#9151 min
#91 – Jergus Holeczy – Zbav sa všetkého nepotrebného
Vypočuj si audio
Počúvaj a pozeraj na:
Zhrnutie epizódy
Kouč Jerguš Holeczy, s ktorým Mišo Ukropec kedysi behával, rozpráva o efektivite – čo znamená, ako ju dosiahnuť a udržať. Pri výbere ľudí do tímu sa pýta, či športovali, lebo z behu čerpá odhodlanie dodnes. Efektivitu zhŕňa vetou „zbav sa všetkého nepotrebného“: radí spraviť si sumár všetkých svojich aktivít, skontrolovať screen time, pracovať v blokoch (45 minút práce, 5 minút pauza) a nepodceňovať spánok a bioritmus. Mišo Gula pridáva myšlienku Simona Sineka o signáli a šume – tí najvýnimočnejší venovali väčšinu času len tomu podstatnému. Hovoria o spoločnej vízii v tíme, o tom, že aj s dátami sa nakoniec rozhodujeme pocitom, o perfekcionizme, o vzťahoch, ktoré peniaze ani sláva nevyriešia, o očakávaniach a meškaní a o NLP v koučingu.
Hlavné myšlienky
- Efektivita znamená zbaviť sa všetkého nepotrebného – začnite sumárom svojich aktivít a kontrolou screen time.
- Najúspešnejší ľudia venujú väčšinu času signálu (podstatnému), nie šumu.
- Pracujte v blokoch, napríklad 45 minút práce a 5 minút pauzy.
- Základom efektivity je kvalitný spánok a pravidelný bioritmus.
- Tím, ktorý nie je zladený spoločnou víziou, ťahá proti sebe, aj keď každý robí najlepšie, ako vie.
- Problémy si netreba brať na vlastný stôl, ale riešiť ich s tímom.
- Aj s dátami a analýzami sa nakoniec rozhodujeme pocitom.
- Peniaze a sláva nestačia, ak človek trpí vo vzťahoch.
Kapitoly
Zobraziť všetky kapitoly (14)Skryť ďalšie kapitoly
Citáty
Je efektivita presne toto. Zbav sa všetkého nepotrebného.
Keď vyberám do tímu nejakého človeka, tak jedna z mojich základných otázok je, či športoval.
Keď všetci budeme robiť najlepšie ako vieme, ale navzájom proti sebe, lebo nie sme zladení spoločnou víziou, tak sa dostaneme kam?
Popis epizódy
Jergus Holeczy hovorí o efektivite – čo vlastne znamená, ako ju dosiahnuť a udržať. Preberáme, ako sa nenechať vyrušiť, ako rozpoznať, kedy toho máme nad hlavu, a ako rozumne pracovať s dátami v podnikaní. Dotkneme sa aj perfekcionizmu a jeho nástrah v bežnom živote.
🔹 Čo je efektivita a ako ju dosiahnuť
🔹 Prečo cesta nie je cieľ
🔹 Ako rozlišovať medzi šumom a signálom
🔹 Prečo robiť veci poriadne
Prepis epizódy
Zobraziť celý prepispribližne 41 min čítaniaRozbaliťZbaliť
Prepis vznikol automaticky (ElevenLabs Scribe) a je mierne upravený. Môže obsahovať drobné chyby v rozpoznaní slov alebo hovoriacich.
Jerguš Holeczy: A ja keď vždy vyberám do tímu nejakého človeka, tak jedna z tých základných otázok mojich je, že či športoval.
Mišo Ukropec: Keď všetci budeme robiť najlepšie ako vieme, ale navzájom proti sebe, lebo nie sme zladení spoločnou víziou, tak sa dostaneme kam?
Jerguš Holeczy: Je efektivita presne toto. Zbav sa všetkého nepotrebného.
Mišo Gula: Tí najvynimočnejší zvykli mať viac ako 80 % času venovali vyslovene len tým signálom, len tomu, čo je podstatné.
Mišo Ukropec: Tento podcast vám prináša Infotech. Ak potrebujete softvér a neviete na trhu žiadny nájsť, je to jednoduché. www.infotech.sk.
Mišo Gula: Nazdar, Kolotočár.
Mišo Ukropec: Čau, čau Fešáčik. Idem si mudrovať na takú aktošku bez cyklenia. Niečim tam idem rozprávať o podcastoch, jak, jak keby som ja niečo o tom vedel a zrazu tam v dave vidím známu tvár, jak sa tam na mňa škerí. A síce pár rokov som ho nevidel, lebo kedysi sme spolu dávno behávali, ale teraz, keď tak pozerám na to bruško, tak-
Jerguš Holeczy: No je to preto.
Mišo Ukropec: Ticho! Ešte sme ťa nepredstavili.
Jerguš Holeczy: Jaj, pardon.
Mišo Ukropec: Tak, tak sme behávali spolu a teraz zdravím Jančiho Domenyho. Čau, čau. Teda snáď si vypočuje aspoň tento úvod, aby vedel, že-
Jerguš Holeczy: Ja mu to pošlem. A ja som vlastne ticho, čiže nehovorím ešte.
Mišo Ukropec: Mario, Džíísus, to je hosť.
Jerguš Holeczy: Poďme odznova.
Mišo Ukropec: No a ale robil som si domáce úlohy a okrem iných tém som si pozrel aj nejakú bežeckú štatistiku.
Jerguš Holeczy: Fú.
Mišo Ukropec: A zistil som, a to je pre mňa nečakané, že predstav si, že, že maratón mám chlpček lepší asi o dve minútky, ale polmaratón mám že o päť minút horší. To je zvláštne. A, a desinku mám o nejakú minútku horšiu. Tak zaujímavé, že v maratóne som bol lepší. No ale dnes už toľko nebehám, tak sa budem baviť o iných veciach, veciach. No Jurgi, čau, čau, vitaj.
Jerguš Holeczy: Čaute kolotočári, ďakujem krásne za pozvanie a teším sa. A keďže k tomu behaniu je to také, že povedal si, že nebudem sa veľa baviť o behaní. Úplne okej, však vy budete dávať témy, jak hovoril Churchill, že vy sa budete pýtať a ja si aj tak odpoviem, čo ja chcem.
Mišo Ukropec: Tak to teraz robíš.
Jerguš Holeczy: A čo sa týka ale, ale toho, že iné veci, tak ja práve z toho behania, ktoré som v minulosti robil veľmi intenzívne, tak dodnes dňa čerpám proste skúsenosti ako bolo odhodlanie, vytrvalosť a všetky takéto veci, lebo je to podľa mňa extrémne, extrémny formát do života. Šport ako taký a ja keď vždy vyberám do tímu nejakého človeka, tak jedna z tých základných otázok mojich je, že či športoval, lebo viem, že to dáva, že extrémne, extrémne návyky. Takže som za to vďačný. A to bruško, no tak beriem tento, tento fórik. Vieš, že s radosťou hovorím, že za to môže vlastne moja žena, lebo máme dieťa.
Mišo Gula: Ja to furt hovorím, za to môžu ženy.
Jerguš Holeczy: Ona porodí, vieš, ona porodí. Ja s ňou tých deväť mesiacov akože konzumujem a jak sa dieťa narodilo, tak ona to schudla a ja nie. Takže tuto sa stala chyba niekde.
Mišo Ukropec: Lenže tam ty potom konzumuješ ešte aj ďalej.
Jerguš Holeczy: Veď toto.
Mišo Ukropec: Lebo všetko, aby sa nevyhodilo, tak ty to máš dorážať všetko.
Jerguš Holeczy: On sa hlavne chystá ešte na ďalšie dieťa, vieš, tak už nebude sa toho zbytočne zbavovať. To bude len ten jojo efekt zbytočne dorážať.
Mišo Ukropec: Dobre. No a takže témy máme ale teda dneska trošku iné, aj keď teda s tým športom to samozrejme bezprostredne súvisí, lebo ja to vidím rovnako tak, že väčšina, nehovorím, že všetci, ale väčšina úspešných ľudí a podnikateľov športujú, lebo dáva ti to práve tie návyky, ktoré potrebuješ. Nechce sa mi, hnusne je, teplo je, zima je, neviem čo. Bolí ma noha, mám hemeroidy, dámy majú návštevu, ej, všelijaké veci sa dejú.
Jerguš Holeczy: Tých argumentov je dostatok vždy.
Mišo Ukropec: Presne. Vždycky si nájdeš na každé riešenie pekný problém. Hej, ale ten šport je práve taký, že shut the fuck up a proste a ideš a behať a dvíhať a už nech to je akákoľvek disciplína. No ale témou, ktorú ja tu si dovolím dneska otvoriť je, že keď som si pozrel tvoj LinkedIn, tak máš tam v tom hornom baneri takú, takú hlášku, že vízia bez plánu je len sen.
