#7156 min
#71 – Roman Roth – 50 odtieňov bielo-modro-červenej
Vypočuj si audio
Počúvaj a pozeraj na:
Zhrnutie epizódy
Roman Roth, bývalý šéf protokolu v Kancelárii prezidenta, prišiel s taškou darčekov, ktoré moderátorom „rozbili“ celú prípravu – vrátane pier s podpismi slovenských prezidentov. Rozpráva o štátnych symboloch (aj o tom, ako rozpoznať správnu vlajku), o práci s prezidentkou Zuzanou Čaputovou, s ktorou si sadli aj ľudsky, a o tom, že pravidlá protokolu sú nepísané a zaužívané. Vysvetľuje, ako správne oslovovať – bývalého prezidenta stále oslovujete „pán prezident“ – a prečo v anglickom prostredí na meno „Roman“ reaguje inak, ako by človek čakal. Hovorí o rozdieloch medzi monarchiami a republikami, o „gumenom čase“, o tom, čo podľa neho chýba vo všetkých funkciách (uvedomiť si zodpovednosť), a o tom, že humor je fajn, ale nemôžete byť na smiech. Mišo Ukropec pridáva skúsenosti z Dubaja.
Hlavné myšlienky
- Pravidlá protokolu sú prevažne nepísané a zaužívané – ide o rešpekt a predvídateľnosť.
- Bývalého prezidenta oslovujete stále „pán prezident“ – titul sa neodoberá.
- Štátne symboly majú presné pravidlá; aj vlajky od jednej firmy sa môžu líšiť farbou.
- V každej funkcii treba najprv pochopiť jej zodpovednosť – to podľa Romana dnes chýba najviac.
- Humor patrí aj k vážnym funkciám, no reprezentant nesmie byť na smiech.
- Oslovovanie a etiketa sa líšia podľa prostredia – diplomatického, firemného či anglosaského.
Kapitoly
Zobraziť všetky kapitoly (14)Skryť ďalšie kapitoly
Citáty
Humor je fajn, ale nemôžete byť na smiech.
Keď stretnem pána Šustera, tak mu poviem dobrý deň, pán prezident. Neurobím chybu.
Pravidlá protokolu, to je ich krása, sú nepísané. Sú zaužívané.
Popis epizódy
V tejto epizóde sme sa rozprávali s Romanom Rothom o tom, čo robil ako šéf protokolu v prezidentskej kancelárii. Ako sa mu pracovalo, čím si prešiel a čo dnes podľa neho chýba.
🔹 O štátnych symboloch
🔹 Aké bolo pracovať s pani prezidentkou
🔹 Ako správne oslovovať
🔹 Čo chýba vo všetkých funkciách
🔹 Čo je to „gumený čas“
Prepis epizódy
Zobraziť celý prepispribližne 42 min čítaniaRozbaliťZbaliť
Prepis vznikol automaticky (ElevenLabs Scribe) a je mierne upravený. Môže obsahovať drobné chyby v rozpoznaní slov alebo hovoriacich.
Roman Roth: Humor je fajn, ale nemôžete byť na smiech. Keď stretnem pána Šustera, tak mu poviem dobrý deň, pán prezident. Neurobím chybu. Nepoviem mu dobrý deň, bývalý pán prezident, ja som vás práve umlčal agresívne. Nie, to, to sa nerobí. Že prečo si k tým šatom dala ten zelený pásik? No lebo zelená je sa hovorí farba islamu a my sme na rokovaní v Izraeli. Chceli sme tým niečo povedať? Nie, proste minule mala žltý, tak si teraz dala zelený, lebo chcela tie isté šaty osviežiť.
Mišo Ukropec: Tento podcast vám prináša Infotech. Ak potrebujete softvér a neviete na trhu žiadny nájsť, je to jednoduché. www.infotech.sk.
Mišo Gula: Nazdar, Kolotočár.
Mišo Ukropec: Čau, čau, fešáčik.
Mišo Gula: Mi urvalo dekel.
Mišo Ukropec: Nielen tebe to.
Mišo Gula: Akože normálne, že môžeme vyškŕtať celú našu prípravu.
Mišo Ukropec: On nás už ako zrušil. My, my sa chystáme, chápeš.
Mišo Gula: Strašne netaktný človek.
Mišo Ukropec: On chce niekomu dávať rozumy o tom, ako sa ľudia majú chovať. Viete, koľko toho priniesol? Normálne, že takú tašku, takú že polohokejistickú.
Mišo Gula: Akože štyridsať päť minút meškáme s nahrávaním podcastu, lebo vybaľoval dary a dával nám k tomu komentár.
Mišo Ukropec: A toto nemá byť teraz conditioning pre budúcich hostí, lebo toto sme naozaj že nečakali a neviem, či sme si to už zaslúžili. Myslím, že nie. Tak ja som dostal takúto úžasnú kravatu. Nebude to moc vidno, ale tu je teda, vyšitá polovica slovenského kríža, lebo teda má to, nie politické, ale teda diplomatické, pozadie.
Mišo Gula: A ty máš povedať, kedy, kedy sa, kedy bola nosená.
Mišo Ukropec: Jesus, to sa nepamätám už. Ale dostali sme tri špeciálne perá s podpismi bývalých, vlastne slovo bývalých sa nepoužíva, prezidentov slovenských. A-
Mišo Gula: No tak k tým kravatám nám sám hosť povie potom, že, že kedy boli nosené.
Mišo Ukropec: A plus sme dostali polhodinovú prezentáciu kontextu takého, že-
Mišo Gula: Čo znamená symbolika v medzinárodnom meradle.
Mišo Ukropec: Áno, a dostali sme ešte jednu vec, ale to vám akože ukážem. Tie perá sú že nádherné, ale toto je že veľmi zaujímavé, že toto je prosím pekne dlažobná kocka od prezidentského paláca. Keďže sme Kolotočárska republika, tak tu, čo nám Veronika nachystala špeciálnu výstavku pre kolotočárov v podcastárni. Chápete, že tu sa stovky podcastov točia. My máme vlastnú poličku, že kolotočári.
Mišo Gula: reklama, podcaster, najlepší štúdio na podcasty.
Mišo Ukropec: Veronika je že absolútna bomba. Takže máme tu náš kolotoč. Ten teraz neni vystavený, lebo máme tu iný neseser, ale máme tu že echt prezidentskú dlažobnú kocku. Keď bude treba niekoho trafiť, vieme, kam pre ňu pôjdeme. No a toto intro sme mali úplne ináč vymyslené. Lenže s týmto kontextom to by bolo akože nesmierne trápne.
Mišo Gula: Človek mení, diplomat mení.
Mišo Ukropec: Áno. A pritom väčšina diplomatov, čo som ja stretol, no dobre, nadpolovičná väčšina sú pekní hulváti. bez irónie. Normálne, že všetky sprosté slovíčka, ako ich poznáme. No a dotknime sa dneska aj tejto témy, pretože našim hosťom neni nikto iný ako čo? Bývalý šéf protokolu prezidentského?
Roman Roth: Platí bývalý.
Mišo Ukropec: Platí, platí, bývalý.
Roman Roth: Ale šéf bol.
Mišo Ukropec: Šéf bol. Roman Roth. Vitaj.
Roman Roth: Dobrý deň. Ahojte. Ahojte.
Mišo Ukropec: No nechápeme. Akože fakt toto neni zahraté teraz, čo tu robíme s Mišom. To dostali sme fľaše vína, dostali sme kolotoč, dostali sme kdečo. Akože, ale toto s tým celým antre.
Mišo Gula: Keby sme neboli arogantné hovadá, tak aj slzičku vyroníme. Ale, ale, ale že masaker.
Mišo Ukropec: Bez srandy. A to Veronika to poličku nám tu špeciálne pre s menovkou ešte, že to je pre kolotočárov. Wow!
Roman Roth: To je všetko z mysle protokolu. Musí byť menovka, musíte vedieť, čo to je. To je takzvaná vizitka k tomu.
Mišo Ukropec: Lenže my sme kolotočári.
Roman Roth: No aj ten kolotoč je vaša vizitka. Vy sám o sebe ste svoja vizitka.
Mišo Ukropec: Ježišmaria, aký slušný.
Roman Roth: Aha, ja vás nechcem nechať hovoriť. Hovorte, nech sa páči.
Mišo Gula: Mali sme pripra-pripravené témy, že, že čo to znamená diplomat, čo si možnože verejnosť predstavuje, čo to v skutočnosti má byť. Ale ty, ty tým, ako si nám tu predstavil jednak tie dary, ale aj ostatné všetky perá a všetko, čo si nám ukazoval a ako krásne si rozprával o, o symbolike, tak ja som vlastne, ja som si toto zosobnil, že, že akože akú väčšiu, nejakú vlastnosť aleb-alebo záľubu by mal mať diplomat ako samotnú symboliku pri jednaniach, daroch, komunikácii, pri čomkoľvek. Že, že tu nám proste ukázal tú jeho najväčšiu, ako keby že, že, že silu, že chápe symbolom.
