#921 h 10 min
#92 – Denis Kováč – Z korporátu do Kanady: od čistenia striech po podcasty
Vypočuj si audio
Počúvaj a pozeraj na:
Zhrnutie epizódy
Denis Kováč, autor jedného z najpočúvanejších naratívnych podcastov na Slovensku, rozpráva o ceste zo švajčiarskej zaisťovne Swiss Re do Kanady, kde čistil strechy a chodil s podomovým predajom. Ako Slovák, ktorý po anglicky predával službu, ktorú by si na Slovensku nikto nekúpil, zažil stovky odmietnutí – a naučil sa prekonávať strach a diskomfort. Hovorí o nízkom pocite menejcennosti ako motivácii, o úlohe šťastia a odvahy a o tom, prečo schopnosti nie sú jediný faktor úspechu. Vysvetľuje, ako vznikol podcast bez ambície zarábať, prečo príbehy fungujú lepšie ako poučky, prečo audio podcast nemá algoritmus a potrebuje krátke videá na sociálnych sieťach, akým podcastom sa nebude dariť a ako vyzerá monetizácia a platené partnerstvá. Moderátori sa s ním radia, ako ďalej rozvíjať Kolotočárov.
Hlavné myšlienky
- Odchod z istého korporátu vyžaduje odvahu, ale nepohodlie a odmietnutia formujú človeka.
- Podomový predaj v cudzej krajine naučil Denisa prekonávať strach – mozog si pred nepohodlím vždy nahovorí, že to skončí zle.
- Úspech nie je len o schopnostiach – veľkú úlohu hrá šťastie a odvaha ísť mu naproti.
- Príbehy fungujú lepšie ako poučky; obsah má pochopiť úplne každý.
- Audio podcast nemá algoritmus – na rast potrebuje krátke videá na sociálnych sieťach.
- Kto začína podcast s očakávaním rýchleho virálneho úspechu, bude sklamaný; rast je pomalý.
- Monetizácia stojí na platených partnerstvách a dôvere publika – partnerov treba vyberať s rozmyslom.
Kapitoly
Zobraziť všetky kapitoly (14)Skryť ďalšie kapitoly
Citáty
Každý deň som vstával s tým, že som chcel od života niečo viac.
Audio podcast ako taký nemá algoritmus.
Ja sa s ničím nebortím.
Popis epizódy
Denis Kováč hovorí o svojej ceste zo švajčiarskej zaisťovne do Kanady, o tom, aké je to robiť podomový predaj a čo mu to dalo. Bavíme sa aj o úlohe šťastia a odvahy, prečo schopnosti nie sú jediný faktor úspechu a prečo sú príbehy lepšie než poučky.
🔹 Ako sa dostal k podcastom
🔹 Prečo odišiel z korporátu
🔹 Aké bolo byť odmietnutý 200-krát
🔹 Akým podcastom sa nebude dariť
Prepis epizódy
Zobraziť celý prepispribližne 50 min čítaniaRozbaliťZbaliť
Prepis vznikol automaticky (ElevenLabs Scribe) a je mierne upravený. Môže obsahovať drobné chyby v rozpoznaní slov alebo hovoriacich.
Denis Kováč: Čo sú tie najväčšie motivačné faktory? No jedným z nich je akože nízky pocit menejcennosti. Každý deň som vstával s tým, že som chcel od života niečo viac a že proste už som druhý rok po vysokej škole a že to-toto je ono? Mal som pro-problém uveriť tej cene, že no s čím sú u nás spájaní akože podomoví predajcovia. Ja neviem, či si to akože ľudia vedia uvedomiť, že čo to znamená, keď ťa niekto že dvestokrát odmietne, hej, v nejakej cudzej krajine a závisí od toho tvoj živobytie.
Mišo Ukropec: Tento podcast vám prináša Infotech. Ak potrebujete software a neviete na trhu žiadny nájsť, je to jednoduché. www.infotech bodka sk.
Mišo Gula: Nazdar, Kolotočár.
Mišo Ukropec: Čau, čau, Fešačík.
Mišo Gula: Stále si hovoríme, nie, že sa učíme od najlepších a bortíme sa s, s tým, ako robiť náš podcast stále lepšie.
Mišo Ukropec: Ja sa s ničím nebortím.
Mišo Gula: Dobre, dávam to pre slabšie povahy slovo, ktoré im bude blízke. Ako to robiť stále lepšie? Ako z toho vybudovať väčšiu a väčšiu a lepšiu značku? Ako ten podcast dostávať na, samotné nahrávanie a tú produkciu na lepšiu úroveň? A tak sme si povedali, že prečo si nezavolať jedného z topiek na Slovensku a snáď raz aj v Čechách? Neviem, aké budú ambície.
Mišo Ukropec: Byť ešte slávnejší.
Mišo Gula: No to uvidíme, ale myslím si, že, že je to odborník na slovo vzatý. Prešiel si perfektnú cestu a rád by som dneska sa s ním pobavil a vypočul si to, že ako sa vlastne úplne od začiatku dostal až na dnešné podcastové vyslane. Denis Kováč, Mozgová atletika. Nazdar.
Mišo Ukropec: Čau, čau.
Denis Kováč: Čaute, čaute, kolotočári. Už to je nejaká, nejaká chvíľa, čo som bol na tejto strane mikrofónu.
Mišo Gula: Nechodíš často do cudzích?
Denis Kováč: Á, akože keď ma zavolajú a dáva mi to zmysel, tak idem, ale teraz dlhšie nič také nebolo.
Mišo Gula: Celkom ma potešil, lebo ja som mu vravel, že keď som mu písal e-mail, že či by k nám teda neprišiel, tak, som si myslel, že je to paľba, že úplne naslepo, ale vraj mu Peťa Kubani o nás už niečo hovorila, takže-
Mišo Ukropec: No okej
Mišo Gula: až úplne naslepo to nebolo.
Denis Kováč: Pozdravujeme ťa, Peti. Vidíš.
Mišo Gula: Díky, Peťka.
Mišo Ukropec: Počul si niekedy nejakých kolotočárov? Prosím, povedz áno.
Denis Kováč: Tak ja, ja som, ja pochádzam teda z malého mesta, takže kolotoče tam boli pravidelne, takže tam som kolotočárov počúval. Ale keď som sem bol pozvaný, tak som si vypočul rozhovory nejaké dva.
Mišo Ukropec: Koho si počúval?
Denis Kováč: Počúval som váš prvý a počúval som Miša Meš- Miša Meška.
Mišo Ukropec: Okej, okej.
Mišo Gula: Super, super. Prosím ťa, povedz, poďme immediately, kde sa, kedy sa v tebe skrsla myšlienka v tvojej hlave, že, že idem robiť podcast?
Denis Kováč: No podcast, tá myšlienka sa zrodila v Kanade, ale myšlienka robiť nejaký svoj projekt tam bola dlho. Tá bola od mojich tínedžerských rokov, kedy som mal vždy nejaký nápad na nejaký YouTube kanál, hej? Ono sa to vyvíjalo proste. Najprv to boli, že YouTube kanály, to bol strašný trend. Potom to boli facebookové stránky, potom instagramové príspevky a vždy to na niečo stroskotalo. Nemal som na to proste sebavedomie a keď som potom si teda zabalil, á, svoje saky paky a odišiel z korporátu a tak som v úvodzovkách utekal do Kanady, tak tam som si prešiel takým vývojom takých aj dosť akože náročných situácií, ktoré, á, mi dali taký pocit, že však vlastne dá sa všetko, čo chceš, hej? Že proste odišiel som zo Slovenska, nevedel som, čo mám čakať a som robil na strechách, robil som podomového predajcu a jeden deň proste strašne pršalo vo Vancouveri fakt akože šesť mesiacov v roku tam nie je zima, ale tam prší. A ja som si počúval podcast a iba tak mi napadlo, že prečo stále počúvam akože také to, že vedecké a psychologické podcasty, že v angličtine, prečo nepočúvam v slovenčine, hej? Tak som si narýchlo preletel rebríček vtedajší to bolo v roku 2020, 20, hej, keď som dostal tú myšlienku. Nenašiel som tam nič a hovorím si: „Hmm, tak to by mohlo byť akože celkom aj diera na trhu.“ Hneď som písal bratovi a vymysleli sme asi za desať minút ten názov Mozgová atletika, lebo to bolo z minulosti taký joke a už potom ja som mal také nadšenie, že proste sme začali na tom robiť a dávali sme to dokopy asi štyri mesiace, no.
Mišo Gula: Ale z toho, čo hovoríš mi, mi vyplýva, že ten pocit, že chceš zo seba vyplúvať nejaký content, že tam už bol. Lebo keď hovoríš, že si rozmýšľal o YouTube a tak ďalej, tak asi si stále mal ten pocit, že zo seba niečo chceš dávať vonku, hej, že?
Denis Kováč: Vždy, vždy áno. proste mal som vždy takú potrebu proste niečo tvoriť, aj keď sme boli akože menší. Ešte na tých starých telefónoch, tých Sony Ericssonoch sme si-
Mišo Ukropec: Starých telefónoch Sony Ericsson.
Denis Kováč: Tak keď už to je koľko? Pätnásť rokov.
Mišo Ukropec: Starý telefón, že trrr, tudududududu, trrr, tudududududu.