Jerguš Holeczy: Jasné.
Mišo Ukropec: Počkaj, počkaj, počkaj, počkaj, k tomu ešte ja ale. Druhá časť tohoto porekadla, poznáš aj tú druhú časť pore-, časť tohoto porekadla?
Jerguš Holeczy: Neviem.
Mišo Ukropec: Áno, áno, to je japonské príslovie, ktoré znie tak, že vízia bez plánu je len sen, ale akcia bez vízie je nočná mora.
Jerguš Holeczy: Okej, podpisujem aj túto časť.
Mišo Ukropec: A s týmto som musím povedať, že raz pánovi, teda dneska bývalému ministrovi Sulíkovi tak akože zavaril trošku chte nechce, lebo na nejakej akcii povedal, že a treba hlavne robiť akože vízia, to je ako taký ako nechcem hovoriť, že bullshit, ale proste, že treba hlavne robiť. Tak som sa na to potom opýtala, že keď všetci budeme robiť najlepšie ako vieme, ale navzájom proti sebe, lebo nie sme zladení spoločnou víziou, tak sa dostaneme kam? Ja utekám doprava, on doľava.
Jerguš Holeczy: Hlavne nevieš, keď nemáš víziu, nevieš, kam sa máš dostať.
Mišo Ukropec: Preto je to na konci nočná-
Jerguš Holeczy: Nikdy nevieš, kedy sa tam, či tam dorazíš, ako tam máš doraziť.
Mišo Ukropec: A to je presne ten problém tých, tých akože polovičných interpretácií niektorých hlášok, že cesta je cieľ. Nie, cesta má nejakú destináciu a len keď mám tú destináciu jasne zadefinovanú, tak potom tá cesta môže byť akože cieľ. Ale povedať, že cesta je cieľ je kravina, lebo tá cesta potom nikam nevedie. Ja sa len točím dokolečka, ale vlastne na konci dňa-
Jerguš Holeczy: Môže sa ale, vieš, však aj ten kolotoč sa len točí dokolečka.
Mišo Ukropec: A tam sú peniaze?
Jerguš Holeczy: Ale to je jeho úloha.
Mišo Ukropec: Nie, nie.
Jerguš Holeczy: No keď je to dobrý kolotočár, tak má z toho kolotoču peniaze.
Mišo Ukropec: No ale to je ako, nie, to hosť príde a tu vloží peniaze.
Jerguš Holeczy: Kde?
Mišo Ukropec: Stovky pod sa-
Jerguš Holeczy: Okej, dobre, dobre.
Mišo Ukropec: A všimni si ten, ten, tá jamka je tu celkom akože pre veľa stoviek.
Jerguš Holeczy: Áno.
Mišo Ukropec: Dobre. Takže To je ako na té-na tému toho, že či poznáš tú druhú polku, lebo že to teda ako s-s-veľmi smart japonské porekadlo. No lenže my sa dneska budeme baviť trošku aj o efektivite a to zase s tým športom a s týmto všetkým súvisí, lebo keď mám mať naplnenú víziu, tak chcem sa k nej dopracovať čo najrýchlejšie vlastne. Nechcem sa tam akože príliš motkať. Tak čo je to prosím ťa efektivita v tej tvojej optike?
Jerguš Holeczy: Som rád za ten dodatok, že v mojej optike, lebo tak ako si povedal aj to-to vízia bez plánu je len sen a že to má aj nejaký dodatok, tak je to v zásade vždy o interpretácii. Hej, že dvom ľuďom povieš to isté a ka-a hoc aj celé porekadlo, tak oni si to zinterpretujú do svojej skúsenosti, do svojich nejakých s-videní sveta a toho, čo ich napĺňa a baví. A efektivita z môjho pohľadu znamená, že robiť veci nie viac, ale robiť tie podstatné veci. A skúsim extrémne skrátiť jeden príbeh, ktorý veľmi rád rozprávam a je o dokonalej soche leva. Príbeh je o tom, ako v múzeu vystavili dokonalú sochu leva. Prídeš sa na ňu pozrieť a pozeráš sa, ako niekto mohol niečo tak dokonale vytvoriť. Ne, hlava ti to nebere, že proste to muselo dať extrémne veľa práce. A máš šťastie, lebo vedľa teba sedí autor tej sochy a ty sa ho spýtaš, že prosím vás, ako ste to dokázali? Veď to muselo byť strašne ťažké, veď to má každý detail prepracovaný. Je to neskutočné. To muselo trvať roky, to muselo dať veľa práce. A on povie nie, práve naopak. Bolo to veľmi jednoduché. Len som sa zbavil všetkého, čo nebolo potrebné. A z môjho pohľadu sveta a vnímania sveta je efektivita presne toto. Zbav sa všetkého nepotrebného a zrazu tvoja produktivita a efektivita dňa bude úplne iná. Možno taký tip, že pozri si screen time na svojom telefóne.
Mišo Ukropec: Nie.
Mišo Gula: Ale dobre.
Jerguš Holeczy: Pozri si
Mišo Gula: Začiatok podcastu, to do vrbe.
Jerguš Holeczy: No mám také, mám také perfektné cvičenie jedno, ktoré robím, ktoré robím na tréningoch a to pojednáva o tom, že sprav si sumár všetkých svojich aktivít za jeden deň a priraď si k nim hodiny. Potom po pár minútach dodám, že ten súčet nesmie prekročiť dvadsaťštyri, lebo je tam zarátaný aj spánok a všetko. A zrazu sú ľudia extrémne šokovaní, na čo vlastne plytvajú svojím časom. A z môjho pohľadu toto je efektivita. Efektivita nie je toho urobiť viac za menej času. Efektivita je robiť tie podstatné veci a robiť ich. V mojom svete existuje vyváženosť. Existuje vyváženosť z hľadiska toho, že mám veci, ktoré sú pre mňa dôležité a to je rodina a vzťahy. To je moja práca, to je moje zdravie a to je môj rast. A medzi tieto štyri piliere si vlastne rozkladám svoj čas. Nastavujem si dlhodobé plány, dlhodobé ciele, možno dokonca až sny, že na začiatku je to v rovine sna niečo extrémne vzdialené, obrovské, čo niekedy mám možno až strach si pomyslieť, že by sa mi mohlo splniť. A potom zrazu, keď zistím, že si to roztopím do nejaký konkrétny cieľ, dám si k tomu časové rámce, dám si k tomu aktivity, ktoré ma k tomu snu vlastne môžu približovať. Tak to je presne tá akcia, tá aktivita, proaktivita a vyhľadávanie cesty za tým cieľom.
Mišo Ukropec: Dobre. Ináč neviem či vieš, ale ten prímer s tou sochou leva, tak to je to, čo sa dialo s Michelangelom, keď robil sochu Dávida. Oni doniesli teda ten obrovský kus mramoru, ktorý sa teda ja neviem, či sa to hovorilo alebo len teda to bola obava, že to nejde urobiť z takého obrovského kusu kameňa, že jednu sochu bez toho, aby to neprasklo, nerozbilo sa niečo. A on, že on tam toho Dávida proste jasne videl. On sa zbavil všetkého toho materiálu, ktorý tam byť nemusel. A povedz.
Mišo Gula: Chcel som len podporiť tú myšlienku príbehom o so Simonom Sinekom, čo bolo teraz v podcaste a rozprával o tom, oni to pomenovali, že že to je že signál a a šum. A hovoril, že že všetci najúspešnejší biznismeni a vizionári a ľudia, ako bol Steve Jobs alebo ako je teraz Elon Musk a tak ďalej, aj historicky, že mali obrovský významný nepomer medzi tým, čomu venovali čas v zmysle, že tým signálom to je to, čo je podstatné, čo musíš robiť a tým noiseom, tým tým šumom, že že osemdesiat ku dvadsať. Zhodou okolností sa to zhoduje s nejakým Paretovým pravidlom, ale že že to je ako keby-
Jerguš Holeczy: Úplná zhodou, úplná náhoda.
Mišo Gula: Úplná náhoda. Ale že to je zhruba ako keby ten pomer, odkedy sa z veľmi úspešného človeka stáva výnimočný, že že tí tí najvýnimočnejší zvykli mať viac ako osemdesiat percent času venovali vyslovene len tým signálom, len tomu, čo je podstatné a všetok šum dával, dávali preč. A potom len uviedol, že že zrovna Elon Musk vyzerá, že možno aj vďaka drogám, ale že on je asi jediný, čo že sto percent len signál, že šum úplne akože-
Jerguš Holeczy: Vypúšťa. Možno jeho si zavolajte, on vám povie.
