#1091 h 0 min
Traumy z detstva, emócie a enneagram. Katka Hudecová u Linkedin Kolotočárov #109
Vypočuj si audio
Počúvaj a pozeraj na:
Zhrnutie epizódy
Katka Hudecová, ktorá pracuje s traumou a enneagramom, vysvetľuje, ako nás formuje detstvo. Trauma podľa nej nevzniká samotnou udalosťou, ale reakciou nervového systému – dvaja ľudia môžu zažiť tú istú autonehodu a jeden sa s ňou vyrovná, druhý už do auta nesadne. Vývojová trauma vzniká opakovaním, keď dieťa stratí autenticitu, aby získalo prijatie; najčastejšie ide o alkohol či násilie v rodine. Hovorí o výchove bez nálepkovania, o tom, že deti nás nepočúvajú, ale cítia, prečo „neplač“ učí potláčať emócie a aká silná je ospravedlnenie rodiča. Druhá časť je o enneagrame: deväť typov ako stratégií prežitia (spolu s inštinktmi až 27 podtypov), ktoré vysvetľujú, ako reagujeme na stres, kontrolu, moc či blízkosť – niektorí ľudia majú v kríze v hlave pripravené všetky scenáre. Mišo Ukropec si zisťuje svoj typ (osmička), moderátori sa pýtajú, či sú vlastnosti vrodené, a debata sa dotkne aj politikov ako výkladnej skrine traumy a hľadania psychológa.
Upozornenie: v epizóde zaznievajú názory a osobné skúsenosti hostí a moderátorov k téme zdravia. Nejde o odborné poradenstvo – pri vlastných rozhodnutiach sa poraďte s odborníkom.
Hlavné myšlienky
- Podľa Katky nevzniká trauma samotnou udalosťou, ale tým, ako ju spracuje nervový systém.
- Vývojová trauma podľa nej vzniká opakovaním – keď dieťa dlhodobo stráca autenticitu, aby získalo prijatie rodičov.
- Ako najčastejšie zdroje uvádza alkohol a násilie v rodine, ale aj nepredvídateľné striedanie kriku a nežnosti.
- Katka hovorí, že deti nás nepočúvajú, ale cítia – „maj sa rád“ nestačí, ak to rodič sám necíti.
- „Neplač“ podľa nej učí dieťa potláčať emócie; emócie však nezmiznú, rozhoduje, ako s nimi pracujeme.
- Ospravedlnenie dieťaťu považuje za silný nástroj, ktorý ho učí, že chyby sa dajú napraviť.
- Enneagram podľa Katky popisuje deväť stratégií prežitia; spolu s inštinktmi vzniká 27 podtypov.
- Poznanie vlastného typu pomáha prekonávať vlastné vzorce – nie ich ospravedlňovať.
- Katka zdôrazňuje, že otvárať staré zranenia nie je príjemné, preto by sa to malo robiť s odborníkom a v bezpečí.
Kapitoly
Zobraziť všetky kapitoly (20)Skryť ďalšie kapitoly
Citáty
Trauma nie je daná tou udalosťou.
Všetko, čo sa nám deje, má pôvod v našom detstve.
Komu sa chce špárať v sebe? Ten systém nám to zamkol z nejakého dôvodu, lebo to bolo príliš pre nás.
Popis epizódy
Rozprávame o tom, ako nás formuje detstvo, prenatálne obdobie a rodinné prostredie, prečo trauma nevzniká samotnou udalosťou, ale reakciou nervového systému, a ako si nevedome nesieme staré zranenia do dospelosti, vzťahov aj rodičovstva.Časť rozhovoru venujeme enneagramu – deviatim stratégiám prežitia, ktoré ovplyvňujú naše správanie, konflikty, prácu s emóciami, stres, potrebu kontroly, moci či blízkosti.Hovoríme o výchove detí bez nálepkovania, autenticite verzus potrebe prijatia, emočnej regulácii rodičov, sile ospravedlnenia sa deťom a o tom, prečo úspech navonok ešte neznamená vnútornú pohodu.Sponzori:www.infotech.sk – informačné systémy pre firmywww.ingos3d.sk – 3D skenovanie budov a dokumentácia skutočného stavuPrihláste sa na odber!Časové značky (timestamps):00:00 – Úvod, humor a prvé témy o psychike a true crime04:10 – Katka Hudecová: holistická terapia a práca s emóciami06:30 – Trauma, detstvo a prečo nevzniká udalosťou, ale reakciou08:45 – Prenatálne obdobie a vplyv stresu matky na dieťa11:00 – Prenos traumy medzi generáciami13:30 – Jednoduchá vs. vývojová trauma15:10 – Alkohol, násilie, kritika a tlak na výkon v rodine16:30 – Prečo dieťa neprestane milovať rodiča, ale seba19:00 – Ako nebyť „zlý rodič“ a zvládať vlastné zlyhania21:00 – Dve základné potreby dieťaťa: vzťah a autenticita23:30 – Emočná regulácia rodičov a sila ospravedlnenia25:10 – Autenticita, verejné vystupovanie a vnútorné masky27:30 – Enneagram: čo to je a ako fungujú stratégie prežitia30:40 – Typ 8: sila, kontrola a zraniteľnosť31:40 – Typy 9 a 1: harmónia, konflikt a perfekcionizmus36:20 – Typy 5, 6, 7: hlava, strach a neustála aktivita40:10 – Typy 2, 3, 4: vzťahy, úspech a jedinečnosť42:10 – Enneagram nie je škatuľka, ale nástroj sebapoznania45:20 – Vzťahy, detstvo a prečo si vyberáme „známe“ vzorce48:00 – Záver, reflexia a hlavné myšlienky epizódy
Prepis epizódy
Zobraziť celý prepispribližne 49 min čítaniaRozbaliťZbaliť
Prepis vznikol automaticky (ElevenLabs Scribe) a je mierne upravený. Môže obsahovať drobné chyby v rozpoznaní slov alebo hovoriacich.
Katka Hudecová: Hneď to tam vidíš, už vidíš tie vzorce, ako to vzniká, aký život ona bude mať. Trauma neni daná tou udalosťou. Vždycky, keď mám nasadnúť do auta, mám ja neviem panicky atak. To dieťa stráca tú svoju autenticitu a prispôsobuje sa tomu rodičovi. Úlohou rodiča by nemalo byť to dieťa viesť na svoj obraz. Ty máš toho veľa, vysvetlíš mu to a vtedy to prijíma na úplne inej úrovni. Oni sú tak silní v tom, v tej energii, že ľudia sa častokrát stiahnu. Že všetko, čo vlastne urobia, vnútorne kritizujú a zároveň kritizujú aj tých ostatných. Nikdy som nedostala od pochvalu, tak stopercentne môj partner bude taký istý. Tak keď to viem ja, to vedia všetci ostatní. No nie, nevedia. Oni majú úplne iné motivácie, hej?
Mišo Gula: Nazdar, Kolotočár.
Mišo Ukropec: Čau, čau.
Mišo Gula: Dneska tu bude psychiatria.
Mišo Ukropec: No dneska tu máme také drobné ostych a beženia. Bojíš sa?
Katka Hudecová: Trochu.
Mišo Ukropec: Ale kámo, my si musíme dávať pozor, lebo všetko, čo povieme, môže a sa bojím, že trošku bude použité proti nám.
Mišo Gula: Už po tebe idú?
Mišo Ukropec: To, že po-
Mišo Gula: To, že po tebe nie-
Mišo Ukropec: To, že si paralelne neznamená, že po tebe nejdú.
Mišo Gula: Áno, áno.
Mišo Ukropec: Kámo, lolaz ma prečítané knižku a hneď ako už to, už to vidím. Toho formovala taká trauma, taká depka, toho bili, toho neviem čo. Toho maminka premuckávala a rozmaznávala. No a čo som to vravel v jednej z tých posledných častí o odchode, že na strachy netrpím. No a dievčinka mi hneď nejaký našla do pytľa. No Katka Hudecová, vitaj, čau, čau.
Katka Hudecová: Ahojte.
Mišo Ukropec: No schválne som nepovedal, že čo robíš, lebo ja vlastne neviem, jak sa to správne volá. To neni asi psychoanalýza, či je?
Katka Hudecová: Nie, nie, ja by som to tak zadefinovala, že, že holistický terapeut, že v podstate zaoberám sa-
Mišo Gula: Treba byť pri tom holí alebo-
Katka Hudecová: To nie, ale celostne. To znamená, že, že-
Mišo Ukropec: S mäkkým i.
Mišo Gula: My máme aj také jednoduchšie publikum niekedy, vieš, tak chceme vysvetľovať pojmy a dojmy.
Katka Hudecová: To znamená, holisticky znamená celostný. Čiže dívame, dívam sa na toho človeka vlastne so všetkým, čo tu je. To znamená telo, reakcie tela, v nich sú skryté emócie, čiže s emóciami veľa pracujeme. Fyzický... Čiže no už som sa zamotala. To je tá tréma trochu, ale rozbehnem sa. Čiže, čiže pravda, že myseľ a vlastne celé to prepojenie nášho psyché, to, čo sa nám deje v živote, keď sú ľudia nespokojní, keď sa im dejú rôzne veci, tak aj napríklad vyhorenie, depresie u tínedžerov chodia s tým, že sebapoškodzovanie, poruchy príjmu potravy. Čiže vlastne keď tam je nejaký problém.
Mišo Gula: Aký je rozdiel od, od takej tej, tej nejakej psychológie, že, že hneď ťa chcú ako keby zadefinovať do nejakej škatulky a že, že to je taká diagnóza, to je taká diagnóza.