Mišo Gula: To je aj teba starý telefón.
Denis Kováč: Tak v starých displejových telefónoch, tak sme si tam točili také doma videjká, akože v úvodzovkách vtipné, hej? A vždy som si ja tvoril proste nejaký vlastný content, či to bolo akože pre seba, väčšinou to bolo pre seba, nikde som to nedával a proste musela prísť tá doba, kedy sa to zlomí. A ten podcast bol perfektná príležitosť, pretože ja som mal zo všetkého taký rešpekt, že na Instagrame to uvidí každý Na YouTube to uvidí každý, na Facebooku to uvidí každý. Ale podcast bol vtedy na Slovensku ešte také niečo neobjavené. Väčšina ľudí o tom nevedela a ja si hovorím, že toto môže byť tá vstupná brána do toho, hej, že ja som sa stále vtedy bál, že, že tvoriť na Instagrame alebo tak. Ale ten podcast bol taký, že však aj tak to nikto nebude počúvať. To som si vtedy hovoril.
Mišo Ukropec: Na začiatku si to robil bez videa, hej? Stále to ešte robíš bez-
Denis Kováč: Nie, nie, ako robíme to už s videom, ale to asi pred rokom a pol sme začali, hej, čiže tri roky to išlo bez videa. No.
Mišo Ukropec: Ale ja ešte sa vrátim trošku naspäť, lebo nechcem z toho skôr trhať, že ako sa dostaneš z korporátu na strechy podomového predajcu? To je ešte, to je ešte legálne v Kanade? Lebo som-
Denis Kováč: No pozor, to nie je len, to nie je, že legálne, to je tam normálne, že bežný job, hej? Že my na Slovensku to berieme, že podomový predaj to je odpad, hej, že-
Mišo Ukropec: Ale sú miesta, kde to je zakázané.
Denis Kováč: Kde?
Mišo Ukropec: Že to je zakázané. Sú, sú akože ja teraz nepoviem ti, že krajiny, ale že nesmieš akože otravovať ľudí, že im zazvoníš, zaklopeš, že to normálne sa ti môžu policajti zavolať.
Denis Kováč: Tam to berú ako legitímny, akože marketingový prostriedok by som povedal. No a bolo to tak, že ja ešte počas vysokej školy som mal nejaký, nejaký nápad na nejaký vlastný projekt, ale počas výšky som sa zamestnal vo Swiss Re ako študent a my sme tam mali bohovskú partiu akože študentov. A keď som dokončil vysokú školu, tak oni mi hneď akože proaktívne ponúkli kontrakt a ja som bol vtedy taký pohodlný, že som povedal dobre, tak projekt sa odsúva, ja to podpíšem a lebo všetci z tej našej partie tam tiež ostávali. No a bol som tam asi dva roky a došlo to do bodu, kedy som cítil, že som sa asi dosť vzdialil od toho, čo som v živote ja chcel a aj už som tú prácu až tak nezvládal. Nebavilo ma to proste každý deň som vstával s tým, že, že proste som chcel od života niečo viac a že proste už som druhý rok po vysokej škole a že to-toto je ono, hej?
Mišo Ukropec: V švajčiarskej zaistovni budem robiť do smrti. Dosť zle sa tam ikigai hľadá.
Denis Kováč: Ako, ako takto, že ja na Swiss Re nemôžem povedať nič zlé, ale nebola to práca pre mňa. Ja si dodnes pamätám, že ja som si, á, tesne predtým, než sme si dávali, á, tie víza do Kanady, to bolo, že vízová lotéria. Ja som si vyhľadával, že či je normálne, že ma nebavia veci, ktoré ma kedysi bavili, hej? A to, to si dodnes pamätám ten pocit, že ja som chodil do posilky a som na to nič nerobil a proste chodili sme s kamošmi von a ja neviem. Zo života sa mi vytrácala taká tá príchuť a povedal som si, kamoška prišla, že taká to je možnosť, že dáš si víza a oni ti môžu ťa vylosovať a dostaneš ročné víza a ja, že poďme to skúsiť. No a tak sa to aj stalo, že na posledný možný termín, kedy už ostávalo asi len šesť miest, boli majstrovstvá sveta v hokeji Slovensko versus Kanada. Slovensko dvakrát viedlo o dva góly, trinásť sekúnd do konca nám Kanada dala, víťazný gól. To znamená, že sme to nakoniec prehnali, prehrali. A vtedy mi prišiel e-mail, že vylosovali sme vás do Kanady. Takže to boli také zmiešané pocity.
Mišo Gula: To bolo vtedy, keď Lašák dostal tak ponad rameno?
Denis Kováč: To, to bolo dvetisíc devätnásť a tam už Lašák myslím nebol. No ale viem, že tam bol Fehi a vtedy zlomil hokejku o bránu, že treskol o bránu a proste mal nervy.
Mišo Ukropec: No a toto je zaujímavé, čo vravíš, lebo keď si dneska človek pozrie, že robíš podcast o tom, ako povedzme, že žiť správny život a nepadnúť do úskalí vlastnej mysle či nejakých manipulácií vedomých, nevedomých a takéto. A zároveň povieš, že tam si si uvedomil, že môžeš v živote robiť a dosiahnuť to, čo chceš. Neplatí to úplne stopercentne, ale p-ako brutálne to platí, keď mi stačí osemdesiat percent maximálne. Akože platí to určite. Mňa tam zaujíma taká vec, že kde tam je sebavedomie?
Denis Kováč: Miešaš nám témy.
Mišo Ukropec: No ale ten podcast sa toho týka. Hej?
Denis Kováč: Týka, týka sa to toho.
Mišo Ukropec: Že nejako nadbehám, že, že lebo ty na to, aby si urobil takéto rozhodnutie, že opustím švajčiarsku zaistovňu, idem do Kanady loziť po strechách a predávať Amway alebo niečo, hej, som si vymyslel. A teraz, že idem ako robiť, že podcast to sú, že dosť ako ding, ding, ding, akože jak elektrón v Simpsonovej hlave Homrovej, ale akože k benefitu.
Denis Kováč: Ja som mal vždy drive niečo, dosiahnuť, dokázať, hej. Spätne som si to tak ako keby identifikoval, že ja sa, ja sa vždy smejem, keď, keď sa robia také tie interview s najlepšími CEO a oni povedia, že aké mali ambície, ktoré ich hnali a že to je ten dôvod, prečo to vlastne vybudovali. Ale väčšina ľudí to tak má, že to nie sú tie ambície, ale je to proste nejaký pocit meniacenosti a chcú celému svetu dokázať, že vlastne za niečo stoja, hej? Však môžeme sa spýtať Marka Zuckerberga, ktorý to akože nikdy nepovedal nahlas, ale bolo to tak, hej? A-
Mišo Ukropec: Prepáč, to je len rýchla odbočka, že odkiaľ vieme, že to bolo tak?
Denis Kováč: Tak z toho, ako sa vyvíjal ten jeho život, je to tam dosť cítiť, hej? A existuje aj akože taká sociálna štúdia, kedy sa A pýtali tých jedných z najúspešnejších CEO, že vlastne alebo robili taký psychologický rozbor, že čo sú tie najväčšie motivačné faktory. No jedným z nich je akože nízky pocit menejcennosti, hej? A, a to je jedna z najlepších akože motivácií, čo človek môže dokázať. Preto som sa aj tak snažil, keď som bol vo Swisse a to portfólio potom narástlo do takých rozmerov, že ja som to proste nezvládal manažovať nejakým spôsobom. A tá Kanada bola pre mňa ako nový začiatok, hej? Ale, ale proste to sebavedomie do toho bodu, kedy som akože si bol schopný povedať, že idem založiť podcast a idem proste idem to risknúť, narástlo až vďaka tej Kanade, až vďaka tomu, že lebo ja som tam išiel s tým, že ja neviem, že či, či to tam vôbec dám alebo či to zvládnem. Hej, však odísť akože nie že prvýkrát. Ja už som tri mesiace raz žil akože v Amerike, ale toto bolo niečo iné, že ísť na rok niekam, nájsť si tam prácu a vlastne tá práca spočívala v niečom, čoho som sa bál, hej, že čistiť strechy. No tak prvý, prvý deň, keď som tam nastúpil, tak som si vlastne spomenul, že ja sa dosť bojím výšok, hej? Že-
Mišo Ukropec: Na mieste si si spomenul.
Denis Kováč: Hej.
Mišo Ukropec: Jak ťa poslali hore, tak si si spomenul. Kurňa.
Denis Kováč: Ale ako čo sa dialo, tak každý týždeň ten strach bol menší a menší, hej?
Mišo Gula: Ale ty si vlastne teda vyhral tie víza, ale ty si ešte nevedel, čo tam budeš robiť. Ty si proste išiel s tým, že tam si budeš hľadať, áno?
Denis Kováč: Už, už predtým som si akože dopredu našiel prácu, lebo tam bol jeden Slovák, ktorý tam je inak doteraz a on mi aj tam veľmi pomohol. A Robo Zemian, pozdravujem ťa týmto. No a on tam mal akože firmu presne na čistenie tých striech a tohoto. No a potom neskôr, keď vlastne tam začala táto rain season, že tam začalo pršať, tak som povedal, že Robo, že ja už sa tu necítim, že úplne bezpečne na tých strechách, že skús mi dať nejakú lepšiu robotu. Však to bol ten plán od začiatku a on, že jasné. A on mi dal ten podomový predaj. Čiže ja som predával tie služby toho čistenia tých striech.