Mišo Ukropec: Vieš čo? Jedného dňa sa dopracujeme hádam aj na tú úroveň, lebo síce-
Mišo Gula: Keď prestane heilovať, tak potom ho zalome.
Mišo Ukropec: Ako teraz mu trošku zašibáva, ale snáď ho trhy vráťte naspäť na zem.
Jerguš Holeczy: Klesa-klesajúce tržby a tak ďalej.
Mišo Ukropec: Práve a trošku si to ako uprace v hlave, že na čom záleží. Nie na politických presvedčeniach a takýchto všelijakých absurditách. Ale toto, čo vravíš vlastne o tom fokuse, tak je presne to, čo ja počúvam je veľmi často, ale zároveň sa to veľmi ťažko dosahuje, že máš byť napríklad v prípade trhu fokusovaný na nejakú konkrétnu vec, že máš mať jasno, že kam to chceš dostať. Druhá vec ale je, že keď vytváraš napríklad nový trh, tak ty nevieš úplne jasne povedať dneska hneď instantne, že budúcnosť je hentam tam. Možno je, možno neni a ty potrebuješ s tým guľometom trošku strieľať do toho poľa a až keď to začne niekde cinkať, tak až tam-
Jerguš Holeczy: Ideš tým smerom.
Mišo Ukropec: Až potom ideš tým smerom. Ale dovtedy môže ten, ten, táto aktivita vyzerať, že je človek ako distraktovaný, vyrušovaný vecami, ktorým sa nemá venovať. Ale napríklad ja to cítim, lebo to musím veľa toto riešiť aj s investormi, aj s advisory boardom, že, že vážení, ale my to hľadáme, že to neni, že ja neviem, čo chcem. Ja viem, čo chcem, ale ja neviem trh znásilniť. Ja neviem prinútiť niekoho, aby kúpil, keď on na to dneska neni ešte pripravený. Hej? Ale-
Jerguš Holeczy: Tak ale to zase to súvisí potom s tým, že, že analyzuješ ten trh, pozoruješ ho a dávaš tam ten produkt v čase. Áno, sú, nazvem to, že pionieri, ktorí predbehnú dobu a potom sú bohužiaľ prví, ktorí aj schytávajú tie-
Mišo Ukropec: Áno.
Jerguš Holeczy: Tie rany a tie následky toho, že sú pionieri.
Mišo Ukropec: Druhí sú väčšinou úspešnejší.
Jerguš Holeczy: Presne tak, presne tak, pretože on už videl tie chyby, ktoré spravil niekto už tú cestu tou huštinou preražal.
Mišo Ukropec: Áno.
Jerguš Holeczy: On už je menej doráňaný, využíva tie veci. Ale vieš, že na základe toho môžeme sa baviť o tom, že či to je intuícia alebo ako sa rozhoduješ. Ale na, na konci dňa a je to v marketingu, je to v predaji, je to v biznise sa rozhodneš svojím pocitom. A ten pocit buď sa zakladá na nejakých relevantných dátach alebo si to naozaj iba že cucneš z prsta a je to, že neverím Bohu proste pôjdeme tadiaľto hej a nevieš. Ale ty aj keď máš tie turbo dáta analýzy toho trhu, ty sa rozhodneš, možno si povieš, že racionálne, ale reálne si sa rozhodol pocitom. Dám ti krásny príklad. Skúste si spomenúť aj diváci, poslucháči tak isto, že čo si si kúpil naposledy za viac ako dvesto, tristo euro. Nech to je, nech to nie je, že kúpil som si zmrzlinu, ale že nech to má nejakú položku, že aká vec to bola?
Mišo Ukropec: Kuchyňu.
Jerguš Holeczy: Kuchyňu. Fantastické. To si pe-- A čo ti to prinieslo, že si kúpil novú kuchyňu?
Mišo Ukropec: Že mám novú kuchyňu a nie takú tú starú dočasnú, čo tam bola.
Jerguš Holeczy: Okej, čo ti to prinieslo ešte? Čo, čo ešte?
Mišo Ukropec: Dobrý vizuálny zážitok a je to kus praktickejšia kuchyňa, ako bola tá temporary, čo tam bola predtým.
Jerguš Holeczy: Okej. Využívaš tú kuchyňu sám?
Mišo Ukropec: Nie.
Jerguš Holeczy: Okej. Čo to prinieslo zvyšku rodiny?
Mišo Ukropec: Všetky tieto benefity. Myslím si, že to boli hlavné motívy. Plus teda tá, tá ako tá esteticko, že, že, že malo to byť v rovnováhe tá estetika s tou praktickou stránkou veci.
Jerguš Holeczy: Super. Akú má estetika logiku? Nemá. Mne sa to páči. Ja sa tu cítim dobre. A to je to, prečo si si dal konkrétne túto kuchyňu. Ty si si mohol vybrať z palety miliardy vecí, miliardy farieb, štruktúry tej kuchyne a tak ďalej. Vstavaný stojaci spotrebič a tak ďalej. Ale rozhodol sa pre to, lebo to bude funkčné. To je ten logický argument. A čo ti to prinesie, že to je funkčné? Je to jednoduchšie. Cítim sa tu lepšie, mám to rýchlejšie spravené, mám to dostupnejšie. A to sú tie veci, ktoré nám to prináša. A takto je to presne podľa mňa v tom, v tom plánovaní, že, že my sa vyberieme. Ja milujem taký príklad. Zadanie, ktoré ja mám rád pri, pri práci je, že Jirky chceme ísť do Tatier a vymysli, jak sa tam dostaneme. V mojom svete sadnem do auta, začnem šoférovať do Tatier, kuknem, koľko mám benzínu a zistím, spomeniem si, či som hladný, či som vycikaný a tak ďalej. A flexibilne reagujem. Dám si navigáciu, aby mi povedala, že či mám ísť cez Žilinu, cez Donovaly alebo cez, cez-
Mišo Ukropec: Čertovicu.
Jerguš Holeczy: Čertovicu a cestou reagujem, riešim. A sú potom ľudia, ktorí sú podľa mňa uväznení vo vlastnom svete perfekcionizmu toho, že kým nemám informáciu, kadiaľ pôjdem, kde budem cikať-
Mišo Ukropec: Nevyrazí.
Jerguš Holeczy: Kde budem tankovať, kde sa pôjdem najesť. On nevyrazí z tej Bratislavy do tých Tatier a tým pádom oni sú extrémne zlimitovaní a majú to podľa mňa strašne ťažké. Je veľa takých ľudí. Nehovorím, že je to zlé, v mnohom, v mnohom sú-
Mišo Ukropec: Nie je to zlé. Môžeš kľudne byť explicitný. Nie je to zlé.
Jerguš Holeczy: Ja to rešpektujem, že to tak majú.
Mišo Ukropec: Rešpektovať to môžeš.
Jerguš Holeczy: Ja to rešpektujem.
Mišo Ukropec: Ale prepáč.
Jerguš Holeczy: Ja to mám inak.
Mišo Ukropec: Takto, ale jedna vec je súhlasiť. Áno.
Jerguš Holeczy: Nesúhlasím.
Mišo Ukropec: A druhá vec je akceptovať.
Jerguš Holeczy: Ja to robím inak.
Mišo Ukropec: Nie.
Mišo Gula: Psychológovia a psychiatri sa vyjadrujú, že, že perfekcionizmus je choroba. To je bug, to nie je feature.
Mišo Ukropec: Áno, ja to, ja v tom nevidím akože jeden benefit, akože jeden benefit v tom nevidím.
Jerguš Holeczy: Umorí sa ten človek, extrémne sa umorí.
Mišo Ukropec: No a teraz k tomu smeruje moja otázka, čo tu mám. A to je, že kto je, keď sa bavíme o umorení, že kto je dneska tvoj typický pacient? Áno?
Jerguš Holeczy: Pacient je umorený podnikateľ.
Mišo Ukropec: No ale takto. A to je tá otázka, že, že je to podnikateľ alebo manažér v nejakej firme, ktorý je povedzme, že zamestnaný.
Jerguš Holeczy: Môže to byť aj manažér zamestnaný, ale je omnoho efektívnejšie pre vec a spoluprácu so mnou, aby to bol človek, ktorý vie ovplyvňovať chod v tej firme.
Mišo Ukropec: Okej.
