitý zápas. Potrebujeme, aby si zahrala. Čiže ešte jej naložil ďalší tlak na ramená, že chud-chudá dievča a volala mi, že mi napísala, že či si môžeme zavolať, že ona je úplne rozpadnutá a že nechce na ten zápas ani v nedeľu ráno nastúpiť. Ja pozerám na hodinky, že bolo deväť hodín večer, že kedy chceš volať, že tak o štvrť na desať. Tak som povedal manželke, že-

Mišo Gula: Bude to o päťdesiat percent drahšie.

Pavol Lošonský: Nie, v pohode, akože vedel, vedel som, že, že ak je tam nejaká šanca, že zahrá dobre, takže musíme sa porozprávať a vyzistiť, že čo sa skutočne deje. Takže manželka mi to odobrila. Volali sme o štvrť na desať v sobotu večer, a tak sme to nejak zrekapitulovali. A tak som začal, ako keby s ňou rozprávať, že vráť sa naspäť k sebe, že čo môžeš reálne teraz kontrolovať, že hej, spánok, dobre sa vyspi, dobré raňajky zajtra, sprav si afirmácie a zajtra čo môžeš kontrolovať, že ten zápas nekontroluješ, toho trénera nekontroluješ, rozhodcov nekontroluješ, že znovu hraj so svojou od-odva-odvahou, hraj so svojou energiou a že proste choď tam a rob to, čo robíš najlepšie. Choď dominovať. Ešte ráno som jej poslal správu takú motivujúcu, že si úžasný človek. Hej, že, že si fakt skvelý športovec, akože ona je geniálna, je fakt skvelá. A potom mi mamina po zápase napísala, že, že prehrávali o dvadsať na polčase, ale Stela od prvej sekundy do poslednej išla bomby. Ona po polčase, čo boli mínus dvadsať, dotiahla svoj tím na predĺženie u favorita. Predĺženie prehrali. Konečný výsledok bolo, že dala asi dvadsaťjedna bodov, ale že tak Stelu hrať ešte nevideli. A teraz moja otázka je, že o čom to bolo? V sobotu zahrala úplne zle a večer proste nechcela ráno ani nastúpiť na zápas a ráno prišla úplne iná Stela a ťahala tím, ktorý vlastne po polčase už to vzdal. Sme u súpera mínus dvadsať a ona bola jediná, ktorá si povedala, že fuck it nie, neprehráme, že hrajme ďalej. Predĺženie síce prehrali, ale že o tomto to je, že ona bojovala od začiatku do konca. A toto je ten športový mindset, ktorý keď prenesieš do života, keď prenesieš do podnikania, tak sa nevzdávaš. Proste ideš a necháš zo seba každý deň to najlepšie. A toto je, že real evidence toho, že ako veľmi to naše mentálne nastavenie ovplyvňuje, že čo vo svojom živote dosiahneme.

Mišo Gula: V tých športoch to vidno asi, asi najviac a m-ma stále vytáča do nepričetnosti, keď ja neviem, idú hokejisti alebo futbalisti na nejaký turnaj proste majstra sveta, neviem čo. Teraz reporter sa opýta: „No že s akými ambíciami ideme?“ „No tak hlavne chceme hrať svoju hru a, a podať dobrý výsledok a, a tak ako keď sa dostaneme do štvrťfinále.“ Hovorím, vy ste úplne drbnutí, akože to rovno ostaňte doma. Ty kokos, však akože keď sa Američanov, Kanaďanov opýtaš, tam neexistuje, že by nešli na víťazstvo. To je jedno, keby zrovna, šach so živými koňmi mali hrať, to je jedno aký šport. Vždycky ideme na víťazstvo. Na to celý život trénujem, aby som zvíťazil. To, že to nevyjde? Okej, však nedá sa vždycky vyhrať, ale ísť s tým, že dobre si zahrať, ty vole, alebo podať kvalitný výkon, no ty si úplne má mrť. Takže- Kedy začneš aj koučov trénovať, aby ne-nerozprávali dristy, ale, hm.