Mišo Ukropec: Áno.
Denis Kováč: A teraz, teraz si to predstavte, že Slovák, ktorý ide rozprávať po anglicky a ide predávať službu, ktorú by si nikto na Slovensku nekúpil, hej, že kto by si kúpil čistenie strechy za dva a pol alebo päťtisíc dolárov, hej? To znamená, že, že pre mňa v hlave to bolo tak ťažké naučiť sa celú tú psychológiu podomového predaja, tie komunikačné veci okolo toho a ešte aj s tým produktom sa vysporadie- vysporiadať tak, že, že, že aj keby neviem aké peniaze mám, tak toto by som si asi nekúpil, hej? Že proste taká tá mentalita.
Mišo Gula: Sám si mal problém uveriť tomu produktu, že?
Denis Kováč: No mal som problém uveriť tej cene, hej? Lebo a stále v hlave tam ako keby bola tá, že, že no s čím sú u nás spájaní akože podomoví predajcovia, hej? Buď sú to podvody, alebo sú to jehovisti. No čiže bola tam taká stigma zo Slovenska trošku, no.
Mišo Ukropec: No ale to potom sa znova potom spája s tým sebavedomím?
Denis Kováč: No presne a to som tým chcel povedať, že a toto všetko som akože poprekonával tie strachy a ten diskomfort pri tom podomovom predaji, lebo ako ja neviem, či si to akože ľudia vedia uvedomiť, že čo to znamená, keď ťa niekto že dvestokrát odmietne, hej, v nejakej cudzej krajine a závisí od toho tvoje živobytie. To znamenalo, že ja keď nepredám, nemám proste províziu z predaja a nemám z čoho zaplatiť nájom. Nemám proste na letenku spiatočnú, hej? Čiže to bolo, že každodenný nejaký diskomfort, ktorý som prekonával. No a po nejakých troch mesiacoch som si proste všimol, že, že wow, že, že zrazu ako keby veci, ktoré mi kedysi prišli, že, že by som to nikdy nemohol dokázať tak zrazu s tým postupným prekonávaním toho diskomfortu a tým postupným ako keby posúvaním tej laťky, že, že čo je možné, som si povedal, tak mohol by som to skúsiť. Už, už to je v mojej hlave reálne, ako keby sa odomkla nejaká nová úroveň, hej? Že, že kedysi som tomu neveril a teraz tomu už verím.
Mišo Ukropec: No ja preto sa na to pýtam, lebo ja mám pocit, že na toto trpí veľmi veľa ľudí, že sami seba zablokovali alebo niekto ich zablokoval v minulosti ako deti to mohli byť rodičia v škole, spolužiaci, sused, susedka to mohol byť hocikto, kto im proste urobil v hlave nejakú stenu, nejaký múr a ce- neprejdeš. Hej, tak jak Gandalf povedal tomu, neviem už jak sa volal ten-
Denis Kováč: Balrog.
Mišo Ukropec: Balrog, áno, ďakujem. Hej, neprejdeš a ty zrazu zistíš, že ale vlastne o nič nejde, hej? Proste len zabúcham na tie dvere. Dobrý deň, nepotrebujete? Netreba? Máme výbornú, máme akciu na umývanie striech za päť litrov.
Denis Kováč: A to je to, že, že pred tými diskomfortnými vecami ten mozog moja, no a moje to každý človek to tak má si povie, že no tak to to akože skončí, že zomrieš, hej? Že ke- na ako dobrý príklad je, keď neviem či otužujete, ale že idete-
Mišo Ukropec: Cold showers only
Denis Kováč: Do ľadovej vody alebo do ľadovej vane, tak ten mozog vyslovene na teba kričí, že zomrieš, keď tam vlezieš. Ale ty vieš, že keď tam vlezieš, lebo to urobíš, že nezomrieš, hej? A že to proste prekonáš. A keď toto robí proste človek na pravidelnej báze, tak samozrejme on vie, že tie reči toho mozgu sú výmysly a posúva sa ako keby tá hranica toho sebavedomia, hej? To isté som vlastne zistil, á, ja som mal veľký sen, akože kedy si dať Ironmana, hej? A ja som pozeral na tých ľudí ako na, na bohov, hej, ktorí, ktorí to robia a ktorí tam pretekajú závode a zrazu proste pred Rokom a pol som si uvedomil, že však ale ja by som to mohol dať, keby som začal trénovať. Tak som začal trénovať a v septembri máme termín na Ironmana. Ešte som to teda nedal, ale-
Mišo Ukropec: Normálne, že celého, celého Ironmana.
Denis Kováč: Áno, áno, že sa mi tam odomkla ako keby tá, že, že možno by to bolo možné. A to, čo si ty rozprával, to vychádza aj z toho, že, že každý vyrastáme s inými rodičmi. Niektorí rodičia, á, sú takí, že, že len povedzme, á, nasledujú nejaké pravidlá, neriskujú veľa a snažia sa to, snažia sa byť dobrými zamestnancami a na tom nie je nič zlé, hej? Ale nemôžeme sa potom diviť, že ten mindset toho dieťaťa nie je taký, že idem dobývať celý svet, hej? Môže sa to stať, ale je to potom ako keby len zásluhou toho, že to dieťa ide niekde do sveta a, a zažije si tam nejaké svoje veci, nájde si tam akože nejaké zaujímavé, á, motivátory, vytvorí si nejaké akože zaujímavé ambície a, a je tam tá cesta, hej? Ale sú rodičia, ktorí nastavia to dieťa. Však to vidíme na Amerike, že každý druhý tam chce byť prezident a mať stomiliardovú firmu, hej? A veria tomu, že to je možné. Ale ako vidíme na populácii Ameriky, tak až tak, až tak možné to asi nebude.
Mišo Ukropec: Takto možné to je, ale nie je to veľmi pravdepodobné.
Mišo Gula: Tak to, že akože tupých ľudí nájdeš všade, že to úplne nesúvisí s tým, ako, ako, ako oni sú tam vychovaní. Ale to, čo ja vždycky obdivujem a hlavne na, na športoch, to ich sebavedomie, že, že vieš, my ideme na majstrovstvá sveta v hokeji a nás sa opýtajú, že ak-s akými ambíciami ideme. No postúpiť do štvrťfinále a hrať dobrý hokej. Ty kokos, ja keď toto počujem, normálne idem umrieť z toho. Opýtaš sa Američanov-
Mišo Ukropec: Vyhrať.
Mišo Gula: Vždy ideme vyhrať. Akože čo? To je jedno, proti komu hráme, ideme vyhrať. Nikto sa nepýta, akú máme zostavu, čo. Nie proste ja som tu a idem vyhrať.
Denis Kováč: Strieborná medaila je prepadák.
Mišo Gula: Presne tak. A teraz, to, to nie je o tom, že keď skončia druhý, tak že ich treba popraviť. To je presne o tom mindsete, že proste teraz som tu a idem vyhrať. Ak nevyhrám, okej, zajtra sa z toho pozbieram a idem ďalej. Ale byť nastavený na to, že proste chcem vyhrať za každú cenu.
Mišo Ukropec: Čo si hovoril o podcaste. No čo bol si pripravený vyhrať alebo prehrať? Ja som to trošku hajdžikol, ale, ale, ale-
Mišo Gula: Som ti to aj naznačil.
Mišo Ukropec: Ale ten mostík sa mi zdá byť dôležitý, aby ľudia vlastne chápali. Lebo vieš, otázka znela, že jak si sa k tomu dostal?
Mišo Gula: Išiel si so strachom alebo si vedel, že to proste dáš?
Denis Kováč: Ja som vôbec nad tým tak nepremýšľal. Ja, ja som ten podcast bral zo začiatku ako, ako niečo, čo robím pre seba, že v podstate ten nápad bol taký, že, á, ja som vtedy čítal proste knihy, počúval som podcasty a ja som si k tomu nejaké veci písal, ale vždy sa to nejako stratilo. Vždy som na to nejako zabudol a, a potom som narazil znova na ten koncept a povedal som si, á, to je dobrý koncept, jak som na to mohol zabudnúť, hej? A povedal som si, že dobre, ja si akože urobím scenár z tých vlastne vecí, ktoré ma zaujímajú a ktoré prežívam. Napojím to nejako na svoj život a nahrám to a budú to ako keby také kapsle do toho, čo som vtedy prežíval, hej, že kedykoľvek sa k tomu môžem vrátiť a bude to formou podcastu. A vlastne tento mindset sa snažím držať dodnes, že u mňa nie je na prvom mieste pridaná hodnota pre ľudí, ktorí to počúvajú, ale na prvom mieste je to, aby to zaujímalo mňa, že proste, že je to odraz, rozumieš?
Mišo Ukropec: Absolútne. Sme v tom, že selfish bitches. Je to pre nás.
Denis Kováč: No.
Mišo Ukropec: Ale ako, ako má to pomôcť aj akože druhým? Však preto tie otázky sú koncipované takto, že má to aj druhým niečo dať, ale je to hlavne, že nás to zaujíma, ako to funguje.