Katka Hudecová: Za vlastnej skúsenosti ja vnímam, že vlastne všetko, čo sa nám deje, má pôvod v našom detstve. Čiže to vlastne, ako sme vyrastali, aký prístup bol k nám, čo sa nám dialo a či boli nejaké veci zásadné, ktoré nás ovplyvňovali. A ja sa stotožňujem s názorom Gabora Matého, ktorý teraz ako veľmi vystupuje do popredia a veľa hovorí vlastne o traumách, ktorý hovorí, že za každým ako duševným ochorením sa skrýva trauma. Takže ja tú diagnostiku nerobím ani nemôžem. Ja nie som vyštudovaný psychológ a čiže ja k tým ľuďom pristupujem tak, ako prídu. Jednoducho s tým, čo prídu, bez, bez tej diagnózy. A čiže riešime, že čo sú vlastne ako keby tie jeho trápenia, tie bolesti a hľadáme teda riešenia na to, aby, aby sa to zlepšilo.
Mišo Gula: Mám nádeju, že už čoskoro, lebo keď povedala, že, že za všetkými problémami stojí nejaká trauma, predpokladám, že asi z detstva alebo proste z nejakého skoršieho veku. To znamená, že keď teraz seržvem a nakričím na svojich chlapcov, tak môžem čakať, že o dvadsať rokov to budú preberať niekde?
Mišo Ukropec: Ti kámo bude písať, že kámo, to si posral v tom ich dvadsiatom piatom.
Mišo Gula: Preberať.
Katka Hudecová: Pozri, keď, keď zakričíš raz, asi sa nič neudeje. Ide o to, že vlastne on sa to aj nazýva, že vývojová trauma alebo vývojové zranenie. To znamená, keď sa to deje akože následne alebo teda stále alebo často, hej? Čiže-
Mišo Gula: Raz, dvakrát, trikrát za deň.
Mišo Ukropec: Proste nepriestanne, každých päť minút.
Katka Hudecová: Áno, tu by sme sa vedeli potom o tvojej regulácii porozprávať, že vlastne-
Mišo Gula: Nie, počkaj, to má byť joke.
Mišo Ukropec: Ale zľavu ti vybavím.
Katka Hudecová: Takže tak áno. V podstate to, čo nás tvorí alebo ten základ, ktorý máme, vzniká už v prenatálnom období. To na to sú už tiež teraz výskumy, že v podstate to, ako sa vyvíjame v tom tele matky a to, čo ona prežíva, nás hlboko ovplyvňuje. Čiže tvorí sa nám na základe toho tonus bludivého nervu a to znamená, že ako sme citliví potom na stresové situácie. Čiže pravda, že dieťa, ktoré sa vyvíja v tele matky, ktorá je úplne v pohode, všetko tam sedí, tešia sa na to bábätko, má úplne iný štart ako dieťa, ktoré tá mama niečo prežíva. Stala sa nejaká tragická udalosť alebo rozchádza sa s partnerom. Čiže vlastne to dieťa má úplne iný štart. No a potom vlastne nás formuje asi do šiestich rokov je to ten najväčší základ, pretože v šiestich rokoch sa formuje to strategické myslenie, ale dovtedy my sme čisté špongie. Čiže my vnímame to, čo sa deje v tej rodine. To znamená, že to, ako sa chovajú rodičia k sebe, ako sa chovajú k nám, či sú validované naše pocity. Ako je tam strašne veľa faktorov. A plus teda keď sa nám dejú nejaké veci, ako z vlastnej skúsenosti pobyt v nemocnici v dvoch rokoch bez rodičov. Hej, to sú ako zásadné veci, ktoré, ktoré ťa potom ovplyvnia tak, že sa ti krásne ťahajú do toho života ďalej.
Mišo Ukropec: K tomu sa chcem opýtať, kým sa dostaneme k mojej osmičke. A nemyslím na kolesa na bicykli osmičku.
Mišo Gula: Nie, do krásy, nie? Osmička z dvanástich. Či?
Mišo Ukropec: Jaký dvanástnik? Z deviatich. Nezabúdaj, že od určitého sociálneho postavenia si macíček, nie si tučný chuj.
Mišo Gula: Jasné, jasné.
Mišo Ukropec: Si macíček. Že kde je tá linka medzi tým, akí sme sa narodili a tým, ako nás formuje to naše prostredie. Hej? Lebo niektorí ľudia si myslia podľa mňa, že veľmi naivne, že všetci ľudia sa napríklad narodia dobrí. Áno? A takéto akože rozprávky a že on je ako nepopísaný papier. Hej? A ja to hovorím, že no ale zlí ľudia sa rodia, teda vyrastajú zo zlých detí a to môžu byť, že sa už narodili zle, lebo sú aj takí proste psychopati, to akože behajú a už ako to nejde opraviť, iba zabiť. A, a ale potom sa teda aj okolie ako sa vie o veľa pekných a nepekných vecí postarať. A že kde tam je, že jak veľmi sme nepopísaný alebo popísaný papier. A teraz nemyslím z toho prenatálneho akože vývoja, lebo to je ako jasné, že keď mama chlastá alebo je na cracku alebo v strese alebo neviem čo, tak to je ako jasné, že ten kortizol a všecko to tam ako ten mozog shapeuje nejako, ale že tá, dajme tomu, že, že genetická výbava.
Katka Hudecová: Hm. A ja tiež áno. Poznám tento výrok, že rodíme sa ako nepopísaný papier a tiež sa s ním už teda vôbec nestotožňujem. Raz som počula taká bola myslím, že konferencia zameraná na tú traumu a taký neurovedec z Čiech tam hovoril o tom, že sa skúma, že ten prenos tej traumy a teda im sa podarilo zistiť, že teda dve generácie, že normálne je to na mozgu vidieť to správanie. Robili to na ľuďoch, ktorí teda prežili napríklad vojnu. Hej, tam tá trauma je silná, ale sú aj americké štúdie, ktoré hovoria o troch generáciách. Čiže vlastne ten tvoj popísaný papier má minimálne tie tri generácie nejakej traumy zapísanej. Čiže už s tým sa narodíš, hej? A teda plus to, čo sa deje prenatálne a plus to, čo sa deje v tom, v tom období od toho skorého ranného detstva.
Mišo Ukropec: Veľa miest sa to môže posrať.
Katka Hudecová: Áno, veľa, veľa.
Mišo Gula: Ale je to, je to bug alebo je to feature? Mňa by zaujímalo, lebo, lebo bral by som, že, že historicky to mohla byť taká nejaká predispozícia toho, že vlastne keď tvoj rodič alebo starý rodič niečo zažil, tak tebe to geneticky bolo ako keby že odovzdané a prirodzene už máš nejaký buď rešpekt alebo nejaký- Vieš nejak inak ako keby reagovať na da-danú situáciu, lebo niekto pred tebou to už prežil a odovzdal ti tú genetickú informáciu.
Katka Hudecová: Áno, to a väčšinou ale to neni v tom pozitívnom zmysle, hej? Skôr sa to myslí-
Mišo Gula: Na to sa pýtam, či, či je to len negatívne, alebo to môže byť aj pozitívne.
Katka Hudecová: Áno, traumy sú negatívne.
Mišo Gula: Ale hej, ale myslím to odovzdávanie takéhoto-
Katka Hudecová: Áno, to je vlastne to-
Mišo Ukropec: Ale sú?
Katka Hudecová: Čo?
Mišo Ukropec: Negatívne traumy?
Katka Hudecová: Trauma, vieš, to je aj definí-- čo je definícia traumy, hej? My sme doteraz, alebo teda veľa ľudí si myslí, že traumou je len keď ja neviem, máš nejakú nehodu, keď sa deje nejaké zneužívanie a tak. Ale, ale v podstate tá definícia teraz je taká, že, že trauma neni daná tou udalosťou, ale tým, ako sa tvoj systém, nervový systém vysporiada s tou udalosťou.
Mišo Gula: Potom áno, potom-
Katka Hudecová: Pretože môžeš mať dvoch ľudí, ktorí zažijú tú istú autonehodu a jeden sa s tým vysporiada relatívne dobre a možno druhý už nikdy v živote do auta nesadne. Hej? Čiže vlastne sú tam nejaké predispozície, že ja neviem, môže tam byť niečo so strachom, môže tam byť niečo, čo sa v tom detstve dialo a ja som citlivejšia na to. Hej? Tak to znamená, že ja napríklad to môžem horšie prežiť, hej? A tá práca s tou traumou bude pre mňa náročnejšia.
Mišo Gula: Dobre a samotná tá trauma je, je konkrétne to, čo sa stalo alebo-
Mišo Ukropec: Ten výstup.
Mišo Gula: Alebo to, čo sa z toho vyklúje.
Katka Hudecová: Presne to, čo sa z toho výstu-- vlastne počas tej traumy sa udeje nejaké procesy v tele, nahrnú sa tam tie, proste je tam veľký prežitok emócií, ktoré sa uzavrú, keď my vlastne s tým ďalej nepracujeme, hej? A to uzavretie, tie emócie vlastne fungujú tak, že oni sa nestratia. Oni naozaj ostávajú v nás zablokované. A potom pravdaže prichádzajú rôzne spúšťače. Hej, keby sme si to vysvetľovali, ako keby na tej, ono sa to nazýva jednoduchá trauma. To je, je to v prípade, keď ide o jednu udalosť, hej? Napríklad povedzme tá autonehoda, to je proste udalosť, ktorá sa udiala a už sa viac nerozvíja. Hej? Čiže príklad tam je presne to, že, že vždycky, keď mám nasadnúť do auta, mám ja neviem panicky a tak, hej? Alebo nenasadnem. To znamená, že tu je ten prejav traumy. A potom sú tie vývojové traumy, ktoré vlastne sa dejú neustále. To znamená, že definuje sa to tiež ešte tak, keď je niečoho príliš veľa alebo niečoho príliš málo, alebo je to príliš často, môže to mať takýto vplyv. Čiže nadviažem na to, čo si povedal. Čiže keď napríklad to dieťa vyrastá v rodine, kde ten otec alebo tá mama proste príde z tej práce a kričí a každý deň je to to isté, tak áno, stáva sa to traumou pre to dieťa. Hej, lebo vlastne-
Mišo Ukropec: Prídem domov, zbijem, zbijem ženu, deti, každý deň doma.