Roman Roth: A ak môžem do toho skočiť, lebo ste povedali, že môžem, lebo naskočiť na kolotoč je nič krajšie nepoznám. Tak úprimne najlepší symbol, najvýznamnejší symbol, ktorý kto môže v sebe mať, je aký? Keď reprezentuje štát. No tak ten symbol štátny.
Mišo Gula: Okej.
Roman Roth: A mal by ho vedieť aj správne používať. Nemá mať len plnú, s prepáčením, u vás sa to tak hovorí, plnú hubu a najvyšší stožiar, ale reálne vedieť použiť symbol. Nie nasilu. Nech to má hodnotu, nech to má význam. A úprimne, štátny symbol nie je dekorácia. To znamená, nemôžem povedať, že chcem, aby bol všade. Prejdite sa po Spojených štátoch, prejdite sa po Škandinávii. Ten štátny symbol vidíte všade. Každý ho pozná, každý si tú krajinu s tým spojí. U nás použijete štátny symbol, buď hráme hokej- Alebo ste národovec, respektíve skôr ten nacionalista. Ja sa mám hanbiť za štátny symbol? Nie, ja som naňho hrdý, ale musím ho vedieť hrdo používať. A k tomu ešte pridám, že a mali by sme si vedieť aj zadefinovať jeho farebnosť. Ale do toho nepôjdem.
Mišo Ukropec: To keď si, to keď si nám povedal-
Mišo Gula: Fun fact na úvod.
Mišo Ukropec: Fun fact na úvod.
Roman Roth: To ste ma upozornili. Fun fact musí byť.
Mišo Ukropec: Musí byť ako. Ty si nám dal teda viacero fun factov už v-v-v oznamovačke, predstavovačke. Takže vážení poslucháči, Slovenská republika-
Mišo Gula: A máš ich ešte niekde vybraté? Lebo to môžeme ukázať aj na kameru.
Roman Roth: Nebude to vidno.
Mišo Gula: Nie?
Roman Roth: Stačí sa prejsť po ulici.
Mišo Ukropec: Že-
Roman Roth: Farbu-
Mišo Gula: Ako dostali sme-
Roman Roth: Farbu dvojkríža nikdy nenájdete tu, ako je uvedená v zákone.
Mišo Gula: Pre divákov teda poslucháčov. Dostali sme na výbor, na výber zo, zo štyroch, vlajočiek. Ako to mám nazvať?
Roman Roth: Stolová vlajka alebo stolová koruhva, keď chcem byť správny.
Mišo Gula: Tak, ktoré, na prvý pohľad boli, boli rôzne farebne. Robila ich jedna firma a dostali sme otázku, že ktorá z týchto vlajok predstavuje akože originál oficiálne farby a, a vôbec reprezentáciu ako keby nášho štátneho symbolu. Čo sme si tak nejak vybrali niektorú a bolo nám povedané, že teda všetci, lebo my sme evidentne kolotočárska republika a teda nemáme ani poriadne zadefinované vo farbách, logotypy.
Roman Roth: Je taký spisovateľ, teraz meno nepoviem, ale, hanbím sa, nepamätám si. Aj film natočili. Päťdesiat odtieňov šedej.
Mišo Ukropec: Ktorá písala Blba?
Mišo Gula: Mne to skôr pripadá-
Roman Roth: Ešte lepšie.
Mišo Gula: Mne to skôr pripadá to dielo Tri dni v Chujave.
Roman Roth: No tak, takže ja už mám asi týždeň pripravený takzvaný LinkedIn post, aby som sa pochválil a bude sa volať Päťdesiat odtieňov bielo-modro-červenej.
Mišo Ukropec: No, d-d-dosť ste vtipný na, by som povedal, že niekoho, kto má určovať, nie, neurčovať, strážiť dodržiavanie pravidiel a slušného správania tak, aby to bolo všecko tipy topy, jak sa očakáva. No ale keď vidíme našu reprezentáciu, tak, hm, úplne to nevidíme, ale máme akože inú misiu a tú by sme podľa mňa, že mali naplniť, že o čo ide vlastne v dnešnej časti. Hm.
Roman Roth: Skočím vám do toho. Humor je fajn, ale nemôžete byť na smiech. Máte sa vedieť zasmiať na sebe, ale nemôže sa, nemôžu sa ľudia z vás vysmievať. Akože to je smutná konštatácia aktuálnosti.
Mišo Ukropec: Čo nás našťastie zachraňuje, že tie najmocnejšie najväčšie krajiny okolo nás aj za morom a kdekade majú taký leadership, že vlastne na tom vôbec nie sme až tak strašne špatne.
Roman Roth: Neťažujem si.
Mišo Ukropec: Tak. No ale ty si tu dneska akože počúvaj, sa mi to ťaž-ťažko dere z huby.
Mišo Gula: My sme bezbrehí kolotočári a my máme taký plán.
Mišo Ukropec: No ja sa hanbím teraz to-
Mišo Gula: Hej.
Mišo Ukropec: No tak poď.
Mišo Gula: No akože my sme sprostí, my by sme normálne tu chceli do podcastu dostať, že, že pani prezidentku Zuzanu Čaputovú. A, a podplán je, lebo máme také debilné pravidlo, že každý si tu s nami musí tykať, vieš?
Mišo Ukropec: Ako si zistil, keď si prišiel?
Mišo Gula: Hej.
Roman Roth: No to už sme zvládli.
Mišo Gula: Že č-- áno, ale že čo by sme museli urobiť pre to, za prvé, aby tu pani prezidentka prišla.
Mišo Ukropec: Vôbec.
Mišo Gula: Áno. A za druhé, aby si s nami potykala.
Mišo Ukropec: Lebo teda my-
Mišo Gula: To je normálne úloha dnešného podcastu.
Mišo Ukropec: Že jak sa takáto diplomaticko-podcasterská výzva dá zvládnuť. Ale máme aj odborné témy, nielen-
Mišo Gula: To je, že kotrmelec akože diplomaticky, ale.
Roman Roth: Teraz ste mi dali, že päť sekúnd na rozmyslenie, hej? A myslíte, že vytiahnem telefón? Však mám číslo, napíšem esemesku a teraz ju dáme nahlas alebo-
Mišo Ukropec: Tak to nie.
Mišo Gula: Môžeme počkať dokonca podcast-
Roman Roth: Nie, nie, nie. V živote by som to neurobil. Toto nie, ale-
Mišo Ukropec: Ale prepáč-
Roman Roth: Musíte osloviť správneho človeka. Keďže už nie je vo funkcii, to znamená čo? Že nemá ten aparát okolo seba, lebo, kancelária prezidenta funguje, pri výmene prezidenta, to je inštitúcia. To je proste inštitúcia, ktorá je funkčná. Áno, prinesiete si svojich ľudí, niečo sa prestrieda, ale inštitúcia ide. Viete, kam sa ohlásiť-
Mišo Ukropec: Ale vraj málo ľudí sa môže vymeniť v tom, v tom, v tom prezidentskom tíme.
Roman Roth: Prečo?
Mišo Ukropec: Nejakí poradcovia alebo nie som také niečo.
Roman Roth: Tak málo. Sú to štátni zamestnanci. Štátneho zamestnanca, to je takzvaná, nie že diagnóza, to tiež, ale to je, že definitíva. To je ťažko vyhoditeľný človek.
Mišo Ukropec: Preto sa na to pýtam. Len tak akože. Skočme do toho-
Roman Roth: Nie, to je realita. Prečítajte si zákon o štátnej službe. O tom sa nebudeme baviť, ako že je to fakt. Ja som reálne bol svojho času aj zamestnanec kancelárie prezidenta, štátny. Potom som dal výpoveď, potom som bol zase zamestnanec Ministerstva zahraničných vecí. A keď som išiel do paláca v devätnástom roku, tak to bola akože dočasné preloženie na iný služobný úrad. Čiže ja keď som dával výpoveď v dvadsiatom treťom, tak som ju dával síce kancelárii prezidenta, lebo tam som pôsobil, ale dával som ju aj ministerstvu zahraničia. Čiže som odchádzal všeobecne zo štátnej služby. moje slobodné rozhodnutie. Druhá vec je, keď sa potrebujete zbaviť človeka, nie je to jednoduché, ako naozaj, ale máte možnosti typu na pol roka preložiť na iné miesto. Miesta sa môžu rušiť, môže sa meniť organizačná štruktúra. Neviem, tak akože áno, lenže je veľa takzvaných podporných tých funkcií, ktorý, ktoré držia tie úrady, funkčné. To je celá štátna správa, to sú všetci tí malí základní úradníci, referenti ich volajú. Však to je proste platová-
Mišo Ukropec: Ktorí robia.