Jerguš Holeczy: Ako úplne radový zamestnanec, poviem to tak môže prísť na koučing, môže si poriešiť nejaké svoje boliestky a veci a môže si nastaviť nejaký plán svojej kariéry a rozvoj. To je legitímne, to je v poriadku. Viem tam zaviesť efektivitu do jeho pracovného dňa a, ale to, čo sa snažím ja robiť, akože je, dá sa robiť s takýmito ľuďmi, majú nádej. Je to úplne v poriadku. Ja som bol dlhé roky zamestnaný, bol som šťastný, hej, ale bol som ja ten, ktorý bol hladný po nových veciach, po nových poznatkoch. Nebol to môj šéf, ktorý mi počuj, choď tam na školenie, choď sa naučiť koučovať, pomôže ti to v tomto. Ale bol som ja ten, ktorý chodil Pýtal sa a potom som to skúšal na tom svojom kolektíve. Hej, že ja som krátka odbočka. Prišiel som do Möbelixu a zdedil som štrnásťčlenný tím. Keď mi moja predchodkyňa odovzdávala agendu, tak som po troch hodinách pochopil, prečo vyhorela. Pretože za ňou každých pätnásť minút prišiel niekto z toho štrnásťčlenného tímu, že prosím ťa, máme takýto problém a ona ten problém zobrala a položila si ho na svoj stôl do rady ďalších problémov. A ten človek odišiel čakať, kým ona donesie riešenie.
Mišo Ukropec: Fasa.
Jerguš Holeczy: A ja jej hovorím na druhý deň, že počuj, že ty si tu taká mamina ich, že? No a oni sú o tretej doma, ty tu sedíš do siedmej a furt nestíhaš. No. Hovorím, no tak skúsime to inak. Sleduj. Hej, prišiel
Mišo Ukropec: Vyrieš.
Jerguš Holeczy: Máme problém. Hovorím okej, aký? Takýto. Super. Tak prosím ťa, dôjdi za hodinu a dones dva až tri návrhy, ako by sa to dalo vyriešiť a spolu potom vyberieme ten najlepší. Dobre? Je tam obrovské riziko, že nie každý toto zvládne. Nie každý je pripravený prevziať zodpovednosť.
Mišo Ukropec: To je perfektná selekcia presne.
Jerguš Holeczy: A presne toto sme spravili v tom tíme potom, že tam sa vlastne ľudia vyautovali sami, že, že na tento trend neskočili a naozaj niektorým stačilo zasvietiť, jak tu máme lampy nad stolom, tak niektorým stačilo zapáliť lampu nad stolom. Boli fantastickí pracovníci a niektorých sme skrátka vymenili a potom sme postupne dopĺňali ten tím. Ale k tej otázke. Samozrejme, keď sa bavíme o nejakom zavádzaní efektivity do pracovného dňa, do života, na jednej strane by som povedal, že ktokoľvek je cieľovka, ale neni to úplne pravda, pretože je to ktokoľvek, kto chce na sebe pracovať a niečo so svojím životom spraviť reálne. Lebo jedna pravda je, že všetci by sme sa chceli mať lepšie. Akurát nie všetci sú preto ochotní aj niečo spraviť, pretože ono to na začiatku bolí. Lebo vieš, že ty si zvyknutý, že ráno vstaneš, vymotáš sa z domu, dôjdeš, dáš si kávičku, pokecáš s kolegami, pohundreš na to, že je zas pondelok, stredu-
Mišo Ukropec: Na Fica.
Jerguš Holeczy: Tak na jedného, druhého to akože sprava, zľava to je jedno.
Mišo Ukropec: V Bratislave na Fica.
Jerguš Holeczy: Áno, inde na, inde na, inde na Matoviča a ostatných a, a, a-
Mišo Gula: Neviem, majú u nás na východe na Fica? Neviem.
Jerguš Holeczy: Ty si tam v nejakej bubline potom.
Mišo Ukropec: Je to možné.
Jerguš Holeczy: No a skrátka ten človek na to, aby dosiahol to, to zlepšenie tej kvality svojho života, potrebuje pre to niečo spraviť a zmeniť ten návyk. Je to presne jak s tým behaním. Hej, že kým si to osvojíš, že okej, prší, neprší, idem, že berieš to ako informáciu na to, či si mám brať alebo nemám brať bundu.
Mišo Ukropec: Áno.
Jerguš Holeczy: Tak tento návyk chvíľu trvá. No a väčšina ľudí stroskotá na tom, že síce sa odhodlajú, dokonca si aj vedia vytyčiť nejaký cieľ, aj keď nevedia sami. Existuje na to súbor otázok, ktorými to veľmi jednoducho v zásade vieš tomu človeku pomôcť nájsť, že čo by ho potešilo zlepšiť v živote. A potom zrazu začne ako keby tá cesta toho, že okej, no a keď začneš osekávať tie zbytočné veci, tak to zvykne mať dosť dosah na tvoje okolie, na tvojich kamarátov, možno na tvoju rodinu, ktorí sú zvyknutí na to, že ideš zadrbávať čas, kde tu na nejaké pivo a v pohode, že dôjdeš trikrát za týždeň o druhej-
Mišo Ukropec: Nie si k dispozícii.
Jerguš Holeczy: A zrazu nie si k dispozícii, tak si ten divný. Ale potom prejdú dva, tri roky a oni za tebou zrazu začnú chodiť, že počuj ty, jak si to urobil?
Mišo Ukropec: Presne tak.
Jerguš Holeczy: A to je presne tá zmena, že jedna z najzákladnejších vecí tej efektivity a paradox možno to bude znieť, je spánok. Pretože ja keď sa zle vyspím, ja neurobím nič poriadne, len zuby si umyjem poriadne a osprchujem sa, ale nič ďalšie poriadne neurobím. Takže napríklad tí, čo milujú kávu okamžite s tým prestať po pätnástej hodine ísť spať o desiatej. Ja nehovorím, že ľudia majú vstávať o piatej. Nech si každý vstáva kedy chce, nech si ten harmonogram nastaví.
Mišo Ukropec: Ale nie o druhej spať.
Jerguš Holeczy: Ale nie o druhej ráno, lebo potom naozaj ten bioritmus je úplne rozhasený. Takže toto sú potom také tie veci, ktoré s tým človekom vlastne vychytávam a reálne na základe jeho konkrétnej životnej situácie nastavujeme tie veci v živote ako takom. No a potom tá efektivita sa prenáša do oblasti, nazvem to, že nastavenia mysle, mindset ako taký. To sú práve tieto návyky. Extrémne veľa ľudí má také brzdy v presvedčeniach. Hej, že-
Mišo Ukropec: Ježiš Mária, to mi ani nehovor. Takto k presvedčeniu, lebo ja tu mám presne akože presvedčenie ako tému, ale teraz ešte dobre, začnem ti klásť otázky, lebo, lebo, lebo-
Jerguš Holeczy: To robíš.
Mišo Ukropec: Áno.
Jerguš Holeczy: Ja ti odpoviem. Dobre.
Mišo Ukropec: Dobre.
Jerguš Holeczy: Díky za info.
Mišo Ukropec: Že títo pacienti, ktorí za tebou chodia, že jak sú rozdelení v krabičke, že sú, majú problém, lebo sa im darí versus lebo sa im nedarí.
Jerguš Holeczy: Je to tak pade na pade.
Mišo Ukropec: Okej.
Jerguš Holeczy: Darí sa im, ale vlastne majú peniaze-
Mišo Ukropec: Ale trpia.
Jerguš Holeczy: Majú slávu, ale trpia. A vlastne prvé, čo začne trpieť, je zdravie a druhé, čo začne trpieť, sú osobné vzťahy, väčšinou partnerský. A môžeš sa baviť, akože môžeš sa baviť s kým chceš a ako chceš. Tretí, štvrtý nejaký mentoring skončí tam, že mám rozmrdaný vzťah.
Mišo Ukropec: Áno.
Jerguš Holeczy: Pretože, pretože a tam potom hľadáš potom, že či tá práca bol únik od toho vzťahu alebo ten vzťah začal trpieť tým. A presne tam začneš hľadať ten-
Mišo Ukropec: Či je prvý vzťah alebo práca ako príčina.
Jerguš Holeczy: Áno, áno, áno, lebo buď si, buď ten vzťah bol na hovno z nejakého dôvodu a ty si začal viac pracovať, čo mnoho ľuďom mohlo dať naozaj to, že, že spravili, že brutálne úspešný projekt, lebo doma sa cítil nedocenený. A teraz je jedno, či je to muž alebo žena. Toto platí en bloc na obidve strany. Tak si to začal kompenzovať prácou, kde dostával to uznanie, kde dostával to pochvaly.
Mišo Ukropec: Čo sa viacej makal, tak logicky sa to prejavilo.
