Preskočiť na obsah
LinkedIn kolotočári
Všetky epizódy

#891 h 2 min

#89 – Tomáš Barnáš – ako preraziť vo svete aj z malého Slovenska

Vypočuj si audio

Počúvaj a pozeraj na:

Zhrnutie epizódy

Hosťom je Tomáš Barnáš, spoločník Miša Gulu vo firme na 3D skenovanie a digitalizáciu z Kežmarku. Rozpráva, ako firmu rozbiehali popri jeho práci na plný úväzok, prečo sa kultúrne dedičstvo (hrady, zámky, múzeá) neoplatí hľadať na LinkedIne a ako zaujať firmy – napríklad netradičnou vizitkou. Hlavnou témou je projekt digitalizácie Machu Picchu: 40-minútový imerzívny VR film nainštalovaný vo Washingtone v hale s rozlohou 500 m², ktorý beží priamo na VR okuliaroch bez počítača. Vysvetľuje, prečo bol najťažší výkon headsetov pri miliónoch polygónov, ako vzniklo pätnásť samostatných levelov, ako presne musí sedieť virtuálny svet s fyzickým priestorom a prečo chcú film dostať do desiatok miest po svete. Spomína aj školenie holandskej kriminálky a dodávku hardvéru do Argentíny. Mišo Ukropec pridáva postrehy o tom, ako medzi sebou súperia závody v rámci koncernu Volkswagen.

Hlavné myšlienky

  • Firmu sa dá rozbehnúť aj popri zamestnaní – za cenu nocí a víkendov.
  • Kultúrne inštitúcie nie sú na LinkedIne; na oslovenie firiem však LinkedIn funguje.
  • Príspevky ukazujúce postup práce majú často väčší úspech ako tie s hotovým produktom.
  • Pri VR zážitkoch na samostatných headsetoch je najväčšou výzvou obmedzený výkon pri obrovskom množstve dát.
  • Imerzívne VR zážitky vyžadujú, aby virtuálny svet sedel s fyzickým priestorom s presnosťou na centimetre.
  • Aj vo veľkých koncernoch spolu súperia jednotlivé závody a značky.
  • Malá firma zo Slovenska môže realizovať projekty svetového rozsahu.

Kapitoly

Zobraziť všetky kapitoly (14)

Citáty

Kto by si objednával firmu z Kežmarku na to, aby skenoval Machu Picchu?
— Tomáš Barnáš
Jeden závod Volkswagenu fightuje s iným závodom Volkswagenu o projekt.
— Mišo Ukropec

Popis epizódy

Tomáš Barnáš hovorí o tom, prečo v ňom učenie prebudilo vášeň, ako sa menil jeho pohľad na vzdelávanie a čo znamená byť lídrom v 21. storočí. Rozpráva o dôležitosti kritického myslenia, hodnôt a hľadania zmyslu – nielen pre študentov, ale aj pre dospelých.



🔹 Prečo podľa neho učiteľ nikdy nesmie prestať pracovať na sebe

🔹 Ako sa formuje charakter a hodnoty u mladých ľudí

🔹 Čo sa naučil o líderstve mimo triedy

🔹 A prečo si myslí, že Slovensko má potenciál, ktorý ešte ani nezačalo využívať

Prepis epizódy

Zobraziť celý prepispribližne 50 min čítaniaRozbaliť

Prepis vznikol automaticky (ElevenLabs Scribe) a je mierne upravený. Môže obsahovať drobné chyby v rozpoznaní slov alebo hovoriacich.

Mišo Gula: V praxi je to tak, že si nechá univerzitou platiť za to, aby si tam vyhľadával talenty do svojej firmy. Vieš?

Mišo Ukropec: Vo Volkswagene v živote neprešlo, že Škodovka také niečo. Oni vojebali celú szko, celý Volkswagen. Jeden závod Volkswagenu fightuje s iným závodom Volkswagenu o projekt. Čo to zas, to sú miliardy, ktoré tam lietajú.

Mišo Gula: Vytvoriť pri svojom produkte niečo, čo toho človeka nie že mu urýchli niečo urobiť, ale ho naopak spomalí.

Mišo Ukropec: Tento podcast vám prináša Infotech. Ak potrebujete software a neviete na trhu žiadny nájsť, je to jednoduché. www.infotech bodka sk.

Mišo Gula: Nazdar Kolotočár.

Mišo Ukropec: Čau, čau Fešáčik.

Mišo Gula: Mám dva openingy.

Mišo Ukropec: Poď, ideš.

Mišo Gula: Jeden, že, že musím naj-najprv vzdám kredit.

Mišo Ukropec: Dobre.

Mišo Gula: Potom ho dodrbem, že je to, je to náš a náš asi, asi najväčší fanúšik, lebo on je schopný päť minút po tom, ako my donahrávame, mi píše: „No a kde sú časti nové?“ Vieš? On si to stále-

Mišo Ukropec: On chce dopredu počúvať, hej?

Mišo Gula: Hej, v predpredaji on normálne ide. Počúvaj to my keď založíme-

Mišo Ukropec: Máme špeciálny program pre obzvlášť dobrých fanúšikov.

Mišo Gula: My keď založíme Hero Hero alebo OnlyFans, tak to on bude najväčší predplatiteľ.

Mišo Ukropec: Dobre, tak že aspoň jedného.

Mišo Gula: Takže, takže má vypočuté asi všetky časti a niektoré aj viackrát. Takže to je, to je ten kredit, ktorý mu za to dávam a asi to veľmi vážime. A druhá vec je, že sa ho pýtam, že či príde do podcastu, lebo ako už raz tu bol, ale má za sebou zaujímavú vec, o ktorej sa chceme baviť. Tak mu hovorím, že či príde do pod-do podcastu pokecať. On hovorí: „A vieš čo? Ja už som teraz na dôchodku. Takže akože ja som si pánom svojho času kľudne prídem.“

Mišo Ukropec: Do smrti piláva.

Mišo Gula: Tak sa budeme, budeme sa na to pýtať, či len odrbával alebo. Tomáš Barnáš.

Tomáš Barnáš: Ahojte!

Mišo Gula: Čau.

Tomáš Barnáš: Presne toto som čakal.

Mišo Gula: Over-overhead for D. Nič, nič- A nielen to, ešte chlap to mi ožiera,

Mišo Ukropec: rozumieš?

Mišo Gula: No ožeral je mňa.

Tomáš Barnáš: A ja ti pomáham.

Mišo Gula: Počúvaj, ale však dal ti aj biznis. Čo viac si praješ, že ešte sa aj zadrbo, zadarmo nadrbal?

Mišo Ukropec: Vieš jak je to so ženami. Musíš robiť drahoty, potom sa plaziť.

Tomáš Barnáš: Tak, tak.

Mišo Gula: Vitaj nazad. Je to možnože aj presne rok, čo si bol asi naposledy u nás.

Tomáš Barnáš: Asi áno. Bol som jeden z prvých piatich, nie?

Mišo Gula: To asi nie.

Mišo Ukropec: Nie.

Tomáš Barnáš: Siedmich?

Mišo Gula: Nie, to nie. Nie.

Mišo Ukropec: Viac, viac.

Mišo Gula: Dlhšie trvalo kým sme začali vyberať peniaze za to, že niekto chodí.

Tomáš Barnáš: Ako keď bolo päť až sedem follow-followerov som myslel.

Mišo Gula: Followerov. To je možné, ale ja spomínam, že to bolo rok práve kvôli tomu, že, že možnože to je aj rok dozadu, čo sa na tom veľkom projekte asi začalo robiť, nie?

Tomáš Barnáš: No to bude asi tým pádom viac rok a pol, čo som tu bol.

Mišo Gula: Hej?

Tomáš Barnáš: Hm.

Mišo Gula: Kedy sa to, sa to začalo? Ako budeme o tom rozprávať, ale máj minulého roka? No tak rok aj, aj pár mesiacov tým pádom môže byť.

Mišo Ukropec: Ja už, ja už googlím, ktorá to bola časť. To štrnástka?

Mišo Gula: Štrnástka, no tak to je už ďaleko. To je naozaj už dlho.

Tomáš Barnáš: No ale prvých desať bolo bez hostí, nie?

Mišo Gula: To asi nie.

Mišo Ukropec: Nie.

Mišo Gula: Ale dobre, dobre.

Mišo Ukropec: Štyri, päť.

Mišo Gula: No ale poďme k tomu, lebo teraz pri všetkej úcte a pri všetkom tom, že ešte veľa srandy si z teba a prdele budeme robiť. Ale, ale podaril sa ti celkom husársky kúsok a teda nielen tebe, ale celému tvojmu tímu. Tak povedz nám, čo, čo ste to pred pár týždňami odovzdali?

Tomáš Barnáš: Tak vlastne ten rok dozadu sa to začalo, keď sme mali možnosť digitalizovať Machu Picchu a celý ten projekt nebol iba o tej digitalizácii, ale práve o vytvorení nejakej immersive experience niečoho immersívneho. A išlo o virtuálnu realitu, o štyridsaťminútový film, ktorý je teraz nainštalovaný v hale päťsto metrov štvorcových a vlastne maximálne, že sto ľudí naraz sa dokáže prejsť v jednej hale a prechádzať sa po Machu Picchu, ktoré je zrekonštruované do, do minulosti a celý film je sprevádzaný s, s takým avatarom, ktorý vysvetľuje dej. Potom sú tam ľudia, ktorí vykonávajú nejakú činnosť, akú robili ľudia v tej dobe. Takže je to celý taký, že animovaný film alebo taký rozprávkový film, ktorý je podložený nejakými historickými faktami a nainštalované je to vo Washingtone päť minút od Bieleho domu. Takže-

Mišo Ukropec: Jak sa dostane slovenská firma-

Mišo Gula: Z Kežmarku.