Katka Hudecová: Tak toto je, to sú presne tie základy, hej?
Mišo Ukropec: Však ale tak to je, však ale tak to je Janušíka, nie?
Katka Hudecová: Také tie najčastejšie vlastne, s čím sa ja stretávam alebo to, čo veľa, veľa ľudí si zažíva, sú, že alkohol v rodine napríklad, hej, násilie v rodine, že to sú také ako keby najčastejšie, ktoré sa vyskytujú, že to vlastne tie deti a teda nastupujúci-
Mišo Gula: To ma zaujíma, či existuje nejaká hitparáda, hej, takých akože traum, že-
Katka Hudecová: Áno, toto je také úplne bežné.
Mišo Gula: Najobľúbenejšie, hej?
Katka Hudecová: Áno, ale povedzme si aj tak, že, že častokrát prídu ľudia najskôr, že ja som mal úplne v pohode detstvo, hej? Najskôr teda, ale vlastne moc si z toho nepamätám, lebo v podstate to nám vypína, ten systém nás vypína z toho, keď sa deje doma niečo boľavé. Ale tou traumou je aj napríklad to, že, že ten otec, ja neviem, tí rodičia ma kritizujú každý deň. Hej, toto nerobíš dobre, toto by si mala inak. Rozhodujú za mňa. Teraz často v dnešnej dobe, že, že ja mám nejaký sen. Ja som chcel byť ja neviem futbalista, tanečníčka, tak ty budeš, hej? Bez ohľadu na to, čo vlastne to dieťa chce. Tie tlaky na, na ten výkon. Ty musíš takúto školu, ty musíš toto urobiť, hej? Čiže vlastne tým, keď toto rodič robí od útleho detstva, čiže usmerňuje nejakým spôsobom to dieťa, tak to dieťa stráca tú svoju autenticitu a prispôsobuje sa tomu rodiču. A mne sa veľmi páči, ako sa vlastne to pomenováva, že, že keď ten rodič je zlý na to dieťa, tak to dieťa neprestane mať rado toho rodiča, ale prestane mať rado seba. A to je vlastne ten problém.
Mišo Gula: Čo je silnejšia emócia? Napríklad hej, že, že ten istý rodič v nejakom momente proste najprv nakričí na dieťa a potom akože príde a sa s tým dieťaťom nejak mojká alebo mu prejavuje lásku, hej? Že čo je silnejšia, čo zanechá väčšiu ako keby že pamäťovú stopu u toho dieťaťa?
Katka Hudecová: Ja si myslím, že obidve. A ide o to, že či ty vlastne si uvedomíš, prečo si kričal. Či to bol naozaj dôvod, že to dieťa urobilo niečo zlé. Lebo dovolím si povedať, že deväťdesi-, vy to tu tak radi používate, nie? Deväťdesiatdeväť celá deväť deväť deväť prípadov vlastne sú deti len spúšťače. To znamená, že oni v tebe otvoria nejakú tú emóciu, povedzme ten hnev. A neni to ale o nich, hej? To znamená, že, že keď už sa to teda stane, že to nevieš zregulovať, tak potom áno, môžeš ho pomojkať, ale aj mu vysvetliť, že vieš čo, toto nebolo o tebe. Nemal som nakričať, nebolo to správne, hej?
Mišo Ukropec: Maminka ma naštvala.
Katka Hudecová: Napríklad áno, alebo v práci sa mi niečo de-- lebo to je vlastne tá emočná regulácia, ktorú by sme sa potrebovali ale všet-, asi všetci učiť, hej? Že toto vlastne ľudia nerobia.
Mišo Gula: Že prepáč, že som na teba nakričal, ale proste si zlý.
Katka Hudecová: Je zlý a toto je ďalšia vec.
Mišo Ukropec: Žiadne nálepky.
Katka Hudecová: Nie, presne tak. Nikdy nehovorím dieťaťu, že je zlý. Môže mať zlé správanie, to je pravda.
Mišo Ukropec: Alebo dobrý, alebo dobrý. Akože ja mám za to, že všetky nálepky sú zlé.
Katka Hudecová: Áno.
Mišo Ukropec: Dobré aj zlé, lebo on sa s tým potom identifikuje. A keď sa mu niečo nepodarí, tak potom má z toho, však ja som dobrý. Prečo som teraz ja neviem kopol Jožka? Dobrý a už a už je to celé, celé v čudo. Otázka. Ako má človek, ktorý povedzme, že chce rozumne vychovať svoje dieťa. Rozumne znamená, že nebude... Ináč to preformulujem to, že a teraz budem pardon, tak môžeš to povedzme ako vypípať, hej, Maťo? Že v jednom momente, to je tak, že, že pätnásť, dvadsať rokov dozadu som si všimol, ako moji mnohí rovesníci a počúvam to akože plus mínus stále hovoria vetu, že môj foter je taký kokot. Že túto vetu takto jak znie, som počul toľkokrát, že som si povedal, že okej, toto by moji synovia o mne nutne hovoriť nemuseli. Hej? A budú samozrejme momenty, kedy si to budú ako myslieť, ale budú mať päť, desať, pätnásť, možno dvadsať. Ale keď už budú že dospelí ako tí moji rovesníci, že tridsať, štyridsať-
Mišo Gula: Ty hovoríš o ľuďoch, ktorí už boli dospelí, akože že-
Mišo Ukropec: Už mali deti, hej? To znamená, že ten foter už bol dedko, hej? V tom veku, keď tá veta zaznievala, tak si vravím, že tak tomuto by som mal ako zabrániť a nemal by som tomu zabraňovať tým, že si ich budem kupovať a také tie akože štandardné manipulácie rodičovské, ktoré sa všade naokolo dejú. Ale, ale to, že a to som tak ako vyhodnotil, že, že, že budem im ukazovať život, aký je s dobrým, zlým. Proste takto to je. Prečo? No raz viem, raz neviem, prečo to tak je. Lebo neviem všetko, bohužiaľ, musím ešte veľa čítať, ale, ale mám taký pocit, že som ako úplne v tomto, že nezlyhal. Lebo boli momenty, kedy som mal pocit, že ale toto je akože v prdeli, že toto som ako nezvládol, že vôbec by som ako v long rane. Nie teraz, že nejaká situácia alebo nejaká situácia, to sa zabudne, prepáč, neviem čo, ale že, ale nakoniec mám teda dúfam, že si to teda chalani o mne nemyslia, že to nikomu nehovoria, lebo aj rešpekt, ktorý mi prejavujú, to vidím, že mi dekel ustrieľuje. Lenže potom, keď sa spätne na to pozriem, že teraz mám akože prcka, tak sa snažím ako nezopakovať tie chyby, ktoré som samozrejme spravil ako s nimi. Sorry chalani. Im to hovorím stále, že, že, že prepáč, ale mám, mal som dva pokusy iba a manuál ku vám nebol. Dneska už viem, kde náj-, náj-, nájsť manuál, že ako má človek dneska pozerať na to, že nechce to úplne posrať s tým deckom, ale zároveň ako je to, že môže to byť že celkom komplexné.
Katka Hudecová: Áno, to je, to je vlastne to, že ja nadviažem, čo som vlastne aj pred chvíľou hovorila, že keď od začiatku to znamená, že, že dieťa sa rodí alebo každý človek sa rodí s dvoma základnými duševnými potrebami, hej? A tou, tou je prvá je citová, citové puto. Čiže to znamená pripojenosť k blízkej osobe, aby sa o mňa postarala. Logické, hej? Umreli by sme proste bez nejakého opatrovníka rodičov. A druhou je tá autenticita. To, že to znamená to, kým som. A úlohou rodiča by nemalo byť to dieťa viesť na svoj obraz, ale vlastne aj vnímať to, čo ono skutočne cíti a chce. A toto veľa rodičov vlastne nerobí, pretože to sami nevedia. Veľmi to súvisí aj s tou emočnou reguláciou. Čiže to sú také tie bežné, bežné formy, ktoré rodičia používajú. Ja neviem, keď sa to týka emócií. Neplač, veď nemáš taký dôvod na to. Veď sa nič nestalo, hej? A čo sa hneváš? Ale to, to sa nepotrebuje, že hnevá. Ty si dobré dievča, ty si dobrý chlapec. Čiže týmto spôsobom Čo vlastne robia? Oni tomu dieťaťu ukazujú, ale s tebou nie je niečo v poriadku, hej? Lebo, lebo vlastne nemôžeš sa hnevať. A vlastne keď sa hneváš, tak to tiež nie je v poriadku, pretože nemal by si sa. Nie je dôvod. Čiže takýmto vlastne jemným spôsobom ten rodič ako keby degraduje to dieťa v tých jeho pocitoch. To znamená, že ono stráca tú svoju autenticitu, pretože preňho je dôležitejšia tá citová väzba, lebo on by bez toho zomrel, hej? Jednoducho musí tu byť niekto. A to ste určite aj počuli, že, že častokrát vlastne sa hovorí, že á, že to dieťa je také, lebo potrebuje pozornosť, hej, že chce získať pozornosť tých rodičov. Ale to je aj logické vlastne. Čiže to dieťa hľadá tie formy, ako potešiť toho rodiča, ale vlastne tým stráca seba, lebo robí to, aby potešilo rodiča. Čiže vlastne tu je absolútne základná vec, aby sa rodič ako taký naučil spracovávať najskôr vlastné emócie. Lebo keď ja viem uznať svoje vlastné, potom viem uznať aj tie, ktoré majú ostatní alebo tie moje deti. Keď to neviem, keď ja neviem, čo cítim, tak ako môžem vedieť, že, že čo to dieťa prežíva, hej? Čiže tuto je niekde ten základ, že čo môžeš vlastne urobiť je to, že vnímať-
Mišo Ukropec: Upratať si doma.