Roman Roth: Platová trieda šesť, sedem, osem, deväť. A to sú tí, ktorí robia, ktorí ti, ten štát držia. Menia sa tam hore- Niekedy sa to podarí, niekedy menej. Teraz som akurát nedávno, niekto postol takú krásnu fotku, sa stretli pani prezidentka, pán, Odor a celá úradnícka vláda. Nie úradnícka, vláda odborníkov. Toto keď si človek uvedomí, my sme pol roka nevedeli o tom, že máme vládu.
Mišo Gula: Konečne-
Roman Roth: To, jak nám bolo dobre.
Mišo Gula: Najlepšie obdobie, nášho života.
Roman Roth: Že, do zákona o štátnej službe by sa malo zadefinovať, že aspoň nejaká odborná kvalifikácia na výkon verejnej funkcie by sa zíšla.
Mišo Gula: Ja by som rád, rád poukázal na jednu vlastnosť pravého diplomata, ktorú nám práve predviedol.
Mišo Ukropec: Od-od-odbočil od témy.
Mišo Gula: Presne tak. Keď položíš debilnú otázku, diplomat z toho, diplomat z toho vie vykorčuľovať a úplne odviesť tému preč. Takže my-
Roman Roth: Debilná otázka neexistuje. Hlúpy je iba ten, kto sa neopýta. Vy ste sa opýtali a ja som vám pekne odpovedal, eh-
Mišo Ukropec: Že ako na tom.
Roman Roth: V tom širšom formáte, aby ste sa niečo dozvedeli. Ale ja by som sa k tej odpovedi vrátil, ale keďže vy už ste ma prerušili, takže vy nechcete počuť tú odpoveď, lebo to bol vtip. Ja som ho pochopil, zasmiali sme sa, ideme ďalej.
Mišo Ukropec: Nebol to vtip, nebol to vtip.
Roman Roth: Dobre, takže na vážnu tému. pani prezidentka už nemá ten aparát, ale stále má, známych, priateľov, kamarátov, ktorí sú s ňou v kontakte. Som rád, že patrím do toho kruhu. Nemôžem povedať kamarát, lebo to je dosť silné slovo a aj samotný fakt, že prišla do paláca, ja už som tam bol, čiže mňa zdedila.
Mišo Ukropec: Okej.
Roman Roth: Ale nesťažovala si na tomto dedičstve, čiže bolo to fajn. sadli sme si ľudsky, čo ma veľmi tešilo. Strávili sme neuveriteľný čas, akože v rámci, spoločenských, spoločenského diania, čo sa stalo, ale aj v rámci výkonu jej funkcie. Akože ja fú, teším sa. S pánom Kiskom, prezidentom tiež detto. Oslovenie bývalý prezident platí. Hej, to len na margo toho.
Mišo Gula: Ale ona byla-- To sme sa chceli opýtať.
Mišo Ukropec: No a že, že, že ako jej-
Roman Roth: Ale vy sa furt iba pýtate, nechajte ma odpovedať.
Mišo Ukropec: No poď.
Roman Roth: Čiže-
Mišo Ukropec: Kokos, doteraz som si myslel, že to je náš podcast.
Roman Roth: Pardon.
Mišo Gula: Pravý diplomat.
Roman Roth: A to-toto, toto, toto. Mám aj kvalifikáciu teraz ako lektor. Ja som vás práve umlčal agresívne. Nie, to, to sa nerobí, hej? To je zase samoreklama, hej, že keby náhodou ešte niekto chcel si ma objednať ako lektora.
Mišo Gula: Budeš niekoho umlčovať.
Roman Roth: Ako umlčať človeka. Nie, nie, nie. Chcem povedať to, že, ľudia, si neuvedomujú, že hlava štátu, keď skončí, tak ten servis, na ktorý možno ani si nechcela zvykať, ale ho má, lebo je potrebný, sa hlava štátu sa má sústrediť na výkon funkcie. My sme na to, aby sme jej to umožnili. A keď skončí ten mandát, ten servis je preč. Lenže v rámci Slovenskej republiky bývalý prezident je piaty najvyšší ústavný činiteľ bez žiadnej výkonnej alebo súdnej nejakej moci, ale piaty najvyšší. Nad ministrami, nad vš-- akože po predsedovi Ústavného súdu je bývalý prezident. V poradí, v akom vykonávali funkciu, čiže aktuálne pán Schuster, pán Gašparovič, pán Kiska a pani Čaputová. A nemajú servis. Nemajú ten servis. To znamená, že vy ich chcete oficiálnou cestou nejak kontaktovať? No tak odporúčam ideálne tak, ako sme to robili, aj keď som ešte pôsobil v kancelárii prezidenta. Oslovte kanceláriu prezidenta, oni majú ten kontakt. Pán prezident Gašparovič má dokonca svoju kanceláriu v, na Župnom námestí. Tam ho aj fyzicky viete ísť navštíviť, má, nehovorím, že stránkové hodiny, ale že sa tam aj nachádza. Chodí tam. Viem, že pán prezident Kiska nemal také niečo zaujímavé, ale je ponuka. Pán prezident Schuster v Košiciach má priestor, kde môže, myslím, že v knižnici to tam má v nejakej, akože štátnej. pani prezidentka neprejavovala záujem, že by chcela takúto službu, čiže napriamo ju neviete možno akože kontaktovať, ale viete sa k nej dostať, keď, takzvané zapnete mozgové závity, že no asi kde by som hľadal? Alebo využijem prítomnosť niekoho, kto s ňou má priamy kontakt a spýtam sa: „Nevedeli by ste nám v tomto pomôcť?“ A ja vám poviem: „Chlapci, neviem vám to sľúbiť, ale určite sa pokúsim. Dám vám vedieť.“
Mišo Ukropec: Bože, on je taký zlatý. Ďakujeme.
Roman Roth: Nie je zač.
Mišo Gula: Pozri, prišla, prišla odpoveď.
Roman Roth: Teraz máš, teraz máš aj tú slzu pustiť.
Mišo Gula: Veľmi pekne ďakujeme za odpoveď.
Mišo Ukropec: No normálne akože.
Mišo Gula: nás, nás zaujímala ale odpoveď na to, lebo, lebo-
Mišo Ukropec: Lebo my sme korotočári, my nechceme to pochopiť.
Mišo Gula: Tak akože prvý, prvá re-reakcia takého prostého diváka môže byť, že, že ale však ona je bývalá prezidentka, nie prezidentka, tak prečo ju oslovujete prezidentka?
Roman Roth: môžem napísať o tom krásny post, ale teraz v rýchlosti vysvetlím, lebo je to veľmi, ale že veľmi jednoduché. Stačí sa nad tým zamyslieť.
Mišo Gula: Nedávaj nám také úlohy.
Roman Roth: To nie je úloha pre vás.
Mišo Gula: To bolí.
Roman Roth: Tam bola čiarka. Ja pokračujem. To nebola bodka. To ste myslím, junior hovorili, že treba dať bodku. Keď dám bodku, tak to naozaj pochopíte.
Mišo Gula: Áno, junior hovoril.
Roman Roth: prezident Slovenskej republiky, to je funkcia. Prezident Slovenskej republiky. Ten je iba jeden. Ten, ktorý je vo funkcii. Ten, kto nie je vo funkcii, to znamená, že tú funkciu zastával, jemu prináleží oslovenie prezident. Čiže keď stretnem pána Schustera, tak mu poviem: „Dobrý deň, pán prezident,“ neurobím chybu. Poviem mu: „Dobrý deň, pán prezident Schuster,“ neurobím chybu. Nepoviem mu: „Dobrý deň, bývalý pán prezident.“ Tak, hm, to už je blb-- čiže keď fyzicky vidím človeka, tak mu poviem pán prezident alebo prezident Schuster. V komunikácii takzvaného písomného tyku, lebo, typu, styku alebo typu. Vyberte si. Typu teraz mäkkej, tvrdej. Dobre, tak, píšete a môžete použiť takzvanú, že americkú terminológiu. Prvý, druhý, tretí, štvrtý prezident Slovenskej republiky, lebo on bol konkrétne v poradí tento. Čiže pani prezidentka bola piata.
Mišo Gula: Ale u nás nie je asi zvykom takto to používať, nie?
Roman Roth: Nie je, ale môžete, lebo pravidlá protokolu, to je ich krása, sú nepísané. Sú zaužívané. To znamená, keď zaujijete, spoločnosť si zvykne, tak to pravidlo vstúpi nie že do platnosti, ale ho evidujete, akceptujete. To, to je na tom to krásne. Ja som sa podujal, že ja ich spíšem. Dobre, nebude to komplet, ale že niečo pokúsim sa urobiť. A v tom písomnom styku môžete napísať v oslovení na takzvanú, že adresu napíšete nie bývalý prezident, to sa nepá-- ale napíšete prezident Slovenskej republiky a v zátvorke roky jeho mandátu.