Mišo Ukropec: Z Kežmarku, dobre, nie z Bardejova. Je to kus viacej na západ. Do Machu Picchu a do, do týchto regiónov. Prosím ťa, to nemajú oni svojich nejakých vlastných scenáristov a animátorov?

Tomáš Barnáš: Cez LinkedIn.

Mišo Gula: Určite.

Mišo Ukropec: Bullshit.

Mišo Gula: Ja si pamätám jak teraz, keď som ti povedal, že, že máš ísť na LinkedIn a ty si povedal, čo si debil, ja z Facebooku mám všetkých klientov, čo.

Mišo Ukropec: To si pamätám.

Mišo Gula: Historicky. Nie, akože to stále platí. Kultúrne dedičstvo, hrady,

Tomáš Barnáš: zámky, múzeá oni na LinkedIne nie sú. Takže tam to som aj vtedy tak delil, že vlastne tie zahraničné alebo také tie experiencie a také projekty, ktoré sa netýkajú, že čisto kultúrneho dedičstva, ktoré je inštalované pre múzeum alebo na

Mišo Gula: hrade,

Tomáš Barnáš: tak, tak títo ľudia sú aj na LinkedIne, ale akože hrady, zámky, múzeá tie stále akože si idú buď Facebook, alebo, alebo možno aj nič. To sme začali riešiť, že či nejsť úplne, že starým spôsobom posielať letáky.

Mišo Ukropec: Normálne, let poštou.

Mišo Gula: Tak, tak.

Mišo Ukropec: Vážený pán riaditeľ Historického múzea v Bratislave.

Mišo Gula: No ale dobre, však jeho otázka bola na mieste. Čím, čím je práve tvoja firma výnimočná, že, že-

Mišo Ukropec: Machu Picchu.

Mišo Gula: A nebavíme sa o Kežmarku, ale vôbec, že niekto zo Slovenska-

Tomáš Barnáš: A digitalizuje alebo povedzme, však ty to povieš, akože, spracováva celý projekt z Machu Picchu pre Washington, pre európsku firmu. A tým, že- Španielsku teda keď. My sme začínali veľmi dávno.

Mišo Ukropec: Prepáč, to nie sú Španielska, nie Francúzska?

Tomáš Barnáš: Španielska, americká.

Mišo Ukropec: Aha, okej.

Tomáš Barnáš: A tým, že my sme začínali už nejakých desať rokov dozadu s tou digitalizáciou a pozerali sme na to, že ako využiť tie dáta. Takže nielen o to, že zoskenovať niečo alebo vytvoriť kópiu, ale že ako ju využiť. A začali sme tvoriť tie aplikácie a nazbierala sa nám ako kebyže veľká databáza rôznych aplikácií, rôznych, možností, ako odprezentovať dáta. A to zaujalo vlastne aj týchto klientov, že videli, čo všetko sa dá. Čo je v tom výnimočné, že keď sme začínali, tak v tej dobe väčšina ľudí využívala skenovanie na, na technické skeny, na inšpekcie hál a to kultúrne dedičstvo alebo to vytváranie aplikácií bola, bol skôr taký niche. Akože nikto to veľmi nechcel, nikto to veľmi nerobil, lebo to nikto ani neplatil. Nikto to zaplatil. Presne. Takže tým, že ja som, počas toho vlastne bol ešte zamestnaný vo Volkswagene, aby som si vytiahol aj iný kredit ešte. Tvoje logo sme tu už spomínali, čiže zbytočne si povedal- Ale dávno, dávno.

Mišo Ukropec: Aby sa nezabudlo. Keď máte Volkswagen aktuálny, tak Tomáško vám namaľoval to logo, že vyzerá práve hentie. To

Tomáš Barnáš: namaľovať sa nezmenilo. A-

Mišo Ukropec: Vyparbil.

Tomáš Barnáš: Takže, takže výhoda vlastne bola, bola tá, že kým sme rozbiehali firmu, tak ja som vlastne pracoval niekde inde full time, takže to bol akože taký nočný rozbeh. Takže nebolo nutné za, za tie projekty na začiatku zbierať, á, peniaze, skôr kredity a nejaké zaujímavé inštalácie. Ale myslím, že veľmi veľa- Volkswagen musel vynikajúco platiť si myslím, že. Ja si myslím, že veľmi veľa firiem, ktoré začínajú, idú týmto spôsobom. Hej, že čo iné môžeš urobiť na začiatku, keď to naozaj, že málokto chce. Hej, že sme boli v tej dobe, kedy, kedy väčšina múzeí chcela fyzické inštalácie, chceli rekonštruovať všetko, čo stále chcú. Ale, ale dnes už aspoň tá doba je taká, že, á, veľmi veľa z nich si cení práve aj tie digitálne doplnky do tých inštalácií. Takže tá kombinácia toho je, je super a my sme mali šťastie vlastne, že sme sa toho držali zubami, nechtami a išli sme po tom, po tom historickom. Á, namiesto toho, aby sme vlastne skĺzli do toho, kde, kde bol lepší biznis. Takže ja si myslím, že toto tomu veľmi pomohlo. A samozrejme to, že sa mi podarilo vyskladať skvelý tím. Hej, tak ako Mišo hovoril, že bez tých ľudí by to nešlo a, a podarilo sa nám mať ľudí každého z inej oblasti. Jeden sa venoval 3D modelovaniu.

Mišo Ukropec: Z Bratislavy máte jedného.

Tomáš Barnáš: Ja som myslel z inej oblasti ako tvorby.

Mišo Gula: Ale, ale dobre, áno, aj, aj z inej oblasti Slovenska. Chceli diverzifikovať, vieš ako.

Mišo Ukropec: Mário sa presťahoval z Bratislavy do Kežmarku.

Tomáš Barnáš: Áno, áno, ale teraz Mariovi ideme urobiť radosť. Ide naspäť, áno. Dnes, dnes som bol prebrať kľúče v kancelárii a vlastne- Budete mať bratislavský office? Už máme.

Mišo Ukropec: Už máme.

Tomáš Barnáš: Už máme.

Mišo Ukropec: Kedy bude otváračka? Kedy pozývaš?

Tomáš Barnáš: To ešte doladíme. Zase tvoji chlapci tam už boli.

Mišo Ukropec: A ja som kde? Haló!

Tomáš Barnáš: Tu.

Mišo Ukropec: No však toto.

Tomáš Barnáš: Takže, takže vymysleli sme si vlastne takúto vec, že, že predsa len to nenecháme len v Kežmarku, ale ideme to trochu rozdeliť a ideme, ideme postaviť, taký plnohodnotný showroom, kde budú vlastne všetky produktové veci, ktoré máme. Tie, že jednak je to služba, ktorú ako to skenovanie, ale máme veľa tých vecí ako rôzne aplikácie a tie všetky chceme mať nainštalované na jednom mieste, aby klienti mohli si prísť pozrieť, čo by mohli do budúcna chcieť. Ale to je len preto, že v Kežmarku už nebol priestor na prenájom alebo- Tam už boli všetky sudy vybraté. Alebo reálne chcete začať fungovať Bratislava, Viedeň a obhospodarovať. Dôvodov je viacero. nazbierali sa nám už aj ľudia, ktorí sú vlastne na západe nielen na východe, takže urobiť aj im to zázemie. A chceme spolupracovať aj s univerzitou tu v Bratislave, lebo v Košiciach sa nám to už rozbieha. Takže aby sme sa venovali vlastne aj trochu vzdelávaniu, aj, aj možnostiam dávať akože študentom, prax. Takže to bol ďalší dôvod. No a posledný je letisko Viedeň a to, že, že klienti dnes chcú aj k nám chodiť a ťahať ich do Kežmarku nebolo vždy najkomfortnejšie. Ale ja viem, že aká veľká vec sa zmenila od minulého roka.

Mišo Ukropec: Počúvam ja.

Tomáš Barnáš: Ty už by si mu mal vykať. To je pán doktor totižto. To bolo až potom, pravda. To bolo až potom, no. Pán doktor umenia. Furt neviem čoho, ale to je, to je ďalší dôvod.

Mišo Ukropec: To znamená, že si čo teraz? Si, dostal si obyčajné PhD. alebo máš nie-

Tomáš Barnáš: Volá sa to, že artist doctor, to je ArtD skratka. Ekvi-ekvivalent PhD., ale je to v oblasti umenia. Pre-prečo to nemáš na LinkedIn ani na Instagrame? Ešte to nemám ani v občianskom, tak.

Mišo Ukropec: To sa do občianskeho dáva titul ešte stále?

Tomáš Barnáš: Asi hej.

Mišo Ukropec: A doteraz si bol iba čo? Magister umenia?

Tomáš Barnáš: Magister umenia, no. Teraz som magister umenia a doktor umenia v jednom.

Mišo Ukropec: Už iba doktor honoris causa ti chýba.

Tomáš Barnáš: Však preto, preto začína robiť na škole, lebo ide po tituloch. Tak povedz ešte nám, že, že ako tá, tie Košice začínajú, čo ideš robiť? No od septembra budem učiť na vysokej škole v Košiciach. Tým, že jednak mám vyštudovaný dizajn, robil som dizajn, á, ale teraz tomu, čomu sa venujem, akože nie priamo dizajn, ale tá kre-kreativita tam ostáva. A ako som už spomínal, že mojím takým veľkým cieľom je zapájať študentov do tej práce a aj Ja by som povedal, že čo mne chýbalo na univerzite bolo to, že také možnosti priameho kontaktu s nejakou praxou, lebo v tom čase, keď som tam bol, tak univerzita práve dizajn ako keby Technická univerzita určite má veľa prepojení s praxou, ale ten dizajn nemal. A tým, že mne sa to podarilo, tak rád by som to nejak tak vrátil, že snažil sa jednak pomôcť tým študentom, ak budú chcieť ísť do zahraničia v rámci nejakého dizajnu, ale aj keď budú chcieť robiť interface dizajn alebo aplikácie alebo rôzne veci, tak tak isto môžu potom aj praxovať u nás.