Katka Hudecová: Vnímať, áno, presne a u seba hlavne.
Mišo Ukropec: No tak som to myslel, že akože, že vlastne doma sa najprv upratať a potom.
Katka Hudecová: Uhm.
Mišo Gula: Ak, ak, ako veľmi deti vnímajú a dokážu vyhodnotiť nielen slovíčko prepáč, ale samotný akt
Mišo Ukropec: ospravedlnenia, že
Mišo Gula: nejaká autorita, dospelák dokáže dieťaťu povedať, že prepáč, urobil som chybu.
Katka Hudecová: Veľmi. Keď si v tom úprimný, keď naozaj to ide odtiaľto zo srdca, to, to deti cítia. My si myslíme častokrát, že, že keď budeme dieťaťu hovoriť slovne, že maj sa rád, buď taký, buď onaký, ale ja vlastne sama to v sebe necítim, tak nikdy toto dieťa nenaučím, pretože deti sa učia vlastne z vnímania. Naše nervové sústavy sa na seba nalaďujú. To znamená, že ja cítim, čo sa v tom druhom odohráva, hej? Takže keď ja prídem k tomu dieťaťu a naozaj to myslím úprimne. Nie preto, že to nejaká kniha napísala a ja sa musím teraz ospravedlniť, ale vôbec to tak necítim, lebo ty si ma nasral, ty tu máš ten bordel a ja už neviem čo s tým. Ale v knižke je napísané, že teda nemal by som, hej? Vtedy to nie, to sa nechytí proste. To musí ísť naozaj odtiaľto, že to dieťa to cíti, že, že toto fakt nebolo o ňom a že jednoducho ty máš toho veľa. Vysvetlíš mu to a vtedy to prijíma na úplne inej úrovni.
Mišo Ukropec: Toto je zaujímavé, lebo teraz sme sa o tom bavili v predošlých častiach, že a v živote by mi to nenapadlo, že o tej autenticite sa budeme toľko akože baviť my vo všeobecnosti, že, že aj keď som si študoval tú svoju osmičku, stále tyzujem, že jaká osmička? Tak tam bol ako napísané-
Katka Hudecová: Aká je osmička? Mal by si to uviesť. Mal by si to uviesť.
Mišo Ukropec: Tyzujem, tyzujem. Že, že osmička má, že veľmi silnú autenticitu. Také som ako chat mi také niečo tam akože napísal. Svojne dobre, môžeš to potom konfrontovať a ja sa nebudem prietať, lebo ja tomu predrozumiem. Ale to ma tam ako zaujalo, lebo to, čo mi vlastne ľudia stále hovoria, že, že no čo na srdci, to na jazyku. Tak som bol akože učený. Nie vždycky sa to stretlo s veľkým pochopením, hlavne keď teda som hovoril veci, ktoré sa druhej strane nepáčili. Stále s tým ľudia občas zápasia, ale snažím sa to pekne hovoriť, aj keď teda nie vždycky sa to podarí. A, a zrazu a to vidím práve pri verejných vystúpeniach ľudí. A teraz nemusí byť, že politik, lebo to, že politik je slizký had, aj keď hady nie sú slizké v skutočnosti. Ináč hady sú normálne príjemné zvieratká, akože na omak, len teda pôsobí to tak ako nepríjemne. Že, že kde sa to alebo že v tomto sa to stráca, že boli tak vedení, vedení a myslím teraz ako nechtiac, lebo ako určite sú aj zlí rodičia, akože že zlí, zlí. Nemyslím, že nevedia, čo robia, hej, ale že vedia, že robia zle a chcú robiť zle, ale že, že pokazia to a že vlastne ten človek napriek tomu, že je povedzme, že veľmi úspešný, tak vlastne furt má tú masku?
Katka Hudecová: Áno. To, že ten vnútorný svet, to vlastne ty musíš nazrieť doňho. To, čo vidíš navonok, nie je realita častokrát, hej? Že to je presne to. Máš kopec ľudí, ktorí majú veľa peňazí a všetko, ale vo vnútri je to problém. Trpia presne tak. Hej, čiže-
Mišo Ukropec: No ja som v pohode, v pohode, v pohode.
Katka Hudecová: Keď si spomenul to politikov, mne, mne sa strašne páči to vyjadrenie, že to je výkladná skriňa traume, čo tam vidíš, hej? Keď si to zoberieš, tak to je presne to, že, že to sú tie zranení, to sú tí zranení chlapci. Tí muži ma napadajú zranení chlapci v tých dospelých telách, hej? Čiže každý si potrebuje niečo dokazovať, hej? A tam naozaj my si vytvárame rôzne mechanizmy na to, aby sme získali to, čo potrebujeme. To, čo Mišo hovorí o tej osmičke, to vychádza-
Mišo Ukropec: Môžeš to, môžeš to vybaliť
Katka Hudecová: Z eneagramu, ktorý opisuje deväť typov správania, ktoré využívame na to, aby sme získali, čo potrebujeme a prežili. A každý ten typ má nejaké ako základné vlastnosti. Teórie sa líšia v tom, že či my to máme vrodené alebo získané. Ja sa-
Mišo Ukropec: Preto som sa na to pýtal, že, že, že kde začína to, jak to dostaneš do výbavy. Ale to môžu byť možno práve tie zdedené predošlé generácie skúsenosti.
Katka Hudecová: Toto neviem. Vlastne sa to nevie. Ja, ja Ja sa prikláňam k tomu názoru, že je to vrodené, lebo ja teda mám, dve tínedžerky a, a teda s tým pracujem už dlhšie a, a naozaj už napríklad u tej mladšej, ktorá je tiež osmička, tú energiu bolo cítiť, hej. Ako pre ten, pre tie osmičkové stratégie sú, je tá energia navonok a tam naozaj to cítiš. Á, čiže vlastne my využívame všetky tie typy stratégií, ktoré na tom enneagrame sú, ale sme ako keby dominantní alebo sme frajer vo využívaní toho, toho konkrétneho jedného typu. Dá sa na to prísť cez také interview, kde vlastne sa kladú nejaké otázky a, hm-
Mišo Gula: To ma zaujíma, že, že keď už si to natizovala, tak ľudia si určite teraz pýtajú, že viem si to urobiť niekde online alebo niekomu mám sa ísť povedať alebo ako to?
Katka Hudecová: Tak. Dá sa to urobiť aj online, ale nie vždy je to presné, hej. To znamená, že preto to interview, je lepšie v tom, lebo tam treba brať ďalšie, tam tie otázky sa vedia dávať hlbšie, pretože niektoré veci sa veľmi podobajú, hej.
Mišo Gula: Že nie je to uzavretý kruh otázok, ale je to taká-
Katka Hudecová: Presne. Sú to skôr otvorené a ty potrebuješ vidieť, odkiaľ ten motív ide. A to ty pri tom teste na internete nezistíš, hej? Takže-
Mišo Gula: Do akej miery to môže byť subjektívny pocit alebo hodnotenie toho, kto robí to testovanie?
Katka Hudecová: Preto ja tam, ako záleží od toho, kto, kto to robí, hej. Keď proste to robí človek, napríklad kde som to ja si robila taký ročný program, tak tej, tej kočke by som úplne dôverovala, hej. A keď napríklad ja to s klientami tiež robím, lebo mne to pomáha vlastne odkrývať niektoré tie veci, lebo keď sa vlastne toto celé skombinuje, lebo tých faktorov je tam strašne veľa. To znamená, že keď my máme nejaký typ osobnosti, prežívame nejakú traumu, sme nejako vychované, to všetko nám urobí ten balíček toho, akí sme, hej. Takže keď náhodou, je to tam príliš zakryté, lebo niekedy my ako keby máme strach z toho správania, napríklad len aby som to ako uviedla do nejakého, Mičo hovorí o tej osmičke a ona je vlastne, ľudia, ktorí používajú tento typ stratégie, tak oni ako keby, pri narodení alebo teda keď vyrastajú, majú pocit, že tento svet je nebezpečné miesto a ja sa musím ochrániť. A ako to najlepšie urobím, hej? Cez kontrolu. Presne tak. Zároveň je tam taká, to sa nazýva emočná fixácia. To je slas. To je to, čo hovoríš, to je tá autenticita pre teba, že vlastne bereš všetko tým plným priehršťom, že chceš to, vieš a, a nemáš problémy vlastne povedať nie. A teraz som sa stratila vlastne, kde som tým smerovala.
Mišo Gula: Chcela si tú osmičku popísať, že, že čo, čo vlastne robí, nerobí, ako, ako sa prejavuje.
Katka Hudecová: Áno, čiže, čiže vlastne toto, potom je tam tá kontrola a je tam, to, čo ty hovoríš, tá priamosť, hej, že častokrát napríklad keď som s týmto typom človeka, tak, mám problém vyhrať nejaký konflikt, hej, lebo oni sú tak silní v tom, v tej energii, že, že ľudia sa častokrát stiahnu. A keď je to teda spojené-
Mišo Ukropec: Prepáč, ale ja keď som si to študoval trošku, lebo teda primäla ma akože rozmýšľať, že intenzívne, Katka. Tak jedna z vecí, ktoré som, ktoré som v tom celom našiel je, že, á, a teraz som sa ja stratil do čerta.
Mišo Gula: Ježiš, vy dvaja, ci pán s vami robím podcast.
Mišo Ukropec: My sme sa našli. Spýtaj sa ten pán, prosím ťa.
Mišo Gula: Dobre, prosím ťa, vieš mi, vieš mi povedať, ty si premysli. Vieš len tak nahrubo povedať, že o čom je tých ďalších osem? Dokopy ich je deväť, hej, teda?