Denis Kováč: A ja som nemal žiadnu ambíciu v zmysle, že to bude nejaký veľký projekt, že to bude zarábať, že to bude firma. Dokonca na tom začiatku ja som dostal ten nápad a ja som vtedy napísal, á, jednému ako z najväčších týchto podcastových guru na Slovensku, čo boli. A on teda si vypočul ten nápad, povedal okej, však teda keď máš nejakú nahrávku, tak mi to pošli. On sa pre to nejako nadchol, dával mi na to feedback. Hore dole sme si písali, trvalo to niekoľko mesiacov a to bolo teda vlastne z firmy Zapo. A skončilo to vlastne tak, že on mi povedal ja sorry, ja tam proste nevidím potenciál, že nebude to masovka, že, že, že nejdem do toho, hej? A to pre mňa bolo také, že okej, tak ja si to budem robiť pre seba, ale zároveň mi to dodalo takú motiváciu, že na tom makať.
Mišo Ukropec: Ukážem ti.
Denis Kováč: Hej, presne, presne.
Mišo Ukropec: Ale tomu to takisto veľmi dobre rozumieme.
Mišo Gula: No ale sme sa o tom bavili, že ešte presne akože to nemusí byť úplne, že si tyraník v mladosti, ale, ale proste nastane moment, kedy, kedy niekto spochybní niečo, o čom ty si skalopevne presvedčený a ty si povieš sakra.
Mišo Ukropec: Let me see.
Denis Kováč: Presne no.
Mišo Gula: No ale mňa zaujíma, že, že ako si dospel k tomu, k tomu samotnému modelu, ako vedieš ten podcast. Lebo my keď sme sa rozhodli, že budeme mať podcast, tak sme od začiatku vedeli, že to-
Mišo Ukropec: Stop, stop, stop, stop, stop. Toto akože musím ísť opraviť. Mišo mi zavolal, či by sme neurobili podcast. On použil ako veľmi milo množné číslo, že my áno, ale ja som len akože ja som ten múdrejší. Ale, ale vymyslel to celé on.
Mišo Gula: Okej.
Mišo Ukropec: Ja ten kredit som musel niečím vyrobiť.
Mišo Gula: Let me see. Vedeli sme, že to chceme mať urobené, že veľmi jednoduchou hravou formou. Chceme sa pri tom baviť a že chceme tu mať hostí, že hlavne tu chceme mať hostí. Ja keď som začal počúvať teba, tak som mal pocit, že samozrejme máš častokrát aj hostí, ale že, ale že prioritne ten model tvoj bol, že a môžeš ma opraviť, ale mal som pocit, že prečítaš knihu, urobíš si milión poznámok, naštuduješ si problematiku, napíšeš si na desať strán scenár, ktorý potom viac alebo menej ako keby prečítaš a alebo dobre nehovorme prečítaš, odinterpretuješ v rámci podcastu a to je ten tvoj výstup. Ty si od začiatku vedel, že to chceš robiť takto alebo tiež si sa ako kebyže hľadal v tom formáte, že ako to má vyzerať?
Denis Kováč: Tá prvotná myšlienka bola, že to budeme robiť s bratom. No ale hneď sme narazili na prvý problém, že na mikrofóne my máme identický hlas s mojím bratom, hej, že to je na nerozoznanie. Čiže by to bolo takéto schizofrenické, že to by, to by znelo, ako keby sa jeden človek bavil sám so sebou. Hej? A tak som povedal, že dobre, tak skúsime to inak. A ten nápad na začiatku bol úplne akože to keby to tak ostalo, tak ten podcast tu už dnes neexistuje. To mala byť nejaká jak akože čisto iba problematika. Vôbec som tam nemal ja figurovať ako, ja som mal byť iba nejaký rozprávač a kvázi ako prednáška, hej? No a až keď som to poslal vlastne vtedy tomuto Guru slovenskému, tak on mi povedal, že, že to ale nie je podcast, že to je, to je úplne akože niečo iné, že tam musíš byť ako keby hlavnou hlavnej úlohe ty a tvoj život, že napíš tu tému, ale na-nalinkuj to na tvoj život, na tvoje skúsenosti, hej? A vtedy vlastne som si tak uvedomil, že že áno, že proste s ľuďmi rezonujú príbehy a nie každý chce počúvať o príbehoch proste milionárov, ktorí sú ultra kreatívni bohovia. Ja často píšem o úplne bežných každodenných failoch, výzvach. Hej, ja nepíšem o tom, ako vybudovať desaťmiliónovú firmu, lebo som to v živote sám ani nezažil, ani to nie je moja ambícia. Ja píšem o tom, ako proste nebyť osem hodín denne na telefóne, hej? A to je, to je proste to, s čím zápasí moja generácia a mladšia generácia, dokonca už aj tá staršia generácia. A, a sú veci, ktoré mi chodia do života a ja tú vec zoberiem a zamyslím sa nad tým, či to má nejaké riešenie a potom si to naštudujem všetko to naokolo. A to je ten scenár. Ten potom prečítam do mikrofónu a vznikol z toho ten podcast. Čiže na začiatku to tak nemalo byť, ale chcel som aj tak prísť s niečím, čo tam ešte nebolo a nepočul som nikoho to robiť takto. Respektíve počul jeden podcast to tak robil, ale bolo to strašne počuť, že to ten človek číta. Proste nebolo to prirodzené, a tak som to nechcel robiť. Ja som vždy chcel robiť veci tak, ako ich nerobí nikto iný, a to mi proste ostalo doteraz. Tomu my dobre rozumieme. K tomu ja mám takú otázku, že to, že asi je stále najpočúvanejším slovenským podcastom Vražedné psyché je asi snáď-
Mišo Gula: Je to to-
Denis Kováč: Asi.
Mišo Gula: No takto. Povedzme, že je to top
Denis Kováč: päťka, lebo sú tam podcasty ako publicistické a tak ďalej, hej? Ale čo sa týka akože takýchto naratívnych, že to má nejaký príbeh a tak, tak je to akože bez-bezpodmienečne Vražedné psyché jednotka. Tak teraz
Mišo Ukropec: vraždy, násilie, sex, zlo a to všetko to každého fantasticky samozrejme
Denis Kováč: zaujíma, lebo pri tom trpí niekto druhý a nie ja. Jako to, že toto vie zarezonovať s masou,
Mišo Ukropec: s tým som ja úplne ako, to mi je jasné. Ale jak sa stane, že takáto intelektuálno psychologicko sebarozvojová téma dokáže zarezonovať s
Denis Kováč: obrovskou masou ľudí?
Mišo Ukropec: To mi je trošku záhada, aj keď možnože odpoveďou je na to, čo si povedal, že prenášaš tú skúsenosť nejako, alebo že, že zrovnávaš tú to načítané so svojím vlastným životom a hovoríš o tom, ako si to povedzme buď aplikoval, skúsil by si, neskúsil niečo, že toto ma zaujíma. Lebo teraz zase keď budeme, že sebeckí,
Denis Kováč: tak
Mišo Ukropec: nastavenie podnikateľa a nastavenie zamestnanca je, že hodne odlišné. Sú samozrejme ľudia, ktorí sú zamestnanci, ale majú mindset podnikateľa. To akože
Denis Kováč: definitívne.
Mišo Ukropec: Sú aj podnikatelia, ktorí majú zas nastavenie zamestnanca, ale to je povedzme, že oveľa menej obvykle.
Denis Kováč: A teraz, že
Mišo Ukropec: ako, ako vieme my priblížiť ten, ten podnikateľský život tomu povedzme, že obyčajnému človeku, nie obyčajnému v zmysle, že intelektuálne, ale tým nastavením.
Denis Kováč: Lebo častokrát tí ľudia majú
Mišo Ukropec: to nastavenie iba vlastne takto získané, že to neni, že oni sú v skutočnosti naozaj ustráchaní alebo kdesi čosi, lebo to podnikanie je viacej o takej odvahe a agresivite a asertivite a takýchto veciach to neni nutne o schopnostiach. Vidíme kopec podnikateľov, ktorí sú ekonomicky veľmi úspešní, a preto sú to samári. Hej, že neni tam ani skill. Oni mali proste viacej šťastia ako rozum a aj tak uspeli, lebo proste dobre to trafili. Že ako je tam alebo že máš ty pomenované sám pre seba, že čo u masy rezonuje na intelektuálnej téme, pričom tá masa intelektuálna zase až tak neni?
Denis Kováč: Vieš čo? Je to, je to aj pre mňa záhadou, že, že prečo to rezonuje, ale akože mám tam niekoľko vecí, ktoré som ja robil, pretože som si myslel, že to je niečo, čo by mohlo pomôcť strebateľnosti aj tej počúvanosti. To znamená, že jedna z vecí, ktorú som si povedal je, že ja ako človek sa zaujímam aj o intelektuálne témy, ale som že hlboko primitívny. Hej? A teraz, že pokiaľ má byť ten podcast odrazom mojej osobnosti, tak by to tým pádom malo odrážať obidve tieto oblasti. Hej? A zamýšľal som sa nad tým, že no tak dobre, a keď ja budem rozprávať o nejakej vedeckej téme, o dopamíne, tak akože čo budem tam robiť? Akože primitívne vtípky? Akože nejako mi to nevedel som si to predstaviť, ale povedal som si, že dobre, tak to skúsim. A to vlastne sa stalo, že do každej tej témy ja som zakomponoval aj tú primitivitu a trápne prirovnania a blbosti. Hej? A to je niečo, čo sa často vyskytuje v tých feedbackoch, že, že ten humor, hej, že proste to ľudí neviem, že či baví, ale že je to proste-
Mišo Ukropec: Asi áno.