Mišo Gula: No v praxi je to tak, že si nechá univerzitu platiť za to, aby si tam vyhľadával talenty do svojej firmy. Vieš, takto to robia.

Mišo Ukropec: To je, to je smart.

Tomáš Barnáš: To je ten sebecký pohľad, ale.

Mišo Gula: Ktorý teba vôbec nenapadol. To len ja ako, ako bezbožník tu.

Tomáš Barnáš: Presne tak.

Mišo Gula: Vymýšľam, ako vydrbať so systémom.

Mišo Ukropec: Jak tá univerzita je k tomu naklonená?

Mišo Gula: Čomu? Tej spolupráci? Však ho podpísali.

Tomáš Barnáš: No, no akože verím, že je, lebo myslím si, že aj univerzity pozerajú na to, aby mali ľudí z praxe v svojich kruhoch a tým pádom prinášali benefit tým študentom. Takže zatiaľ to vyzerá fajn. Môžem možno ďalší rok môžem povedať viac potom, keď to, keď to rozbehneme.

Mišo Ukropec: Ja mám, teda mám iný fun fact ako na záver, ale to mi pripomína úplne teda inú vec. Ma zavolali na, do Trnavy, do Piešťan. Neviem to niekde ako západné Slovensko na nejakú univerzitu niečo porozprávať, ale predstav si, že nie pre študentov, ale pre pánov profesorov. A to bola proste asi tridsať ich tam bolo taká malá malá akcioška. A prvá sranda bola, že všetci v tej miestnosti sedeli vzadu, že nikto z tých profákov si nesadol do predného radu. Ja kukám, že kurňa, to sme jak v škole, že si vzadu. Haló, tak ako dopredu si sadnite, však aby ste videli, počuli nie? No tak zabudni. A druhá vec, čo som tam povedal, a to som sa zrazu stretol s konšpiračno týmto ako slovenským šialenstvom na univerzitnej pôde nečakane. Som tam ukazoval nejaké nejaké screeny z toho projektu pre Škodovku, čo sme vlastne vtedy mali taký akože prvý pilot rozbehnutý a hovorím no a tak akože sme radi, že Škodovka má také vizionárske myslenie a nastavenie, lebo teda je to pýcha českej ekonomiky a tak. A nejaká teta z univerzity nemecká pýcha. Kukám na ňu, či to myslí vážne a hovorím teda Škodovka definitívne nie je nemecká pýcha, ale je to česká pýcha. To je nemecká, však ich vlastnia, ich ovládajú, ich neviem čo. Hovorím, no vážená pani, neviem či docentka či čo. Áno, Škoda Auto Mladá Boleslav je síce technicky vlastnená Volkswagen Group Wolfsburg neviem čo, ale tá firma si tak ide svoje proti záujmom Volkswagenu. Tak preto ona nevie, že Enyaq čo má takú tú zelenú svietivú masku, to by vo Volkswagene v živote neprešlo, že Škodovka také niečo. Oni vojebali celú, celý Volkswagen, aby-

Mišo Gula: Tu anakonda farbu či ako sa volá?

Mišo Ukropec: Áno, neviem jak sa volá taká taká zelená svietivá maska. To vo Volkswagene nikto nevedel. To je normálne, že, že nie je konšpiračná teória. To je, že echt konšpirácia Škodovky proti Volkswagenu, lebo tí im to zatrhli, že nemôžu mať takú brutálnu vec na bondenej Škodovke, keď Volkswagen to nemá.

Mišo Gula: My sme sa o tom nebavili. Ty si nevravel, že to je nejaký tvoj kamoš?

Tomáš Barnáš: Nie, nie o tom nie. Ale ja som hovoril o tom, že ako sa to reálne kontroluje, že tie autá v rámci koncernu sa dávajú k sebe a hodnotia sa tak, aby, aby tie, tie nižšie, tie nižšie neprevyšovali tie vyššie.

Mišo Ukropec: A zrazu Škodovka vytiahne svietiacu masku a Volkswagen že čo? Hej, ale, ale hlavne, že veľký korporát všetko ovláda. Trt prd. Hej, aj tie korporáty bojujú aj interne predsa spolu medzi sebou. Ten hej, jeden závod Volkswagenu fightuje s iným závodom Volkswagenu o projekt. Však to, to sú miliardy, ktoré tam lietajú. To neni ako žiadna, žiadna sranda záležitosť. Tak preto sa pýtam, že na akademickú pôdu, lebo ja mám takúto neuveriteľnú. No mne to vyrazilo dych, lebo hovorí sa o tom, že tretina učiteľov na slovenských školách šíri konšpiračné hovadiny. Ako verím tomu, ale že na výške to na mňa vytiahne nejaká teta. Hovorím si, teraz sme v riti.

Tomáš Barnáš: To je, ja by som skôr povedal, že to je vieš o ľuďoch ako trafíš, lebo v podstate aj k tej, k tej škole alebo k tomu učeniu so-som sa dostal cez to, že my celý čas veľmi veľa školíme a to je skôr to, jak ty si povedal, že školíš alebo teda učíš učiteľov alebo učíš iných ľudí ako, ako len žiakov a tam vnímaš ten záujem. Lebo keď si niekto zaplatí alebo kúpi ten kurz. Hej, my sme teraz tiež boli dva mesiace dozadu alebo tri už v Holandsku školiť holandskú kriminálku a tam bolo, že dokopy sme mali dva týždne po cca dvanásť až pätnásť ľudí, takže nejakých tridsať ľudí v podstate najvyšších z, akože kriminalistov alebo vyšetrovateľov. A to bolo za mňa, že také milé prekvapenie, ako vidíš, ako niekto naozaj dáva pozor a teda že sa snaží a chce. A samozrejme dôležité sú kávové prestávky a také veci, aby si neporušil. Ale, ale celkovo ten proces je super a aj keď som bol na školách, tak ono sa to niekde dá lepšie, niekde menej. Záleží od toho, akých chytíš študentov. Ale hovorím, že ešte to nemám rozbehnuté.

Mišo Ukropec: To som práve vôbec nemal na mysli, lebo o študentov sa práve vôbec nebojím. Tam práve vidím tú žiarivú svetlú budúcnosť. Mňa skôr práve prekvapilo to, to univerzitné prostredie ako akademické, že s čím som sa tam stretol. Lebo aj keď sme pred niekoľkými rokmi, či bože niekoľkými, pred desiatimi, rozbiehali inštitút, tak ja som na fitke škaredo narazil. Tam som akože aj potom s nimi ako som to utielal, som povedal, že s tou školou som skončil. Hej? Že tam ako nepáchnem nič s nimi robiť, lebo to je banda debilov. Hej? A to bolo vlastne ešte pred tým, ako začali tie cirkusy, ktoré pred pár rokmi tam boli vlastne medzi Bielikovou, bože jak sa volá ten teraz, to je jedno. Hej? Takže to je proste sračka nad sračku a je to, má to byť najvychytenejšia fakulta na Slovensku. Hej? Minimálne tak sa teda prezentujú. Ja som teda škaredo tam narazil na príšerné mentálne nastavenie a potom som mal toto. Ale zase boli sme niekde v Čechách a teraz neviem, o čo to bolo v Čechách, ale z prezentácie pre študentov proste aj v Prahe, aj, aj niekde v Ostrave a tak. Všetko že perfektne, ale narazili zase napríklad oni na problém s ich manažmentom. Hej? Si príliš progresívny, si príliš hento, si príliš tamto, lebo oni si chcú žiť svoj komfortný život, kedy im doktoranti vypracovávajú ich vedecké práce a, a oni potom žnú slávu, ktorú odmákal niekto druhý. No tak znej to budeš mať lepšie.

Tomáš Barnáš: Dám vedieť v ďalšej návšteve.

Mišo Ukropec: Prosím.

Tomáš Barnáš: Ja by som možnože trošku skúsil prejsť ku, lebo my ten podcast, ako si robíme to, čo my robíme na LinkedIne je, že sa snažíme hlavne budovať náš osobný brand a tlačiť našu osobnú značku ako, ako osôb primárne a sekundárne našich firiem. Ale však my sme mali nespočet debát o tom a ja teba považujem za jedného z tých, ktorí v tomto smere razia úplne inú cestu a ty v prvom rade tlačíš brand a značku tvojej firmy a kde sa dá, tam to pretláčaš. Čiže mňa toto na tom príbehu zaujíma, že, že napriek tomu, že hovoríme, že preferovanie značky na, na sociálnych sieťach nefunguje, lebo ľudí nezaujímajú značky atď. Napriek tomu tebe sa podarilo vlastne zo Slovenska preraziť smerom do sveta. Ako ty to vnímaš? prečo taký dôraz kladieš na tú svoju firmu a na tú značku? A prečo ti to aj napriek tomu funguje? Lebo úplne by nemalo. Tak prvá vec bude asi tá, že ja sa úplne necítim komfortne v pretláčaní seba, lebo to, čo robíme ako keby že vo firme je pre mňa akože firemná záležitosť a reprezentuje to firmu a za tým stojí viacero ľudí. A vždy som to mal tak nastavené, že proste toto je môj brand, toto je tá značka a ja ako keby že niekedy by som povedal, že by som nechcel byť videný, ale chcem, aby bola videná firma. Dnes sa to otáča. Samozrejme, musím byť videný aj ja, lebo ľudia si vyžadujú aj to, že vieš, kto je za tým.

Mišo Ukropec: Však preto si si zaplatil účet.