Katka Hudecová: Deväť ich je, hej. Napríklad tak začnem od seba. Ja som devino- deviatka. ja vlastne mám taký ten obraz nie nebezpečného miesta, ale práveže že tu musí byť všade harmónia a spojenie s ľuďmi, vieš. Čiže ako keby, to, čo ja vnútorne prežívam je, že ja napríklad mám problém niekomu niečo povedať, čo je negatívne, hej, lebo náhodou by som s ním stratila to spojenie a mohlo by to vyvolať konflikt. Pre ľudí, ktorí používajú stre- deviatkovu stratégiu, je veľmi náročné ísť do konfliktu. Vyhýbajú sa. Oni majú napríklad veľký problém s hnevom, vôbec ho prežiť, precítiť, hej. Čiže veľmi sa prispôsobujú, ale zase na svoju obhajobu, aby som povedala, veľmi vedia cítiť iných ľudí, hej, že vedia vytvárať naozaj tú harmóniu. Len treba si dať pozor, aby to nebolo na úkor, hej.
Mišo Ukropec: Už som si spomenul, že ty mi hovoríš často, že ľudia sa ma boja, lebo som taký onaký. No ja keď som si pri tom to čítal, tak zaznela aj táto akože otázka a mne to nevyšlo, že jasné, že môžu sa báť niektorí, ale že ono je to častokrát práve o tej energii, že vlastne oni keď vidia to moje nasadenie, jakým ja idem do veci, tak oni si hovoria, že toto ja nezvládnem, toto ja nedám. A oni sa bez toho, aby to na nich malo, že reálny impact alebo že po nich by sa fakt niečo že chcelo, tak oni utečú od toho, lebo si hovoria, že toto je, myslím kľudne, že v pozitívnom a že to je, že magor, ktorý proste tak ide, že na toto ja nemám a ja radšej od toho utečiem. Hej, že vlastne ho vyplaší nie zjav alebo fyzické nebezpečno alebo niečo, alebo že mu ublížim. Nie, on sa bojí, že to nezvládne. Tak proste od koho, od toho odíde a, a prácuje sa z cesty, lebo, lebo sám sebe neverí, že by dokázal napríklad to tempo držať.
Katka Hudecová: Áno. A to ešte teda sa k tomu vrátim tam vlastne tým, že ich deväť, oni sa všetci tak hrozne, ako to je celá téma, to sa tu nedá ani na, ani v skratke dosť povedať za, za fakt za chvíľočku. Ale vlastne tam sa pracuje aj s tou energiou, že vlastne tri typy sú energiou von, tri typy sú energiou dovnútra. Napríklad ja ju mám dovnútra, to aj cítiš, hej, že proste presne jak si povedal, príjemne napadná, len aby ma nebolo vidieť, hej. To neni preto, že by som to chcela. Proste je to inštinkt. Je to niečo, čo vlastne je vo mne, hej, že, čiže tá práca moja je naozaj, sa učiť vlastne ísť s tým von.
Mišo Gula: A nemá to pôvod tiež v nejakej traume?
Katka Hudecová: Toto ani nie. Ale, áno, spájame to s tým, že, že dá sa to učiť, hej, ale nikdy to nebude úplne moja prirodzenosť, ako to má napríklad Mišo, hej? Čiže on ako sa potrebu-
Mišo Gula: Keď si bol tínedžer, si bol rovnaký?
Mišo Ukropec: Myslím, že som bol ešte oveľa ostrejší, že teraz už som akože vychillovaný.
Mišo Gula: Dobre-
Mišo Ukropec: Prikyvuje, si hovorí, že ty vole, to muselo byť, nejako, no bol som zlý jak čert.
Mišo Gula: Dobre, ale, ale to ma zaujíma, že aspoň pár slovami naozaj tie, tie zvyšné, že ako to je.
Katka Hudecová: Tie zvyšné. Potom, oni sa ešte rozdeľujú, teda ja spomenuli sme osem, deväť a jednotka. To sú tie, ako nazývajú sa aj telové typy, že vlastne sa viac identifikujú s telom a veľmi sú fixovaní-
Mišo Ukropec: Dotykoví.
Katka Hudecová: Na prítomnosť a áno, ale pozor, to ešte my sme síce dotykoví, ale presne napríklad tá vývojová, to ako som vychovávaný môže spôsobiť, že neznášam dotyky, hej? Jednotka, to sú práve tí perfekcionisti, ktorí majú veľkého kritika vo vnútri. To znamená, že, že všetko, čo vlastne urobia, vnútorne kritizujú a zároveň kritizujú aj tých ostatných, hej. Čiže tiež je to ťažký svet. Ono ka-- nijaká z týchto stratégií nie je viac alebo menej, alebo lepšia alebo horšia. Proste každý má svoje dary, ale každý má svoje-
Mišo Gula: Že napriek tomu, že zistíš, ktoré si číslo, nie je to niečo, na čo máš byť hrdý, hej? Alebo dá-
Katka Hudecová: Nie, pozor, to zas nechcem povedať. Práveže to je krásny nástroj, aby ti to pomohlo vnímať, ako to máš, hej? Že, že presne ako tebe, že vlastne s jemnosťou, že-
Mišo Ukropec: Som ale počul, že osmička je jakože asi najsilnejšie číslo v tom zmysle, že má vlastne v pečku, čo si ostatní myslia a tým pádom vlastne najlepšie prechádza tým životom.
Katka Hudecová: Áno, ale je tam najväčšia zraniteľnosť. Toho sa oni boja. Hej? To znamená, že to je emócia, do ktorej vôbec nechce ísť. Hm?
Mišo Ukropec: Jaká je? Ja nemám žiadne emócie.
Mišo Gula: Preto si agresívny navonok, aby sa nikto nedostal tebe pod kožu. A mám ťa.
Katka Hudecová: Presne tak. Presne tak.
Mišo Ukropec: Ja ti hovorím, že ma, že ma už prečítala za minútu a petla.
Katka Hudecová: Takže toto máš telové typy. Potom sú myslové typy. títo ľudia sú naozaj veľmi v tej hlave. Aj keď mám tých klientov, tak sú niekedy tie obrazy, ktoré tam idú a všetky tie scenáre, hej? Tam sú päťka, šestka, sedmička. Päťka sú ľudia, ktorí sú takí veľmi zameraní na informácie. Oni vlastne potrebujú cítiť bezpečie cez to množstvo informácií. É-
Mišo Ukropec: Pretože sú takí tí, ako že čo, čo sedia v televízii a vyhrávajú všetky vedomostné súťaže.
Katka Hudecová: Vieš čo? Áno, môže byť áno. Alebo sú to takí tí vedci, čo idú naozaj do hĺbky, hej, že, že ich vlastne zaujíma tá jeden, jedna vec a ide to naozaj do hĺbky. A oni sú napríklad charakteristickí lakomosťou, hej, ale nie v zmysle, že teda nedám ti, ale že, že tým zhromažďovaním informácií, a sú veľmi citliví na tú, na svoj čas a energiu, čo ti vlastne dajú. Oni sú takí, ako často veľmi pôsobia veľmi introvertne a veľmi tak, ako keby mali až stenu pred sebou, hej, že, že ťažko si oni pripúšťajú ľudí do svojho života. Potom máš šestky, ktoré sa neustále pripravujú. To som v jednom tvojom podcaste tam počula a presne ma napadlo, no to sú šestkoví ľudia, že vlastne oni to je tu- To je ten, ktorý si naplánuje tú cestu, hej, že ja musím tuto, tuto, tuto ísť, hej? Idem na dovolenku. No zbalím vysávač pre istotu, aby náhodou, hej. Čiže vlastne oni majú scenáre pripravené, čo pre mňa je úplne zaujímavosť, že, že napríklad som mala klientku a dúfam, že mi prepáči, ale to je aj ono-
Mišo Ukropec: Jmenuješ.
Katka Hudecová: Aj sa stavám, aj nemenujem, no. A-
Mišo Gula: Tak nemenuj v podstate.
Katka Hudecová: Čiže proste našli jej nejaké znamienko a, a teraz to si-- ona mala naozaj v tej hlave pripravené scenáre od, od toho, ako sa to dopadne dobre až po smrť. Ako budú vlastne ju pochovávať, kto prevedie tú, tú reč pri, no keď sa pochováva, jak sa to volá? No, čo sa hovorí, hej?
Mišo Ukropec: Milovali sme ťa si-
Mišo Gula: Uvo-uvo-uvoľni, ale neviem, posunul som.
Katka Hudecová: Čiže vlastne tam je veľká tá príprava na všetko, aj na to, čo pozná, hej? Aby sa ako keby vy-- ináč potom tí ľudia sú výborní, ako napríklad záchranári alebo to, lebo oni vedia reagovať hneď, hej? A sedmička, to sú typy-
Mišo Ukropec: Sa smeješ.
Katka Hudecová: Potom ti poviem, to nejdem tu. to sú zase-
Mišo Ukropec: Sa priznal.
Katka Hudecová: Ktoré vlastne neustále niečo robia a plánujú. To znamená, že, že začnem projekt a ešte ho nemám dokončený. Už mám ďalší. na večer mám štyri plány, lebo keby som sa náhodou zastavil, náhodou by som musel niečo cítiť. Čiže to je neprípustné, hej? Čiže vlastne oni sú aj takí veľmi zábavní. Niektoré tieto stratégie vyzerajú navonok omnoho lepšie. Vieš, že, že si predstavíš takýchto ľudí, že s nimi je zábava, nie? No ale vieš, tiež ten vnútorný svet, čo prežíva, že-
Mišo Gula: Spadajú tam také tie typy ľudí, ktorí ja, ja si to interne volám, že, že nedokážu byť sami so sebou, že neustále musia niečo hovoriť. A keď nastane ticho, to je jedno, či sú tam dvaja, traja, skupina, ale ak, keď nastane ticho, musia začať niečo hovoriť, lebo ako kebyže nedokážu prežiť svoju myšlienku vo vnútri, že-
Katka Hudecová: Hej, to by sme sa zase dostali k inštinktom, ktoré sú tri. Čiže je toho strašne moc. Hej, to ti tiež viem vysvetliť, že vlastne tam máme zase vysielací, sociálny a záchovný a vysielací-
Mišo Ukropec: Pre-preč, ale že, že to, na toto môžu to byť vlastne všetky tí, tí, tí deväť typov, á?
