#6546 min
#65 - Milan (Junior) Zimnýkoval - Ako je to moderovať do steny
Vypočuj si audio
Počúvaj a pozeraj na:
Zhrnutie epizódy
Prvá časť s moderátorom Fun rádia Milanom „Juniorom“ Zimnýkovalom je o jeho začiatkoch a o moderovaní. Začína sa príbehom z koncertu Guns N' Roses v Piešťanoch, kde s Marcelom do polnoci zabávali čakajúcich ľudí. Junior vysvetľuje, odkiaľ má prezývku: v rodných Michalovciach ho volali Miňo, v Bratislave sa z neho stal Junior. Narodil sa v Snine, v Prešove vyštudoval dejepis a angličtinu na filozofickej fakulte, no namiesto učenia skončil v rádiu. Po prijatí do Fun rádia pol roka „vysielal do steny“ – nahrávky, ktoré nikto nevysielal, nosil raz za mesiac programovému riaditeľovi. Spomína na jazykovú lektorku, nemeckých konzultantov, ktorí rádio formátovali, a na to, ako s Marcelom po Adele a Sajfovi prevzali ranné vysielanie, ktoré robia vyše desať rokov. Rozpráva o 30. výročí Fun rádia, o tom, ako sa posunul humor a hranice vulgarity v éteri, a o tom, ako sa za vyše tisíc častí relácie Moja mama varí lepšie ako tvoja naučil za pár minút otvoriť cudzieho človeka. Debata sa dotkne aj komunikácie v ére AI a toho, prečo dnes ľudia chcú moderátorov, s ktorými sa môžu kamarátiť, nie nedotknuteľné hviezdy.
Hlavné myšlienky
- Prezývku Junior dostal Milan Zimnýkoval v Bratislave; v Michalovciach bol Miňo a vo Fun rádiu si ju musel vybrať na preukaz.
- Po prijatí do Fun rádia podľa vlastných slov pol roka „vysielal do steny“ a raz za mesiac nosil nahrávku programovému riaditeľovi – takto si vybrúsil prejav.
- Junior opisuje, že rádio formátovali nemeckí konzultanti a vo vysielaní platia prísne pravidlá; voľnosť, ktorú poslucháči počujú, sa deje medzi mantinelmi.
- Podľa neho poslucháči nechcú moderátorov obdivovať, ale kamarátiť sa s nimi – uveriteľnosť je dnes viac ako dokonalý imidž.
- Moderátor má podľa Juniora poznať cieľovú skupinu a mať všeobecný prehľad; pri relácii Moja mama varí lepšie ako tvoja mal pätnásť až dvadsať minút, aby sa mu cudzí človek otvoril.
- Humor v éteri sa podľa neho zjemnil, no vulgarita v spoločnosti je dnes častejšie spojená s agresivitou.
- Mišo Ukropec opisuje komunikačnú pyramídu od logických argumentov až po emócie; podľa neho je verbálna komunikácia oblasť, kde AI človeka tak skoro nenahradí.
- Mišo Gula tvrdí, že pri AI influenceroch chýba prepojenie s človekom, s ktorým sa publikum môže stotožniť.
Kapitoly
Zobraziť všetky kapitoly (12)Skryť ďalšie kapitoly
Citáty
Poslucháči sami rozhodli, že s vami dvoma chceme ísť na pivo.
Ak ty ma chceš potrestať, tak ma nepočúvaj. To je trest najväčší.
Kolotočárska republika level desaťtisíc.
Popis epizódy
V tejto epizóde sa rozprávame s Juniorom o jeho kariére v rádiu – ako začínal, aké výzvy musel prekonať a ako sa médiá za tie roky zmenili.
🔹 Ako umelá inteligencia mení rádio a komunikáciu
🔹 Obmedzenia vo vysielaní – čo platilo kedysi a čo dnes?
🔹 Ako zaujať v televízii a prečo je iné médium ako rádio?
🔹 Kam smeruje budúcnosť rádiového vysielania?
Prepis epizódy
Zobraziť celý prepispribližne 36 min čítaniaRozbaliťZbaliť
Prepis vznikol automaticky (ElevenLabs Scribe) a je mierne upravený. Môže obsahovať drobné chyby v rozpoznaní slov alebo hovoriacich.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Počuješ ako technik omylom povie: „Neviem, je tu nejaký východniar zas.“ A ti pridáva toho. Tým, čo mi fandili ešte, som napísal, že urobil som, čo som mohol. Menej sa už nedalo. Oni dvaja by mohli robiť spolu, lebo Marcel je zábavný a Junior je zodpovedný. Takže dáš najlepší vstup zo seba a v komande počuješ: „No tak to bolo super.“ A to sú také-
Mišo Ukropec: Tento podcast vám prináša Infotech. Ak potrebujete software a neviete na trhu žiadny nájsť, je to jednoduché. www.infotech.sk.
Mišo Gula: No nazdar, Kolotočár.
Mišo Ukropec: Čau, čau, fešáčik. Máme tu položený darček, čo sme dostali od Kiki Čambalovej pred časom. Náš krásny červeno-biely kolotoč a býva dobrým zvykom, že tí slušne vychovaní hostia samozrejme prinesú nejaké dary.
Mišo Gula: Počkaj, ale aj tam je nejaký level, že, že do niektorého, do niektorého levelu oni nosia a do niektorého si nechajú priniesť nami. Či?
Mišo Ukropec: Ty si taká clumšuba. Prečo to na mňa nenecháš? Haló! Takže ešte raz. Kým za normálnych okolností hostia nosia dary, lebo teda kolotoč neni zadarmo. Haló! Tak v tomto prípade som výnimočne, ale že výnimočne spravil prudkú výnimku a dar som doniesol ja. A jaký to je dar? Hruškový destilát. Potreboval som hruškovicu, takže drapol som prvú, čo som našiel. Sorry, ale nebola úplne lacná, takže ako mala by byť snáď dobrá. Ale prečo práve hruškovicu? Lebo Jirko, ktorý nás s hosťom zoznámil, mi hovorí, že: „Kámo, boli sme v Košiciach či kde na koncerte Guns N' Roses a zas došli nejakí dvaja moderátori, že oni potrebujú niečo piť alebo takéto nejaké čosi a za nejakým českým moravským bratom došli od neho pýtať chlast a on im doniesol hruškovicu.“ Tak aj dneska nesiem hruškovicu, lebo naším cteným hosťom je nikto iný ako Junior. Čau, čau, páči sa.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Ďakujem. Ahojte. Ahoj, ahoj, pozdravujem vás všetkých. Ďakujem veľmi pekne za darček. Aha, čo sa týka Jirku, robí mi takéto naschvály stále.