Tomáš Barnáš: Áno. Takže toto sa trochu mení, ale vždy som to tak cielil, ako hovoríš, na firmu, na firemné veci a možno to vychádza z toho takého dizajnu, že mňa bavilo sa hrať s vecami okolo tej značky. To znamená, že ja som to tak nevnímal, že čo môžem urobiť so sebou, ale s tou značkou, že, že urobiť si takú identitu, takto dávať tie posty, aby nejak akože pekne vyzerali, aby nejak naväzovali. Teraz nemyslím, že prestrihneš tri obrázky a sú spolu, ale dávať tam nejaké detaily, čo sa neskôr úplne vytratilo, lebo som to vôbec nestíhal robiť. Ale ten začiatok bol taký, že-

Mišo Ukropec: Hlavne tie detaily si videl iba ty, nikto druhý.

Tomáš Barnáš: Ale, ale vieš čo? Všetko, čo robím, tak robím kvázi s tým, že aby som ten detail, ktorý tam chcem dať, aby som ho tam dal. A mám pocit, že to pridáva takú, jemnú výnimočnosť tomu celému. Lebo pokiaľ ty tam dáš niečo navyše, čo tam nedávajú ostatní, tak, tak vtedy začínaš byť viditeľný, aj keď je to v detaile. Proste nemusí, nemusí toho byť veľa. Ale pre mňa, keď sme začínali, bolo, bolo to, že ak si videl veľké firmy, tak sa snažili mať vždy usporiadané nejak veci a mať nejakú tú identitu. Keď si sa pozrel na malé firmy, tým to bolo väčšinou jedno a išli nejak, aby išli. Hej? A čím, čím sme boli menší, tým som sa viac snažil to držať na tom usporia-usporiadanom režime, aby to proste pôsobilo, vernejšie a aby videli ľudia, že za tým je niečo stabilné, že to nie je proste, že dnes sa cítim tak a dnes tak, ale že proste držať, držať tú vec, hej, že mať pekné vizitky, ktoré dnes skoro nikto nechce. Proste mne na tom stále záleží, hej, že proste mať pekné veci, ktoré, ktoré štandardne prehliadneš a tým, tým ako keby že ostať zapamätateľný.

Mišo Ukropec: Ja si myslím, že to je celkom praktické. ja s vizitkami frčím normálne stále a máme vizitku takú, ktorú nikto neprehliadne. A to nie je náhoda, žiadna, že biela vizitka.

Tomáš Barnáš: A ty máš moju? Či aha, nie.

Mišo Ukropec: Doteraz ináč najparádnejšia vizitka, akú som dostal bola od Francisa Alfreda. To je CEO Shoby. Má na nej, že meno a z druhej strany napísané, že Shoba Real. To je celá akože vizitka, že meno a firma z druhej strany. To je definitívne, že najdrahšia vizitka, jakú som kedy asi držal v ruke. Tipujem, že desať euro musela stáť.

Tomáš Barnáš: Ale keď to máš na tristo mrakodrapov, tak to nikto neprehliadne. Vieš, proste to, to meno.

Mišo Ukropec: Áno, ale zrazu ako máš vizitku takého chlapa. Ale máme teda, ja mám teda vizitku, že, že takú dátovú, lebo teda má to mať nejakú informačnú hodnotu a ja ešte nie som v tom garde, že tam budem proste, že Michal. Hej? To ešte na tom musím trošku popracovať.

Tomáš Barnáš: Ešte desať, dvadsať tisíc followerov a budeš tam a budeš tam.

Mišo Ukropec: Už som blízko. No a Ale tú vizitku máme preto urobenú tak špeciálne, má také zaoblené rohy a je, má taký akože iný, iný look, ako sa normálne robí, aby tí ľudia ju si ju zapamätali a nehodili ju do koša po tom, čo prídu z nejakej konferencie, lebo je im

Tomáš Barnáš: ľúto to hodiť do koša.

Mišo Ukropec: Normálne, že sprostý kalkul tam je, že nemá to byť taký ten korporátny štandard, že keď dáš sto vedľa seba, tak jediné, čo sa mení je logo a je v pravom alebo v ľavom rohu.

Tomáš Barnáš: Ja som mal ináč, prepáč, na túto tému som mal jeden LinkedInový post o, o sa to volá, že friction v marketingu, že vytvoriť pri svojom produkte niečo, čo toho človeka nie že mu urýchli niečo urobiť, ale ho naopak spomalí.

Mišo Gula: Takým typickým príkladom sú krabice od Apple, od, od telefónov alebo od počítačov a tak ďalej, že ty keď ich otváraš, tak to ide ťažko a keď ich zatváraš, tak pozeráš, jak sa to pomaličky zasúva. To je ten friction moment toho, že, že oni sú tak luxusné tie krabice, že štatisticky myslím, že sedemdesiat alebo osemdesiat percent ľudí

Tomáš Barnáš: ju nikdy nevyhodí tú krabicu. Áno, preto je pekná krabička. Hej a toto je, že normálne, že m-marketingový ťah. Dobre, že rozmýšľam tým vždy, keď si ju drbal do kýbla. On nepoužíva iPhone, vieš. Ja nepoužívam iPhone. Ja práve rozmýšľam nad tým, že ja si vlastne odkladám krabičky zo všetkého.

Mišo Gula: Takže toto pri tých vizitkách akože na podporu tej myšlienky, že áno, spôsobíš v tej hlave toho človeka niečo, čo si povie, však to škoda vyhodiť, však

Tomáš Barnáš: vieš. Ale ešte aby som sa vrátil k tomu tvojej otázke. Lebo ty sa chceš vrátiť, však to je naša podkast. No lebo ty si sa pýtal a ostalo to nezodpovedané tak, aby si neodišiel smútny. Dobre. Že, že prečo vlastne si myslím ešte, že tá firemná stránka vlastne išla alebo ten firemný profil je aj to, že, že my sme išli vždy formou knowledge sharing, že, že to nebolo predajné a že to, čo my sme ukazovali, bolo vždy skôr to, že takto to robíme alebo toto bolo za tým. A aj štatisticky, keď som sa pozeral na úspešnosť postov, tak tie, ktoré ukazovali, že finálny produkt boli oveľa slabšie ako tie, ktoré ukazovali postup a ja som to nikdy nejak neriešil do hĺbky. Na tie štatistiky som sa možno pozrel, až keď vy ste to minuli v podcaste, ale, ale tak logicky mi to vychádzalo, že, že ľudí toto chytalo a možno cez to sme sa vlastne cez komunitu ľudí, ktorí toto robia, sme sa dostávali ďalej a ďalej a to sa kombinovalo ešte aj s tými školeniami. Takže vlastne knowledge sharing online a knowledge sharing ešte aj, že sme chodili školiť kvázi konkurenciu po celom svete od začiatku a to bolo také za mňa možno akože tiež neštandardné, že chceš pomôcť tým iným a môžu ti zobrať projekt, ale vo finále ten svet je dosť veľký. Ja by som povedal, že

Mišo Ukropec: ani moc nie. Lebo kto by si objednával firmu z Kežmarku na to, aby skenoval Machu Picchu?

Tomáš Barnáš: Však nejakého lokálneho si nájdem a predsa. Ale to sa napríklad tam, my sme tam neboli. Toto jedno sme neboli akože fotiť my, že my sme dostali vlastne fotky, z ktorých sme to vytvorili, že my sme dostali tridsaťtisíc fotografií a z toho sme akože robili ďalšie procesy. Ale sú aj veci, kde sme vlastne boli skenovať niekde úplne vieš v Amerike alebo tak. Čiže sú, sú veci, ktoré ideme skenovať, ale sú aj veci, ktoré nejdeme, ale robíme to spracovanie, lebo to spracovanie je možno ešte výnimočnejšie ako ten, ten zber dát, aj keď aj to po tých rokoch máme tak vychodené, že, že keď prídu niekde naše dáta, tak sa často pýtajú ľudia, či to bolo fotené automaticky alebo proste, že či je to manuálny let. Hej, lebo je to akože nalietané krásne, takže. Ja občas dám post s

Mišo Gula: Mariom a s tým, ako on lieta, lebo to vyzerá, ako on, on trpí nejakým OCD. To proste

Tomáš Barnáš: to normálne jak robot keby robil vieš orbity. Ale nie je to naprogramovaný let, ale je to manuál. Manuálne, manuálne hej, hej. Deväťdesiat percent vecí lieta manuálne. To je zaujímavé. Uvažovali ste, že by ste Volvo v Košiciach ponúkli let lisovňou alebo niečím takýmto? Lebo to by bolo zaujímavé, nie? Na to by sme mohli posunúť potom naše kontakty cez konferenciu cez 3DICE, lebo tam sme mali vlastne firmu, ktorá robila tieto veci pre Teslu a tak, že, že my nerobíme videa kvázi akože dalo by sa, ale my nie sme tí, tí piloti, ktorí robia-

Mišo Gula: Takto, že keď fotogrametickej firme, ktorá robí skenovanie pomocou dronov, keď jej ponúkneš, že má

Tomáš Barnáš: natočiť video, tak to je urážka. Aby si tomu rozumel. Ja rozumiem, ale- Ale luxusná urážka, nie? Luxusná, ale furt urážka. To je, to je, že dáš niekomu facku, ale takou peknou rukavicou, vieš. Nič, však sa ospravedlníme a ideme ďalej v podcaste. Ja si myslím, že toto neni urážka. Nie, nie, ako nemyslím si, že sme dosť kompetentní na to, aby sme, sme toto odlietali, lebo to sa lieta dronmi, ktoré sú navigované cez okuliare a toto nerobíme. Čiže takto, prečo na to upozorňujem je, že veľmi často sa stáva, že niekto videl niekde 3D model niečoho a pozná, že, že jeho synovec má drona. Takže či mu urobí taký 3D model. No neurobí. Akože to, že fotíš s dronom svadby neznamená, že dokážeš urobiť 3D model budovy. Proste na to treba úplne iné zručnosti a- Rozumiem tej urážky, ale zase

Mišo Ukropec: keď zoberiem to, že jaká šupa bola, keď ten prvý lo-let tým dronom v Tesle bol zverejnený, to všetci na to, že- Hej, akože- Ostavili sa, zamrzli s otvorenou hubou, že toto sa dá akože natočiť? Hej a bolo to aj správne ako nastrihané, pozrýchľované miestami a také akože nebol to taký ten surový materiál, ale definitívne, že veľmi impresívne.