Denis Kováč: Je to, je to niečo špecifické. No akože v úvodzovkách humor, hej, dávam, nechcem si fandiť. A ďalšia vec bola a to som často robil, že ja som si prečítal o niečom zaujímavom v nejakej vedeckej knihe a ja som mal vždy tú potrebu to povedať bratovi alebo proste niekomu v mojom okolí. Á, ale vždy som sa snažil to vysvetliť, že absolútne najjednoduchšie, jak sa dalo a používal som presne tie, tie také blbé príbehy, blbé prirovnania a že, že keď napríklad vysvetľuješ funkciu nejakej molekuly, hej, že ja neviem, keď káva nie, že, že jak ti dáva káva energiu, keď nemá žiadne kalórie, hej? No tým, že blokuje v bunke vlastne tie receptory, na ktoré sa viažu únavové bunky, hej? A teraz, že keď to takto povieš, tak to znie hrozne, hej? Ale ja neviem. Tak povieš, že a môžem to povedať tak, že-
Mišo Ukropec: Môžeš to, môžeš to, úplne.
Denis Kováč: No a vysvetľoval sa to na princípe, že, že keď akože penis do vagíny, hej, že to tam proste zablokuje, hej a proste už nič potom do nej nevôjde a takéto blbosti vieš, som tam robil, aby si to ľudia-
Mišo Ukropec: Konečne niečo vtipné.
Denis Kováč: Aby si to tam ľudia vedeli predstaviť. Ale, ale podstatné bolo, že aby to pochopil, že úplne každý, že vypočuje si to proste úplne na-najjednoduchší. Nechcem teraz akože nikoho uraziť, ale že úplne jednoduchý človek si to vypočuje a pochopí tej téme, lebo pokiaľ to nepochopí jednoduchý človek, tak to akože nie je dostatočne dobre vysvetlené podľa mňa. A taký ten dôležitý bod, hej, že ja teraz môžem povedať o tom všetkom, čo tam robím a čo tam nerobím a že dôvod, prečo to je úspešné. Ale treba povedať, že tam bola veľká, veľká dávka šťastia a dobrého načasovania, lebo to bolo obdobie, kedy my sme začali, kedy tých podcastov na Slovensku nebolo až toľko veľa a my sme prišli s niečím, čo dovtedy nebolo a ľudia hľadali nové podcasty. Teraz je tá situácia úplne iná. Tých podcastov na trhu už je akože celkom dosť. Stále si myslím, že je veľa tém, ktoré nie sú pokryté. Je tu veľa priestoru, hej, ale už ľudia majú za tých päť rokov, kedy už je to taký povedzme väčší mainstream, nejaké svoje portfólio podcastov, hej? Povedzme, že počú-počúvam na týždennej báze päť podcastov a keď príde nejaký nový, no tak ja nechcem vymeniť tých mojich päť. Musí byť strašne dobrý, aby som jedného vymenil, hej? Ale vtedy to nebolo. Vtedy nemali päť, vtedy mali povedzme jeden alebo nula, hej? No a keď príde nejaký a ja si naňho zvyknem, tak ťažko sa s ním lúčim. A toto, toto bolo akože veľmi správne načasovanie, lebo ja si myslím, že keby som začínal dnes, tak tá pozícia je úplne niekde inde. My máme vlastné štúdio, kde produkujeme nejaké podcasty aj iné okrem Mozgovej atletiky. Robíme ako rôzne služby pre tie podcasty a vidíme, že podcast, ktorý by pred piatimi rokmi mal za mesiac na jednu epizódu dvadsaťtisíc vypočutí, dnes vieme ledva s dobrým promom dostať na tri tisíce, hej? Pretože tí ľudia si to možno vypočujú, ale nenahradí to v tom ich portfóliu ako keby ten podcast, hej? Čiže to je dôležité povedať. A jedna z najdôležitejších vecí, ktorú hovorím úplne, úplne každému pri akejkoľvek konzultácii, pri tvorbe na Instagrame, pri tvorbe na YouTube, pri tvorbe podcastu je, že my tu máme proste fenomén, ktorý funguje na každej platforme a pokiaľ ho nerobíš, tak ten projekt nebude úspešný. A to je to, že ten človek si pustí ten podcast, hej? Ten podcast môže mať tridsať minút, šesťdesiat minút môže mať tri hodiny, ale pokiaľ ho nezaujme prvých tridsať, šesťdesiat sekúnd, tak je jedno, že v tridsiatej, tridsiatej minúte má najlepšie informácie na svete Keď sa tam nedostane, pretože na tom ten začiatok ho nezachytil. Na Instagrame sú to tých prvých päť sekúnd, na LinkedIne napríklad je to prvá veta. Hej a to je to, že každý scenár je nie o téme. Nie je dôležitá tá téma, ale ten prvý odstavec, ktorý tam napíšem, ktorým začínam ten podcast. To je to, na čom si dávam najviac záležať, že začať to tak, aby aj keď tá téma ľudí možno nezaujíma, tak ten prvý odstavec im ukáže, že má dôvod ten človek si to vypočuť.
Mišo Ukropec: Musím, musím to len potvrdiť, lebo
Mišo Gula: aj sám na sebe to vidím napríklad keď idem, idem dajme tomu cvičiť alebo idem behať čokoľvek a pustím si, idem si k tomu pustiť nejaký podcast a nemám že vyslovene vybratý, že toto idem. Pustím si z niečoho začiatok a to čo hovoríš, keď proste ťa to nechytí hneď na začiatku, tak si poviem no počkaj, tak toto nejdem počúvať najbližšiu hodinu a prepínam.
Mišo Ukropec: Hej, čiže potvrdzujem to, že je to absolútne kľúčové. A
Mišo Gula: mňa ale zaujíma jedna vec, že ty keď robíš tie úvody, snažíš sa do toho narvať akože všetky tie najzaujímavejšie veci z tej časti? Alebo ako, ako pristupuješ ešte skús detailnejšie povedať, ako k tomu úvodu pristupuješ.
Denis Kováč: Ja tam mám dve veci, ktoré sa snažím robiť a jedna z tých vecí je, že za tých štyri, teraz už to robím vlastne piaty rok. Takže ja som sa s tou scenáristikou hral. Skúšal som rôzne veci, niektoré fungovali, niektoré fungovali menej, niektoré nefungovali vôbec. A vec, ktorá celkom dobre fungovala je vložiť do toho úvodu nejaký príbeh alebo nejaký naratív. To znamená, že keď ja idem rozprávať o nejakej téme, tak môžem začať tak, že poviem zo svojho života, ale hlavne to nemôže byť klišé. Proste pre ľudí to musí byť ako keby niečo nové, niečo špecifické. To znamená ten príbeh ako keby je z môjho života a stal sa mne. A nie je to ja neviem proste niečo otrepané, čo už veľakrát počuli. Lebo keď už mozog niečo počuje veľakrát, tak vypína, nevníma to. To tak funguje aj s voňavkou. Keď používam dlho voňavku, tak si ju necítim. Hej a je to tak aj s audiom. Keď hovorím niečo stále dookola, už proste ma to nebaví, hej? Takže niekedy to urobím tak, že načrtnem nejaký príbeh z môjho života, poviem, aká téma sa naňho bude napájať a dokončím ho niekde v priebehu epizódy alebo na konci. Alebo poviem na začiatku, že na nejakom prirovnaní alebo na nejakom príklade, prečo je tá téma dôležitá, čo tomu človeku môže dať do života. Možno tam dám nejakú zaujímavú štatistiku, niečo, čo toho človeka môže poprípade šokovať. Hej? A potom tam je samozrejme ten úvod a už, už idem ako keby ja chcem, ale ten úvod musí mať buď niečo, čo ma prekvapí, niečo, čo mi dá alebo naznačí mi, že mi to dá riešenie v živote na niečo, čo potrebujem. Alebo teda príbeh, pretože však vy si určite spomeniete, že v škole, keď ste sa mali učiť poučky z ekonómie, tak asi to nešlo tak jednoducho ako príbeh z dejepisu, nie? Mozog nepremýšľa v žiadnych poučkách, mozog premýšľa proste v príbehu. A všimnite si aj keď počúvate nejaký rozhovor z nejakého business podcastu, že tí najlepší hostia rozprávajú každý koncept s nejakým svojím príbehom zo svojho života. A vtedy som najviac zažraný do toho rozhovoru, pretože je to koncept, ktorý som síce už miliónkrát počul, ale ja som nepočul ten príbeh toho ja neviem Simona Sinyka, ktorý je v tom akože perfektný, hej, ktorý ide na úplne osobnú úroveň do osobného príbehu, hovorí veci, ktoré by nezdieľal každý, lebo nie sú úplne lichotivé, ale preto sú práve také, že ľudia sa s nimi vedia stotožniť.
Mišo Ukropec: To som chcel práve povedať. Oni si predstavili seba v tej situácii, naskočila im z toho husia koža. Povedali si Jesus, nie som jediný, kto sa dostal do hentakej situácie a hentakto to dá vyriešiť výborne. To som potreboval vedieť. Ja sa ešte opýtam pár vecí k tým podcastom, že alebo teda je ich neviem koľko tisíc na Slovensku.