Katka Hudecová: Áno, presne. A to ešte to, že nielen máš deväť, ale ešte aj tie inštinkty ťa o, v tom, ako charakterizujú. Takže vlastne ich máš ako keby až dvadsaťsedem. Hej? Takže áno, keď, keď máš typ, ktorý má inštinkt vysielača, to znamená, je tam potreba niečo tu za sebou zanechať, tak oni stále rozprávajú. Hej, to vidíš aj na deťoch. To sú tie, čo sa proste nezastavia, ale zároveň nevedia počúvať. To sa musia učiť, hej? Čiže fakt je tu toho strašne moc, čo by sa dalo ako keby ísť do tej hĺbky toho, no.
Mišo Ukropec: Ja mám teraz-
Mišo Gula: Počkaj, počkaj. Dva, tri, štyri, haló? Nie, ja to chcem počuť, lebo preskočila. Išla na päť, šesť, sedem.
Katka Hudecová: Ja na päť, šesť, sedem.
Mišo Gula: Ja to, ja ju počúvam totižto. Vieš, niekto to musí počúvať.
Mišo Ukropec: Dobre.
Katka Hudecová: A ešte máme-
Mišo Ukropec: Ja som vysielač, ja nemusím.
Katka Hudecová: Presne. Ešte máme dva, tri, štyri a to sú vlastne ako keby srdcové typy a oni, oni tam majú také to zameranie na to, ako ich vníma to okolie. Tam máme dvojkový typ. To sú ľudia, ktorí sú tu stále pre druhých. To sú tí, čo proste všetko pre teba urobia. Dajú ti rady, aj keď ich nechceš. Hej, že- Oni vlastne majú tam takú pýchu v tom, že, že ja viem lepšie, čo ty potrebuješ ako ty sám. Hej? Čiže a robia to preto, aby vlastne sa cítili milovaní. Hej? Potom je, trojka. To sú tiež zaujímavé typy. To je tá energia von, kde vlastne ich poháňa úspech. Čiže oni, robia všetko pre to, aby ich ľudia vnímali ako úspešní. Hej? Hm, keď sa im to napríklad nedarí, taký príklad, tak ten človek napríklad príde, tuto si sadne s kamošmi a vyloží kľúč od Mercedesu. Pritom ho nemusí mať, len aby bolo vidieť, hej, že mne sa darí, že proste mi to funguje. Ale čo, ale čo je super, že títo ľudia napríklad keď sú naozaj v pozíciách, ktoré ich bavia, tak tam idú fakt na plný výkon, hej? Že, že tam jako keby majú ten drive. No a štvorka to sú, hm, ja to tak nemám rada. Niekto ich volá, že drama queen, ale nemusí to byť úplne navonok vidieť. Oni vlastne majú taký ten vnútorný pocit, že, že potrebujú, aby ich ľudia milovali pre ich jedinečnosť, hej? A oni napríklad tam majú také zameranie, že sa neustále porovnávajú s ostatnými, ale vždy v tom obraze vyjdú oni horšie. Nikdy tam neni to, že by boli v niečom lepší. Hej? Čiže to sú naozaj ako fakt len tak stručne sme si povedali, to je to školenie sme mali štyri dni plné, hej, kde vlastne to len rozoberáš.
Mišo Gula: Pri každom, keď si začala rozprávať, tak mne hneď prebleskovali nejakí ľudia, nie? Akože automaticky. A moja otázka znie, že, že je jednoduché alebo jednoduché nie, ale dá sa každý človek začleniť niekam do tejto škatulky? Alebo je to proste spektrum takých-
Katka Hudecová: Tak my to nie-
Mišo Gula: Či sa-
Katka Hudecová: Poprvé nemám rada slovo zaškatuľkovanie. My to nechceme robiť. Hej? To nie je o tom, že ja sa identifikujem, že som deväť. To je o tom, že, že ja viem, že, že vlastne ten môj motív prežitia a konania a tých vecí, čo robím, používa túto stratégiu a ja sa môžem na to pozrieť, či sa tým nechám ovládať. Pre deviatkových ľudí je typická prokrastinácia a deje sa to preto, a pre mňa to odhalenie vedieť, prečo prokrastinujem je, že, že vlastne sa bojím konfliktov, ktoré by mohli nastať. Preto ja vlastne-
Mišo Gula: No nič nerobiť, nič nepokazí.
Katka Hudecová: Presne tak. Hej, čiže a poznanie tohto mi pomáha vlastne to prekonávať, hej? Čiže keď vidím, že toto musím urobiť a fakt sa mi do toho nechce, tak okej, poviem si, že dobre, tak čoho sa bojíš? Alebo že čo je tam problém, vieš? Čiže, čiže pomáha ti to ako keby s tým vnútorným svetom a svojím a prekonávať teda ako keby tie prekážky, ktoré tam sú.
Mišo Ukropec: Mne dieťa ustrelilo dekel, keď mi povedalo, že no tato, ale že, že, že mne sa ľúbi čo to, čo, čo, čo budete mať v podcaste, lebo, lebo že čo by mal ako začať tým, že spozná sám seba. Nič, to si hovor. Ja kukám na neho, že pubertiak ti povie takúto vetu. No ja som čumel. Zrejme slušne vodil. No a ale tam akože-
Mišo Gula: Reklamné okienko.
Mišo Ukropec: Reklamné okienko. Ideš Fešáčik.
Mišo Gula: Musíme. Prepáč.
Mišo Ukropec: Niekto to platí, ale.
Mišo Gula: Kde sa rekonštruuje, kde sa niečo nové stavia, kde nesúladí existujúca dokumentácia so skutočne postavenou budovou a areálom. Tam prídeme my. Zdigitalizujeme, zoskenujeme, pripravíme novú dokumentáciu aktuálnu www.ingostreede.sk.
Mišo Ukropec: Vynikajúco. No a keď náhodou žijete na papierových zmluvách a podpisujete ich mrte, mrte dokolečka dokola a sa vám to hromadí v nejakom archíve, tak zvážte, vážení, elektronické podpisovanie dokumentov. Píšte, pozerajte, volajte. Www.infotech.sk. Výborne. Jaziky lásky. Lebo teda toto sú také, že deti, výchova, rodičove, práca a tak. Ale teraz ženy, muži a teda všetkých tisíc iných pohlaví, ktoré medzitým sa samoidentifikovali od psamačky a neviem čoho. Ako súvisí toto povedzme, že sebapoznanie sa na tejto škále enneagramovej? Ty si povedal, že my sme ako dotykové, dotykové typy. Ja som, ako keď som bol malý, som to nemal rád. Špeciálne nie keď naslineným kapesníkom mi išla mama umývať, utierať pusu. Hej, ale dneska som zistil teda, že som, že dotykový macíček. Vistep, furt by som sa lepil teda teda na ženu. Hej? G- jak toto súvisí? Lebo teda máme dotyky, máme, máme uznanie, máme dary, máme služby, máme strávený čas. Hej, týchto päť nejakých základných, že kde sa to tam ako nachádza a jak by mal človek nad tým prípadne rozmýšľať, keď sa baví s tým druhým?
Katka Hudecová: No, ja poznám túto teóriu týchto jazykov lásky. Moc ju nepoužívam alebo respektíve je pre mňa nedostatujúca, nedostačujúca.
Mišo Ukropec: Ona je to hodne zjednodušené. Asi keď to porovnáš s takýmto konceptom, že máš dvadsaťsedem príchutí.
Katka Hudecová: Lebo to je presne to, že, že ty môžeš mať rôzne tie prejavy alebo to, čo potrebuješ, ale keď tam do toho vzťahu ideš s tým svojím zraneným ja, tak toto stráca význam, hej? Lebo, hm, to o čom sa tu bavíme je absolútny základ aj pre vzťahy, hej, že my vlastne do tých vzťahov vstupujeme s tým, čo si nesieme z toho detstva. A keďže náš nervový systém pozná niečo a už sa na to adaptoval v tom detstve, takže si vyhľadávame partnerov, ktorí nám to vlastne zrkadlia. To znamená, že-
Mišo Ukropec: Že to osmičky majú deviatky, hej?
Katka Hudecová: To nie, ale častokrát skôr tam je ten prenos z toho detstva. To znamená, že, hm- Keď ja som v tom detstve zažívala napríklad, rozmýšľam, uvediem nejaký príklad-
Mišo Ukropec: Maminka ťa nikdy nepochválila.
Katka Hudecová: Napríklad áno. Čiže, čiže nikdy som nedostala od pochvalu, tak stopercentne môj partner bude taký istý. Nebude ma chváliť a ja budem dokazovať a budem stále dokazovať, aká som dosť dobrá, aby som si zaslúžila tú pochvalu. A to tam stále nebude chodiť. Hej, čiže a opačne to funguje tiež. To znamená, že ja síce niekde na tej racionálnej úrovni viem, že by som to chcela inak, ale vlastne neviem to pretlačiť, pretože môj systém funguje na autopilota. To znamená, že on to tam, pokiaľ tam nedôjde k tomu hlbokému uvedomeniu, ani budem vnímať seba, tak tak to bude stále vlastne takto pokračovať.
Mišo Gula: Že ten autopilot nefunguje len, len s pozitívnymi vecami, ale aj s tými negatívnymi.
Katka Hudecová: Hlavne s negatívnymi.
Mišo Gula: Že, že tomu mozgu je lepšie prežívať aj, aj negatívnu vec, ale automaticky ako keby zažívať niečo nové.