Jerguš Holeczy: Presne tak. A kde dám viac pozornosti, tak to bude narastať. A potom vlastne zistíš, že naozaj a ja nehovorím, že work life balance ako nejaká teória- To je nejaký bullshit... že, že je pravda, ale nachádzať a snažiť sa nachádzať rovnováhu tých pilierov, ktoré sú pre mňa dôležité, štyroch, ktoré som vymenoval, je podľa mňa kľúč, ktorý ťa dovedie k tomu, že vieš byť úspešný v biznise alebo v práci zamestnaní. A nemôžeš robiť to všetko. Môžeš mať fantastické manželstvo, partnerstvo, môžeš mať úžasný vzťah s deťmi, lebo radšej buď s deťmi hodinu a pol, ale buď tam mega prítomný. Áno. Hej? Ja toto, ja som takto napríklad akože moja cesta. Položím si otázku, ako som sa k tomu dostal. Aaa keď sa nám narodila dcéra, tak mne sa až tak život nezmenil. Ale akonáhle začal chodiť do škôlky, tak sa mi zmenil, lebo sme uzavreli doma dohodu, že ja ju, ak som teda doma, že nie som niekde odcestovaný, tak ju vozím ráno do škôlky, čo znamená, že na nejakú pol ôsmu ju tam vysadím a okolo piatej pol šiestej idem pre ňu. A ja som si zrazu ubral zo svojho dňa x hodín a robím to ale naozaj tak, že ráno ju odovzdávam škôlke s tým, že ona je nahypovaná, lebo my si cestou spievame, rozprávame sa, čo ich čaká, o čom bude ten deň a tak ďalej. Keď ju zoberiem zo škôlky, tá je ešte stále nafíchaná, lebo už sa teší, jak sa porozprávame, čo sa jej páčilo. Zase si niečo zaspievame a ja, aby som to ja zvládol prechod do tejto role a nemyslel, že Ježiš ešte hentomu som mal odpísať a teraz čo spravím? Tak ja si spravím napríklad dychové cvičenie. To je jeden z mega efektívnych nástrojov. Tri, štyri minútky to trvá. Či to niekto bude volať, že to je podľa Hoffa alebo podľa neviem ako Franca Jozefa. Ako dýchanie podľa Wima Hoffa, že brutálne funguje. Skrátka spravím tridsať, štyridsať, päťdesiat hlbokých nádychov a výdychov do brucha ústami na dvadsať, tridsať, štyridsať sekúnd zadržím dych a pozvoľným dýchaním začnem dýchať nádych nosom, výdych ústami. Ja zrazu a zamerám pozornosť na to, čo sa ide diať teraz. Okej, ja napríklad koľkokrát sedím pred škôlkou v aute tri minútky toto cvičenie a vizualizujem si okej, odchádzam z auta, som prítomným rodičom, idem venovať svoju plnú pozornosť dcére a už netelefonujem pracovné veci. Akože Wim Hof, že brutálne funguje. Poď ty teraz. Toto ako
Mišo Gula: mnoho ľudí, akože to doporučuje. Ja som si to tiež vyskúšal. Ja tam mám jedno pozorovanie a skús mi to prosím ťa potvrdiť alebo vyvrátiť. Keď som si to skúšal robiť, tak okrem toho, že sa ti, okrem toho, že sa ti zmení ako keby to nejaké naladenie
Jerguš Holeczy: a, a to nejaká nervozita a stres a tak ďalej, tak
Mišo Gula: ja som si sám na sebe začal vnímať, že po tých nádychoch začnem, ono to trvá možnože pol minúty, minútu, ale že máš úplne taký dizziness v hlave, že, že tak jak toho kyslíka do seba dostaneš- Ty ho prekysličíš. Tak. Tak ako hyperventilácia, pretože hyperventiluje. Tak ty máš normálne na chvíľu máš pocit, ako keby si bol opitý vyslovene, ale taký v tej dobrej fáze ešte keď proste už cítiš, vieš náladička paráda. Ono to ako ide preč za pol minútky, za minútku a- Je dobré. Ja som nad tým, prepáč, len doplním, že ja som nad tým
Jerguš Holeczy: rozmýšľal, že, že či to nie je ten istý efekt, čo sa stáva u fajčiarov, lebo
Mišo Gula: oni keď si zoberieš, že keď fajčia, tak vlastne robia to isté, že- Presne tak. Plný nádych do seba dajú a ten mozog podľa mňa robí, že tú istú reakciu, akurát že oni navyše do seba ešte ten sprostý nikotín dostanú. Hej, ale že hej- Úplne, úplne... že je na tom niečo. Hej?
Jerguš Holeczy: Toto, toto platí na stopäťdesiat percent, pretože áno, to fajčenie má ešte ten negatívny sprievodný efekt toho, toho nikotínu. Ale tí fajčiari, ak nechodia teda každých pätnásť minút na tú cigaretku alebo nefajčí pri stole, tak spraví to, že sa raz za hodinu postaví od svojho počítača, prejde sa aspoň desať, dvadsať, sto, dvesto metrov, kým tým výťahom zíde, zapáli si, spraví desať, pätnásť hlbokých nádychov a zase príde naspäť a ide pokračovať. Ono je vlastne zdravotná tyčinka. Presne tak. No hej a- Keby si, keby si toto spravil, existuje tak názov, že Pomodoro technika, čo je, že štyridsaťpäť minút máš hlboký blok práce a päť minút pauzička. Keď do tej pauzičky dáš presne toto dychové cvičenie, prejdeš sa, ideš si zobrať pohár vody, urobíš si kávu alebo ideš na wc, tak ty sa reálne vrátiš a veľmi rýchlo sa vieš dostať, ak teda ťa nezláka tvoj telefón v tom výťahu a nezačneš scrollovať, tak sa vieš veľmi rýchlo presne potom dostať zase do toho hlbokého stavu alebo do toho vysoko výkonnostného stavu práce. A to toto, čo hovoríš, je presne tak naozaj ten fajčiar proste spraví päť, sedem, desať hlbokých nádychov. Preto napríklad ja odporúčam minimálne zo začiatku toto cvičenie dychové robiť v sede, pretože naozaj človeku, ktorý neni na to zvyknutý, sa môže zatočiť hlava. Pretože my ako ľudia sme a môžeme sa teraz vyhovárať na dobu, väčšinou dýchame veľmi plytko, rýchlo, plytko, stále sme v nejakom pohybe, ponáhľame sa, ten volá, tam volá taká notifikácia a onakú vec musím vyriešiť ešte rýchlo a tým pádom mám prispôsobené to dýchanie ako keby veľmi rýchle. A ja keď to telo okysličím, dám pozornosť na to, že dýcham čo deväťdesiat celé, deväťdesiat deväť celá deväť deväť deväť deväť percenta času vlastne dýchame nevedome. Tak zrazu aj tie moje myšlienky sa stabilizujú, lebo ja sa sústredím na to dýchanie a keď sa na niečo sústredím, tak vtedy nevie prísť niečo iné. Keď len tak kukám do stropu, tak vtedy chodia prázdne myšlienky nejaké a ja si ich môžem upratovať, vyhodnocovať, hrať sa s nimi, dávať im nejaké pomenovania na nejaké flagy, tagy a tak ďalej. Môže to ktokoľvek volať ako chce a akonáhle ale ja dám tú pozornosť a o tom je napríklad vedená meditácia. Vedená meditácia neni o tom, že zastavím ti myšlienky. To neexistuje zastaviť ti myšlienky. Nedá sa zastaviť myšlienky. Ale ja ti upriamim pozornosť na niečo. Začnem tým dýchaním atď.
Mišo Ukropec: Ale, ale toto je to, čo že podľa mňa ale tuná nie si úplne spravodlivý, lebo hyperventilácia, čo je toto, je úplne že neprirodzený stav pre človeka, ktorý ťa chystá na to, že tak a teraz idem fightovať-
Jerguš Holeczy: Bojovať.
Mišo Ukropec: Alebo utekať.
Jerguš Holeczy: Jasné, tak to je amygdala hijack.
Mišo Ukropec: Proste a aj, aj to, to, hocikoho, kto že sa takto rozdýcha, tak je to vlastne automatická príprava na útek alebo, alebo fight.
Jerguš Holeczy: A vieš jak to-
Mišo Gula: No len to nie je také dýchanie.
Jerguš Holeczy: Toto takto toto dýchanie je že-
Mišo Ukropec: Ale, ale, ale že to sa ti zdá, že si-
Jerguš Holeczy: Poďme si, poďme si spraviť to cvičenie. Vy tiež doma.
Mišo Ukropec: Ale ja mám otázky. Haló!