Denis Kováč: Čo je tri tisícky nejaké štatistiky boli.
Mišo Ukropec: Začne to vymierať? Teraz mám na mysli tú otázku tak, že sa ľudia na to akože že no nejde mi to, neviem to monetizovať, neviem, neviem, čo s tým okolo spraviť, neviem to predať, lebo v podstate keď mám, keď mám získať pozornosť, tak si to vyžaduje celkom investované energie. Neni to akože natočil som, hodím to a tým je to vyriešené. Nie, potrebujem reelska, Instagramy, neviem čo, potom to tlačiť na TikToky a tak je že je okolo toho agenda, ktorú keď nerobím, tak proste idem do prachu s tým celým, lebo nikto sa o tom nedozvie.
Denis Kováč: Je to, je to trošku komplikované, ale to, ako to vnímam ja je, je to nejako takto. Ja to vždy aj hovorím, akože našim podcasterom, že keď si vlastne spomenieme na ten vývoj toho Facebooku, tak to bolo tak, že Na začiatku bolo strašne ľahké vybuchnúť na Facebooku dobrým písaním, keď k tomu dal človek nejakú dobrú fotku a bolo to neučesané, bolo to autentické, surové a postupne vlastne ľudia nadobudli pocit, že tak aj ja začnem písať a ja môžem mať úspech. A zrazu tých ľudí bolo toľko, že už si ten používateľ musel vyberať. To znamená, že rozdeľovalo sa to na ľudí, ktorí písali dobre a ktorí písali horšie. A tí, ktorí písali dobre, tí mali väčšie publikum a mali z toho postupne nejaké peniaze, takže sa to písanie zlepšovalo, zlepšovalo, zlepšovalo a zrazu sa tam ocitla nejaká skupina, ktorá mala takú úroveň písania, akú nemal proste začínajúci používateľ. A pokiaľ chcel niekto vtedy na Facebooku uspieť, tak už musel začínať s tým, že vie dobre písať a vie dobre fotiť, aby to malo úspech. A tým pádom ľudia nadobudli pocit, že už nie je jednoduché uspieť na Facebooku. Ale potom prišla iná služba a volala sa Instagram, kde zase bola iba o fotkách. Nebola o tom, ako vedel človek písať. Surové autentické fotky s nejakým jednoduchým popisom. A zase ľudia nadobudli ten pocit, že je jednoduché tam uspieť a stalo sa to isté. Tak potom prišiel TikTok a tam sa plus mínus deje to isté a je to aj tak s podcastami. Pred piatimi rokmi tie podcasty na Slovensku boli surové, neučesané, nekvalitné audio, žiadna kamera, žiadna dramaturgia, žiadna scenáristika a nedbalo sa na úvody a proste tie podcasty uspievali, pretože toho bolo málo a ľudia tie podcasty chceli. Lenže tí, ktorí začali pred piatimi rokmi a proste fungovalo im to, tak mali čas ten podcast niekam posúvať a zrazu lepšie mikrofóny. Pridalo sa video, pridali sa rôzne siete, celý ten ekosystém, predplatné, čiže majú z toho nejaké peniaze. A teraz ten podcast, keď si niekto pozrie a vidí tam krásne štúdio, vidí proste, že ten človek je dobrý v rozhovoroch, že ten človek vie dobre ten podcast robiť, má celú tú komunitu a povie si, že tak keby som ja mal uspieť, tak ten podcast už musí mať nejakú úroveň a radšej to tým pádom neurobí, hej? A to sa presne deje, že keď chce dneska na Slovensku podcast uspieť, tak už musí mať nejakú úroveň. To znamená, že ja nehovorím, že to video už je dôležité, ale je, pretože potrebujem to nejako distribuovať na-
Mišo Ukropec: Ten YouTube je ako veľký to zase.
Denis Kováč: Hej, ale vieš aj krátke videjká reelsy potrebuješ na Instagram, Facebook, sociálne siete, lebo audio podcast ako taký nemá algoritmus. To je jediná jeho nevýhoda. Jediná. Je to jeho nevýhoda aj výhoda, pretože tá výhoda je, že ten človek si ťa každý týždeň musí naladiť, otvoriť aplikáciu, nájsť si tvoj podcast a vypočuje si ťa a hodinu ťa počúva. To je pre tiktokovú generáciu ako niečo neskutočné a potom ten vzťah toho podcastera a toho poslucháča je neuveriteľný. Preto vlastne podcasty majú najlepšiu, najlepšie fungovanie reklamy. Ale tá nevýhoda je, že ťa veľmi ťažko ten poslucháč nájde. To znamená, že ty pokiaľ to nespamuješ na tých všetkých sociálnych sieťach a nemáš tú distribúciu, tak ťa ťažko nájde, hej? A teda aby som odpovedal na tvoju otázku, že budú vymierať podcasty, ktoré možno to budú robiť nejakú dobu a nevidia ten výsledok, nebudú to možno vedieť monetizovať a veľa, veľa skúseností a veľa ľudí mám okolo seba takých a je mi to hrozne ľúto, že robili ten podcast dlho a dali tomu toľko energie a prišli do bodu, kedy si povedali, že ja to nebudem proste robiť päť rokov ako hobby a vykašlali sa na to, hej?
Mišo Ukropec: No prepáč, to bola práve teraz situácia Podnikast, či-
Denis Kováč: Hej, hej
Mišo Ukropec: sme na LinkedIne vyskočil taký nejaký post, že končím s podcastom, lebo za päť rokov som ho nevedel monetizovať a la la la. Akože k tomu nejaká storka. No mňa toto zaujíma, že, že koľko vlastne trvalo tebe, ako vyzerala tá rastová kriv-kriv-krivka u teba zo začiatku? Bolo to tak, že od začiatku akože bomby
Mišo Gula: a smerom nahor alebo kde nastala tá hokejka? Lebo niekde sa to muselo ako keby zlomiť, nie? Že,
Mišo Ukropec: že kedy, kedy už tí ľudia začali pribúdať exponenciálne a nie, nie nejak lineárne.
Denis Kováč: Ja si pamätám, že prvú epizódu som zazdieľal na mojom osobnom profile hej, na Instagrame, že proste začal som robiť podcast, dal som o tom príspevok a mala sedemdesiat osem vypočutí. A všetko z toho boli moji známi a bolo to z ľútosti tie vypočutia, hej? A ja som sa hrozne tešil, keď asi po nejakých piatich už tam bola teda tá stovka, že, že sto vypočutí, hej? A to je akože ja som-
Mišo Ukropec: Prepáč, ale to už nemohlo byť z ľútosti, hej?
Denis Kováč: Asi, asi už nie-niektorí ľudia sa k tomu dostali, ale-
Mišo Ukropec: Ďalších známych si pridával, vieš.
Denis Kováč: Niektorí známi to prezdieľali, som ich prinútil.
Mišo Ukropec: Nie no tak, ale vieš keď, keď, keď, keď to, keď to stúpa aspoň trošku, tak to nemôže byť o tom. Päťkrát si ťa z ľútosti nikto nevypočuje.
Denis Kováč: Hej, ale tam jednoducho Že, že tá štatistika, ktorá ja neviem akože nakoľko je pravdivá, ale zdieľali ju tak veľké podcastové domy, že som naklonený tomu veriť, že deväťdesiat percent začínajúcich podcastov nevydá viac ako tri epizódy a z tých, ktorí vydajú viac ako tri epizódy, deväťdesiat percent nevydá viac ako dvadsať epizód. Hej?
Mišo Gula: Okej.