Tomáš Barnáš: A viem si predstaviť, že pár manažérov vo Volve

Mišo Gula: By ako upustili chlp, aby taký mali aj oni.

Tomáš Barnáš: Tu by som to premostil zase ešte na na 3DICE, ktorý plánujeme aj na budúci rok a riešili sme to práve s firmou, ktorá-

Mišo Gula: Môže Miško prísť?

Tomáš Barnáš: To uvidíme.

Mišo Gula: Cenníky partner shipov za chvíľu pôjdu vonku, takže potom si rozmyslíš, či chceš.

Tomáš Barnáš: Ale to k tomu lietanie, lietaniu tým Volvom tak akože chceli by sme, aby vlastne s SkyNamics tá firma, ktorá lietala aj aj tú Teslu, lebo tento rok tam vlastne tento rok tam boli s tým maličkým dronom, ale bohužiaľ mali inú prácu ešte piloti, takže nemohli dôjsť ich piloti, ale budúci rok by mali prísť aj piloti a budú nám lietať halu. Takže vlastne počas eventu tým, že oni môžu lietať aj miesta, kde sú ľudia, tak tak by sme vedeli mať vlastne také pekné, že real time zábery aj z eventu.

Mišo Ukropec: A na to je treba treba, že hyper super ultra špeciálne povolenia a certifikácie alebo nič? Ako to funguje?

Tomáš Barnáš: Práveže ešte menej ako keď lietaš von, lebo v interiéri-

Mišo Gula: Veľké poistenie.

Tomáš Barnáš: Tam ide o to, že pokiaľ je ten dron ľahký, oni si vyrábajú vlastné drony a on má takú gramáž, že v podstate spadá do kategórie, kde môžeš lietať aj nad ľuďmi a pokiaľ je to interiér, tak ty povolenie potrebuješ kvázi iba od od majiteľa toho miesta, lebo si vlastne v súkromnom súkromnej property a tam tam to nespadá. Napríklad na štadióne von na nejakom futbalovom zápase a tak je to oveľa horšie získať to povolenie, lebo už si v exteriéri už je to je to vlastne spadá to pod všetky tie letecké pravidlá.

Mišo Ukropec: A ten droniček je taký akože desať pätnásť centimetrov. Fakt, že maličký

Mišo Gula: maličký.

Tomáš Barnáš: No on bol úplne v dlani. Nie, to bol ja neviem koľko či mal sto gramov alebo tak úplne malinký a 4K kamera na tom.

Mišo Gula: FPV drony, ktoré sú vlastne na to, že ty máš vlastne okuliare, čiže neovládaš ten dron tak ako my bežne, že ho sleduješ to ten dron a ho ovládaš. Oni majú proste okuliare a idú len pomocou kamery z toho dronu. Hej, to je ten rozdiel a oni sú väčšinou tie profi firmy si to vyrábajú sami si tam robia pomocou 3D tlače rôzne komponenty atď. Podľa toho čo potrebujú. Oni sú veľmi ľahučké, bez nejakých zbytočných zvláštnych obalov. Neviem čoho. Väčšinou to je proste konštrukcia, motáček, kamera.

Tomáš Barnáš: Päť minútová baterka hej? No ja myslím, že dvanásť alebo pätnásť hovoril. Nie som si istý tak nejak.

Mišo Ukropec: Ale že chvíľočku to iba vydrží lietať.

Tomáš Barnáš: Väčšina tých malých dronov je len tak, ale to ti stačí, lebo ty nazbieráš tie zábery, čo potrebuješ a potom vymeníš baterku a ideš znovu.

Mišo Ukropec: Jasné. No okej, okej, ja som myslel, že to je taký akože väčší. Nemyslel som, že taký ten metrový

Mišo Gula: hej, ale-

Tomáš Barnáš: No štandardne tie komerčné, ktoré si kúpiš, tak oni sú ja neviem. Myslím, že sú pod dvestopäťdesiat gramov, ale je to také koľko pätnásť centimetrov určite bude mať, ale toto bolo päť.

Mišo Gula: Aké sú ďalšie ambície, keď sa ti po roku aj niečo podarilo odovzdať taký veľký projekt a teda povedzme aj že že veľmi úspešne hej, tak môžeš trošku akože povedať, že také pochvaly si dostal a tak, lebo-

Tomáš Barnáš: No áno, bolo to úspešne odovzdané, čo vždy poteší, keď odovzdávaš aj software, lebo my sme neriešili iba vlastne tú vizuálnu stránku, ale aj to, aby tá synchronizácia fungovala, aby tam naozaj mohlo byť tých sto ľudí, aby sa nezrazili, keď keď sa prechádzajú vlastne aby-

Mišo Gula: Oni sa vidia?

Tomáš Barnáš: Oni vidia svojich avatarov kvázi. Takže ty máš tak, že v skupinke, v ktorej ideš napríklad štyria až šiesti alebo teda jeden až šesť ľudí si napíšu svoje mená a ty vidíš nad avatarom aj meno, takže vieš, na koho sa pozeráš a potom ostatných ľudí vidíš už iba ako takých duchov, keď sú plus mínus dva metre od teba, aby si sa s nimi nezrazil.

Mišo Gula: Okej.

Tomáš Barnáš: Takže je to celé také guided tour. Proste ťa to sprevádza po nejakej mape, aby si konkrétne vlastne dokázal prejsť všetky miesta, aby si využil celú halu, že sa potom prejdeš a samozrejme musíš trafiť východ. A dôležité je, aby sa tí ľudia nekřížili, aby sa im neprepájali cesty, aby sa nezrazili vlastne. Takže je to celé taká akože logistika, ako keby si vo fabrike riešil to, ako má vysokozdvižný vozík chodiť, aby aby vlastne sa nekrížil s niečím iným.

Mišo Gula: Ten klient, pre ktorého ste to robili, to nie je jeho prvý projekt.

Tomáš Barnáš: Nie, nie, nie oni v podstate akože prvý od nuly, lebo oni prevádzkujú takéto VR experiencie, ale aj rôzne iné veci a mali už niekoľko, možno do desať filmov od od dvoch alebo troch iných firiem. A potom, keď vlastne si to pozreli, tak ohodnotené to bolo, že je to, poviem to doslovne, že minimálne také dobré ako to najlepšie, čo mali, ale zábavnejšie a s lepším dejom. Takže asi to môžem preložiť, že že je to najlepšie, čo majú.

Mišo Gula: Bude ďalší deal?

Tomáš Barnáš: Verím, že áno, lebo pracujeme vlastne teraz už na nejakej príprave na ďalší projekt a tých filmov vlastne by sa mohlo robiť viacej, ale to ide vlastne od filmu k filmu, takže.

Mišo Gula: Môžeš prezradiť, o čom bude ten ďalší, ak bude? Alebo je to veľmi tajné?

Tomáš Barnáš: Ešte nie. Ešte keď sa to celé akože potom podpíše, pripraví, tak potom áno.

Mišo Gula: No ale to je jedna vec, že prišla akože že skvelý feedback od od samotného klienta. Ale je to koľko už mesiac to je alebo šesť týždňov? Koľko to je v prevádzke?

Tomáš Barnáš: Asi hej, šesť týždňov vlastne.

Mišo Gula: No a že má to aj skvelé Google hodnotenie, nie? Že od už reálne návštevníkov.

Tomáš Barnáš: Áno, áno, áno, má to, má to veľmi dobré Google hodnotenie. Sme niekde okolo štyri osem z piatich a v podstate tie negatívne feedbacky, ktoré chodili, neboli na content, ale skôr na to, že keď je tam veľa ľudí, nemajú si kde sadnúť a také akože veci ohľadne ohľadne toho miesta. Takže-

Mišo Gula: Čiže nič, čo by súviselo ako keby s tou dodávkou, čo samaš akože robil.

Tomáš Barnáš: Ale ako som hovoril, že nebola tá dodávka alebo ten projekt nebol iba o tom obsahu, ale aj o tom softvéri. A vlastne novovyvinutý softvér na túto synchronizáciu nám vlastne beží od od prvého dňa viac menej bez problémov na plné kapacity ľudí a tak. Takže takže je to je to super. Sme radi, že to takto dopadlo.

Mišo Ukropec: No sranda, že moji chlapci to videli prvýkrát kedy?

Mišo Gula: Minulý týždeň.

Tomáš Barnáš: V Kežmarku. Keď sme, keď sme robili vlastne taký, že promo pre ľudí, ktorí na tom robili, lebo dohromady na tom robilo dvadsaťpäť ľudí, možno až až tridsať v niektorých niektorých dňoch. Takže bol to ozaj veľký projekt. Na nás to bolo akože tiež akože extrémne, že bolo treba vyspájať viacero ľudí, ako sme pôvodne plánovali, ale všetko to sadlo perfektne a hovorím, že to, že sme tam to odovzdali a bolo to bez chýb a bez problémov je úplne že super.

Mišo Gula: Čo bol najväčší pain in the ass. Akože čo máš pocit, že z celého toho projektu ti najviac života ukrojilo?