Pavol Lošonský: Vieš čo, sám som bol kouč a niektorí rodičia, teda tréner. Niektorí rodičia to nie úplne dobre vznášali, lebo oni akože mali, že my sme centrum voľného času a teraz akože nechcem nikoho kritizovať, akože okej, že ja som prišiel po nejakej športovej kariére po americkom systéme, po tom, že som mal veľa koučov a trénerov, ktorí ma trénovali, že ten tréner musí byť prísny, ale musí byť aj ľudský a férový. Ale ako dobre, pokiaľ máte deti šesť, sedem, osem rokov, tak kľudne im povedzte, že choďte si to užiť, ale keď už dôjdu do nejakého veku, tak je to o tom víťazstve. Akože ja som dokonca pozeral krásny dokument Tim Tebow, quarterback, ktorý vyhral, Heismanovu trofej, jeden z najlepších quarterbackov v univerzitnej lige do dnešného dňa. A on napríklad hovoril vec, že jeho rodičia vychovávali tak, že každé ráno mu hovorili, že ty si mimoriadne dieťa a dokážeš mimoriadne veci v živote. A on povedal, že keď toto počúvate denno denne, tak neni šanca, že v tom živote niečo nedosiahnete, lebo ste naprogramovaní. A keď mal trénera, ktorý mu povedal, že Tim, choď si to tam užiť, tak mu povedal, že o čom rozprávaš, že v športe sa hrá na víťazstvo, že detičky si to chodia užiť, že my tu hráme na víťazstvo a že toto bol ten mindset, ktorý si povedal, že Američanov, Kanaďanov, Srbov. A moja otázka je, že prečo taký mindset nemajú aj Slováci? A ja to chápem, lebo ja som vyrastal tiež na Slovensku do osemnástich rokov a tiež to bolo také, že a, hej, že malý Pezinčan, rodičia proste, že obyčajní ľudia, proste že z Pezinka, zo Slovenska nikto nič nedosiahol, nikam sa nedostane. Že akože chápem tých ľudí, že možno toto je ich realita, ale je to ďalší len nejaký strop, ktorý my sme si vsugerovali, akože a v športe obzvlášť, akože v športe sa hrá jedine na víťazstvo, akože nehráš na druhé miesto, akože haló, hej? A takto podľa mňa by mali s-pristupovať aj podnikatelia alebo ľudia v živote. Akože mal by si od seba chcieť viac.

Mišo Gula: Nie si nejaký prepatý?

Pavol Lošonský: Asi som akože ja neviem, no.

Mišo Ukropec: Asi, asi áno. Ja ti to velice želám. Mne to tiež hovoria.

Pavol Lošonský: Máš fun fact.

Mišo Ukropec: Vieš čo? Nepovedal by som, že fun fact. Toto je skôr taký ako, sad fact lomeno eye

Mišo Gula: opening fact.

Mišo Ukropec: Nešuchlal som si tu maily, ale Michaela Phelpsa. Michael Phelps je teda najúspešnejší olympionik. Myslím, že vôbec,

Mišo Gula: vôbec, vôbec. La la la.

Mišo Ukropec: Po olympijských hrách 2012 upadol do ťažkej depresie. Priznal sa, že mal myšlienky, že by bolo lepšie, keby nebol

Mišo Gula: nažive.

Pavol Lošonský: Hm.

Mišo Gula: Áno? Chlap, ktorý vyhral úplne že všetko. Áno? A

Mišo Ukropec: jak je proste možné? No lebo celý život bol plavec, cieľ boli jasné olympijské, ako olympijské hry. Lenže keď vyhráte všetko,

Mišo Gula: čo sa stalo s cieľom? Cieľe preč, hej? A, a zrazu problém. To znamená, že,

Mišo Ukropec: že ten cieľ by nemal byť taký ako iba, ibaže prízemný, ale že teda okej, tak do nejakej fázy je to športová kariéra. Potom idem napríklad, ďalej. Arnold je v tomto bombový. Hej, že brutálna kariéra jedna, druhá, tretia, štvrtá.

Mišo Gula: Proste,

Mišo Ukropec: že to, že som dosiahol vrchol v športe, okej, tak už, už nešportujem v zmysle

Mišo Gula: ako, kompetitívnom,

Mišo Ukropec: ale tak proste išiel hrať, hej? Ja takisto. Ja športujem stále, ale mám nové my, nové

Mišo Gula: méty.

Mišo Ukropec: chcem Iron Mana? Hm, jo, akože mám to tam niekde ako, mám na to kapacitu? Nemám na to kapacitu ani na maratón nemám kapacitu. Horko ťažko som kdesi inú zabehol v tom Dubaji. Hej, som sa

Mišo Gula: vytrápil

Mišo Ukropec: ako strašne, lebo nemám objem nabehaný, hej? Ale, ale proste furt akože naplním

Mišo Gula: jednu misiu, check a idem druhú,

Mišo Ukropec: hej? A že už nebudem podávať taký čo inaký výkon, že nemôžem boxovať s tými rozbitými lakťami? No nemôžem.

Mišo Gula: A čo? Hej? Kniha Atomic Habits o tom dobre hovorí, že, že tie-- cieľ môže byť akože nebezpečný presne v tom, že, že ak ideš len za tým cieľom, tak sa stane presne to. Ty ho naplníš a zrazu čo?

Pavol Lošonský: Prázdno.

Mišo Gula: Lebo nič sa ti v s-svojom živote nezmení. Proste prišiel cieľ, stal sa, ale nič sa nezmenilo.