Mišo Ukropec: Vážne?
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Od toho momentu. Bolo to v Piešťanoch a bolo to na Guns N' Roses.
Mišo Ukropec: On hovoril, že na východe to bolo niekde.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Na východe-
Mišo Ukropec: Pre neho je to na východe.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: On si, on si nás mýli s Marcelom a, a väčšinou to robí tak, že na evente pošle niekoho za moderátorom a povie, že tu máš to, čo stále a donesie mi niekto sedmičku alkoholu. A ja mu hovorím, že to ste si ma zmýlili. To je ten druhý.
Mišo Ukropec: Dobre, tak pozdravuj Marcela.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Odovzdám. A čo sa týka Guns N' Roses, tak v čase, keď mal začať koncert v Piešťanoch Guns N' Roses, tak ešte len ich nakladali v Poľsku a povedali, že choďte robiť zábavu. A tak sme išli robiť zábavu. A keďže sme nemali nič, iba fľašu pálenky, tak prvému radu, keď sme sa pýtali, kto má viac ako osemnásť a nemohli sme dať do dáva ako darček sklenenú fľašu, tak sme im liali priamo do úst.
Mišo Ukropec: Tú hruškovicu?
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Tú hruškovicu. A bolo to akože záhul, pretože sa to udialo tak, že tam keď prichádza kapela, tak už prebera ten, to pódium a to, to celú organizáciu ich manažment. A oni prevzali a povedali, že, že, že už to oni berú. A ľudia začali trošku tak akože haló, koľko je hodín a tak ďalej. Tak nás zavolali a povedali, že nesmieme povedať nič zlé na kapelu, nič negatívne, nič o meškaní, ani ich mená nesmieme hovoriť, ale môžeme povedať, že či len o koncerte skupiny Guns N' Roses nič viac. A my sme boli v podstate na americkom území, lebo to celý ten manažment to už riadil a my sme dvaja tam boli ambasádori slovenskej kultúry. A tak sme nejako to dali a bolo tam veľa ľudí z Maďarska a neviem odkiaľ. A stretol som človeka po rokoch, som stretol človeka, ktorý hovorí: „Raz som bol na Slovensku a na koncerte Guns N' Roses a to je že šialená krajina. Tam moderátori liali pálenku z pódia.“ A hovorím, že ja som jeden z nich. A potom sa udialo ešte také, že už došiel šaman pre Axla Rosea a mal taký prístrešok na obrovskom-
Mišo Ukropec: Šaman?
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Šaman. Obrovské javisko, teda pódium a v rámci neho bol taký normálny, ešte taký, taký stánok, taký, čo sa ponúka na veľtrhoch a tak ďalej. A to bol iba pre Axla Rosea a šaman vyšiel, že potrebuje lekára miestneho. Tak chytol, chytil nás dvoch a my sme tam vošli a on tam mal dve kyslíkové bomby, nejaké vonné tyčinky, a takže som bol v šatni Axla Rosea a povedali sme, že nevieme, ako sa to zapína ten kyslíkový prístroj, tak nás vyhodili a prišli ďalší, čo, čo mali na starosti kyslík. Takže-
Mišo Ukropec: A ten šaman robil čo, keď nevedel otvoriť kyslíkovú fľašu?
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Všetko ostatné. On nebol na hardvér.
Mišo Gula: Tu story s rozlievaním teda môžem potvrdiť, lebo ja som tam bol na tom koncerte.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Ale mal si rád ako osemnásť rokov, nie?
Mišo Gula: Mal som.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: No.
Mišo Gula: Sranda a ďakujem. To nebolo zas tak dávno. Sranda bola, že to začínalo, malo začínať asi o ôsmej alebo tak nejak oficiálne. O polnoci ohlásili, že ešte len prešli hranice Slovenska.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Slovenska, lebo leteli do Viedne, ale akože kolónou išli. Bolo to akože trošku zdĺhavé ešte-
Mišo Gula: Išli o jednej alebo kedy nejak.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: A ešte jeden tam bol taký príklad, že boli tam VIP lavičky, pred ktorými bol plot a ľudia, ktorí boli pod pódiom si odskočili k plotu cikať a v jednom momente sme nará tali asi tak pätnásť, šestnásť chlapov, ktorí do toho VIP priestoru dobrovoľne. No toľko. A myslím si, že toto je jeden z top Päť alebo top troch zážitkov môjho rock'n'rollového života, že, že všetko ostatné je nuda oveľa väčšia a toto bol fakt akože strop okolo toho celého.
Mišo Ukropec: Kolotočárska republika level desaťtisíc.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: No v Piešťanoch.
Mišo Gula: Počúvaj, predtým než začneme riešiť ešte tvoje hudobné zameranie, lebo máme tu poznámku, že, že rock nie je úplne tvoja akože hlavná doména, aspoň minimálne z detstva. Že, prosím ťa, vyrieš nám tú najprimitívnejšiu otázku, ktorú dostávaš všade. Junior, Miňo, Milan-
Mišo Ukropec: Marcel.