Katka Hudecová: Áno, my sme vlastne tak funkčne vytvorení veľmi zaujímavo, že naša amygdala, o tom ste sa tu už bavili. Ona vlastne vetrí vždycky to nebezpečie. Preto vlastne my sme prioritne za-zameraní na to, čo neni dobré, čo nás môže ohroziť, čo neni v poriadku. Presne tak. Čiže vždycky, keď mi aj príde klient a keď sa bavíme, tak prvé, na čo si vždy vie spomenúť, nemá problém na všetko zlé, čo sa mu dialo. Ale keď tam začneme hľadať, že dobre, ale skúsme nájsť niečo pozitívne, tak to, to si naozaj potrebujeme nechať na čas, aby sa vôbec niečo našlo, hej? Ale pritom to tam určite je, len je to schované pod tým, hej, pod tým nánosom vlastne toho, že náš systém to takto vníma. Takže-
Mišo Ukropec: Jak potom vyzerá opravovanie takéhoto ztraumatizovaného človeka?
Katka Hudecová: To je to, že vlastne znovu sa vrátim teraz k tým em-emóciám, lebo tie nám to otvárajú. Znovu, aby som nehovorila úplne teoreticky, udeje sa nejaká vec. Príklad idem, idem z môjho manželstva, hej?
Mišo Ukropec: Zdravíme Peťa.
Katka Hudecová: Dajme Peťa. Dajme Peťa. Išla som z práce a pršalo. Už tma bola unavená, že som vedela, čo ma čaká a volám mu, že na aute mi ukazuje, že, že mám slabý tlak v pneumatikách. Hej? Tak mu volám, že vieš čo? Toto mi to ukazuje. A on namiesto toho, aby mi povedal, že, že okej, tak ja ti to potom pôjdem spraviť, tak mi začal: „Tak zastavíš na tej pumpe, tam pôjdeš k tomu stroju" a ja som normálne akože vo mne to vieš, to telo začalo pracovať. Presne a to je ten pocit, hej. Čiže ja som si hneď uvedomila, že okej, že tu sa niečo deje. Takže som mu teda vysvetlila, že ja to teda neurobím. Už pravdaže s plačom pomaly, hej, lebo tá emócia ma valcovala a takže vlastne nejako sme sa-
Mišo Ukropec: Prepáč, ktorá emócia ťa val-valcovala? Tvoja či jeho?
Katka Hudecová: Moja, moja. To bolo, to je celé o mne. Vieš, že tu on to ako on síce potom sme si to vydiskutovali a povedal, že áno, mohol to ináč aj mi to išiel potom urobiť. Len proste pre mňa tam prišiel ten pocit, že okej, že, že ja som tu žena a ja proste chcem, aby niektoré veci boli pre mňa robené. Tie mužské. Hej, že takže vlastne a ale tam presne-
Mišo Ukropec: Ale ty, ty, ty-
Mišo Gula: Teraz feministky musia bežiť totálne normálne, vypínajú všetko, celý YouTube mažú apku, všetko.
Katka Hudecová: Ľudia môžu, ale vieš, aj o feminizme by sme sa vedeli veľa baviť. To má byť balans, proste rovnováha. Hej, ja tiež od neho nechcem, aby, aby ja neviem pral, varil a všetky také tie veci, ktoré aj mňa aj niekedy bavia, alebo teda ich ako s mame zaužívame, že on robí to a to. Takže vlastne tie emócie to spustilo. Hej a áno, mohla som urobiť to, čo som kedysi robievala. To znamená, že zavrieť to v sebe, urobiť tichý večer, prípadne tichý ďalší deň a potom sa tváriť, že sa nič nestalo, hej, a uložiť to v sebe ako zranenie.
Mišo Ukropec: Prepáč, ale že to je predsa úplne štand-- čo sa stalo? Nič.
Katka Hudecová: Presne to je štandardná situácia. Lenže to sa bohužiaľ, myslíme, že o, avšak to na to zabudnem. No nezabudnem. Ostane to v tom tele. Hej?
Mišo Gula: My máme s manželkou takú, takú, taký running joke z jedného filmu, takú repliku, že, že nejaké ženské sa rozprávajú a teraz tá jedna, akože sa očakávalo, že bude plakať, lebo sa jej niečo stalo. Tak sa jej pýta, že prečo neplačeš? A ona hovorí, že ja plačem vnútri ako vítez. To je dobre.
Katka Hudecová: Áno, to je presne to, keď napríklad ten rodič ti to zakazoval, hej, že, že vlastne neni to dobré. Častokrát u tých mužov je to vlastne považované stále za slabinu. Hej, už teraz sa naozaj o tom viac hovorí a vie sa, že vlastne muži sú rovnako emoční ako ženy. Hej, aj keď vy to viete to viac držať, hej, ale viete, tie emócie cítite ich rovnako ako my. Proste tak sme vybavení.
Mišo Ukropec: No a k tomu sa viaže presne otázka, že čo je motorom osmičky?
Katka Hudecová: No tá slasť.
Mišo Ukropec: Slasť? Nie.
Katka Hudecová: To je motor.
Mišo Ukropec: Nie?
Katka Hudecová: Slasť a kontrola.
Mišo Ukropec: Slasť a kontrola, ale nie kontrola druhého.
Katka Hudecová: No jasné, že áno.
Mišo Gula: Čo je v tomto zmysle slasť? To by ma zaujímalo.
Katka Hudecová: To je to. To je to, že chcem všetko mať vo veľkom.
Mišo Gula: Že je požičiar alebo mamon?
Katka Hudecová: Áno a keď je to nezdravé-
Mišo Gula: Mamonár.
Mišo Ukropec: Keď to sám si užiješ. Dobre.
Katka Hudecová: Áno, keď je to nezdravé, tak sa môže to nazývať, že je to také to megalomanstvo.
Mišo Ukropec: Ale tak to megalomanstvo. Myslím, že to normálne že diagnóza nie ako-
Katka Hudecová: Hej, to už je moc.
Mišo Ukropec: Psychiatrická.
Mišo Gula: Ja mám pocit, že zatiaľ všetko, o čom sa rozprávame sú diagnózy, že tak kľudne ako normálne taký checklist môžeš nosiť so sebou. Mám, mám.
Mišo Ukropec: A teraz, ale sme vo fáze ako liečenia, hej? Keďže driverom toho, či onakého typu je nejaké si čosi, tak u mňa nech to je slasť a veľa, veľa, veľa, hej? A teraz ja si vyriešim v zenovom neviem čom svoje traumy meditáciami a neviem čím. Čo mi to spraví s motiváciou? Lebo my sme sa o tom bavili, ale vlastne sme to nedokončili. Myslím, ako keď sme sa o tom bavili na návšteve.
Katka Hudecová: Áno, ja som toho názoru, že vlastne keď si riešime tieto svoje traumy a teda ako keby aj to, čo nás blokuje, lebo to s tým súvisí, tak vlastne ten náš potenciál sa môže zdvihnúť. To znamená, že sme slobodní ako keby v tom, čo vieme robiť, hej? To znamená, že sa jednoznačne musí zvýšiť, chuť motivácie, keď ťa niečo baví, keď robíš niečo naozaj skutočne pre seba.
Mišo Ukropec: To znamená, že vlastne lu-- že to niekoho vypne, keď si u práce vlastne ten mrdnik, čo mu tam rodičia, susedia, spolužiaci, neviem kto, akože narobili v živote, tak ono vlastne môže ale aj sa stať, že mu to vlastne vypne jeho-
Katka Hudecová: Môže. Áno, pretože zistí, že to nerobí pre seba.
Mišo Ukropec: On to nerobí pre seba.
Katka Hudecová: Tak.
Mišo Gula: Čo sa stane? Akože dozviem sa, že som nejaké číslo z toho alebo, alebo proste v hlavnej miere dané číslo. Čo sa v danom momente stáva? Lebo tým, že to nie je jednoduchý test, ktorý vyplníš za tri minúty alebo sa postavíš na váhu, alebo ťa diódky odme-odmerajú. Proste ty prechádzaš nejakou, nejakou dlhšou diskusiou, nejakým rozhovorom. Ty tie veci musíš vysloviť, hej? Ten druhý človek ich zrejme pomenuje, ale ty ich musíš vysloviť. Že čo je na konci, keď, keď ten terapeut, psychológ alebo neviem ako to nazvať-
Mišo Ukropec: Teraz rozhreš-
Mišo Gula: Ti povie, že, že si osmička a povie ti, čo to znamená. Čo v tej chvíli nastane v tvojom mozgu? Že je, je už toto súčasť terapie, že si sa dozvedel, aký si v prdeli alebo hej, že-
Katka Hudecová: Dobre.
Mišo Ukropec: Je tam niečo nepozvaná trauma?
Katka Hudecová: Dobre, prvé, prvé len to nechcem zaškatuľkovať, že si osem, lebo mi to tak neradí, lebo používaš ten typ stratégie.
Mišo Gula: Ale on to povedal, že ty graduješ.
Katka Hudecová: Áno, to je v rámci našich, ale aby som potom nedostala zdvihnutý prst od dievčat, že sa toto takto zaznelo, tak chcem to len uviesť na pravú mieru. A to poznanie, poznanie enneagramu nám umožňuje lepšie pochopenie iných ľudí, ale aj seba. To znamená, začneš mať viac súcit so sebou, ale aj s inými. Pochopíš, prečo toho svojho zamestnanca, nevieš, povedzme dotiahnuť do takého výkonu, aký si ty sám, hej, ako toho ty podávaš, lebo máš pocit, že také to viem ja, to vedia všetci ostatní. No nie, nevedia. Oni majú úplne iné motivácie, hej? A to pochopenie toho ináč pomáha veľmi aj v tej firemnej praxi, lebo vieš potom, akým spôsobom zadeliť, hej? Keď tam máš povedzme jednotku, ktorá naozaj je ten, ide cez ten perfekcionizmus a naozaj dbá na to, aby tie veci boli správne. Je to skvelé mať v tíme takéhoto človeka, ktorý ti to uprace, hej? Alebo-
Mišo Ukropec: Ale, ale vízie mu dávať robiť-
Katka Hudecová: Nie, nebudeš. Presne. Tie môžeš dať napríklad sedmičke, hej, alebo trojke, hej, že tam, tam naozaj oni ten drive majú na to, hej? Sedmička prichádza s možnými x možnosťami, hej? A nie dotiahnuť.