Jerguš Holeczy: To je dve minútky. Poďme. Dobre, budem ti to rátať. Dvadsať hlbokých nádychov.
Mišo Ukropec: Ja to nemusím cvičiť. Ja som toto nadýchal akože mrte. Preto ja chcem ísť po otázkach.
Jerguš Holeczy: Tak poď po otázkach.
Mišo Ukropec: Vážení YouTube Wim Hof Breathing, breathing session.
Jerguš Holeczy: Nahráme-
Mišo Gula: No Heľen, len si uviedol zlý príklad, lebo to neni.
Mišo Ukropec: Počkaj, takto funguje hyperventilácia.
Jerguš Holeczy: Áno, ale to nie je to dýchanie, o ktorom sa hovorí.
Mišo Ukropec: Takto nie. Ty si navodzuješ tento istý stav, len to dýchanie kontrolované.
Jerguš Holeczy: Ale sú to hlbšie nádychy.
Mišo Ukropec: Áno, však-
Jerguš Holeczy: Sú do brucha, nie tuto hore do pľúc.
Mišo Ukropec: Ja tomu rozumiem, ale teraz ide o to, že, že ten stav je pre ľudské telo za normálnych okolností akože neprirodzený a je to vec, ktorá ťa že stresuje. Alebo v prípade stresu to nastáva. Lenže úžasné na tom je to, že ty keď to urobíš na vedomej úrovni a to telo prekysličíš, tak zrazu aj netrénovaný človek vydrží po desiatich minútach takéhoto dýchania, že tri minúty bez kyslíku, že bez stresu.
Jerguš Holeczy: Vymakaná vec. čítal som teraz jednu knihu, mi to krásne pripomenula. tento jav, ktorý ty popisuješ, to, to zamrznutie a príprava na boj sa volá Amygdala hijack. A v minulosti, keď sme my ako ľudstvo vznikali, tak sme utekali pred mamutom, hej, lebo išli sme loviť a on sa zjavil niekde, kde sme ho nečakali, tak sme utekali. Dneska nemáme mamutov, ale dneska ti niekto povie, dobre, vám dvom možno nie, ale dneska človeku povieš, že: „Počúvaj, Ferino, ja som mal ísť dneska na takú konferenciu. Je tam dvestopäťdesiat ľudí, ale nemôžem tam ísť. Ideš tam za mňa?“ A on presne tento stav jak pred stovkami, tisíckami rokov sme mali s mamuta. On chytí to ja mám ísť rozprávať pred ľudí? A on buď ak nevie prečo. A toto sú stresory dnešnej doby. Dobrá správa je, že všetko sa dá vyriešiť. Takže, takže a to sú potom presne veci. Zase sa vrátim k slovu efektivita, efektívna prezentácia. Ako sa na to pripraviť, ako si spraviť dychové cvičenia, ako vizualizovať.
Mišo Ukropec: To ma privádza k otázke.
Jerguš Holeczy: K otázke.
Mišo Ukropec: Sorry zase, ale-
Jerguš Holeczy: Nie, dobre, dobre.
Mišo Ukropec: Nám tu robíš to-
Mišo Gula: Držíš, ako bojuješ, dobre.
Mišo Ukropec: Robíš z nás podcast hijacking, hej? Že očakávania. Áno? Lebo-
Jerguš Holeczy: Smrť.
Mišo Ukropec: No ja viem. Preto sa chcem toho akože dotknúť, lebo ja nič neočakávam alebo teda nič. Snažím sa neočakávať, lebo viem, jak na tom ľudia horia a tiež som na to kedysi dávno trpel. A príde mi, vieš, tiež hovoríš vyhoretý taký onaký. Proste ľudia veci očakávajú. Ja som si myslel, myslela, že to bude tak. Ja som si myslel, ja som očakával, ja som predpokladal. Hej? Kde sa toto vlastne v ľudstve berie, že si namalujú naívnu, úplne nerealistickú predstavu fungovania nejakej si veci, procesu vzťahu. To je úplne jedno, že čo to je, ale očakávam, že to bude takto. Tá vec samozrejme neprebieha tak, ako si to oni krásne ružovo namalovali a potom hrozne, hrozne trpia. Hej? Lebo majú tento reality check, kedy, keď dostanú tú facku a-
Mišo Gula: Chcem doplniť otázku o, o pojem entitlement v angličtine a to je, že, že, že nárokovanie si na niečo. Podľa mňa to dosť veľmi súvisí a bude to mať rovnaké ako kebyže základy. Že ľudia majú pocit, že majú na niečo nárok. Ja si zaslúžim.
Mišo Ukropec: Počúvaj, to mi pripomína perfektné video bolo, to si tiež, vážení, dajte pohľadať, že doktor Phil G. Wagon. Šestnásťročná dievčinka, ako vysvetľovala doktorovi Philovi, že, že prečo potrebuje za dvesto dvadsaťtisíc dolárov šestnástich géčkového mediaka. Lebo však matinka, keď si kúpila Bentley, tak ona predsa nebude jazdiť na céčkovom Mercedese. Ako haló.
Jerguš Holeczy: Nejaká spravodlivosť má byť.
Mišo Ukropec: Áno, presne tak. Poď ďalej k tým očakávaniam a prípadne k takémuto, že mám nárok.
Jerguš Holeczy: Vieš čo? Možno to dokážeme prepojiť a možno niektorých ľudí naseriem tým, čo poviem.
Mišo Ukropec: Môžeš, to môžeš.
Mišo Gula: Poďme, poďme, poďme.
Jerguš Holeczy: To máte radi, hej? Kontroverzia, to je to, čo predáva. Daj to do titulku, prosím ťa. Vieš kedy prvýkrát alebo najčastejšie prvýkrát alebo je to z najsilnejších sklamaní dieťaťa?
Mišo Ukropec: Nie.
Jerguš Holeczy: Keď sa dozvie, že Santa Claus neexistuje.
Mišo Ukropec: No to ja som ešte vyrastal na, na, na dedka Mráza.
Jerguš Holeczy: No a ty jakže reku, že doteraz tomu veríš? Hej? Lebo zober si, že ty si rodič dieťaťa. Ty si pre to dieťa modla. On ti verí úplne všetko.
Mišo Ukropec: Ty mu klameš.
Jerguš Holeczy: A ty mu Bohapusto klameš. Roky ho ťaháš za nos a jemu to potom niekto v škole-
Mišo Ukropec: V škôlke.
Jerguš Holeczy: Povie alebo v škôlke, že ale však teba omrdávajú, brácho.
Mišo Ukropec: Bullshit.
Jerguš Holeczy: A on ti to nikdy nepovie, že tato, ty si ma omrdal. Toto sa mi neľúbilo. A-ale vlastne tam príde k extrémnemu zárezu, ktoré si to dieťa vôbec do života nepamätá, že toto sa stalo.
Mišo Ukropec: Vieš čo, ja si, ja si zhodou okolností pamätám, keď mi to povedal, Rišo Zátrok sa volá chalan. Ja si to pamätám, chápeš? Neviem prváak, druháak som musel byť na Klenovej si to pamätám normálne pred barakom mi to povedal a ja že nie.
Jerguš Holeczy: Jak nie? Jak nie?
Mišo Ukropec: Nie, musí.
Jerguš Holeczy: Tak si zober, že, že ty si od svojej najväčšej autority, to je otec a mama, v detstve vychovávaný v tom, že takto to je A potom príde k tomu sklamaniu a tu sa rodia tie očakávania, že ty si potom vlastne začínaš formátovať tú svoju budúcnosť tak, akoby si si želal, aby bola. To znamená, že, keď ti niekto povie nejakú vec, tak ty jej chceš veriť, ale už si ju prerámcuješ do toho, ako by si ty chcel, aby to bolo. Hej?
Mišo Ukropec: Okej.
Jerguš Holeczy: Ty mi povieš, že táto voda ma osvieži. Tak ja očakávam, lebo pre mňa slovo osviežiť znamená, že budem sa cítiť fresh a neviem čo. Pre teba to znamená niečo iné slovo osviežiť a ja už si to prekladám, svojimi rôznymi filtrami, ktoré sú skúsenosti alebo filtre, ktoré vnímam z toho sveta ako takého. Tak krásnu debatu sme mali na tému filtre, lebo to je tiež jeden z filtrov je, že keď niekto mešká, tak to niekomu spôsobuje bolesť a niekto mešká-
Mišo Ukropec: To je filter
Jerguš Holeczy: a niekto mešká by default a príde mu to, že však ale ja som chcel prísť na čas, len mi to nevyšlo a toto je filter takého straty času ako prehľadu, hej? A to sa v nás niekde rodí v tom živote. A toto je potom presne to, že kde vznikajú tie očakávania a predpoklady toho, že naozaj, že pre mňa je osviežujúca voda, keď do nej skočím do mora alebo do bazéna a to je pre mňa osviežujúce alebo nejaký, poviem to, že farebný drink, ovocný, citrusový, nealkoholický samozrejme už v mojom svete, s ľadom na, na slnku, to je pre mňa osvieženie.