Mišo Gula: Zimník, Marcel.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Marcel, Zimník. No je to, je to easy. Ja som mal takú, takú story. Začnem v strede toho celého. Už som pôsobil, to je pred naším letopočtom a po našom letopočte. Pôsobil som už v Bratislave a vrátil som sa na východ moderovať Jánske ohne do obce, ktorá sa volá Vinné, Vinné jazero a došiel tam vystupovať folklórny súbor Zemplín, v ktorom som ja bol tristo rokov. A došla huslistka, ktorá žila v zahraničí a netušila, že ja už v hlavnom meste Slovenskej kolotočárskej republiky už cosi robím a že sú ľudia, ktorí ma môžu poznať ako Juniora. A teraz som sa s ňou rozprával, že Lucia, ako sa máš a tak ďalej. A tak sme boli v polotrápnom tichu, lebo ma-mali sme aj nejakú históriu spolu v rámci tých vystúpení a tak ďalej. A vtedy došiel nejaký človek, ktorý nebol z folklórneho súboru a hovorí, že Junior, môžem sa s tebou odfotiť? A že jasné, jasné. Tak som sa odf-odfotil s tým človekom, odišiel a ona tak stále tak pozerala, že-
Mišo Ukropec: Prečo? Ona bola tá hviezda, nie?
Milan „Junior“ Zimnýkoval: n-n-nie, lebo celé to bolo o tom, že, že prišla k inému človeku a hovorí, že prosím ťa, prečo sa s naším Miňom chcú fotiť ľudia?
Mišo Gula: A volajú ho Junior.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: A volajú ho Junior, že či si ho mýlia s nejakým, je teraz nejaký aktuálny film alebo čosi, že to je náš Miňo. Čiže kým som došiel do Bratislavy a chvíľu som bol Miňo Junior a, a vo Fun Rádiu už len Junior a potom to, ten zvyšok, čo už teraz poznajú ľudia, to je nejakých dvadsaťjeden rokov. Došiel som do Rádia Flash v Prešove, kde už jeden Miňo bol, tak som bol Miňo Junior.
Mišo Ukropec: Aha.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: A plietli si nás, že Miňo, Miňo. A, a zrazu som išiel vysielať nedeľnú reláciu jednu, kde som začínal po Marcelovi, ktorý odišiel do Funka, košického štúdia vtedy, tak po ňom som vysielal reláciu a Mišo Hudák bol vtedy šéfredaktor a pýtal sa moderátorky, ktorá bola vtedy Marcelova žena. Už je to čudná schéma, ale je to tak, že, že ako je pripravený Junior a vtedy, že aha, tak Miňo Junior, že takto môžeme rozlišovať. No a potom ten prvý Miňo odišiel a ja som zostal už Miňo dlho, dlho do 2004. No a došiel som do Fun rádia, kde som mal čudný konkurz ako všetci na spíkra a-
Mišo Ukropec: Čudný konkurz, to nám ešte potom chceš vysvetliť.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Rôzne veci sa diali tak akože prišiel Sajfa a povedal, že no to je jedno.
Mišo Gula: Takto, že, že Funko je etalón humoru na Slovensku rádiového, hej? Takže viem si predstaviť, že ten výber tam musel byť veľmi-
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Áno, ale to hranie či s bossingom a so spoločenskou hrou šikán, spoločenská hra na päť. Ale nebol to šikana ani bossing, ale bolo to také, že človek je vyklepaný, chce dať zo seba čo najviac a počuješ ako technik omylom povie: „Neviem, je tu nejaký východniar zas.“ A ti pridáva toho. Alebo dáš najlepší vstup zo seba a v komande počuješ: „No tak to bolo super.“ A to sú také tie momenty, ktoré zocelujú. No takže, takže tak. No a to, že som bol prijatý do Fun rádia, výsledok bol taký, že šéfka produkcie mi povedala: „Tu sa postav, idem si ťa odfotiť a vyber si priezvisko, aby som ti mala čo napísať na preukaz.“ A tak-
Mišo Ukropec: Vyber si priezvisko.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: prezývku, sorry.
Mišo Ukropec: Okej.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Vyber si prezývku. To je super, že ma počúvaš. Vyber si prezývku, aby som mala čo dať na preukaz. Takže tak mi bolo oznámené, že som tam. Štyri november, december, január do februára. Štyri mesiace som ako tak vysielal a aj, aj trikrát do týždňa a potom som dostal na šesť mesiacov stop fun. To znamená program, ktorý nevysielaš a vysielal som do steny a raz za mesiac som prišiel za programovým riaditeľom. Dal som mu nahrávku a on na mňa zabudol. Ma zabudol vyhodiť. „Je to lepšie. Makaj ešte na sebe. Tak potom o mesiac sa vidíme zas.“ Som došiel za technikom. Ten hovorí: „Nemám čas. Nahovor tie veci, ja to strihnem, bude to v poriadku. Len buď svižný a nechaj zvyšok na mňa.“ No on tak ma postrihal stále, poslal to tomu šéfovi a po mesiaci-
Mišo Ukropec: On si to nevypočul.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: On si to nevypočul. Ja som mu povedal, že kedy môžem prísť, a on, že tak príď vtedy a vtedy. Ja som vtedy chodil do Fun rádia a robil som také redakčné veci a bol som holka pro všechno, pro obed a tak ďalej. A back office manager. A zas bol ten, že Rasťo, dnes máme teda termín. Á, poď, poď, poď. Hm, počúval som to. No tak je to lepšie. No tak ešte treba ale zamakať. Takže, takže o mesiac príď zas. No a to sa dialo do nejakého júla a augusta. A potom hviezdy, ktoré vysielali, nechceli robiť sobotu, nedeľu od šiestej do deviatej. Tak mi mal pre mňa challenge, takú výzvu životnú, že na mňa čaká sobota, nedeľa od šiestej do deviatej, čo počúvali opilci a taxikári v tom čase. Ale využil som to.
Mišo Ukropec: To je stále lepšie ako do steny, nie?
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Áno, áno, áno. Čiže takto nejako to začalo.
Mišo Ukropec: Kde by si bol dneska bez toho?
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Asi v zahraničí.
Mišo Ukropec: Úspešne v zahraničí.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Dokladal by som v Tescu regále a potom by sa, by sa uvidelo, že čo.