Mišo Gula: Ale asi neprídeš v pondelok ráno na, na poradu a povieš: „Dobre chalani, baby, do konca týždňa chcem výsledky od psychológa, že aké ste čísla.“
Katka Hudecová: Jasné, že nie. Nie.
Mišo Gula: Hej, čiže, čiže tam to musí-
Katka Hudecová: To sú všetko procesy.
Mišo Gula: Tam to, ale to musí byť ako kebyže, že ty ako manažér by si si to zrejme mala mal naštudovať-
Katka Hudecová: Áno, presne tak.
Mišo Gula: A skúsiť to uplatňovať v zmysle, že tých ľudí čítaš pri tých diskusiách. Hej, že-
Katka Hudecová: Áno.
Mišo Gula: Ako úplne nevieš zamestnanca poslať na test.
Mišo Ukropec: No tak máte nejaký návod? Rozmýšľam nad fanféti-nad fanfétičkom z nejakého pacienta, čo si mala takého akože výživného. Máš nejaký ty?
Mišo Gula: Mám, len si musím spomenúť, lebo, lebo napadol mi na začiatku a-
Mišo Ukropec: No tak ja som, tak ja som mal konfrontáciu so zdravotným systémom na Slovensku. Zistil som pri návšteve pani doktorky, že som mal poslednú nejakú prehliadku v roku dvetisícšestnásť. Vieš, kto by chodil po doktoroch? No. Musel som, lebo som zistil, mi kalendárik pripomenul, že mi končí zbrojak a na to potrebuješ prehliadku, nie? A teraz, tak vieš, čo urobíš? Však idem k doktorovi, hej? Tak zavolám. Prosím si termín. Potrebujem akože prehliadku, potrebujem papiere, že som neni cvok. Hej? A on, že no moment, to bolo v októbri. No jedenásteho januára. Prosím? Mi ten zbroj končí piateho januára. Ja to musím povedať mesiac predtým, lebo tam je také okno, proste neviem čo. Potrebuješ psychologický posudok, potrebuješ očného. Potrebuješ teda, že akože tu nejakú onú. Tak počúvaj, ja som normálne zistil, že som musel zmeniť lekárku, lebo tá osoba nebola schopná ma vybaviť skôr ako za tri mesiace. To ako, akože prosím? Očného som mal za tri dni. Zaplatil som. Psychologický posudok, nie som švihnutý, za, za štyri dni. Hej, akože bez problému. Všeobecný lekár za tri mesiace? Ty tam zaplatíš päťdesiat euro, sto euro, neviem proste koľko si povie. Tu sú peniaze, akože povedz, že som zdravý. Povedz, hej, ale kamo za tri mesiace. Tak normálne som zbalil krtu a som skončil nakoniec v nemenovanej klinike platenej kvôli takej blbosti. Hej a potom choď k doktorovi.
Mišo Gula: Ale to trošku o nej vypovedá, nie? Asi tá situácia, že-
Mišo Ukropec: No, é-
Mišo Gula: Že nevie pochopiť urgentnosť.
Mišo Ukropec: Vieš čo? Takto, ja som si nemyslel, že mesiac, že keď to potrebujem do mesiaca, ja som nepotreboval, že pozajtra. Ja som volal začiatkom októbra, že do začiatku novembra by som to ja ako chcel mať akože vyriešené, že mám mesiac na to. Že za to mesiac nedostanem termín na, na pätnásť, dvadsaťminútovú prehliadku, že som teda neni úplne šľahnutý. To som fakt nečakal, lebo tam je kľúčový ten psychologický, ako ten, ten psychotest, že, že nemučím mačetka v pivnici po večeroch, hej? A tak som akože, tak som čumel.
Mišo Gula: Ja toto je zaujímavé. Už teda nemáme veľa času, ale lebo ja mám tiež zbroj. Ja som si robil tiež tie psychologické testy, bol som teda na, na posudok a tak a ja som tak na konci toho testu, jak sme to všetko vyplnili, ona to so mnou prešla a hovorím, že, že ale že, že hovorím, to je taký jednoduchý test. Hovorím, že keby som bol akože nejaký-
Mišo Ukropec: Poriadny našľapaný psychopat?
Mišo Gula: Reálny psychopat a proste s nejakou touto hovorím takto akože v pohode tu obkecám, že, že to by ste ma asi len tak neod- neodhalili, nie? Ona hovorí no tak akože na základe takéhoto zjednodušeného a zrýchleného asi nie, no ale že či to vôbec má zmysel, akože, že tam naozaj odhalíš na tom teste len fakt akože úplných.
Mišo Ukropec: Vieš to takto. Ja si myslím, že behajú ľudia po svete, ktorí sú že úplne že mimo. Hej, ako vieš, naši štandardní poslucháči sa s takými ľuďmi asi úplne bežne nestretávajú. Ale ja som mal teraz nejaké telefonáty, kedy mi volali ľudia, ktorí našli moje telefónne číslo na nejakom webe, kde je to číslo úplne že mimo uvedené. Nejaký podvod to je a proste asi traja ľudia mi zavolali, že Mičo proste prišlo. Mi volal taký prostučký človek. Ja som mu nevedel vysvetliť, že ho proste podviedol niekto. On, on nechápal. On nie že jako že zlý, ale že tak naivnučký, hlúpučký, že mu nešlo vysvetliť, že niekto vás podviedol a vy ste si vygooglili úplne inú firmu a tam je proste číslo, ktoré je presmerované na mňa. Bla bla bla a ja kukám. Proste nepoznáš to, vieš. A Mišo Celeng, čau Mišo, má krásne, krásnu hlášku. Predstav si priemerného šoféra. Máš? A polovica sú horší. Hej, že takýto ľudia proste behajú a tam boli proste otázky jednoduché, že, že bavíte pozerať sa na ja neviem, na nejaké násilie a takéto a sú ľudia, ktorí to normálne ako to priznajú, že nemuseli byť prešpekulovaní. To neni jak z Columba, že máš vraha, ktorý má osem krokov, ale v šiestom sa akože pomýlil.
Mišo Gula: No nie, to, to som presne chcel povedať, že, že ten test naozaj odhalil len úplných psychopatov. Lebo keď je niekto sociopat a, a je ako keby že vnútorne zlý, vie o tom a rozmýšľa, tak proste akože bez šance také niečo.
Mišo Ukropec: Ale to profesor Koukolík, perfektná prednáška. Pozrite si, že o špatných ľudech. On je hlavný špecialista na, na psychopatov a väzňov, ako vrahov a takéto v Čechách. Tak toto je, on hovorí dobrej psychopat svojho terapeuta vždycky udělá. Hej, ale je ich málo. Ako takí tí, že inteligentní a zlí, tak tých je našťastie málo. Máme jedného predsedu parlamentu, parlamentu, vlády takého. By the way, fun fact rýchlo, lebo už musíme končiť.
Katka Hudecová: Neviem, ale vieš že-
Mišo Ukropec: Rýchlo, rýchlo, rýchlo.
Katka Hudecová: Iba ma pritom tak napadlo, že tých tém by sa, to sa fakt normálne mám pocit, že, že nič som nepovedala, že vlastne ani to, čo som chcela. Áno, iba hodinu. Mňa len skôr ako keby možno na také zamyslenie pre ľudí napadá. Neni to teda vtipné, ale som si minule kvôli jednému projektu robila štatistiku, že, že v Európskej únii je každé pätnáste dieťa už na psychofarmakách nejaký druh, hej. Takže keď si to zoberieš, že v každej triede máš dve deti, ktoré nejakým spôsobom niečo užívajú, hej.
Mišo Gula: Tak prečo si dala side effect?
Katka Hudecová: No tak áno. Čiže, čiže skôr možno, že len to zamyslenie, že, že keby sme naozaj sa viac vnímali a trošku si riešili ten svoj vnútorný domov, tak by sa nám to aj úplne ináč žilo.
Mišo Gula: Nie je to naozaj o tom, že ľudia sú pohodlní v tom, že nechcú riešiť problém, ale stačí im, že, že poznajú pomenovanie toho problému? Vieš, že aj s tým dieťaťom, že častokrát tak, jak si hovorila, je to či už o pozornosti alebo o tom, že, že má veľa stimulov alebo že sa mu treba viac venovať. A, ale im stačí, že niekto povie, že to je ADHD a koniec.
Katka Hudecová: Áno, bohužiaľ, lebo čeliť sebe je bolestivé.
Mišo Gula: A tu máš pilulku každé ráno a daj mi pokoj. Akože to je tvoj problém, nie môj.
Katka Hudecová: Lebo komu sa chce špárať v sebe? Vieš, neni, neni to príjemné otvárať tie veci. Ten systém nám to zamkol z nejakého dôvodu, lebo to bolo príliš pre nás. A teraz tu niekto od teba chce, aby si sa na to pozrel a vytiahol to von.
Mišo Ukropec: A ešte nahlas porozprával a cudziemu.
Katka Hudecová: A ešte, presne tak.
Mišo Ukropec: No tak viete komu volať, písať. Kati, velice pekne ďakujem, že si prišla.
Katka Hudecová: Aj ja.
Mišo Gula: Ďakujeme.
Mišo Ukropec: Zasmejeme sa čím skôr. Čau, čau.
Katka Hudecová: Čaute.