Pavol Lošonský: Dostal si medailu na prsa.

Mišo Gula: A zrazu nevieš, prečo zajtra máš ísť behať. Zrazu nevieš, prečo aj zajtra máš, ísť na LinkedIn alebo čokoľvek iné, hej? Zrazu nemáš motiváciu, lebo ty si ten cieľ už, už, dosiahol. A tá kniha hovorí práve o tom, že, že človek by sa skôr mal snažiť, mentálne stať nejakým typom človeka. Čiže, človek by si nemal akože dávať za cieľ, že zabehne maratón, ale že stať sa bežco-bežcom. Hej? Lebo, lebo samotný ten, ten, ten návyk a to, že to budeš robiť pravidelne- Spraví to, že dobre nebudeš najrýchli, najrýchlejší maratonec na svete, ale to, že odbehneš ten maratón nespôsobí, že prestaneš behať, lebo to je len vec, ktorú si absolvoval, ale ty si sa stal vnútorne bežcom, preto chodíš behať a bežíš.

Mišo Ukropec: Lebo zabehnúť maratón, že vôbec zabehnúť je míľnik, nie cieľová destinácia.

Mišo Gula: No.

Mišo Ukropec: Pali, ty nejaký pacientský fun fact taký, čo môžeš po, sa podeliť. Kľudne úspešný taký nejaký. Okrem tunak mladej dámy, ktorá-

Pavol Lošonský: Vieš čo ja akože trošku sme to namostili na začiatku konverzácie, že, že či tá skúsenosť alebo či tá teória. Ja som mal teda z jedného klienta akože úžasný človek hej Jozef a on sa ma dva roky vkuse pýtal, že aké knižky mu odporučím, čo čítam, aké podcasty, že chce na sebe pracovať ako človek a ja som ho dávkoval tým, čo čítam, čo riešim, čo aplikujem. Až prišiel moment, kedy povedal, že že Pali ja fakt skutočne potrebujem mentora. Že prečo ty vole, však akože že dva roky akože. A on povedal, že ja som si to prečítal a zobral som knižku a dal si ju do knižnice a nič sa nezmenilo. Ako taký ten klasický scenár, hej, poznáme ho všetci a koučoval som ho tri mesiace. Akože nebolo to, že pol roka alebo že rok s niekým kráčam tri mesiace a on dneska je úplne iný človek. Akože veľmi vďačný, akože stále mi lajkuje na LinkedIn, podporujeme sa, na Strave sa zdieľa, sa ako keby followujeme a supportujeme. On dneska sa pripravuje na, na pol, na polmaratón. Ako človek, ktorý nebehal vôbec, teraz sa rozbehal a začal cvičiť a že jeho rodinu ako keby inšpiroval, že otec, že ty vole, že čo robíš, že športujem, že zdravo sa stravujem, že chcem ísť príkladom nielen vám, ale aj ľuďom v práci. A on úplne otočil, akože v rámci troch mesiacov, že aké silné to je mať správnych ľudí okolo seba, ktorí ťa budú aj challengovať a ktorí ťa donútia sa dokopať k niečomu. A ja to vidím aj na sebe, že tak isto keby som nemal svoj support tím koučov, mentorov, triatlonistov, iných ironmanov, tak tiež som možno len polovičný človek. Takže toto je taký fun fact, že a nemusia to byť vždycky platení kouči, mentori, ale že obklopiť sa ľuďmi, ktorí možno rozmýšľajú vo veľkom jak vy alebo a sú na tej istej vlnovej dĺžke, ktorí vás aj podporia, aj vás povzbudia, ale aj vás nakopú do zadku, keď sa vám nebude chcieť.

Mišo Ukropec: Na toto ja mám výbornú hlášku. Neni moja hej, od niekde som ju si vyčítal. Obklopujte sa ľuďmi, ktorí vás chcú vidieť uspieť.

Pavol Lošonský: Krásne.

Mišo Gula: K tomu, čo si povedal ja len včera som si vypočul zase, že keď, keď pôjdeš na hodinu do latríny, budeš smrdieť ako hovenko. Keď pôjdeš na hodinu do ja neviem ku, ku kvietkom nejakým, tak budeš proste voňať. To čím sa obklopuješ, to potom aj ty nasávaš a taký vo výsledku si. Takže keď chceš byť úspešný, tak za prvé nebuď neúspešný a za druhé sa obklopuj úspešnými ľuďmi.

Mišo Ukropec: Prvý míľnik je najťažší. Začnite s druhým.

Mišo Gula: Tak a vidíme sa o týždeň.

Pavol Lošonský: Ďakujem veľmi pekne.

Mišo Ukropec: Čau, čau.

Zdieľať:LinkedInFacebook