Mišo Gula: Ale to je prekvapko, že, že to vlastne nebolo od začiatku, že Junior a Marcel ako na prvú-
Milan „Junior“ Zimnýkoval: My sme sa poznali s Marcelom tým, že odišiel, odišiel Marcel z Rádia Flash z Prešova do košického štúdia, lebo v Košiciach bolo štúdio a vysiela-vy-vysielal kedysi sem tam Muzikolu a potom išiel robiť nejakú, ehm- hitparádu do Bratislavy, tak my sme boli v kontakte bežnom a on ešte žil v Prešove. Tým pádom ešte nebol odcestovaný do Bratislavy a potom mu ponúkli aj miesto v Bratislave, čiže my sme mali živý kontakt normálne, len nevysielal v Rádiu Flash. To bolo, to bolo celé.
Mišo Gula: A ty si, prepáč, ty si na výške teda v Prešove bol len na výške v Prešove alebo?
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Áno, áno, áno.
Mišo Gula: Lebo Mišo mi hovorí: „Však zavolaj mi Juniora.“ Hovorím: „Paráda, však ten je náš!“ Ja som tiež z Prešova, vieš. A hovorím, že-
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Nevadí.
Mišo Gula: A on: „No však nie ako, prekusal som sa tým životom zatiaľ nejak, takže robím, čo mi je dispo-k dispozícii.“
Milan „Junior“ Zimnýkoval: No, no, no. Robím, čo mám.
Mišo Gula: Nik-nikto to na mne nepočuje, že, že, že som z Prešova. A vravím, že: „Však oni obidvaja,“ hovorím, „aj Marcel, aj, aj Junior a to.“ A potom až som si pozrel, že vlastne ty si-
Milan „Junior“ Zimnýkoval: No ja som akože tak ja som kozmopolitný východniar, lebo ja som narodený v Snine. To znamená, že jednu šestnástinu z tridsaťdvojiny lesa, kde si fffššš mám v Snine aj jedna sedemdesiatdvojinu poľa, čo je veľké ako zebra na prechode. Mám tiež tam.
Mišo Ukropec: Prepáč, to si feudál či buržoázia?
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Neviem, lebo dedo bol nevoľník menom. Aj mama bola zaslobodená nevoľníková, takže neviem, ako to bolo.
Mišo Ukropec: Normálne také to meno.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Vtipný život, vieš. Zimníkova a Nevolníková.
Mišo Ukropec: Ty brďo.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: A vieš čo? Bolo to tak, že, že cintorín, pole a les mám v Snine. Potom som mal takéto šťastie, že keď som mal rok, tak som sa-
Mišo Gula: To uvidíš po sprevádzkovaní katastra, či máš.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: No. Potom som sa presťahoval do Michaloviec, kde mám základnú školu a kde som mal dlho, dlho trvalý pobyt. No a v Prešove som študoval vysokú školu. Ááá, jeden odbor, ktorý som nakoniec doštudoval s tým, že všetkým tým, čo mi fandili ešte, som napísal, že robil som, čo som mohol. Menej sa už nedalo, lebo som paralelne začal robiť už v Rádiu Flash a tým pádom bolo, hm, v čase, keď akože chutilo to rádio dokončiť školu, nebolo to celkom sexy, ale som aspoň jednu vec v tom čase v živote dokončil, že síce sedem rokov, ale dokončil som jak v Tibete.
Mišo Ukropec: Aj jak, jakú školu máš skončenú?
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Filozofická fakulta. Á je to aj učiteľský, ale aj vedecký smer. Dejepis, angličtina. Ale je to tak dávno, že to ešte sa ráta, že Karel Gott bol kedysi elektrikárom a-
Mišo Gula: Ale, ale nikdy si neučil?
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Nie, nie, nie. Praxoval som, ale je to super vec mimochodom, že keď som učil dejepis po sebe na základnej škole na, na jednotke v Michalovciach, tak na druhú hodinu prišli žiaci a ja som, že čo sme preberali a zrazu opakovali po mne veci. A že keď poviem slovo Kelti, tak mám kamarátov, ktorých som učil z folklórneho súboru, kamarátov som učil ako praktikant a doteraz vedia, že Kelti sú mince, email, kruh hrnčiarsky a, a, a koleso. Čiže vedia tieto-
Mišo Ukropec: Zanechal si stopu.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Stopu. Áno, stopy dávnej minulosti ako Dvořák. Takže, takže tak. Ale skôr, myslím si, že mám vzťah a možno to nejak bude, že by som možno učil, ale skôr tú rozhlasovú a rádiovú prípravu alebo štúdium a trochu podcastov. Čiže toto možno, ale že mám k tomu vzťah, lebo mama-
Mišo Gula: Že principiálne ak-
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Ako učiteľ áno.
Mišo Gula: Ak učiteľ, ak môžeš. Lebo napríklad ja som typ, že keď mám niekomu niečo vysvetľovať alebo niekoho učiť, tak ako fakt mám minimálnu trpezlivosť a ako trhám knihy, keď-
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Áno, ale to už sme v stave, že keď, keď po prvé vysokoškolákov skôr a tí, čo to chcú robiť, to už na ma, to už máš dve sitá, že vysokoškolák by mal chcieť a chce robiť v rádiu a nechce robiť televízne noviny iba a dostať Ota. Čo bola motivácia a začal by aspoň v rádiu. Tak tí ľudia chcú na sebe makať. Nie je ich veľa, ale je to v poriadku. Takže pre tých áno, ale nie som nejaký, že didaktický princíp k tomu mám, len myslím si, že v súčasnom stave a teraz no offense voči komukoľvek, kto učí, je málo ľudí, ktorí sú ešte v biznise a už učia. Vždy je to ako keby trošku po zenite. Ten človek už má čas na tú školu a je dôležité, že aký kontakt mal s tou svojou ligou a extraligou, v ktorej pôsobil a robil, ktorú učí. A tam je to taký ten kontakt, že môžu ma konfrontovať v momente, že ja im poviem nejaké pravidlo a oni, že ale si to nepovedal a nedodržal v rádiu. Hovorím: „No, lebo nie som taký dokonalý, ako vy môžete byť. Že buď lepší.“
Mišo Gula: Jasné.