Mišo Ukropec: Okej.
Roman Roth: Čiže on prezident Slovenskej republiky bol. Prináleží mu celý titul, ale musíte upresniť roky. Iba aktuálnemu stačí úplne prezident Slovenskej republiky.
Mišo Ukropec: Je, je ešte iná funkcia v krajine, ktorá má obdobné zaužívanie, že, že stále musím platiť-
Roman Roth: Zvykovo, zvykovo ostáva oslovenie minister. Akurát, že to platilo možno v začiatkoch deväťdesiatych rokov.
Mišo Ukropec: Kým to nebola hanba.
Roman Roth: Nie hanba. Akože sorry, spočítali ste ministrov školstva? Máme tridsať rokov, skoro tridsaťdva, hej, Slovenská republika. Nie, nie, nie.
Mišo Ukropec: Sedemdesiatich bude.
Roman Roth: Čiže, to by bol už každý v rámci oslovenia, ale v diplomacii, v diplomatickej praxi je zaužívané, že máte takzvané, že diplomatické hodnosti. To je kariéra diplomata. Máte nižšie, stredné, vyššie. Nižšie začíname ataše. Keď niekto povie: „Ja som vojenský ataše,“ tak si poviete: „Hm, vojak dobrý, ale ataše, to je najnižšie.“ Keď si to uvedomíte, nie. Ataše sa používa vojenský. On má zase iné hodnosti, plukovnícky, tak čiže tam to nie, neberte. Hovoríme o diplomatoch, čiže človek, ktorý sa zaoberá medzinárodnými vzťahmi v rámci politiky, diplomacie. Ataše. Potom je tretí tajomník. Potom ideme na stredné. Druhý tajomník, prvý tajomník a potom ideme na vyššie. Radca, radca minister a posledná najvyššia je veľvyslanec. Viete dosiahnuť hodnosť veľvyslanec bez toho, že by ste pôsobili ako veľvyslanec v zahraničí. Ale keď veľvyslaneckú hodnosť dosiahnete, tá vám ostáva. Ja som končil svoje pôsobenie na o trošku nižšie, čiže radca minister. Nie, nie že nemôžem ju používať, ale nepoužívam ju, lebo sa to nepplináleží. Viedenský dohovor o kon-- diplomatických stykoch z roku šesťdesiatjeden hovorí o hodnostiach veľvyslanca, chargé d'affaires, čiže od tej najvy-- alebo vyslanca, od tej najvyššej. A tie ostatné radové, tie sú, hm, internými predpismi v rámci jednotlivých krajín upravované, ale viac menej to platí všade vo svete. Tá to, táto hierarchia, čo som povedal. Čiže ja som dosiahol druhú najvyššiu možnú a teším sa z toho. Viete, že radca pomlčka minister, čiže aj radca, aj minister. Minister, nechcem byť, takže radca, či môžem radiť, akože krásne, nie? A veľvyslanec vám ostane. A potom môžete byť menovaný. A buď, a keď odovzdáte poverovacie listiny v zahraničí, zase hlave štátu, tak ste nastúpili do funkcie mimoriadneho a splnomocneného veľvyslanca. Keď skončíte, mimoriadny splnomocnený odíde, ale veľvyslanec vám ostane. Na post veľvyslanca môžete byť nominovaný politicky alebo kariérne. Ja môžem z tretieho tajomníka skočiť na veľvyslanca, ale, hm, asi partneri by si všimli, že niekde sa stala chyba. To kto nám sem chodí? Týmto viete dať strašne veľa, zase sme pri symboloch, najavo človeku, partnerovi. Príjme vás pán Roman Roth. On má akú diplomatickú hodnosť? On nemá žiadnu. Partnerovi to veľa povie. Alebo na našej ambasáde je vo funkcii zástupcu veľvyslanca niekto v hodnosti tretí tajomník. Ako, ja fandím, sám som bol, ale to je dosť nízka diplomatická hodnosť na to, aby zastával takúto vysokú, lenže funkciu na veľvyslanectve. Lenže keď na veľvyslanectve sú iba dvaja diplomati, z toho jeden je veľvyslanec.
Mišo Ukropec: Tak treba.
Roman Roth: Čiže, a keď my chceme byť prítomní tam, tak musíme zrušiť tam, aby sme si to vykompenzovali. Zase nám znížili, teda nie nám. Vidíte, ja ešte stále hovorím nám. Ja sa tak cítim. Proste to nie je nadávka. Mne tak svojho času hovorili, že Roman, ty si taký diplomat. Hovorím: „No viete čo? Dobrý, ako.“ A som sa ním stal.
Mišo Ukropec: Ja mám otázku. Kedy sa oslovuje správne niekto Excelencia?
Roman Roth: Niekto Excelencia, keď dosahuje excelentné výkony. Čiže napríklad teraz Pali Čekan dostal nejakú cenu CEO roka alebo tak, tak mu povieme excelentné, ale nepovieme mu Excelencia. Excelencia, treba sa zamyslieť nad tým a je to takzvaný zaužívaný oslovovací prvok, reálne v kontakte, v komunikácii, v rámci diplomatických stykov a medzinárodných, podčiarkujem medzinárodných a prináleží veľvyslancovi.
Mišo Ukropec: Okej.
Roman Roth: A potom úroveň ministra a vyššie. Čiže keď príde minister zahraničných vecí Slovenskej republiky do Poľska, tak neurobíte chybu, keď ho privítate: „Vaša Excelencia, vitajte.“ Alebo nemusíte ani meno. To vám dáva výhodu, že fú, zabudol som meno, ako sa volá. Ale viem, že prišiel minister. Môžem mu povedať Excelencia. A čím vyššie, tým jasnejšie. Ale to je akože pri svetskej moci.
Mišo Ukropec: Som sa chcel opýtať.
Roman Roth: A potom máte takzvané tie kráľovstvá a potom máte toto. A tam už je to veľmi, ako by som povedal, že citlivé. Urobíte chybu, nelezie vám to do úst, tak do toho nechodte. Akože Your Majesty is Your Majesty, ale nie Your Highness a už vôbec nie Your Royal Highness. A ideme. A teraz vy si poviete, že aký je v tom rozdiel?
Mišo Ukropec: No.
Roman Roth: Veľvyslanec Britského kráľovstva, ktorý sídli tu, Nigel, hovorí krásne po slovensky, ale keď s ním hovoríte alebo dostanete od neho pozvánku, tak on nenapíše, že Nigel Baker, ambassador. On napíše His Majesty's Ambassador. Tak a čo máte na lodiach napísané tie skratky H M S. Čo to znamená? HMS Titanic.
Mišo Ukropec: I don't know.
Roman Roth: His alebo Her Majesty Ship. Koniec. Vybavené. Akože to je kráľovstva, ale to majú Briti. Španieli môžu mať ináč.
Mišo Ukropec: Nemci zase-
Roman Roth: Nie sú kráľovstvo, sú iba federácia.
Mišo Ukropec: No ale, ale pri- princov, kráľov a šľachtu majú stále.
Roman Roth: Áno, to sú, to sú rody, to sú zase, to sú iné statusy. Hej? Ja hovorím o, hej, to som povedal také slovo. Áno, rozumieme si. Čiže máte-
Mišo Gula: Okolo točárov vyjaví.
Roman Roth: U kolotočárov je to povolené. Nie, ide, ide o to, že vy musíte pocitovo zvládnuť tú emóciu, že chcete niekomu niečo povedať. Ja som napríklad vždy bojoval s oslovením cirkevných hodnostárov, respektíve predstaviteľov cirkvi, lebo neverili by ste, ale pravoslávna, katolícka, hm, a iných máme ich asi dvadsaťtri cirkevných spoločností na Slovensku zaregistrovaných, tak sú oslovenia iné.
Mišo Ukropec: Jasné.
Roman Roth: Akože, a povedzte zle, vy ste urazili človeka. To si treba uvedomiť. Zle oslovíte, urážate ho. Na toto mám takzvanú, že zjednodušenú verziu. Viete, ako sa volám? Potykali sme si. Ako sa volám?
Mišo Ukropec: Roman?
Roman Roth: Ako sa volám?
Mišo Ukropec: Roman Roth.
Roman Roth: Roman. Áno, krstné meno. Potykali sme si.
Mišo Ukropec: Áno.