Denis Kováč: Pretože to je problém, že, že niekto ide robiť podcast a čaká, že sa stane to, čo na YouTube kedysi, hej, že tie videá vystrelia na, na desaťtisíce, hej? A tu zrazu vydá tri epizódy. Venoval tomu strašne veľa času a vidí tam, že päťdesiat, sedemdesiat vypočutí, hej? A tým, že ja som, tie čísla mi boli jedno, pretože ja som si to robil pre seba a proste iba som si to tak sledoval, že teda či to niekto počúva, nepočúva. A tak ja som vedel, že neprestanem, keď to akože nebude nejako extrémne rásť alebo nebude. Ale robili sme teda také tie veci, že založili sme si Instagram Mozgovej atletiky a tam sme sa snažili to distribuovať jak najviac sa dalo a posielali sme to ľuďom. Ja som to poslal podcasterom, nech si to vypočujú a dúfal som, že ma niekto prezdieľa. Lajkovali sme fotky proste ľuďom, aby si pozreli náš profil a tak hej, proste takéto srandy sme robili a ja si pamätám, že pol roka som to robil v Kanade a tam sme sa dostali na nejaké čísla, že ja neviem, keď som sa vracal z Kanady, tak to bolo okolo päťtisíc vypočutí. Už vtedy bolo vonku nejakých dvadsať epizód, hej, akože dokopy päťtisíc vypočutí. A to som si hovoril, že wow, že proste že keď dám desaťtisíc, tak to bude mega. No a tam sa potom začali diať také, také akože veci, ktoré nám pomohli. Jedna z tých vecí bola, že už sme sa potom dostali na nejakých, že päťsto vypočutí na epizódu za mesiac a všimol si nás niekto zo tuším Startitup alebo z Refresheru a dali príspevok, že toto sú akože účty, ktoré treba sledovať, keď sa chcete dozvedieť o neviem čom alebo, alebo podcasty, ktoré počúvať. No a zrazu prišli noví ľudia, hej? A začalo sa diať to, že tí ľudia začali zdieľať tie epizódy na storíčka. To sa dneska skoro vôbec nedeje už hej, že niekto by si zazdieľal, aký podcast počúva. Párkrát za mesiac sa mi to stane, hej, ale vtedy to proste išlo. Potom nejaká iná takáto väčšia stránka nás zase zazdieľala a asi po dvoch alebo po roku a pol a vlastne sme sa opäť nejako stretli s tým človekom, ktorý ma na začiatku odmietol a teraz on prišiel a povedal, že prepáč, mýlil som sa, má to potenciál a chceme ťa v Zapo, hej? A ja som teda vtedy veľmi váhal a na chvíľku sme vtedy sa pripojili do Zapo a to nám pomohlo v tom, že vlastne oni dali reklamu do celého toho portfólia, hej? Zapo je slovenský podcastový domček, asi ho poznáte. Takže tam sme mali nejakú reklamu, tam to zase nabehlo hej a dostali sme sa na nejaké čísla, ktoré boli, že desaťtisíc vypočutí na epizódu za mesiac. No a potom už keď to publikum je takéto, tak už to ide viacej, dalo by sa povedať organicky, že už keď je to v tisícoch, tak tí ľudia si to medzi sebou posielajú a tak ďalej. Ale vlastne tá najväčšia hodnota, na ktorú sme sa dostali, bola dvadsaťtisíc vypočutí na epizódu za mesiac. A to je plus mínus sa drží dodnes. Hej, to je možno taký strop. Možno už to je teraz viac, lebo niektoré epizódy na YouTube majú viacej vzhliadnutí, hej, ale na audiu sa to stále drží plus mínus.
Mišo Gula: Že máš pocit, že si dosiahol nejakú takú, akože hranicu, hej? Nejaké pató.
Denis Kováč: V audiu áno a už sa to deje tak, že proste prídu nejakí noví ľudia, tí si to idú a nejakí si dávajú pauzu, hej? Ale je to v poriadku, pretože keď päť rokov počúvam niekoho, tak samozrejme potrebujem-
Mišo Gula: To je opakovanie.
Denis Kováč: No potrebujem od neho nejakú pauzu, odstup a oni sa zase po nejakom čase vrátia. A takto, takto je prirodzené, hej, tak to má byť.
Mišo Gula: Skús nám možno ešte na záver trošku povedať, ako vyzerá tá monetizácia, lebo jedna vec sú nejaké platené partnerstvá, ale tak vidíme, že okolo seba a okolo tej značky robíte s bratom viac vecí, že sú to nejaké live eventy, že ty si vydal nejakú knihu a tak ďalej, že, že skús nám celý ten, ten ako keby-
Denis Kováč: Knižku, knižku-
Mišo Gula: Environment
Denis Kováč: Tu si ale nechajme zvlášť.
Mišo Gula: K knižke sa môžeme akože v ďalšej časti vyjadriť a len ju spomenieme, lebo je to jedna z vecí, ktoré v rámci monetizácie asi, asi išlo. Čiže ako vyzerá tá monetizácia brandu a podcastu?
Denis Kováč: Tak to je téma, ktorá je teraz akože u nás veľmi aktuálna. Pardon, lebo vlastne s bratom a ešte s jedným producentom sme založili firmu, ktorá aj práve preto, že veľa podcastov v našom okolí zanikalo, pretože nevedeli zarobiť a keď to je podcast, ktorý to robí, pretože si buduje brand, tak to je v poriadku, hej? Je, bude to robiť proste, lebo mu to dáva zmysel. Ale pokiaľ to je jednotlivec, ktorý Mal pre to na začiatku vášeň, ale proste tá vášeň netrvá donekonečna a to, že tomu venoval toľko času, potrebuje proste z toho dostať nejaké peniaze. A tak pomáhame teraz niektorým ľuďom s tým, robíme aj produkčné veci a staráme sa im aj o bonusový obsah, o predplatné, o monetizáciu a tak ďalej. A ja to robím preto, že ja som to už urobil na viacerých podcastoch a fungovalo to. A vlastne ono to je v praxi, v praxi alebo respektíve v teórii to je jednoduché, v praxi to je horšie. Hej? Všetky tieto veci, ktoré ste vymenovali, že, že live eventy, kniha a tak, to sú také že prídavky. Ale pokiaľ ten podcast má fungovať ako nejaká povedzme firma, tak sú tam akože dva rozmery najdôležitejšie. Jeden rozmer je, sú akože nejaké platené partnerstvá, platené spolupráce. To znamená, že nejaká firma si povie, že alebo poviem konkrétny príklad hej. Robil som epizódu o káve, rozoberal som tam kofeín a tak ďalej a oslovil som, vtedy som bral od nich kávu. Slovenská pražiareň tiež sa volajú Kofeín, že či ako neurobíme partnerstvo. Oni, že jasné, náš obchod to sprocesoval. Takže v epizóde o káve sme mali ich nejakú akože reklamu. Respektíve tá reklama musí byť vždy ako keby nahratá tým podcasterom, aby to dávalo zmysel, lebo ten poslucháč verí tebe, a preto ty to musíš povedať hej, aby tomu uveril. Čiže ja som im povedal, že ja si objednávam a tu majú, tu máte napríklad nejaký kód, ale to tiež trvalo nejakú dobu, kým som sa naučil, ako keby tie nativy písať tak, aby to bolo zaujímavé a ľudia to nepretáčali. Hej, čiže môžem povedať, že sa snažíme vždy o to, aby tá odchýlka dopočúvanosti nebola o viac ako desať percent do tej reklamy. To znamená, keď v danom bode to počúva osemdesiat percent ľudí z tých, ktorí si pustili tú epizódu, tak chcem, aby tú reklamu dopočúvalo minimálne sedemdesiat percent z tých ľudí, hej. Vždy tam je akože nejaký prepad, keď ľudia počujú, že to je reklama, ale aj tak si to väčšina z nich vypočuje a treba, treba k tomu tak pristupovať. Lenže to je problém, že ty sa nemôžeš spoľahnúť na to, že každý mesiac budeš mať nejakú spoluprácu. Predsa len, akože ten trh je premenlivý. Však teraz prišla transakčná daň a je to obrovský škrt hej cez akože rozpočty firiem a ako prvé sa vždy zmrazuje marketing. A povedzme si na rovinu, väčšina marketingových oddelení firiem dodnes netuší, čo to podcast je. Hej, čiže tú akože skvelú robotu robili aj akože zo ZAPA, kedy chodili do regiónov a vzdelávali proste tých marketérov, že teda podcasty existujú aj Hanka Koblížková, Peťa Kubani a Blanka Petriščáková a tak ďalej. Čiže akože to podcasteri môžu dnes vďakovať. Ale takto sa nedá plánovať do budúcna hej a preto ten druhý najdôležitejší element je nejaké mesačné predplatné. To znamená, že ja vidím, že mám tento mesiac napríklad dvesto predplatiteľov, čiže minimálne ďalší mesiac, keď mám päť euro, povedzme hej za jedného dostanem tisíc euro, čiže budem schopný zaplatiť jedného človeka, ja neviem nejakého freelancera za tristo euro, ktorý mi bude pomáhať so sociálnymi sieťami. Hej, dám mu video, on mi to rozstrihá na krátke videjká, postne to. Lebo keď toto nemám, tak keď mám iba tie spolupráce, tak sa bude diať to, že jeden mesiac ho môžem zaplatiť a ďalší mesiac nie a ďalší mesiac ja nemám z čoho žiť. A keď sa toto skombinuje, tak to vie pekne fungovať, hej? Áno, potom sú tam tie veci, o ktorých si hovoril ty, že môžu sa robiť aj live eventy a tak, ale ty potrebuješ nejaký-
Mišo Gula: To stále nie je vec, na ktorú sa vieš spoľahnúť.
Denis Kováč: Tak, tak, tak ten predvídateľný model aspoň trošku odhadnúť, že koľko zarobíš.
Mišo Gula: Vieme sa ešte na minútu baviť o, o číslach a teraz nemusia to byť absolútne čísla, ak nechceš, ale kľudne len v percentách o nejakej konverzii, že napríklad keď máš ja neviem x tisíc vypočutí na časť alebo x tisíc sledovateľov, tak vieš povedať, že, že napríklad, že, že päť percent ľudí si schopný preklopiť do tej ako keby že subscription a za paywall alebo o akom percente sa dá baviť?