Mišo Ukropec: Toto je presne, že ja si pamätám z výšky hlavne učiteľov, ktorí mali nejaký dotyk s praxou, ale pána učiteľa, ktorý v živote nerobil to, čo učí v duchu anglosaského porekadla, nie, že kto čo vie, ten to robí, kto nevie, ten to učí a kto nevie vôbec nič, ten o tom píše.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Tak ale ja mám rozcvičku na mikrofón vždy a všade. Prolog z Canterburských poviedok v staroangličtine. Wanda April be the surest ot the drought of March has pierced to the root. Nemám to kde využiť. Mal som z toho skúšku a ešte trošku viem za-zasliniť mikrofón. Þú ure feþer on heofonum þe holchat. To je úvod Otče náš. To sú jediné veci, ktoré viem zo staroangličtiny. Nemám to kde použiť, tak to používam, keď zvukár povie: „Vyskúšaj si mikrofón,“ tak poviem-
Mišo Gula: Vieš, to je ten prípad, kedy ho nemôžeš konfrontovať, lebo prd o tom vie, že ako.
Mišo Ukropec: Ja ako gramatik na Cíti môžem povedať iba iné, že Kraftfahrzeug Haftpflichtversicherung zrychlí.
Mišo Gula: Na ja. Ja viem z nemčiny, že was mochten Sie bestellen?
Mišo Ukropec: Mochten Sie je výborné.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: To je tá satelitná nemčina. Tretinu vieš, tretinou si domyslíš a tretinu áno, áno, mochten. A to je ako keď niekto mi povie a stretol som sa s človekom, ktorý mi hovorí: „Ja nemám rada vás moderátorov z komerčných rádií, pretože váš jazyk nedosahuje tú úroveň. Ja nerozumiem, ako môžte takto rozprávať.“ A slovo môžte pre mňa bolo aj so š bolo fajn.
Mišo Ukropec: To sa spodobuje, nie?
Mišo Gula: Môžte, môžte. No počkaj, ale celá tá debata vznikla z toho, že ako začali s Marcelom. To ma zaujíma.
Mišo Ukropec: Dobre, ale ja ti hovorím, že, že cepovali teba niekedy tak, jak do televízie cepovali- Artikulácia a všetko. Lebo všetky tie starosti, ktoré ja mám, to je to, čo si trénoval do tej steny?
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Stena. My sme mali ešte jazykovú lektorku, á, ktorá mi púšťala to, čo som povedal. Púšťala, á, povedala Slovensko nie je c, ale ns, Slovensko. A človek, ktorý musí tam byť dve k, lebo neexistuje slovo člove ani tory, človek ktorý. A, a takejto vecí bolo veľmi veľa, takýchto vecí veľmi, veľmi veľa. Á, v tej, povedzme tej súčasnej od toho roku dvetisíc, dvetisícštyri skôr to bolo o skracovaní viet, aby som nešiel do čiarky. A, a-
Mišo Gula: Nauč ho to, prosím ťa.
Mišo Ukropec: Ja sa snažím.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Bodka. A už nepovieš ale.
Mišo Ukropec: Tak presne vidíš, som tu za te-, od ťa-, učím sa.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: No a potom bol taký ten moment, kedy sa rádio začalo, Fun rádio sa začalo formátovať. To znamená, že sme mali, á, Nemcov, ktorí nás z Norimbergu, ktorí nás cepovali, ale boli naši konzultanti. Oni síce nerozumeli, ale hovorili, že, že musíš mať nejaký feeling z toho celého a tam je to o tom, že a toto je na zamyslenie aj taký, taký ten možno reklamný alebo marketingový moment, že keď máš reklamný spot a spýtam sa vás oboch, že potrebujete opraviť strechu, tak si povieš ty áno? Áno, nie?
Mišo Gula: Áno.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Ty?
Mišo Ukropec: Nepotrebujem.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Teba som stratil, teba mám. A ten ear catcher by mal byť o tom, že, že poviem určite poznáte niekoho namiesto otázky. Určite poznáte niekoho, kto potrebuje opraviť strechu alebo má starosti so strechou. A mám vás oboch, lebo ty chceš počúvať preto, že čo tvoj človek, kamarát, keby náhodou prerábal strechu alebo teba sa to týka. A ak ťa nechytím týmto, tak ťa nemám. To znamená, že tie otázky, ktoré sú v reklamách, sú áno nie sú dovidenia. To znamená, že tú istú otázku dať do statement, do oznamovacej vety a už nejdeš áno nie, tak to už je niečo, čo zachytíš toho človeka. Potom máš pätnásť, dvadsať sekúnd na to, aby si povedal benefit, prečo by si mal zostať ma počúvať. Buď ti ponúknem hudbu, alebo ti ponúknem cenu, alebo ťa zabavím. No a musíš identifikovať. A teraz máš minútu, dve, tri na to, aby si niečo ponúkol. A v tom momente, keď je nejaký hype, musíš končiť identifikáciou alebo benefitom pre toho poslucháča. Ale to je, to je a, a na to, aby si toho človeka oslovil, máš tri postupy. Buď mu povieš dobré ráno, lebo to je vec, ktorú on chápe, ale ešte si nič nepovedal a nevznikne pocit, že mu niečo ušlo. Čiže alebo povieš feeling z tej pesničky. Neskutočná pesnička. A tie momenty sú také, že on tak tá myška sa zrazu, že ó, zobudí sa. A to sú tie postupy, ktoré, ktoré robíme. A toto akože sme boli cepovaní, že som mal herpesy. Normálne sme lietadlom sme išli do Norimbergu a tam sme akože štyri, päť dní makali veľmi drastickým spôsobom. A to sme boli už majstri sveta. Sme si mysleli teda. No a k Marcelovi long story short. Ja som došiel do Fun rádia do Bratislavy. On išiel meniť Rock FM rádio na Rádio FM a potom nás dal dokopy Julo Viršík kvôli Orange festivalom, keď sa Marcel vrátil a vysielal popoludní, že oni dvaja by mohli robiť spolu, lebo Marcel je zábavný a Junior je zodpovedný, takže výborná dvojica a tam vznikla nejaká chémia taká, že to, čo sme si povedali, čo som išiel povedať ja, zrazu povedal Marcel. To, čo povedal on, som chcel vlastne ja a sme si nahrávali a viac menej sme sa bavili my dvaja medzi sebou a bolo to okej pre ľudí, ktorí boli pod pódiom a robili sme si žarty. Nikto nepokazil nikomu žart, nestúpali sme si na-
Mišo Gula: Nezavadzali ste si.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Kúrie oká a zrazu to bolo tak, že keď hráš, predpokladám, lebo nehrám tenis, ale keď hráš tenis za štvorhru, tak to nie je o tom, že ste dvaja, ale nesmiete si prekážať. Tak sme si neprekážali a, a práve naopak sme si aj povedali, že teraz ja alebo Marcel teda hovorí, že teraz ja, teraz ja, teraz ja. Ale nie, žartujem. Čiže toto nejako tak vzniklo a, a povedali sme si, že by bolo fajn robiť popoludní a potom sa Adela so Sajfom rozhodli, že už nebudú ráno, tak sme dostali príležitosť my a my sme trinásť rokov, štrnásť, dvanásť neviem niekoľko rokov ráno.