Tomáš Barnáš: Asi ten projekt. Nie, nemám, nemám takú úplne že konkrétnu vec, lebo ono to vždy začína postupne, hej, že ty robíš tú fotogrametriu a teraz je tam tridsaťtisíc fotiek a niekedy ti vychádzajú nejaké chyby v softvéri, ktoré ti nechcú niečo spracovať. Naťiahne sa ti to zrazu o dva tri týždne a už vlastne na začiatku vieš, že sa všetko nestíha akoby malo. Á, ale tak akože celkovo najzložitejšia vec na tom projekte bolo to, že že on beží na VR headsete na vlastne okuliaroch, ktoré nie sú streamované a nie sú spojené s počítačom, takže všetko je iba na nich. To znamená, že je to Android aplikácia, takže niečo ako na telefóne.

Mišo Ukropec: Máš malý výkon vlastne.

Tomáš Barnáš: Extrémne malý výkon, extrémne malý výkon, malý objem a ten ten projekt alebo to miesto to Machu Picchu je vlastne obrovské. A teraz keď sa tým chceš prejsť, tak ty potrebuješ, že milióny polygónov, ktoré tie okuliare štandardne akože neunesú.

Mišo Gula: Čiže máš obrovské množstvo vstupných dát, ktoré potrebuješ dostať do veľmi malého objemu-

Tomáš Barnáš: Presne.

Mišo Gula: S veľmi malým výkonom.

Tomáš Barnáš: Tak.

Mišo Gula: A ideálne dosiahnuť to, aby to stále vyzeralo po prdeli.

Tomáš Barnáš: Ideálne, aby to bolo tak ako na počítači. Ale nie, to sa samozrejme nedá, ale ale tým, že vlastne klient tomu rozumie, tak tam sú tie nejaké akože hranice, že čo sa dá dosiahnuť a čo sa už nedá, lebo niektoré efekty tam nejdú. Nejdú tam proste štandardne veci, na ktoré sme naučení, že že keď máš pohár, tak máš proste pekný odraz a všetko tam funguje tak ako v tom svete. Tam sa vlastne bavíme o bakeovaných textúrach, o svetlách, že že nevieme tam úplne len tak zmeniť z dňa noc, ale keď je tam vlastne v jednej scéne deň a v druhej scéne noc, tak je to vlastne všetko nanovo urobené. Všetky textúry sú nové. Nie je to, že niekto stiahol intenzitu svetla.

Mišo Gula: Áno.

Tomáš Barnáš: Takže tam je vlastne pätnásť samostatných levelov, ktoré boli samostatne vytvárané presne na atmosféru, ktoré majú. Takže to je tá zložitosť toho, že ak môžeš urobiť jeden projekt a máš super výkonný počítač, tak vlastne v každej scéne iba zapneš inú žiarovku a máš to kvázi hotové. Hej, že možno by to bolo o sedemdesiat percent rýchlejšie, keby to bolo na počítači ako rýchlejšie urobené. Takže tam je najväčší challenge. Najväčšia výzva bolo dostať to všetko, čo sme chceli a v takej kvalite, ako sme chceli do toho maličkého headsetu.

Mišo Gula: Čo sa musí zmeniť na hardvéri, aby aby tieto tento bottleneck ako keby že že aby sa odstránil a aby si vedel proste fakt tú najväčšiu kvalitu do toho pchať.

Tomáš Barnáš: Keby to malo byť stále, že len headset only, tak sa bavíme o tom, že by musela byť grafická karta tak maličká, aby vošla do toho headsetu. Hej, že nejaké RTX karty, ktoré ktoré podporujú-

Mišo Gula: Tri kilá dneska vážia.

Tomáš Barnáš: Presne oni sú akože obrovské, že to nemáš. To si si musel zobrať fúriček za sebou a ťahať ju. Ale toto si nemyslím, že sa tak skoro stane, aby sme vlastne ten výkon dostali do okuliarov, ale skôr možno, že sa zlepší to streamovanie, hej, lebo dnes tam je limit na to, že do jednej haly dostaneš možno pätnásť okuliarov, akože pätnásť počítačov môžu streamovať na pätnásť okuliarov a potom už vlastne WiFi nebude mať dostatok voľných kanálov na to, aby ti prestreamovalo ten obraz, ktorý chceš. Takže by si musel znižovať kvalitu a možno sa dostaneš vlastne vo finále na to, že streamuješ síce z počítačov, ale tá kvalita musí byť tak znížená, aby vôbec ten tok dát stíhal, že sa dostaneš na to isté ako na-

Mišo Gula: Alebo tam bude len pätnásť ľudí, ale lístok nebude stáť tridsaťdeväť eur, ale.

Tomáš Barnáš: Hej, to už sú také, že biznis stratégie potom za tým, lebo ty by si mohol urobiť, že nedáš päťsto metrov štvorcových, ale dáš stopäťdesiat. Vtlačíš tam tri paralelne, nejak to podelíš, ale stále to sú veci, že to ako nastavíš ten biznis model. Hej, že tu je to tak, že tam potrebujú dostať za hodinu sto ľudí, čo sa nám vlastne podarilo a a musíš reš-rešpektovať aj ten hardvér v nejakom bode.

Mišo Gula: Vieš si predstaviť, že by niečo také mohlo existovať v Bratislave, že ten biznis model, že by mal šancu na úspech, akože aj v trochu menšom meste?

Tomáš Barnáš: Mal asi v menšom merítku, hej, že nepotrebuješ tým pádom počítať na kapacitu na na sto ľudí môžeš ísť s menšou halou, menej ľudí a nastaviť to trochu ako keby že jednoduchšie na to miesto. Znížiš nájom, znížiš všetko potrebné na tú halu a mohlo by.

Mišo Gula: Akurát ten vstupný budget veľmi neznížiš. Čo sa týka akože výroby samotného kontentu.

Tomáš Barnáš: Nie, ale keď by si počítal s tým, že už to máš a teraz to ideš akože posúvať na ďalšie haly, lebo cieľom toho nie je vlastne ten film nechať iba vo Washingtone, ale dostať ho do dvadsať, tridsať, päťdesiat miest po svete. Tak tam už by si vedel pracovať aj s tým, že ísť aj do miest, kde možno to nie je až také výnosné. Druhá stránka veci je, že či to budeš robiť biznisovo, hej, že keď môžeš ísť do Viedne, prečo pôjdeš do Bratislavy?

Mišo Ukropec: Ten tá hala je čo? To štyri steny, podlaha a čau alebo?

Tomáš Barnáš: To by sme strašne chceli. Ale, ale väčšinou je to hala, aká ti vyjde. Takže toto bol že šialený tvar poorezávané z každej strany. Bol to, bolo také, že nepravidelné elko s ôsmimi stĺpmi v strede, ktoré ti zavadzajú v chodení, takže-

Mišo Ukropec: Že to nebola akože pekná hala taká. No lebo päťsto metrov štvorcových je dvadsať krát dvadsaťpäť metrov.

Tomáš Barnáš: No hej, len to bolo super.

Mišo Gula: Keď chcú, aby tam chodili ľudia, tak to musí byť na ľahko prístupnom mieste, kde sú turisti. Kopec ľudí asi nie?

Tomáš Barnáš: Toto miesto je dobre, ja som to nazval hala, ale to je kvázi v centre Washingtonu miest, budova alebo teda priestor, ktorý inak je využívaný ako obchody alebo susedia majú vlastne, že tam je obchod. Takže máš tam s oblečením obchod alebo štandardný proste taký retailový priestor.

Mišo Ukropec: Aha.

Tomáš Barnáš: No a ten potom ako je naformovaný v tej budove, tak tak to dokážeš tam namapovať, ale o to presnejšie musí byť to mapovanie, aby sa nestalo tým ľuďom, že narazia do stĺpa. Takže ty musíš vlastne zabezpečiť to, že nielenže oni vidia toho človeka, ktorý je s nimi, ale oni vedia, kde je stena a zároveň nemôžeš ich tam nechať natvrdo, lebo by zavadzali v obraze, v tom obsahu. Takže oni sú tam ako taký, taká sieť, taká mreža červená. Keď sa dostaneš dostatočne blízko k stene pol metra, tak sa ti začne zobrazovať to, že, že pozor, je tam stena a veľa ľudí si to potom skúša, že či tam naozaj je. Takže je dôležité, aby to, aby to sedelo.

Mišo Gula: Je, ale urobíš také prekvapko, že je až o dvadsať centimetrov. Čiže ten človek si myslí, že môže a pff.

Mišo Ukropec: Vieš čo? Toto funguje skôr dosť spoľahlivo, keď sú aj nejaké-

Tomáš Barnáš: Áno, ale zase sa dostávame k tomu skenovaniu, že my sme tým, že s, nejak ako keby sme nepočítali s tým, že musíme to ísť skenovať dopredu alebo ani nebola tá debata, tak sme dostali klasické podklady, výkresy od, od budovy s tým, že to zamerali laserovým metrom, ale to, že steny boli z uhla-

Mišo Gula: Si sa ma mohol opýtať, či sa dá na to spoľahnúť.

Tomáš Barnáš: Ja som mal taký tušák, že, že to asi úplne nepôjde, lebo stále mám aj to tvoje video všade kde porovnávaš sken a, a vlastne technické výkresy. Ale nebol tam priestor na to, aby sme teraz leteli do Washingtonu a naskenovali si to. Takže sme počítali s tým, že keď budeme na mieste, tak si to doriešime. Ale stalo sa to, že oni to aj dobre zamerali, ale tým, že steny neboli na seba že deväťdesiat stupňov, ale proste mali nejakú odchýlku, tak zrazu ty meriaš od steny, ktorú považuješ za rovnú nejaký stĺp, ktorý je tridsať metrov ďalej, ale ten, tá stena mala odchýlku, že meter, tak stĺp je úplne mimo. A potom sme sa tak pozerali a bolo to celkom, že keby sme to nechali tak, tak si môže niekto aj ublížiť.