Roman Roth: Stačí Roman. Prídem do anglického prostredia. „Hi, Roman.“ Ja hovorím: „Ja sa nevolám Roman.“ „Prepač, to tu máš napísané.“ Ja hovorím: „Nie, ja som sa predstavil.“ A keď som sa predstavil, tak som povedal Roman Roth. Ja som nepovedal Roman. Takže niekto nepočul, ako sa volám, tak si to prehodil do ucha podľa seba.
Mišo Ukropec: Prepáč, myslíš ako výslovnosť, hej? Alebo-
Roman Roth: To nie výslovnosť, to je oslovenie.
Mišo Ukropec: Alebo že, alebo že-
Roman Roth: To je moje meno. Ja nepoviem kráľovi Karolovi tretiemu vaša-
Mišo Ukropec: Kajsi.
Roman Roth: Vaše velič- Vaše Veličenstvo Karol. No nepoviem. On je Charles. Akože logicky to je jeho meno. Tak isto ako Zuzana Čaputová bola Zuzana Čaputová a nie Th. Áno? Nie Thaputová. Dlžeň tam proste je. Č mäkčeň tam je.
Mišo Ukropec: Prepáč, prepisovali to č na th alebo niečo?
Roman Roth: Môže sa v názve krajiny Czechoslovakia sa píše v rámci tohto. Dobre, to je francúzsky jazyk, ale reálne meno máte vysloviť a povedať správne, lebo vy tým prejavujete úctu, že registrujete, s kým sa rozprávate. Ja som to vysvetľoval, že „You know Superman? You know He-Man?“ Alebo jakí tam boli ešte? „Iron Man. I am not Roman.“ Koniec. Ja som Roman. Vybavené. To je moje meno. Takže volajte ma tak, ako sa volám. A ten človek, ktorý sa s vami rozpráva, vám praví úctu, že keď sa mi predstaví Mišo, že Mišo, tak asi chce, aby som mu hovoril Mišo, tak mu poviem Mišo. Ale keď povie Michal, ja mu nepoviem Mišo. A už vôbec nie, keď príde ďalší do miestnosti a ja poviem: „Práve som sa zoznámil. To je Mišo.“ A on: „Ja som Michal a chcem, aby ma tak volali.“ Ja hovorím, ako chcem, aby ma volali a budem cítiť úctu a rešpekt voči svojej osobe, ak to budú ľudia akceptovať. Jednoduché.
Mišo Ukropec: Toto je zaujímavé, že prvá otázka, čo dostávam štandardne, ty máš s tým asi rovnako, že ako majú vyslovovať naše meno. Lebo tým, že sme Mišovia, Michalovia, tak éčko nám tam chýba a oni s tým majú problém, lebo sme, ja to hovorím, že nemusíš si robiť hlavu, som Mike, Mik, Mikel, Mišel, Mičal, Michal. Závisí, že v akom regióne, lebo nevedia to ch proste vysvetliť, vysloviť a už len vo Francúzsku som aj Mišel, aj Mičal, aj Mišal. A som si povedal, že áno, že sú kultúry, v Japonsku sa meno berie, že absolútne, že smrteľne vážne a tam ešte máš raz máš dať, že je san, potom nemáš dať, že je san, lebo je moc dole. Neviem čo. Hej, dokonca v Číne sme to zažili, že Ji san je Číňan, neni Japon, ale je to japonská firma, tak on je Ji san, ale dubbing neni dubbing san, lebo on je dole, on neni san a sú to Číňania v japonskej firme, ale nie že v Japonsku. Že toto je zaujímavé, že jak s tým menom sa to niekde berie alebo neberie vážne, lebo v Japonsku v stredoveku ani vysloviť meno pána sa nesuelo.
Roman Roth: To je to. A toto všetko si treba uvedomiť v prostredí, v ktorom sa nachádzate. Ja som teraz hovoril o takzvanej diplomacii, o diplomatickom protokole, o medzinárodných vzťahoch, čiže medzinárodnom protokole, niekedy aj biznis. V rámci spoločenského protokolu, to znamená, že interakcia medzi ľuďmi v jednej krajine alebo na úrovni, takzvaného bežného života, tam sú úplne iné pravidlá a to je, a to je v poriadku. Ja som napríklad trpel celý život, že som nemal prezývku, lebo Michal, Mišo nie? Peter, Peťoch. Vybavené. Roman. Tak Roman. Som dopadol.
Mišo Ukropec: Romanko.
Roman Roth: To už je predĺženie. Keď to má byť prezývka, má to byť úderné, skrátené, niečo vyjadrujúce.
Mišo Ukropec: Romčo.
Roman Roth: Tak dík za toto. Áno, skúsili ma tak volať. Neakceptoval som. Roman, mne to nevadilo, mne to sedelo, akože ja, ja, akože bol som s tým zžitý. Ale sú situácie, keď proste, prídete na to, že áno, to skrátenie mena alebo nejaká prezývka je priam žiaduca alebo vás aj poteší. Čiže vždy musíte myslieť aj to, ako sa idete obliecť, aj to, ako sa správate, ako komunikujete. Napríklad takéto srandičky si môžem dovoliť, keď som u kolotočárov. Ja si ich môžem dovoliť aj inde, ak už dosiahnem úroveň v tom prostredí, že si to môžem dovoliť a vycítiť to musím ja. Takže, nie je to urážlivé. Nie je to, že, hm, ja som si niečo vymyslel a ja som taký. Nie, berte ľudí, akí sú. To je moja základná protokolárna rada číslo jeden. Druhú nečakajte, lebo touto je to vysvetlené všetkým. Základ je ako ostať samým sebou, ľudsky uveriteľným, proste sebou.
Mišo Gula: Mňa zaujala jedna vec, keď si vravel, že, že ten, ten protokol ako taký, že nie je písaný-
Roman Roth: Áno.
Mišo Ukropec: Alebo spísaný a že vlastne ty sa ho musíš nejakým spôsobom naučiť. Ako,
Mišo Gula: ako toto vyzerá, keď sa má vymeniť šéf protokolu alebo proste niekto in-iný má
Mišo Ukropec: nastúpiť.
Mišo Gula: Hypoteticky stane sa niečo, že, že odrazu musí prísť niekto nový, ktorý to ešte nemá naučené. Ako to potom vyzerá ten, ten-
Roman Roth: No.
Mišo Ukropec: Presun.
Roman Roth: Ak, ak-
Mišo Ukropec: Zodpovednosti.
Roman Roth: Ak príde niekto, kto nemá naučené, tak to bude vyzerať zle. To sa nemôže stať. To je absolútne neprofesionálny prístup. To nemôže si niekto dovoliť.
Mišo Gula: Že je, pardon, sa len doplňujúcu otázku. Je to úlohou napríklad, že prezidentskej kancelárie, že už aj keď máme šéfa protokolu, tak zároveň zaúčať niekoho druhého?
Roman Roth: Nie. treba si uvedomiť, čo tá funkcia znamená, čo obnáša, akú má zodpovednosť. A tým by som začal. Zodpovednosť. To znamená, ja som profesionál, ja som štátny zamestnanec a mám na starosti protokol. Mal som predtým na starosti dvojstranné vzťahy, bilaterálne u nás povedané, s Ruskou federáciou a s Ukrajinou. Mal som na starosti multilaterálnu agendu, prípravu predsedníctva našich priorít v OBSE a konflikt manažment, čiže manažment konfliktov. Ale teraz, keď idem robiť protokol, tak mám na starosti a svoju zodpovednosť za protokol. A tú zodpovednosť musí ten človek prijať, akceptovať, ale on na to musí byť. Ako sa to hovorí správne po slovensky?
Mišo Ukropec: Dorastený?
Roman Roth: Nie je to, čo teraz všade chýba vo všetkých funkciách.
Mišo Ukropec: Dôstojný?
Roman Roth: Nie. On musí spĺňať nejaké kritériá minimálne, od profesionality.
Mišo Ukropec: Kvalifikovaný musí byť.