Mišo Gula: Už je to toľko?
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Uhm.
Mišo Gula: Ja si pamätám teda, kedy, keď ste to robili ešte popoludní, lebo vlastne ja keď som začínal počúvať Funko, tak naozaj to vlastne Sajfa s Adelou boli akože na, na špici. Oni potom začali viac do telky chodiť a tak ďalej. A pamätám si presne ten, ten prechod z toho, že oni už skončili. Prišli ste vy do, do rána, tak akože tiež aj ľuďom to chvíľu asi trvalo, kým si na to nejakým spôsobom zvykli.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Áno, ale napríklad aj to riešili konzultanti, že, že začali riešiť hasičský program, že čo budú robiť, keď skončí Adela Sajfa. Tak povedali okej, bé verzia je Junior a Marcel. Začíname v septembri a prvý zber dát a pokles nebol, čo oni čakali, že ten pokles bude teraz dva roky a riešili kampaň a nastavovali nás, že ty budeš za blbca, ty budeš za pekného, ty budeš za dobrého. A nebolo treba, lebo poslucháči sami rozhodli, že s vami dvoma chceme ísť na pivo. Bodka. Že sme ich kamoši. A tiež je to model, ktorý im celkom možno nesedel, ale na Slovensku to tak nejako fungovalo, lebo nás už poznali z eventov a tak ďalej a tak ďalej. Čiže toto sa udialo.
Mišo Gula: Keď som povedal predtým, že etalón humoru, že, že, že bolo Funko, tak to fakt vlastne toto bola taká generácia moderátorov, ktorí vyšli z Fanka, že vlastne by ste ešte aj naraz pôsobili v jednom období vo Funku a vlastne zo všetkých štyroch. Ale teraz možno by sme si spomenuli aj na ďalších. Sú aj obrovské moderátorské hviezdy, robia iné projekty v telke, všade možne.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Určite, ale tak to sú, to sú mená, ktoré sa aj priznávajú. A k tomu mám jeden taký moment ešte. A Miňo Urbaník, Miňo a Slávo boli preto ten Miňo Junior zostal Junior, som nechcel byť Emil alebo Feky Meky, ale mali sme tridsiate výročie tohto roku. V roku dvetisícdvadsaťpäť máme tridsiate piate výročie a mali sme tridsiate výročie a, a bavili sa o Fun rádiu a, a bolo tam zadefinované, že je to ako keby Pozostatok tej slobody z novembra zostal v tom Fun rádiu, lebo to vznikalo ako rádio, ktoré vznikalo pre mladých. s tým, že Zuzka Mistríková, s Jurajom Vaculíkom vycestovali do Paríža, kde oni ako dostali licenciu Fun rádia pri tom, keď sa menilo z komunizmu na kolotoč, čo máme. Tak, tak prišla táto licencia na Slovensko a to bolo v priestoroch, kde bolo nejaká mládežnícka organizácia Zväzu mládeže nejaká, ktorá sa zmenila v podstate na to, že mali rádio a tam bol šéfom Milan Králik. Čiže tam to nejako vzniklo a oni všetci v tom rádiu boli, rozbiehali a ten pocit tej radosti slobody zostal v tom rádiu, kde my máme aj teraz pod, pod rúškom tých konzultantov kedysi z Nemecka máme veľmi prísne pravidlá, ale to, čo sa medzi mantinelmi deje, to je ten freestyle, ktorý ľudia majú pocit, že my fakt môžeme povedať všetko. Nie, ale vyzerá to tak.
Mišo Ukropec: Na slovenské pomery akože môžete.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Ale tam sú aj, aj veci, ktoré sa týkajú pokuty a právnych vecí, ktoré môžem povedať a tak ďalej a legislatívy, ktorá je vždy updatovaná vždy lepšie a lepšie. Takže a to, to celé tam zostalo z toho takého pocitu, z tej takej veselosti a princípu toho, čo, čo zostalo z toho novembra u tých študentov.
Mišo Ukropec: No ja neviem, či si pamätáš tak, že Česká soda to boli teda, že tvrdé fóry. A ja nikdy nezabudnem, mne to syn poslal, dnes už prostredný, že Škoda Henline. Neviem, či si pamätáš takú reklamu, tak diváci si dajte, že Škoda Henline, kde si proste robili prču typu, že, že má plynový pohon. Ten se v praxi již osviečil a teraz tam krabica od Cyklon B a nejaká trubka ide akože do okna.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: No posunuli sme sa. No sme mäkší a mäkší, ale netvrdím, že, že sme mäkší, len nejak to tak. Sú vtipy, ktoré keď zostali alebo fóry, ktoré zostali aj po nás, že dnes by som povedal, že v živote by som to nepovedal alebo neurobil alebo nezavesil takú fotku. Na MDŽ sme dali nahú babu, ktorá mala zakrytý rozkrok kyticou ruží a to je také, že už by som to určite nedal dnes. A vtedy to bola viral.