Mišo Ukropec: Voda je-
Jerguš Holeczy: Voda je pre mňa základná, akože vec života a väčšina nášho tela je z vody. Pijem čistú vodu maximálne s citrónom.
Mišo Ukropec: Servisná záležitosť.
Jerguš Holeczy: Presne a toto je proste takto to je. Toto mám zakázané napríklad teraz najnovšie.
Mišo Ukropec: Chudja.
Jerguš Holeczy: No žmúr, dajte si chalani.
Mišo Gula: Nie, necháme ti to ako provokáciu.
Jerguš Holeczy: Dobre.
Mišo Ukropec: Sám si slusni.
Jerguš Holeczy: Chcel som sa podeliť. Nie, nie som v tom sám, no.
Mišo Ukropec: Otázka. NLP. Neviem, či sa tomu akože venuješ. Je to, je toto NLP neuroling-
Jerguš Holeczy: Neurolingvistické programovanie neboli neobmedzený ľudský potenciál sa to dá pre-pre-preložiť voľne.
Mišo Ukropec: Venuješ sa, venuješ sa tomu nejako?
Jerguš Holeczy: Vieš čo? Využívam to. slovo venujem sa zase môžeme si ho interpretovať, čo to znamená.
Mišo Ukropec: Dobre, dobre a akože-
Jerguš Holeczy: Používam ho.
Mišo Ukropec: Či si to ako nehodil do kýbla celé?
Jerguš Holeczy: Nie, ja som to vyštudoval v rámci Akadémie Andyho Vinsona v dvoch, moduloch. trvalo tento výcvik rok. v podstate každý mesiac tri dni sme boli vzdelávaní, konfrontovaní a na záver dvakrát skúšaní. Prvýkrát po prvej časti, druhýkrát po druhej časti sme teda boli preskúšaní, certifikovaní.
Mišo Ukropec: Prepáč, toto neni programovanieee c-
Jerguš Holeczy: Počítačovo. Nie, nie, nie sú to jednotky nulič. Aj keď, istým spôsobom je, lebo programuješ svoju myseľ. Náš-
Mišo Ukropec: Dobre ale neni to, ale, ja viem ale-
Jerguš Holeczy: Náš mozog má nejaké neurodráhy.
Mišo Ukropec: Keď povieme, že, že programovanie, tak ľudia si myslia, že buší nerd do počítača. Ale toto je-
Jerguš Holeczy: Tak toto neni ono.
Mišo Ukropec: Toto neni ono.
Jerguš Holeczy: Tak čiže dáme očakávania na pravú mieru. Je to v podstate istým spôsobom veľmi, veľmi zjednodušene povedané formátovanie nášho mozgu a spracovávanie nejakých vecí. Nehovorím ja, že je to všeliek ani nehovorím, že toto je jediná cesta, akou sa dajú riešiť ľudské veci. Ale taký krásny príklad to rozprávanie alebo strach z rozprávania pred ľuďmi vznikne niekde v škôlke, na základnej škole, kde ty odpovedáš, niekto ťa vysmeje, učiteľka povie, že si debil, ty si to tam nakóduješ a v dospelosti sa máš postaviť pred svojich kolegov a trase sa ti hlas a nevieš si zastáť sám seba a netušíš, prečo ten stav tak máš. Tak techniky neurolingvistického programovania, ktoré pracujú na úrovni podvedomia, ti vedia tento stav preformátovať na nejaký želaný. Ony úplne nepatrajú po tom, kde, kedy a ako sa ti to stalo. Nekúpú ťa v tomto. Skôr ti to, poviem to tak, že povrchne preformátujú a ak to náhle, akonáhle to začneš používať reálne v živote, tak ti vytvoria novú neurodráhu. Predstavme si to. stará neurodráha je diaľnica, po ktorej chodíš roky. Roky mám strach z rozprávania pred ľuďmi. Chceš sa toho zbaviť? Znamená, že chcem sa mať vo svojom živote lepšie. Nájdem niekoho, kto mi s tým vie pomôcť a jeden zo spôsobov je to preformátovať, že ti v tej húštine, ktorá pre teba v tejto chvíli znamená tvoj želaný stav, chcem sa pri tom cítiť pokojne, radostne, energicky bla bla bla.
Mišo Ukropec: Uží-užívať si na stagei.
Jerguš Holeczy: Užívať si to, vychutnávať si to presne tak. Cez tú húštinu začneš stavať novú neurodráhu a zase musíš po nej chodiť dostatočný počet opakovaní, aby si z tej húštiny spravil diaľnicu. A čím viac venuješ pozornosti novej diaľnici, tým stará zarastá tou, tou húštinou a nejakou, nejakým krovím. Hej?
Mišo Ukropec: Rozumiem.
Jerguš Holeczy: Takže toto je veľmi zjednodušene. A či to používam? v zásade lingvisticky používam veľmi veľa toho, najmä kladenie otázok, veľmi aktívne počúvanie, kalibrácia, čiže pozorujem človeka. Tam sa v NLPčku rozdeľujú ľudia na vizuálov a kinestetikov a auditívnych. Čiže napríklad niekto rozpráva v obrazoch, niekto rozpráva v pocitoch. Ty keďže si v obrazoch, tak ja ti môžem rozprávať strašne hodiny o tom, jak by si sa pri tom cítil a ty na mňa budeš kukať, že čím mi mrdáš, že však to je úplne niečo iné. Ale akonáhle to budem vedieť a budem s tebou rozprávať v obrazoch, že máme jasnú štruktúru, že to bude také, také onaké. Všetko, čo sa dá obrazne vyjadriť.
Mišo Ukropec: Naladíš sa na moju vlnu.
Jerguš Holeczy: Tak ty budeš zrazu, že to je kamarát.
Mišo Ukropec: Chápem.
Jerguš Holeczy: A toto je vlastne to, čo vlastne ty vieš vypočuť v tom človeku oproti sebe. Či je to tvoj partner životný, alebo sú to spolupracovníci, alebo sú to potenciálni klienti, klienti. A tam vlastne vieš veľmi efektívne čistiť tú komunikáciu práve takýmito vecami. A tých nástrojov je, je naozaj množstvo, množstvo, ktoré v rámci toho NLP sa dajú využívať v takom úplne bežnom živote bez toho, že idem koučovať.
Mišo Ukropec: tu mám takú nezbednú otázku, bo ja som si to kedysi trošku študoval, ale týmto to akože utnime, že, takí tí všelijakí čitatelia myslí a že, že, že kukriem, vidím a teda.
Jerguš Holeczy: Akože na pumpe pri červeniku, hej?
Mišo Ukropec: Áno, áno, áno, niečo, niečo na ten štýl.
Jerguš Holeczy: Vyčisť, vyveš ti mám z očí, šéfko.
Mišo Ukropec: Áno.
Jerguš Holeczy: Ale ja už som mal dva rumy. To nevadí.
Mišo Ukropec: ďalšie dva, ešte ďalšie. že má-máš pocit, keď si videl nejakých tých akože top coachov, ktorí sa tomu naozaj že, že venujú, že dosiahli takú úroveň schopnosti prečítania človeka, že nehovorím, že kuknem, vidím, ale za minútku, za dve, za tri mali že veľmi, veľmi jasno o jeho silných, slabých stránkach a mali akože explicitne pomenovateľné?
Jerguš Holeczy: na to sú možno iné veci ešte ako NLP, ale áno, množstvo vecí takto sa dá veľmi, veľmi rýchlo odhaliť. Dá sa napríklad odhaliť to, že či niekto hovorí pravdu alebo nehovorí pravdu. Pretože keď som hovoril o tej kalibrácii, existuje niečo ako očné vzorce. Ja keď ti položím otázku, ako si sem prišiel, tak ty-
Mišo Ukropec: Sa kukneš doľava.
Jerguš Holeczy: Ty sa kukneš niekam, hej? A môže to byť aj naopak, lebo môže byť ten človek ľavák. Netuším, existuje nejaké malé percento. Čiže dám tú kontrolnú otázočku a potom sa ťa spýtam nejakú vec, o ktorej chcem vedieť, že či je tak. A ty keď spravíš to isté tým, tým, tým očným pohybom, tak okej, mám safe, že to takto je, hej? Ale akonáhle ty spravíš rýchlo doľava a potom začneš blúdiť a začneš tvoriť nový obraz, tak viem, že si začínaš vymýšľať, hej? A to sú potom presne také veci, že ako krásny seriál bol Mentalista na toto.