Roman Roth: Ďakujem za výraz. Chcel som, aby ste to sami pochopili. Neexistuje. Áno, keď niekoho odporučíte na základe toho, že ho poznáte. Nehovorím o rodinkárstve alebo o nejakej protekcionizme, ale ja viem, ako pracuje. Tak asi mám nejakú dôveru. Miera dôvery musí byť naplnená. Ten človek dostáva neuveriteľnú zodpovednosť do rúk. Prepáčte. Šéf protokolu, kancelárie prezidenta je obraz prezidenta. Vytvára ho, spoluvytvára a nesie za to zodpovednosť, ako hlava štátu. Pôsobí, reprezentuje v zmysle ústavy. Na to nemá hlava štátu myslieť. Hlava štátu má vykonávať svoju funkciu a šéf protokolu musí byť, ako sa hovorí, maximálne profesionálne podkutý a tú zodpovednosť niesť, s ľahkosťou, s ľudskosťou, veľakrát s humorom, odľahčene, ale musí tam mať toho seba a musí si sedieť s tým, pre koho ten protokol robí. Lebo keď si nesadnú, vy môžete byť profesionál, ako chcete. Vy ste v takom neuveriteľne tesnom kontakte, že musíte sa vnímať, ako sa hovorí, aj po tej ľudskej stránke. Čistý profesionalizmus sa nedá. A kde sa to dá naučiť? Ešte som tú akadémiu nezaložil, ale, neexistuje škola, že Vysoká škola protokolu. Je Vysoká škola života. Mám absolvované. existujú medzinárodné vzťahy. Učí sa tam diplomatický protokol. Existuje, veľa odborov. Napríklad ja odporúčam psychológiu. Som jej veľký fanúšik a mám zopár takých kurzíkov urobených, lebo používate to. Ani neviete ako. Ja keď si takto sadnem, to neznamená, že som zatvorený človek pred vami. Len som pribral, tak si zakryjem to brucho, hej? No.
Mišo Ukropec: Všetko v súvislosti.
Roman Roth: Alebo sa cítim. V súvislosti symbolika, prostredie, všetko mu. A toto musíte. Protokol je krásny v tom, že to musíte použiť v milisekunde. Čiže vy to viete. A najkrajšia veta tu, jak robíte tie také videjká, že tuťuťu citát. Protokol používate každý deň, len si to neuvedomujete.
Mišo Ukropec: No my sme si to, týmto zdravím Tomáša Vojteka. Čau Tomáš. Keď sme začali chodiť do Dubaja, cez koronu, lebo to bolo jediné miesto, kam sa vlastne dalo nejako odcestovať a skúsiť tam robiť biznis. Dopadlo to tak akože rôzne nakoniec, ale, ale nabrali sme obrovské množstvo skúseností a, a príležitosti a boli ako veci pozitívne. A začali sme sa stretávať s ľuďmi, ktorí sú, že inde. Tak je akože to iba zhoda okolností, že toto sú, že kolotočári. Ale tam vzniklo slovné spojenie, že tak a musíme sa odkolotočárovať, lebo sme došli zo Slovenska do veľkého sveta. A zrazu, keď my sme prišli do, do miliardovej firmy s najvyšším šéfom sa baviť a to privítanie, ktoré nás tam čakalo, tak to nás ešte nikde nečakalo. To bol taký level. A poslali pre nás auto. Pre dvoch chlapcov zo Slovenska. Pidi firma, proste mikroskopická. Poslali pre nás auto, doniesli nás. Tam akože jednohubky, ale také, že každá iná. Teda nestálo to päť korún. Uviedli, odniesli sme dary, všetko a kukáme. Ale to bolo, že čo chceli od nás kúpiť? Niečo nám. A ja kukám, že kurnik šopak a my musme sa odkotúľať.
Roman Roth: V jednoduchosti, v jednoduchosti. To je prejavenie úcty, rešpektu k svojmu partnerovi, s ktorým idem komunikovať. Ja od neho chcem niečo alebo on odo mňa. Ale zároveň musíte si uvedomiť, to je jeho vizitka. Vy idete k nemu a on sa prezentuje všetkým tým, čo robí. A ste športoví, myslím fanúšikovia všetci, že? Ja už tiež nešportujem, ja som už iba fanúšik.
Mišo Ukropec: To už ostalo.
Roman Roth: To je výhoda domáceho prostredia. To nie sú tí fanúšikovia na tribúnach. To je to, že ja ten priestor dokonale poznám a ja vás ohúrim. Ja vám s prepáčením vyrazím dekel. Ja som si svoje domáce prostredie k vám priniesol. Ja si svoje komfortné zóny nosím so sebou. Tým pádom môžem z nej nie že vystupovať, ja ju viem vytvoriť aj vám a vieme sa, ako sa hovorí, zaoberať tým, o čo reálne ide. Vám vytvorili neuveriteľnú komfortnú zónu tým prijatím, ale takisto vám dosť podstatne vyrazili z rúk, ako sa hovorí, také vaše útočno-marketingové zbrane a vy ste boli pripravení súhlasiť aj s inými podmienkami ešte pred tým, než ste povedali tie svoje. Lebo vás dostali. A to je, to je akože, že, že na prvú, čo som teraz počul príbeh, že asi takto by som to videl.
Mišo Ukropec: A ja som mal úplne opačný, prípad, keď sme išli do Indie.
Mišo Gula: My sme tam išli piati ako delegácia, nie dvaja. Išli sme my niečo kupovať. Nie že my sme im chceli predávať, my sme išli kupovať. Privítanie bolo také, že, že nikto o nás ani nezavadil. Prišli sme do ich kancelárie, dali nás posadiť do nejakej rokovačky. Čakali sme hodinu a pol, čo už teraz s odstupom času mi je jasné, že som sa mal dávno
Mišo Ukropec: dvihnúť a odísť. Medzitým nám doniesli, že akože jedlo, tak v takých tých plastových,
Mišo Gula: týchto krabičkách, čo keď si objednáš jedlo, tak v tom nám akože hodili nejakú tú ich neviem čo s plastovým príborom. Tak takto si nás uctili napríklad v Indii, hej.
Roman Roth: Dobre, vtedy si je potrebné pozrieť, ako jedia oni. Oni tiež mali tie krabičky, tiež to jedli plastovým príborom.
Mišo Gula: To sme nevideli. Oni nás tam nechali samých, ešte sa ani-
Roman Roth: Keď si to uvedomíte, tam to vychádza tak, že nemuseli vás uraziť. Možno to vám chceli niečo povedať, ale že keď si pozriete, že domáci riešia všetko úplne tak isto. Plus India, kastový systém, štrnásť kást. Akože do toho by si nešiel. Poviem vám to takto. Bol som v Indonézii. Názov India, Indonézia, nemýľte si. Indonézia, sedemnásť tisíc ostrovov. Prvé, čo mi bolo vysvetlené, Roman, Indonézia, to je jam karet. Jam je čas, karet je guma. Čiže gumený čas. To znamená, máš stretnutie o tretej? Tak o pol štvrtej čakaj, že ti budú volať, že meškáme, lebo sme v zápche. Ja hovorím moment, o pol štvrtej? To znamená, že práve vyrazili a vedia, že sa do tej zápchy dostanú, čiže prídu o piatej. Je to urážka mojej osoby, že na takéto stre-- nie je. Je to ich štýl života a vy ho akceptujete, neakceptujete. Z druhej strany ja som si nedovolil nikdy meškať. Išiel som radšej o päť hodín skôr a budem tam čakať, aby som prišiel načas a zistím, že mne sa nemá kto venovať, lebo nečakali, že prídem načas. Čiže musíte zvážiť a, a toto má každá krajina, prostredie, symbolika. Hľadám za tým niečo? Nehľadám za tým niečo? Akože ja si na prvú rýchlo spomeniem. Pani prezidentka sa ma pýtala svojho času, keď sme boli v Izraeli, nikto si to neuvedomil a vôbec, ale niekto to tak akože nadhodil na úplne inom fóre, že prečo si k tým šatom dala ten zelený pásik. Nikto sa zamyslel, že proste čo riešite? No lebo zelená je, sa hovorí farba islamu a my sme na rokovaní v Izraeli. Chceli sme tým niečo povedať? Nie, proste minule mala žltý, tak si teraz dala zelený, lebo chcela tie isté šaty osviežiť, recyklovať a použila. Nič za tým nehľadala ani nechcela tým povedať. Ale jeden stačí, keď sa nájde, vyzdvihne do popredia práve túto skutočnosť. Umelohmotný príbor. Indonézia, India, Ázia je celá umelohmotná. Všímajte.
Mišo Ukropec: Tu mám ako rovnakú skúsenosť. My sme mali v, tie-tiež jednanie v Genesise, tiež doniesli normálne v kelímkoch. Je to akože obrovská firma, lenže to prostredie to bol, že čistý slam. to bol, že special economic zone, hej, ale to bol, že slam, v ňom budova, kde kukám, že fúha, tá tuna budú odoberať tie orgány. Výťah taký ten jak z ducha. Vieš, tam sa musela jedna roleta spustiť, dve rolety, potom t-t-t-meter za hodinu tempom to vyšlo o dve poschodia vyššie a tam vyňuňkaný office úplne, že áčkový. Ale to prostredie to bola, že čistá džungľa a to je taký skok. A potom, keď potom vidíš, že viceprezident odchádza na Nissane City, tak ako vôbec nemáš vlastne očakávanie, že, že dostanem také či onaké privítanie, lebo ten šéf to boli tiež inač Číňania, ale v Dubaji má proste Rolls Royce. Tak on keď má Rolls Royce, tak logicky ti nedá plastový príbor. Ale keď to je chlap, ktorý jazdí na Nissan City, no tak proste bude plastový príbor. Ale akože zase neplatí to v hoteloch, lebo keďže sme, čo sme vlastne bývali v hoteli v Lila Palace, tak v živote som nebol v lepšom hoteli na svete jak v Dili Lila Palace.