Mišo Ukropec: No to je práve to, že či by s-- akože po tej demokracii, teda po, po, po páde komunizmu a nabehu demokracie ten level slobody vo vyjadrení sa aj akokoľvek vulgárskom bol vlastne oveľa vyšší, ako je dneska.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Ale áno, ale vtedy to. Ja mám dnes pocit, že sme ako keby že vulgárnejší a tá vulgarita je doplnená o agresivitu a to je trošku iný princíp, ako, ako len, ako by som to povedal. Teraz to čarovné slovíčko poľské sa hovorí všade a znamená ako tvrdosť a nie sú to krovky, ale niekedy malo zmysel, že tá nadávka bola vtedy, keď malo zmysel to povedať. Ale teraz už to je, že všade a v podstate je to taká-
Mišo Ukropec: Vyvalvovalo tu akože.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Áno, áno, kto, kto, kto dá viac. Ale to je aj obdobím, ktoré prišlo cez raperov a tak ďalej a tak ďalej, že už je to bližšie toto slovo a už sa nehýka.
Mišo Ukropec: To teraz tiež som niekde zachytil, že dali ban nejaké pesničke zo šesťdesiatych rokov.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: No.
Mišo Ukropec: Lebo tam bolo proste, že chcem ťa zobrať k mesiačiku a tam s tebou neviem čo. A potom ale vyhrala všetky motherfucker neviem čo a teraz len ľudia zmätení, že tak teda jak je to?
Milan „Junior“ Zimnýkoval: No, no, no, no. Tak je tam posun nejaký, no. Ale je to aj, aj tým napríklad, že som otec. Bola nejaká vec, ktorú sme povedali mimo éteru. Bola, mali sme poslucháča, ktorý nám zdvihol a zdvihol nám slovami rôznymi, ako skôr bol-
Mišo Ukropec: Keď chceš, môžeš.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Prišiel k námorníkovi. Netreba. Prišiel k námorníkovi. Mi prišlo, mi to prišlo, že bližšie k námorníkovi ako k ránu a do rádia. My sme to nahrávali, tak sme sa chytili a išli sme týmto štýlom a týmto slovníkom. Na čo debata bola taká, že viacerí sa, že pozreli. Bola veľmi zábavná, ale niesla sa ako keby v tom duchu tej role ako keby. A potom sme povedali okej, a teraz do rádia, tak to sa odstrihlo, dali preč. Nejak sa k tomu dostali a oni hovoria, že či môžu to dať, že to vypípajú. A hovorím, po prvé, bolo by to ako morseovka a po druhé, ja neviem, že či chcú možno, á, rodičia spolužiakov mojej dcéry vidieť toto.
Mišo Ukropec: Pravú tvár.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Neviem, či pravú tvár, ale to sú veci, ktoré sú-
Mišo Ukropec: Nejakú tvár.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Vo Vegas a mali by zostať, lebo boli robené len preto, aby nešli do, do éteru. No čiže je to tak. Ale ja, ja nemám problém s tým, že volal som chlapíkovi, ktorý bol v piatok popoludní na hrade na Beckove alebo kdesi s partiou. Išli sa zabávať a volal som mu do Zarábaj ušami a týpek vyhral nejakých stodvadsaťtisíc. A, a neverili mu, neverili mu kamoši, ktorí boli s ním a hovorí: „Vieš čo? My už máme piatok, ja už asi som aj opitý, neviem, ale.“ A hovorím: „Drž sa, ja ti dám tú otázku, len potrebujem, aby si na chvíľočku bol koncentrovaný. Ja ti dám otázku, ty dáš odpoveď a bude veselo.“ A hovorím: „Si pripravený?“ A nerobil som žiadne žarty, lebo by som ho mohol zašiť tak, že on by to neodtancoval celé. Tak som mu dal otázku. On odpovedal správne a vyhral stodvadsaťtisíc. A on mne do telefónu hovorím, že: „No a čo hovoria kamoši?“ A on sa otočil k nim, lebo bolo počuť v telefóne, hovorí Počujete kokoti? Práve som vyhral sto dvadsať litrov a je to vec, ktorá bola v poriadku, lebo to nebolo nič vulgárne. Bolo to len akože jeho slovník, ktorý bol, že okej, to, že to, že my sme akože nám požulo pásku, to je jasné, ale nebolo také, že-
Mišo Ukropec: A keď takýto nejaký telefónny hosť takéto zadre do, do éteru naživo, máte vy z toho potom nejaké n-n-no alebo niečo od tej rady pre-
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Rozumiem. Áno, sú ľudia, ktorí nahlasujú pravidelne, lebo sú, majú radi konkurenciu alebo je to konkurencia sama. To okej, ale tam je skôr to o tom, že my to nerobíme len preto, lebo by to mohlo, mohol by byť niekto v diskomforte, kto nie je zúčastnený tej situácie. To, že my tu máme srandu, to je fajn, ale niekoho to, kto počúva to rádio a si povie, že okej, tak vydržím túto súťaž a ja neviem, bude čosi, čo je hodné počúvať, tak vtedy je to tak, že, že nepotrebujeme to dať tým ostatným, pokaziť im ráno. A poviem to na jednom príklade. Máme taký úzus, ktorý dedíme tým, že máme vždy nám dorastajú nejaké deti. Ježiško existuje. Čiže my odmietame komunikovať s poslucháčmi na leveli, čo ti kúpil, kúpili rodičia pod stromček. Stále je to Ježiško, lebo ráno my medzi sedem tridsať a osem tridsať máme brutálne veľa rodičov, ktorí nám písali. Bolo taká frajerina, že hohoho a písali nám rodičia, že ďakujeme veľmi pekne a vlastne sme si to uvedomili. Nejdeme my našim poslucháčom robiť zle a-a navyše ešte ak ráno viem, že moja dcéra ide do, do školy a tak ďalej, že je to tak. No a v podstate do toho školského času my máme to, uhm, také pravidlo, že, že sme proste školou povinní friendly. Po škole už môžeme riešiť nejaké veci, ako ktoré sú možno polodvojzmyselné alebo polodebilné. To už ako kto si vyberie, ale akože-
Mišo Ukropec: Ráno musíte ako teda chcete držať tú líniu, že-
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Držíme. Ani nechceme držím. Áno, áno, áno, aj deťom, aby vysvetľovať veci. Povedzme si rovno na to je Sajfa v popoludní, aby sa pýtali: „Mami, čo je to?“ A už tam ide vecí.