Mišo Gula: Ten problém je to, že ty navyše potrebuješ, aby tá stena, na ktorú ty pozeráš, aby ti, aby ti sedela rádovo na centimetre, hej, že, lebo akonáhle je tam nejaký drift, nejaké vybočenie, tak proste zrazu budeš mať debilný pocit v tých okuliaroch, že to, čo robíš, nesedí s tým, na čo pozeráš ako keby hej a tam mozoček ti začne akože-

Mišo Ukropec: Toto vieš, lebo to je veľké, hej? A teraz jak ja sa vlastne pohybujem v tom, v tom dvadsať krát dvadsaťpäť elkovom čudnom priestore.

Tomáš Barnáš: Bolo štyridsať krát dvadsať zhruba, ale hovorím, že také orezaný, orezaný tvar. Takže skôr taká dlhá chodba. Ale ty chodíš vlastne tak, ako ťa v okuliaroch sprevádza ten tvoj sprievodca a zároveň tam je celý ten mapovací systém, že ukazuje ti, na začiatku ti to vysvetlí pravidlá, čo máš robiť, že ukážem ti, na zemi sa ti ukážu čiary, kam máš ísť. Potom sa ti ukáže štvorec, kde máš dôjsť a tak by si vlastne mal nasledovať ten dej a vtedy, vtedy to celé stíhaš. Ak zaostávaš za skupinou veľmi, tak ono v nejakom momente ti to vypne do takého priestoru, takej akože nočnej scény, ktorá ti iba povie, že máš pridať. Hej, takže ti vypne vlastne ten zaujímavý obsah, aby si sa tam nezdržiaval, lebo keby si sa zdržiaval, tak vlastne zavadziaš tým ďalším skupinám.

Mišo Ukropec: Okej a sú tam aj také nejaké skoky v tom priestore?

Tomáš Barnáš: Skoky v zmysle, že ťa presunie niekde inde?

Mišo Ukropec: Áno.

Tomáš Barnáš: No celé to Machu Picchu by si neprešiel s päťsto metrami štvorcovými. Takže tam boli, my sme si zadefinovali priestory, že v ktorých chceme byť, ktoré sú najzaujímavejšie a vždy si mal nejaký na konci buď teleport, že si vlastne niekde prišiel a ono ťa to preplo do inej scény nejakým prechodom, alebo tam boli také platformy, ktoré ťa zobrali a preletel si, že si mal ešte nejaký výhľad a tak sa to kombinovalo.

Mišo Ukropec: Jak ľudia dávajú tieto prechody, lebo my sme s tým, keď sme, keď sme my riešili VR-ko v Twinse, tak mali sme s tým celkom problémy, že ľuďom z toho bolo zle a tak.

Tomáš Barnáš: Je tam niekoľko pravidiel, ktoré keď dodržíš, tak je to zvládnuteľné. Samozrejme, sú ľudia, ktorí sú citliví na motion sickness a proste takéto veci, tak u nich sa môže stať, že im môže prísť v niektorých momentoch zle, ale preto sa optimalizuje tá scéna veľmi dlho a testuje. Ty pokiaľ chodíš a tvoje telo robí to isté vo virtuálnej realite čo v realite, tak ti nebýva zle, hej, lebo tá hlava aj telo cíti, že sa deje to isté. Pokiaľ sa zastavíš a máš tú platformu, ktorá s tebou letí, tak tam sú pravidlá, že ako rýchlo by mala ísť alebo teda ako pomaly by mala ísť vzhľadom na vzdialenosť od zeme, aby si to nevnímal. To je niečo ako keď si v aute a pozeráš sa do telefónu a popri tebe sa hýbe krajina okolo, tak vtedy ti môže začať byť zle. Takže musíš dodržať nejaké pravidlá, nejakú rýchlosť, nejaký frame rate tých okuliarov, aby ti to blikalo v takej frekvencii, aby ti z toho nebolo zle. Takže keď všetko dodržíš Tak by si to mal zvládnuť aj presunúť ľudí bez toho, aby im bolo zle, čo si myslím, že sa nám podarilo dosť dobre. Ale tam je ďalší faktor, že ty potrebuješ mať v tej hale dostatočne veľa takých trackovacích bodov. Takže my sme celú tú halu ako keby kvázi vytapetovali so vzormi navrhnutými extra pre to, aby sa neopakovali, aby boli, aby dokázali dobre držať ten, ten virtuálny dej. A keď toto všetko splníš, tak tak to stojí celkom stabilne. My keď sme robili tie testy v Kežmarku, kde sme dávali, čiže teraz to ide vo Washingtone a v Kežmarku.

Mišo Ukropec: Bardejov kedy pribudne?

Tomáš Barnáš: Ďalší, ďalší týždeň.

Mišo Gula: Keď som zarezonoval Kežmarku, tak možno aj vo Washingtone.

Tomáš Barnáš: No a tam sme mali vlastne len taký testovací set, kde sme dali nejakých dvanásť targetov, ktoré mali ako keby držať to VR-ko pevne, ale tam sa stávalo to, že, že to nie je také stopercentne stabilné. Čiže keď to zle nastavíš, skôr môže byť ľuďom zle, ako keď si dáš pozor na všetko.

Mišo Gula: A ešte sa nemôže stať, že keď sú len tak voľne položené tie targety, tak- Deti beľajú. Áno, áno.

Mišo Ukropec: Zhodiť.

Tomáš Barnáš: Nemenované.

Mišo Ukropec: Gulovské.

Tomáš Barnáš: Áno, áno.

Mišo Ukropec: Som si to myslel.

Tomáš Barnáš: Môžeš vidieť, čo sa stane, keď sa dve deti zrazia. Vieš.

Mišo Gula: Alebo jedno dieťa sa rozhodne, že nebude chodiť v tých žltých rámčekoch-

Tomáš Barnáš: Ale všade ide.

Mišo Gula: Vrbene druhé.

Mišo Ukropec: Nahral si pustinku zo stenou?

Tomáš Barnáš: Nie, boli tam markery.

Mišo Gula: Nie, len s materialom. Také na florbal vieš čo sa používajú. Ja by som ešte sa rád opýtal na nejaké ambície, lebo však my sa Tomáš poznáme dlhé roky a strašne veľa tém sme mali aj o biznise, o nejakej škálo-škálovateľnosti biznisu, o nejakých exitoch a tak ďalej. A v mnohých tých témach sa my dvaja úplne ne-nezhodneme, hej, že máme trochu iné názory na to, ako budovať ten biznis. Ale dneska to nie je o mne, dneska to je o tebe. Čiže mňa by zaujímali tie tvoje ambície, že ako to vidíš, lebo je evidentné, že z toho, ako tá firma funguje, sa snaží byť skôr butikovou firmou ako nejakým šialeným škálovateľným startupom. Ako ty vidíš tú budúcnosť tej, tej firmy a vlastne aj seba tým pádom?

Tomáš Barnáš: Ono to sedí tak, ako si povedal, že pre mňa nikdy nebol, nebola priorita tá nejaká akože škálovateľnosť alebo mať proste produkty, ktoré dookola predávaš. Ale tým, čo sme za tie roky vyvinuli, sa dostávame pomaličky aj do toho, že tie produkty sú. Hej, pretože teraz celý ten systém, systém, ktorý máme, je produkt, ktorý vieš vlastne uplatniť hocikde. To, že ten obsah tam urobíš, je super, je extra, ale máš ten produkt. Čiže ten obsah môžeme robiť my, môže robiť niekto iný. A to isté vlastne máme teraz s viacerými aplikáciami pre hrady a zámky, a to chceme aj vlastne posilniť ešte v ďalších rokoch, a preto vlastne plánujeme aj ten showroom, kde chceme tie veci vlastne všetky vystaviť. A teraz už pôjde iba o to, že ty si pozrieš, že áno, chcel by som 3D tlačený model s videoprojekciou na, na ňom a my máme ten systém, ktorý to vlastne robí, ktorý to prevádza a teraz ide o to, že bude to hrad, bude to kopec, bude to neviem čo, ktorý bude treba naskenovať, vymodelovať, ktorý môžeme robiť my, nemusíme robiť my, ale väčšinou akože teraz je to tak, že sa snažíme brať aj získavať projekty, ktoré nám dávajú taký ten komplexný balíček, že nevolá nás niekto poď mi iba naskenovať to, ale že chcel by som vyriešiť môj priestor. U nás to vyzerá takto a potrebujeme tam niečím zaujať návštevníkov. A čo by si tam teraz dal? Takže vždy je tam to poradenstvo, to servisové, to, že niečo tam musíš nasetupovať, ale určite už dnes máme balíček produktov, ktoré vieme škálovať a ktoré vieme kvázi predávať nanovo. Takže ten cieľ do tej škálova-škálovateľnosti tam je možno nie taký extrémny, ako by si ty vnímal ako keby že-

Mišo Gula: Ale ty neodpovedal na moju otázku, lebo to len hovoríš, že akože myslíš aj na to. Ale mňa naozaj zaujíma to, že, že kam tú firmu s tým základom, ktorý máš urobený skvelý projekt za sebou alebo teda už viacero projektov akože veľkých za sebou, že, že čo si predstavuješ, že kde o päť rokov tá firma čo bude robiť?

Tomáš Barnáš: Teraz-

Mišo Gula: Na pohovor si. Áno, áno.