Roman Roth: Zase prostredie. Ja keď som bol sa pozrieť na Bali, lebo všetci sa ma pýtali, či už som bol na Bali a ja hovorím, za to, že som na ambasáde v Indonézii neznamená, že chodím na Bali každý deň. áno, musel som tam ísť. Máme tam honorárny konzulát, tak nebudem vysvetľovať, čo to znamená. tak som tam bol. Ale keď som v rezorte, ktorý je aj v Šanghaji, ktorý je aj v Thajsku a tak, ja nemám pocit, že som v Indonézii na Bali. Čiže tá sterilita toho globálneho sveta je prenesená aj tam. Ale nájdete miesta Kde si to viete uviť, že je tam stále to Bali prítomné a tam neočakávam klimatizáciu, tam neočakávam ho najkrajší hotel, ale tiež som ho tam našiel, ale bol to nejaký pre tých, ktorí tam to hľadajú. A môj najkrajší zážitok v rámci Indonézie bolo, keď som bol na ostrove Sumatra, odtiaľ je ten známy sumatránsky tiger, ale aj orangutáni, ktorých musíme chrániť, aby nám nevyhynuli. Viete, čo znamená orangutan v indoneštine alebo malajčine?
Mišo Ukropec: Neviem, čo znamená kengura po austrálska stará austrálska.
Roman Roth: To je takzvané zahovorenie témy. Čiže-
Mišo Ukropec: To som chcel zamachrovať.
Mišo Gula: Chceš byť zaujímavý.
Roman Roth: Áno.
Mišo Gula: Teraz tu máme zaujímavého.
Roman Roth: Musím to prebiť, keďže toto neviem. A keď niečo neviem, tak to priznám a poteším sa, že ma niekto osvieži-
Mišo Ukropec: Ja som zvedavý, čo to orangutan je.
Roman Roth: Novou skúsenosťou. Oran je človek, utan je les.
Mišo Ukropec: Okej.
Roman Roth: Čiže logika za tým je neuveriteľná. A na Sumatre máte úplne hore provinciu Aceh, kde najtvrdšie právo Sharia je uplatňované a o pár kilometrov nižšie je oblasť na Sumatre, kde boli nemeckí protestantskí kňazi, ktorí tam šírili osvetu. Proste a oni to tam žije. Lenže oni v živote neboli inde ako na tom svojom ostrove. A ešte aj v rámci toho ostrova sa nemuseli nikdy stretnúť. A je tam krásne jazero, ktoré sa volá, že Toba. Jazero Toba je svojou veľkosťou akože nie najmenšie. Je to najväčšie jazero vulkanického pôvodu a v strede jazera je ostrov, čiže to jazero vyzerá ako prstenec. A ten ostrov sa volá Samosir a veľkosťou je skoro ako Singapur veľký, že vraj. Nemeral som tie kilometre štvorcové, ale išiel som sa tam pozrieť, lebo však treba nie? Však všetci o tom hovoria a prišiel som tam a hovorím, dobre, som v džungli na ostrove. Prečo sem tí ľudia chodia? Ja som tam bol po roku v Džakarte a ja som za jeden deň na tom ostrove stretol viac bielych ako za celý rok v Džakarte. A vtedy som zistil prečo. Lebo sa pýtam, prosím vás a na čo sem všetci chodíte? Však reštaurácia. Hovorím dobre a jaká reštaurácia? Však to je džungľa, prales a každé tri metre nejaká reštaurácia rukou napísané na nejakej tabuľke. Magic mushrooms, magic mushrooms, magic mushrooms. Proste idete tam ulietavať a potom si poviete, však to je zakázané. V Indonézií, však to je svet ázijský. Za to je trest smrti. Nie, to je príroda. Bali, hinduistický svet. Ako tam máte najkrajšie chrámy. V Jáve pri Džakarte máte Prambanan, Borobudur, hindu a budhistický chrám, svetové dedičstvo. Ale krajina je moslimská, ale na týchto základoch. To znamená, preto nehovoria ľudia, že to je taká, že mierumilovný variant. Hovorím aký mierumilovný. To je, to je úplne niečo iné. To je filozofia. To nie je ako vierovyznanie. A toto vy, keď všetko niekde v hlave upracete a poviete si už tu žijem tridsať rokov, oni ma príjmu. Nie, budete pre nich iba bule a všetko je pre vás štyrikrát drahšie. Daj peniaze, ty si cudzinec. Oni žijú na ostrove. Oni v živote nevideli iného ako svoj, svoju entitu. A či boli pod Portugalcami alebo Holanďanmi, furt to boli cudzinci.
Mišo Ukropec: Toto by mali ľudia počuť, aby vedeli, ako vyzerá diverzita v praxi a že-
Roman Roth: Tristo jazykov. Oni v dvadsiatom šiestom roku si založili, si sa dohodli, že budeme hovoriť indonézskym jazykom. Rozumiete? My máme slovenčinu kodifikovanú akože štúr, jaká paráda. Hej, dobre, tie mäkké, tvrdé sme mohli ešte vyriešiť, ale realita je, že v Indonézií máte cez tristo nárečí, ktorými tí ľudia hovoria. Ja som sa naučil po indonézsky. Neskúšajte ma, už neviem, ale Jang te hormat ibu ibu tam bapa bapa viem povedať.
Mišo Gula: Nemyslím si, že hovoríš správne, ale dobre.
Roman Roth: Áno, príslovnosť mi nejde, ale ich abeceda je krásna v tom, že sa hovorí úplne ako naša. A, b, dobre c je č, a, b, č, a, b, č, d, e, f. Angličan to nevedel povedať, lebo e, f nepovie. On povie i, f a c povie c a my povieme t. A Indonézan, ó, aký máte krásny prízvuk. Ja hovorím výborne, lenže ja som hovoril, sa naučil po indonézsky. Oni zakódovali jazyk, že bahasa Indonézia. Jeden národ, jedna krajina, jeden jazyk. Lenže tým jazykom, no hovorí možno ľudia, že v Džakarte vyjdete pár kilometrov za Džakartu, Bali, Balineština, nikto vám nerozumie. Na Jáve v strede nikto vám nerozumie. Dojdem na Sumatru. Akože nula bodov. Krása. To neni východňár, že mu niekto rozumie, nerozumie. Nie, to sú fakt, že iné jazyky. Urazil som niekoho?
Mišo Gula: Tak to mi nerozumej alebo čo?
Roman Roth: Nie, že sa snažíte. Dobre vám to ide. My si tykáme. Dobre ti to ide.
Mišo Gula: Že chcel som sa ešte vrátiť k predsedám, k protokolu, lebo zaujíma ma ešte jedna vec. Keď si povedal, že vlastne ten človek, ten šéf protokolu musí byť veľmi blízky s-
Roman Roth: Áno.
Mišo Gula: S tým prezidentom alebo s tým úradom, lebo, lebo a ja si to skúšam tak identifikovať, že ty častokrát s tým človekom musíš riešiť nielen také do očí bijúce veci, že tu musíš podať ruku, tu sa takto máš pozdraviť, neviem čo, ale že častokrát to môžu byť také až, až niekedy až intímne veci, ako keď si spomenul napríklad ten, ten pások. Hej, čiže-
Roman Roth: Áno.
Mišo Gula: Viem si predstaviť, že, že Zuzka, prosím ťa, tu daj takto nohy a tu, že, že akože určite ste mu-
Roman Roth: Ja som pani prezidentku takto neoslovil.
Mišo Gula: Dobre, ako teraz som to prehnal, ale-
Roman Roth: Nie, nie, nie, akože reálne boli ľudia, že tykáme si všetko a aj áno, lebo sú kamaráti. Poznajú sa predtým ešte ako vstúpila do úradu. Ale upozornil som ich, že prosím, v prítomnosti iných ľudí nehovorte pani prezidentke krstným menom, neoslovujte ju a ani netýkajte.
Mišo Gula: Ja som si to všimol presne v dokumente teraz, čo bol o nej. Toto, toto som videl a tam myslím, že na záberoch bolo tak, že, že jej tykali a aj oslovovali Zuzka, tak. Ale bolo to ako kebyže zo súkromia
Roman Roth: Áno, Marek Stříh urobil dobrú robotu a dostal sa na miesta, kde sa veľa ľudí nedostalo a o tom mal byť ten dokument. To nemalo byť o na objednávku o Zuzane Čaputovej o prezidentke Slovenskej republiky. To malo byť o výkone funkcie, o, ja som to pomenoval, že to je vlastne dokument o stave spoločnosti za päť rokov. To je proste správa o stave spoločnosti. Ale Marek mal tú možnosť, že bol pri tom, kde nie že kamery sa nedostali, ale niekedy som ani ja sa tam nedostal, ale vedeli o ňom, akceptovali, lebo sa dohodol ešte predtým, že bude natáčať veci, aby mohol ukázať, že tá funkcia so sebou obnáša nielen to pozlátko, čo vidíte, ale že za tým je neuveriteľná robota a nie jedného človeka.