Mišo Ukropec: Preto to je práve-
Jerguš Holeczy: A je to, je to akože, zase berme, že tie, tie televízie, oni to mali všetko pripravené, hej. Takže ale do veľkej miery áno, dá sa, dajú sa takéto veci odpozorovať. Odborne sa to volá kalibrácia a vieš to vlastne sledom otázok. Ale neni to, že, že stojíš tam. áno, viem do istej miery zase, stretávam sa s úplne cudzím človekom, tak z nejakej inej typológie, povedzme farebnej. Viem, že človek modrý, štruktúrovaný mi podá ruku z metrového odstupu. Človek zelený, kamarátsky, ten už hneď ide do mojej intímnej zóny a začne sa so mnou pomaly objímať, hej? Červený ten podá ruku a uteká preč a poďme rýchlo ďalej. A čiže vieš veľmi rýchlo na základe takéhoto správania, ako my keď sme trénovali nejaké takéto veci, tak napríklad sme si púšťali show Jana Krause a tých hostí sme typologicky vždy, vždy dávali, že čo sú to za, za ľudí, aby, aby sme sa trénovali napríklad. Ale perfektné je, že ideš na pumpu, bavíš sa s pumpárkou a trénuješ si to takéto veci.
Mišo Ukropec: Výborne.
Jerguš Holeczy: Ideme na fun facty?
Mišo Ukropec: Musíme ísť na fun facty. Máš nejaký fun factiček pripravený?
Jerguš Holeczy: Nemám.
Mišo Ukropec: Tak si pripravuj.
Mišo Gula: Môj, môj súvisí s tým, čo sme sa teraz bavili, tak môžem ho dať.
Jerguš Holeczy: Daj podstatu fun factu a ja rýchlo nejaký si spomeniem.
Mišo Ukropec: No tak-
Jerguš Holeczy: Budeš kalibrovať, nemá mocné vzorce.
Mišo Ukropec: Budeš, budeš počítať dva teraz, tak si nájdeš inšpiráciu.
Jerguš Holeczy: Tak daj.
Mišo Gula: U Joa Rogana bol, bol taký práve akože on úplne nemal rád ten výraz, že mentalista, lebo on to vysvetľoval, že, že to nejde o to, že on sa na niekoho pozrie a že mu nadprirodzene prečíta myseľ. To je to, že on má za sebou že desať rokov pozorovania ľudí, študovania tých micro expressions a všelijakých vzorcov správania a tak ďalej. A s-skušal to na rôznych veciach ako keby pomenovávať a ukazovať. A teraz ten fun fact je, že počas toho nahrávania podcastu urobili ten pokus, že on kládol tomu Rogenovi akože nejaké otázky a on live, v liveke uhádol PIN ku kreditnej karte Joa Rogana. Z toho, že len, len sa ho pýtal nejaké veci a proste teraz mu hovorí: „No a teraz rozmýšľaj nad tým, že či prvé číslo je väčšie ako posledné a také vieš,“ a len ho pozoroval a normálne uhádol číslo. Jo-Joe tak na to pozerá a hovorí, že, že akože teraz už neverí nikomu, že, že ako masaker.
Jerguš Holeczy: To sú akože ľudia, ktorí sa tomu až do tejto miery venujú. Oni vedia pozerať, že mikro tiky pohybu alebo proste on sa síce tvári, že ti pozerá na tvár, ale on vidí, že ti tikne maličkom a on proste vie, že povedal tú, tú vec a toto sú presne. Čiže yes, check.
Mišo Ukropec: Preto sa na to pýtam, lebo ja som si to NLP čul už dávno, minimálne desať rokov to je. Som si to akože trošku o tom čítal a tak, ale ty si vlastne prvý, koho som stretol, že som to tu, tak že sa na to musím opýtať. Ja mám ako úplne iný fun fact, ale tiež by sa povedalo, že taký dobrý sociálny experiment. doletel som teraz neviem skade tieto posledné týždne, čo som sa vracal na Slovensko a, a draha mi, draha mi volá, že prosím ťa, zoháň niekde plienku, malý sa nám pondil v aute. Kde mám zohnať na letisku plienku? No proste niekde tam akože drapni niekoho, nájdi plienku. Jesus. A ja teraz kufor, taška, neviem čo. Tak čo urobíš? Nezbadal som ti indickú rodinku? Tak proste idem za nimi. Zdravím, prepáčte, ale vieš, ako evidentne proste rodina, čo nemá že veľa peňazí. Teraz ty dôjdeš. Nechcem hovoriť, že úspešný, ale minimálne úspech vzbudzujúci podnikateľ niekde zo Slovenska, čo sa vracia niekde z Ázie. A tak som normálne vyškrabral som od indickej rodinky plienku a som teda vysvetľoval, že máme bambinča a drahá proste si nezobrala, necesér.
Jerguš Holeczy: Keď je hovňak, tak je hovňak. Tam tá solidarita je hneď, akože to je po
Mišo Ukropec: Takí boli zlatí. Takže normálne som, som, som vyškrabával plienku na letisku od rodinky. Komédia.
Jerguš Holeczy: Výborné. Neviem, či budem mať ešte nejaký zábavný, ale napadli ma dva. jeden súvisí s tým, čo sme boli úplne na začiatku. To bolo s tým polmaratónom, ktorý ťa škrie.
Mišo Ukropec: Ne-neškre.
Jerguš Holeczy: Počúvaj, mne tak sadol ten deň. To bolo, že keď, keď proste je moment, kedy sa ti naozaj, že všetky hviezdy postavia na tvoju stranu, tak to bolo u mňa jedenásty druhý v Barcelone v tom roku.
Mišo Ukropec: To si to kôzé pamätáš.
Jerguš Holeczy: Dátum mama moja má narodeniny, takže si to pamätám. Rok si už nepamätám a myslím, že dvetisíc osemnásť asi alebo tak nejak devätnásť maximálne. A to naozaj sa zľalo všetko, že proste pri mne stáli všetci svätí. Ja som nikdy predtým nebežal päťku pod dvadsať minút hladkú. A v tom polmaratóne som posledných päť kilákov bežal pod päť minút, ako teda pod štyri minúty na kilák. Takže to akože bolo, že mega mega a to sadlo, že čiže niekedy skrátka, treba venovať dostatok energie tej príprave a naozaj, že niekto si povie, že pomodliť, niekto vyslať energiu, niekto to nazve úplne inak. Skrátka veriť to, že keď som tomu venoval dostatok energie, tak skrátka ten výsledok sa dostaví. A to, čo je možno taký, že fakt a hovorím, že možno neni úplne vtipný, ale čítal som na dovolenke dve knihy. Jedna sa volala Zachovajte si bystrosť a bola veľmi vedecky postavená. Naozaj analyzovala výskumy Alzheimerovej choroby a bola postavená na takýchto základoch odborných. A druhá bola z oblasti osobnostného rozvoja. Volala sa Znovuzrodenie a obidve tieto knihy vznikli na opačných koncoch sveta a v úplne iných časoch pojednávali na konci dňa o úplne tom istom. A to je, že keď chceš mať, byť zdravý či mentálne alebo mať moc zdravý mozog, potrebuješ dobre spávať, potrebuješ sa zdravo stravovať, potrebuješ piť veľa čistej vody a možno ju striedať, okej, kvôli tým kyslostiam a tak ďalej. Potrebuješ sa socializovať s ľuďmi a potrebuješ rásť a pracovať sám na sebe. A toto je päť kľúčov, ktoré ťa reálne dovedú k tomu, že budeš viesť šťastne, šťastne naplnený život.
Mišo Ukropec: Dáš si mílu? No super, tak ste to vážení počuli. striedmo, nežrať, nechlastať, športovať. No ale máme tu témy, čo tak si sem už niekedy zavoláme, lebo sme to ani neposťali, sme v polku spravili do čerta.
Jerguš Holeczy: Budem si musieť dávať pozor.
Mišo Ukropec: už vanený. Budiš. Díky moc, že si prišiel.
Jerguš Holeczy: To je reklama. Pozor, máme čistú vodu. Pošlite faktúru.
Mišo Ukropec: Ale značku, značku nepoznám. Musíme sa Veroniky opýtať. Výborne, díky ešte raz a vidíme sa. Čau, čau.
Jerguš Holeczy: Ja ďakujem. Čaute.
Mišo Ukropec: Čau.