Tomáš Barnáš: Presne to, čo robí teraz. Nepozerám na to, aby sme teraz našli niekoho, kto to celé kúpi a proste budeme robiť pod niekým. Iba zopakujem to, čo som povedal, že tým, že veci, ktoré si pripravujeme, sú jednoznačne na to, že chcem postaviť tú firmu tak, aby, aby sme mali produkty, aby sme mali databázu contentu a aby si tí ľudia alebo teda klienti mohli u nás vyskladať to, čo chcú a povedzme to mali, že veľmi rýchlo. Lebo dnes je to o tom, že niekto si niečo objedná a ty to musíš urobiť. Musíš to zrealizovať, musíš upraviť ten softvér, ale proste cieľ je nastaviť všetky tie balíčky tak, aby boli hotové a proste prídu si klienti vybrať, čo potrebujú digitálny obsah a o pár týždňov môžeme inštalovať. Takže zjednodušiť tie procesy, nastaviť to tak, aby to naozaj išlo, dať tým ľuďom možnosť sa pozrieť a jednoducho si vybrať. A to je, to je cieľ. Takže postaviť to áno na škálovateľnosť, zjednodušiť procesy a to je taká vízia na tých, na tých ďalších päť rokov pre mňa.

Mišo Ukropec: Fun factíček?

Tomáš Barnáš: Začnite.

Mišo Ukropec: Nebuď taký suchár.

Mišo Gula: On neznáša rozprávať o-

Mišo Ukropec: O sebe.

Mišo Gula: O sebe, o číslach, o-

Mišo Ukropec: Prezentovať sa.

Tomáš Barnáš: Klientoch.

Mišo Ukropec: No ja neviem. Nie som si úplne istý, lebo mne sa zdá, že som to niekde spomínal, ale neviem či ako fun fact, že mali sme raz dodávku do Argentíny a sranda, že máme teda momentálne najviac projektov, že Argentína, Brazília, India a Blízky východ, že dostali sme teraz parádnu objednávku akože v Čechách super Ale najviac je toho, že preto, že rozvojové krajiny. Zaujímavé, že tieto digitalizácie idú a tie bohaté regióny, tie stále majú procurementy a komisie a všetkých tých darmožrádčov, čo nič nerobia, iba hovoria, čo sa nedá. No a že keď chceš dodať niečo do Argentíny, ako teraz je to asi lepšie, toto je takže rok a niečo dozadu, tak bol to obrovský problém, pretože teda krajina na kolenách, brutálna korupcia. Každý ťa chce ošklbať súkromne. Republika ťa chce nejako ošklbať, keď sa chceš, keď tam chceš dostať, tu išlo o nejaký hardware, čo sme tam potrebovali dodať tak, tak keď nezaplatíš proste colníkom adekvátne, tak to tam rok bude kysnúť na colnici niekde, kým sa teda už fakt to nechcem, to nechcem obchádzať, tak to teda preclia a pošlú ti účet a tak. Takže proste ten normálne ten generálny dodávateľ toho projektu, ktorý to tam ako deliveroval fyzicky to naše riešenie, tak normálne nakontrahovali proste nejakú rybársku loď, tam to proste hodili pod nejaké ryby a a a prepaš-prepašovali tablety, bikiny a proste normálny hardware za v hodnote ja neviem päťtisíc euro. Hej, že žiadna teraz neviem jaká zázračná neviem čo, tak pašovali proste hardware, aby sa ten projekt dal dodať, lebo keby nie, tak by ešte stále nebežal, lebo by kysol hardware na, na vratni, nie na vratnici, na colnici. Neuveriteľné.

Mišo Gula: No môj fun fact bude skôr také, také že poznanie. A napriek tomu, že by som si chcel zase trošku usierať Tomáša, tak nebudem môcť a bude to skôr na, na, na pochvalu, lebo ja som dlhé roky žil, súviselo to s nejakými predchádzajúcimi skúsenosťami a tak ďalej, ale dlhé roky som žil v, v myšlienke, že, že v princípe, že neznášam ľudí, čo sa týka nejakože kontaktu, ale, ale v zmysle, že zamestnávania ľudí, lebo s ľuďmi je stále starosť. Hej, a to zas asi mi väčšina ľudí potvrdí, že furt to tak je, že proste s ľuďmi je vždycky nejaká starosť a chcel som-

Mišo Ukropec: Lebo ty vieš, so mnou nie sú problémy.

Mišo Gula: Hej, však s tebou mám len podcast, tak viem. A vlastne minulý týždeň, keď sme boli na, na tej skúšobnej ukážke vlastne v Kežmarku a videl som tam celú tú partiu ľudí, ktorí sa okolo toho, že, že projektu stretli a tak ďalej. Tak normálne som mal také, také akože, že si hovorím, že, že sakra, jaká dobrá partia, že tam vznikla, že naozaj Tomášovi akože veľký kredit teraz dávam, že sa mu podarilo nielen po tej technickej stránke, že to akože delivernúť, ale že vôbec, že tí ľudia, ktorí tam boli, že, že akože úplne, že normálne skvelá atmosféra z toho sršala, vrátane tvojich ľudí. Hej? Čiže nechcel som ich nijak vyškrtnúť.

Mišo Ukropec: Vieš čo? To som si ani nemyslel, že by si si to trúfol.

Mišo Gula: Vydržali, vydržali až do konca. Čiže, čiže naozaj sa-

Mišo Ukropec: Pochopiteľne zaplatil všetky faktúry.

Mišo Gula: Naozaj, naozaj sa podarilo mu dať dokopy akože skvelých ľudí, a to si tak človek až povie, že, že to akože-

Mišo Ukropec: Nie sú všetci kreténi.

Mišo Gula: Nie sú všetci kreténi a môže byť zaujímavé byť súčasťou nejakého takého bloku. Takže chcel som dať kredit akože Tomášovi za to, že, že naozaj.

Mišo Ukropec: Ďakujem. Ja akože v tomto môžem tiež iba povedať, že mňa to strašne baví a keď vidíš, že tých ľudí to baví a že chcú

Tomáš Barnáš: robiť to, čo robia, tak to je úplne super. Hej, že to bolo jak s tými či študenti a toto, že, že kto aký má záujem a ako sa k tomu postaví, tak, tak takto celé potom beží. A naozaj sa nám to tak vyskladalo, že všetci ľudia, ktorí v tom boli zapojení, tak boli úplne, že, že nadšení do toho, čo sa, čo sa robilo, a preto asi aj ten výsledok je taký, aký,

Mišo Ukropec: aký je. Ja by som možno ešte teda na môj fun fact alebo teda fakt, lebo ešte chcel by som sa vrátiť ešte raz k 3 Days. Neviem, či vy ste to hovorili, ale že my sme sa vlastne rozhodli, že ideme urobiť niečo nové kvázi. Hej, obidvaja chodíme často na konferencie a mali sme takú predstavu, že ako to urobiť možno trochu inak, ako to urobiť po svojom, ako tam dostať ľudí. A ten moment toho, keď sa to naozaj dialo, ten, ten prvý deň toho eventu, kedy sme nevedeli, že koľko ľudí príde. Vedeli sme proste, že máme tristo päťdesiat lístkov v obehu. A teraz čakáš, že všet-všetci, ktorí sa venujú eventom, tak napovedali, keď máte tristo päťdesiat, tak dvesto ľudí príde. Vieš. A osem hodín ráno tristo dvadsať ľudí zaregistrovaných. Tak pre mňa to bolo úplne, že ja som ešte lietal všade, lebo my sme prišli na to, že toto nám chýba, toto nám chýba. Vieš, tak ako sme riešili veci a potom vojdeš do tej haly, ktorú si vlastne pripravoval, nafulovaná a

Tomáš Barnáš: úplne, že to predčilo naše očakávania. Takže ja by som to len možno zakončil tým, že sa extrémne teším na ďalší rok a že sa nám podarilo také niečo tiež dať dokopy,

Mišo Ukropec: popritom, kedy my sme dokončovali ten mega veľký projekt. Takže pre mňa to bolo, že najťažšie obdobie v živote, ale obidve tie veci v priebehu jedného mesiaca ako keby že, že dopadli nad očakávanie. Myslím si, že na 3 Days môžete byť vážne, vážne hrdí, lebo teda fakt som konferencie videl, že mrte a tá v tom Porte, čo som spomínal pár časti dozadu, tak tá bola, že super ultra. Ale vaša by som povedal, že ju ešte možno prekonala napriek tomu teda, že tam aj budgetovo aj rozmerne hento bolo teda, že o sto percent viacej a aj ten celý side bol akože väčší a, a všetko bolo, že väčšie, ale že fakt, že svetová kvalita. A dokonca som teda reálne použil aj v Rijáde, aj v Dubaji, keď som hosťoval tie posledné konferencie, tú fintu, že tak a teraz sa všetci postavte. Počúvaj, ty normálne, že prečo? Hovorím áno, áno, vy, vy aj ty, aj ty, aj ty. Všetci sa prosím vás postavte. Oni teraz, že fakt sa máme postaviť? Hovorím áno! Tak sa normálne postavili. Hovorím tak teraz drápnite nie kolegu, ale toho, čo nepoznáte, čo je najbližšie pri vás. Vymeňte si vizitky, máte päť minút. Bam. Položil som mikrofón. Počúvaj normálne to, že tak brutálne to fungovalo. Tí boli takí šťastní. Potom to samozrejme tak jak v Prahe nešlo zastaviť. Hej, lebo tí sa pustili akože do reči. Ale toto bol, toto som si odniesol a toto odteraz budem robiť, že vždycky to bolo, že šupa.

Mišo Gula: To si mal na tých profesorov vyskúšať, tí by ťa vyfakovali. Postavte sa a poďte dopredu.

Mišo Ukropec: Že sa oni poznajú všetci. No takže to veľmi, veľmi interesantné. No dobre Tomáško, tak díky, že si prišiel.

Tomáš Barnáš: Ďakujem za pozvanie zase. Ďakujem.

Mišo Ukropec: Účet je na ceste.

Mišo Gula: Teším sa. Nech sa darí.

Mišo Ukropec: Drž sa. Čaute.

Mišo Gula: Čaute, čaute.

Zdieľať:LinkedInFacebook