Denis Kováč: Je to veľmi individuálne pri tých podcastoch a sú nejaké čísla hej. Sú čísla typu, že keď máš veľmi verných akože poslucháčov, tak je tá konverzia niekde okolo päť až šesť percent. Keď máš akože takých poslucháčov, ktorí si ťa pustia pravidelne, ale že nie je to úplne akože fanatizmus, tak to sú niekde dve až tri percentá a priemer je nejakých jedna až dve percentá hej konverzia. Ale vieš, máme podcast, ktorý má viacej vypočutí ako my Mozgová atletika, ale tá konverzia je nižšia, hej? A potom máme jeden športový podcast, ktorý má oveľa menej vypočutí ako Mozgová, ale tá konverzia je proste neuveriteľná, lebo majú strašne verných tých poslucháčov a to je, to je podľa mňa najdôležitejšie na celom podcaste, že Ľudia si myslia, že, že podcast je sexy kvôli téme, ale podcast je sexy vždy len kvôli, tomu, kto sedí za mikrofónom v každej jednej epizóde. Hej, to znamená, že, ľudia sa nevracajú do podcastu kvôli hosťovi, kvôli téme, ale kvôli tomu, že ich baví tá osoba, ktorá je za tým mikrofónom. A pokiaľ si obľúbia tú osobu, tak je jedno, či tam príde gynekológ alebo tam príde najznámejší CEO. Proste vždy si to ten človek vypočuje, lebo má rád toho, nechcem to nazvať, že moderátora, lebo myslím si, že to nie je úplne moderátor, ale toho podcastera. No hosta. Tak presne.
Mišo Gula: Prechádzal si si nejaký, nejakým takým, vnútorným rozporom, že, že teraz ako sa na to pozrú moji sledovatelia, že, že tam dávam nejaký pay wall a že akože vnútorne ťa to nejak rozpoľovalo alebo si vedel, že proste to musíš urobiť,
Mišo Ukropec: lebo toto je biznis a hotovo?
Denis Kováč: Akože takto. Ja keď som začínal s tým, to bolo asi po roku a pol, tak som to jasne komunikoval, že nikoho nenútim, nič nezamykám. Vtedy som tam dával iba, som napísal scenár a ostalo mi veľa materiálu. Ale boli to zaujímavé veci, ale pre mňa neboli až tak dynamické do tej epizódy. Tak som povedal ten materiál, čo mi ostal, ja nahrám a vtedy to boli len také päťminútové až desaťminútové akože útržky, epizódky a ja to budem dávať sem na ten vtedy to bol Patreon a keď akože vás to baví a chcete viac, tak si ma môžete podporiť a môžete si to tam vypočuť. No a postupne sa z týchto päť až desaťminútových útržkov stali celá, jedna celá ďalšia epizóda, hej? A to znamená, že keď vyjde v utorok epizóda o, teraz napríklad to tak bolo, že vyjde epizóda o učení sa cudzieho jazyka a ja tam jeden moment hovorím o tom, že to podporuje rast BDNF. To je taký, taká látka, ktorú máme v mozgu, tak celá bonusová epizóda je o BDNF, hej? A má tiež dvadsať minút. Rozhovory vždy boli štyridsaťminútové, max päťdesiat. Lenže sme začali robiť len to, že tie rozhovory sa začali naťahovať. Lenže my sme nechceli dávať von dlhšie časti, tak sme to rozdelili. To znamená jedna časť je free a jedna časť je za pay wallom. Nikoho nenútime a vždy hovorím pomáhaš tým Raz mozgovej atletike pomáhaš nám robiť to na full time, lebo kebyže ja si musím nájsť robotu, tak ten podcast nemôže fungovať. Ako to je viac ako full time job.
Mišo Ukropec: Jasné. Okej, zaujímavé. Máš pripravený nejaký-
Mišo Gula: Až sa mi nechce ísť na ďalšiu tému.
Mišo Ukropec: Chápem, ale na to sme to robili, aby sme to vyčerpali. Nie, to tak neni, ale sú to akože aj téma ako neosprostiť je celkom dôležitá, hlavne s tým, ako Slovensko momentálne vyzerá.
Denis Kováč: Ja by som sa ani nezdržiaval fakt faktami a premostil do ďalšej časti potom.
Mišo Ukropec: Môžeme, ale ja mám taký, že do tohto to sa veľmi dobre hodí. letel som z Porta a, v poslednom čase lietam tak, že lietadlo je plné, ale ja sedím v tej trojke, že na jednej strane a druhý niekto sedí proste nad, akože ja som jednotka, on je trojka alebo opačne a medzi nami nikto. A v poslednom čase mám veľa letov práve takýchto. Ale že celé lietadlo je plné a ja som nepriplácal za to, že sme dvaja v trojke sediaci. Ne, ja sedím tam a veľmi pekná babenka sedela vedľa mňa a, a neviem už jak na to proste došlo, ale vytiahol som, bol to Ryanair, takže nula potrava, ale ja som si akože niečo som si tam vytiahol a som ti ju ponúkol.
Denis Kováč: Si jej dal kusnúť.
Mišo Ukropec: Trošku. A ona akože zlaté, že je, že to je milé, akože dala si. Tridsať sekúnd neskôr vytiahla aj ona nejaké koláče alebo niečo a ponúkla ona mňa. No tak koláč nemôžeš odmietnuť. Chápeš, pažravec? Tak som si dal. No tri hodiny skoro trval ten let z toho Portugalska. Tri hodiny som strávil v debate s dvadsaťjedna ročnou dievčinkou. Hej? Teraz ja budem mať za chvíľku čerta skoro päťdesiat a teraz skoro tridsaťročný rozdiel je celkom akože vážny. A vieš jak to je s takými akože s babami. I have a boyfriend, vieš. A, a vlastne aj som ani nemal akože ambíciu s ňou akože čokoľvek sa baviť. Proste to len mi to prišlo, že mám jej ponúknuť. Proste bolo mi trapné žrať to tam sám, hej? A zrazu ti proste vypadlo z baby, že ona študuje fungovanie ľudského mozgu, lebo ja som a tak že začal som si písať akože denníček a jej ukazujem, že vieš čo, že tu som si ako napísal ťa do denníčka, že aké milé, že ponúkla mi ako keksík či koláče či čo to bolo a ona, že aj ona si robí denníček. Tak vyťahujem normálne, ale papierový nie jak si to ja píšem do, do Googlu normálne s ilustráciami, so všetkým a mozog tam mala namaľovaný, vieš? A zrazu pova-- že, že prečo tam máš ako mozog? No že proste ona študuje vplyv a keď si vravel, že štúdium cudzieho jazyka, tak to presne na to sedí, že ako štúdium cudzích jazykov ovplyvňuje fungovanie mozgu v úplne že iných, iných sférach. A zrazu kukáš na to, že tak jak sa hovorí, že tá generácia Z je taká mŕtvá celá nejaká. Však ako niežeby mnohí neboli, ale zrazu tam ako sedíš v lietadle s babou, ktorá letí z Portugalska, ona ide že do Poľska Nakoniec, aby z Poľska s kamarátkou išli naspäť autom do Portugalska, lebo si robia taký dvojtyždňový trip po, ako ja viem, Východnú Európu. Ja kukám na to, že fíha, že jaká, jaká baba, že pekná hlavička, proste všetko dohromady skombinované. To sa mi v živote nestalo, aby som takto v lietadle sa dal do takejto nejakej debaty a na takúto tému, že, že a pritom baba, že pokerovaná, nejaké oné piercingy mala tak akože pekná, len teda asi trošku rebeluje niečo. Hej, ale do toho jaká hlavička.
Denis Kováč: To je dobre. No ja teda nadviažem na ten fun fact, keď už, keď už si to teda vytiahol, čo mi prišlo strašne zaujímavé pri tom učení sa tých cudzích jazykov, že ty keď ovládaš aspoň jeden cudzí jazyk, čo asi obidvaja viete po anglicky, nie? Predpokladám.
Mišo Ukropec: Eli tu.
Denis Kováč: Tak, že to extrémne posilňuje takzvanú, že inhibičnú kontrolu. To znamená, že ty keď vidíš napríklad slovíčko brat napísané hej, tak ty, tvoj mozog vie, že brat je po slovensky súrodenec tvoj. Po anglicky je to rozmaznané decko a on musí v extrémne krátkom čase vyhodnotiť celý ten kontext tej vety, že či to je po slovensky a ten druhý význam, teda ten anglický potlačiť. Hej, a zase keď to je naopak, tak slovenský význam potlačiť. A ty keď počúvaš teda cudzi jazyk, tak si predstav, že on celú dobu musí potláčať tú slovenčinu. A keď počuje slovenčinu a podobné slová alebo rovnaké slová v angličtine, tak to musí potláčať. A to sa normálne ako keby posilňuje ten obeh v mozgu, ktorý to robí aj pri emóciách. Hej, že príde ti nejaká myšlienka nevhodná, tak ty ju vieš efektívnejšie potlačiť alebo nejaký impulz. Tak ako. Nehovorím, že je človek v tom profesionál, ale žije v tom akože, že ľudia, ktorí vedia cudzí jazyk, majú silnejší tento obeh inhibičnej kontroly. Čo je taký fun fact. Super, super, ďakujeme.
Mišo Ukropec: To je zaujímavé, lebo poznáme ľudí, čo poznajú viacej cudzích jazykov a nevedia sa úplne dobre ovládať.
Denis Kováč: Super, ďakujeme za, za túto časť. Pre divákov, skočte si na wecko, o týždeň sme tu zas.
Mišo Ukropec: Áno a pokračujeme. Ináč s týmito jazykmi kľudne môžeme pokračovať, lebo to je, to je zaujímavá vec.
Mišo Gula: Môžeme tak kľudne rovno preklopiť.
Mišo Ukropec: Tak zatiaľ díky. Čau, čau.
Denis Kováč: Díky. Čaute.