Mišo Gula: Ináč kto to ešte nevidel, je to výborné. My sme to pozerali a boli sme veľmi spokojní s tým, s tým, ako to bolo spravené.
Roman Roth: A keď ma tam neuvidíte veľa, ak ste to videli a nevideli ste ma tam veľa, tak som veľmi rád, lebo protokol má byť neviditeľný. Nie je, nie je o tom, že nemáte pokaziť obraz. Ide o to, že vy vidíte výsledok práce. Vy nevidíte tú prácu.
Mišo Gula: Otázka smerovala, tá moja otázka smerovala k tomu, či nám vieš dať nejaký, nejaký ten, či nám vieš dať nejaký taký zážitok okrem toho páska, čo, čo tak úplne, že bežne človek na prvú nevidí, ale že, že také to bolo hm chulostivejšie ako keby trošku.
Mišo Ukropec: Fúha.
Mišo Gula: Ale tak nemyslím úplne-
Roman Roth: Dobre, začnem s pánom prezidentom Kiskom. Boli sme na nejakom rokovaní v rámci Bratislavy a niekto mi hovorí, že niečo má na chrbte. Neviem, ako čo môže mať na chrbte, akože však sme normálne z auta vyšli do miestnosti, do budovy a tak. No a idem bližšie a pozerám a fakt na saku na chrbte mal neuveriteľný flak. Ale to pri tých umelých svetlách nevidíte. Proste idete a plus pozeráte, vidíte ho do, na-napriamo a potom sa mu otočím chrbtom, lebo ho vediem tak, že ide za mnou. Ja som ho od chrbta nevidel. Keby som videl prezidenta od chrbta, tak si nerobím dobre svoju robotu. A teraz áno, keď už sedí, ja odchádzam, tak on je opretý alebo nie je, ale nevidím mu, nevidím mu chrbát a, a plus nepozerám mu, že hm, no. A niekto to videl, tak upozornil a hovorím, že pán prezident, akože niečo. Povedal, že tak poďme niekam bokom. Tak sme išli sa schovať. Akurát že v priestore sa moc neschováte a on bol taký, že nemal s tým problém. No však dám dolu sako, pozriem, že ty brďo to, čo je. No evidentne v čistiarni niečo zle. Či tam bol nejaký flak alebo niečo a zažehlilo sa a vypralo sa a tak. Vy keď si vyberiete, vy asi nie, to je jedno. Keď si zoberiete veci z čistiarne, akože oblek, nevedel som ešte nikoho, kto by ho skontroloval, že otočí, mám tie puhy dobre zažehlené a tak. Možno to urobíte, ale až doma, nie v tej čistiarni. Teraz to donesiete domov. Mám to v skrini, však je to z čistiarne. Potom si to oblečiem. Ani nemáte pocit skontrolovať. Však je z čistiarne. No a čo teraz? Hovorím, no pán prezident, tak nebudeme chodiť všetkým iba tvárou a popri stene sa šúchať, ale všetkých ostatných poprosíme. Prosím zábery iba takto, ak je nevyhnutný alebo bez záberov. Zbytočne na to neupozorňujeme. Všetci o tom vieme. Keby bolo najhoršie, tak to povieme nahlas, že stalo sa, ale nebude to potrebné a v nejakom momente sa treba prezliecť. Nikto to nevidí, nikto si to nevšimne, nemá prečo a každý vidí. Možno si povie, že hí, však ešte predtým mal iný, iné sako, teraz má iné, iný oblek. Pri pánovi čierny oblek furt to isté. Iné bolo, keď urobíte chybu. A to, to nikto nevidí. A to je tá krása, keď sme boli dohodnutí, pani prezidentka, niečo sa stane, nič neriešime, lebo riešením upozorníme na tú vec. Každé faux pas rovná sa, lebo na to niekto upozornil. Keď na to neupozorníte, ideme ďalej. Áno, to faux pas si uvedomíme, ale pracujeme s ním, aby sa nabudúce nestalo.
Mišo Ukropec: A možno to nikto ani nevidel tak, tak, jak si to my cítime, že sa to muselo. Každý to musel vidieť. Videli to traja ľudia, ktorým je to možno jedno a možno budú mať funny storku.
Roman Roth: Je to úplne zbytočné. Vy nemáte človeka ponižovať, kritizovať. Vy ho máte vychovávať, vzdelávať a robiť z neho lepšieho. Ako myslíte, že mi pomôže, keď mi niekto povie, že zas si niečo pokazil? Ako tak mi pomôž, urobíme to lepšie. Ja budem len rád. Teraz, keď mi niekto vraví, že však ten robí to, ten robí to. Však vy ste konkurenti. Hovorím nie, bodaj by tých ľudí bolo viac.
Mišo Ukropec: Spolužnejšia spoločnosť.
Roman Roth: Aby, aby sme to šírili ďalej, ako sa hovorí, to tu, tu ja, ja to volám, že to dobro. Ľudia sú zlí. Ja neviem prečo. Agresia, to že vyšší stupeň, ale tá zlosť akože a taká tá neprajnosť. Ja neviem tomu to-
Mišo Gula: Samotári na to mali repliku, že pretože lidi tadi málo hulej, lebo, lebo huleni tadi nemohli prísť na oslavu.
Mišo Ukropec: Tomuto sa dostaneme o chvíľočku. Fun factíček si mal. Máš ty nejaký politický fun fact?
Mišo Gula: Už si na fun factoch?
Mišo Ukropec: Už sme. Áno. No lebo toto, tomuto sa povenujeme samostatne.
Mišo Gula: Tak daj ty.
Mišo Ukropec: Mám kamoša veľmi dobrého. Dneska je jeden z riaditeľov v banke a mal slabú chvíľku. Svokor ho namotal na politiku. Je to tak pätnásť, dvadsať rokov dozadu. Teda že už je to že celkom že dávno. A sme sa stretli proste po nejakom čase v reštike a ja sa s ním rozprávam a on sa furt sa obzerá, furt. Niečo mi hovorí a furt sa obzerá. Bolo nás v tej reštike asi päť ľudí. Hovorím, počúvaj ty, čo sa furt obzeráš akože okolo seba? Normálne za rok, čo bol v politike, sa dostal do takej paranoje, že to som, to som v živote nevidel. Našťastie teda zmizol od toho a zas je normálny. Ale v tom období, kedy sa motal, totálna paranoja. Som kukal a hovorím okej, amen, tma, nikdy do politiky nepachni, keby neviem, čo sa dialo.
Mišo Gula: Ja k tomu mám na-naväzujúci a to len taká replika, že, že to, že si diagnostikovaný a že si paranoik ešte neznamená, že po tebe naozaj nejdú. Takže.
Mišo Ukropec: Ja si viem predstaviť, že s tým, čo len naznačil, že po ňom ako kľudne mohli ísť, ale to hovorím-
Roman Roth: To, že je politický boj, to znamená, že zneužívanie informácií proti vám to nie je, ako keď vás zatýkajú, že všetko, čo poviete, môže byť použité. V politike všetko bude použité.
Mišo Ukropec: Logicky.
Roman Roth: A fore v tom, ja politik som nikdy nebol, nie som a ani pani prezidentka nebola politik. Pán prezident Kiska detto. Čiže oni sa ocitli v inom prostredí. To znamená, že tam tá kostrbatosť mohla vyplývať z toho. Ale tým, že si to zachováte, tak to nepovažujete za kostrbaté, ale považujete to za tú osobnosť, ktorá vykonáva tú funkciu. Lebo-
Mišo Ukropec: To a ja ťa rovno preruším, lebo milé deti, to si dovypočujete v ďalšej časti, lebo ja mám na to presne nadväzujúce otázky. Sorry.
Mišo Gula: V akej ďalšej časti?
Mišo Ukropec: V tej ďalšej časti, čo ideme teraz urobiť.
Mišo Gula: To je veľmi-
Roman Roth: Mám sa rozlúčiť? Nevadí, že v ďalšej časti bude mať stále to isté oblečenie?
Mišo Ukropec: Nie, ja budem mať tiež isto to isté oblečenie. V pohode. Dobrý.
Roman Roth: Dobre, ahojte.
Mišo Ukropec: Milé deti, čau, čau, počujeme sa o chvíľočku, o týždeň.