Mišo Gula: Ale musím uznať, že niekedy, keď sa zabudnem a ráno zapnem nejaký podcast napríklad, tak tam hneď zistím, že vlastne to musím vypnúť, lebo deti ako počúvajú všeličo.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: No ale prečo v podcaste je to v pohode? Že čo, čo je uvoľnené, že to nejde do éteru?
Mišo Ukropec: Lebo tisíc ľudí, keď počúva podcast-
Mišo Gula: No že tam je tá voľba. Vieš, že-
Milan „Junior“ Zimnýkoval: No jasné, to je voľba. Ak ty ma chceš potrestať, tak ma nepočúvaj alebo prepni televízny program. Vieš, to je, to je trest najväčší, že ťa nepočúvam.
Mišo Gula: No hej, len to potom tie počúvanosti môžu byť tretinové napríklad a to bude problém zase pre sponzorov, pre majiteľov a tak ďalej.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: That's it. That's it.
Mišo Ukropec: No vždycky je to nejaký trade off medzi, medzi čímsi a čímsi iným. Mňa to privádza ale k téme. Teraz sa chytím akože technicky toho trošku, že sa stále rieši umelá inteligencia, zoberie joby, nezoberie joby. Akurát som mal ináč včera post, že v roku 1830 chlapík, nejaký Francúz, nepamätám si meno, lebo French makes no sense. Vieš to, vý-výslovnosť tých mien vôbec netuším, jak sa to má správne vysloviť. Nebol to žiadny Jack, Žak a 1830 vynašiel šijací stroj, nejaký taký ako jednoduchý. Vypálili mu dielňu ostatní krajčíri, lebo im to zoberie job. Tak dvadsať rokov neskôr to znova vynašiel pán Singer-
Milan „Junior“ Zimnýkoval: A nie ten spevák.
Mišo Ukropec: Ktorý potom spravil akože z toho brutálny biznis. A teraz, že umelá inteligencia zoberie nám joby. No nejaké asi áno, ale my sa zase ako prispôsobíme. A teraz k čomu smerujem, že hovorí sa, že jedna z vecí, kde job človeku AIko nevezme, je komunikácia. A teraz myslím verbálna, lebo v tej neverbálnej, aj keď ako keď mi to napíše AIko, tak už vidím, že mi to napísalo AIko. Aspoň zatiaľ. Teda je to že čitateľné, že toto neni ľudská bytosť za tým textom, ale v tej verbálnej komunikácii, tam to ešte chvíľku ako potrvá. A moja otázka je, že keď si ty načal takéto, že ako máš ty povedať, že nie, že potrebuješ opraviť strechu, ale že určite poznáte niekoho, kto potrebuje opraviť strechu, tak my práve teraz riešime našu nejakú marketingovú komunikáciu a tam je také, že pyramída efektívnej komunikácie. Neviem, či ti to niečo hovorí.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Možno to poznám, ale neviem, že sa to tak volá.
Mišo Ukropec: Je to taký koncept, že úplne dole, uh, sú nejaké akože logické argumenty, nad tým sú hodnoty, nad tým sú peniaze, nad tým je, uhm, Jesus, čo je tá štvrtá úroveň neviem a piata najvyššia je emócia. A vlastne ty máš poskladať celú komunikáciu tak, aby si trafil všetky tie časti tej pyramídy, že je v tom aj intelekt, aj peniaze, aj hodnoty, aj emócie, aj všetko. A potom máš šancu, lebo keďže každý z nás reaguje na iné signály-
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Iný ten level.
Mišo Ukropec: Aj na iný level, tak mám šancu, že to trafím a trafím aspoň niečo a potom už sa s tým naladiť na tú vlnu, ktorú potrebujem trafiť. Mali ste vy nejaké takéto tréningy?
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Je to vec, keď sa ma ľudia pýtajú, že, že čo by som mal študovať alebo vedieť ako moderátor, tak je to, že prehľad a to je ten general knowledge. To znamená, že ak máš čokoľvek, strechu alebo nejaké zadanie, tak je to o tom, že aké je možno také očakávanie všeobecné podľa toho, ako máš cieľovku. Tak podľa toho zadefinuješ nejakú očakávanú odpoveď. Nie je to v pyramíde komunikačnej, ale je to vec, ktorú robíš a máš nejaké očakávania a ten poslucháč ti to fórum alebo prístupom alebo optikou vylepší A aj ideš do momentu, že sa zabavíš. Ale aby to bolo takto cielené, nie. A je to v mojom prípade jednoduchšie. Smejem sa, pretože existuje rádio, ktoré ehm-
Mišo Gula: Môžeš menovať u nás.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Ale ja nemôžem.
Mišo Gula: Okej.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Že zistili, že, že, že teda menej ľudí u nich poslucháčov má maturitu. A hovor.
Mišo Gula: Viem ktoré.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: To jedno. Nie.
Mišo Gula: Nie?
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Nie. A možno aj áno, ale Apage. Nie, skôr ide o, skôr ide o inú vec, že ty môžeš mať pyramídu, ale tam budú počúvať len na zľava a cena.
Mišo Gula: Okej.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Hodnotu neriešiš, nadstavbu neriešiš, emóciu neriešiš. Je to... A teraz si predstav, že pre toho obchodníka je kurnik ťažké odkomunikovať takúto vec, nedaj bože nejakú nadstavbu, kde sa bavíme už len o, o umení a o koncerte, lebo stále to príde o tej cene. To znamená, že, že aj to je dôležité. Čiže ja viem, koho mám cieľovku, a preto je to o tej univerzálnosti a tom general knowledge a tento prístup a princíp. Druhá vec je, myslím si, že čo sa týka AI, skúšame rôzne veci, ktoré sa, ktoré sa riešia popri vysielaní. Je to super vec ako, ako oheň. Vieme, že je z Lipan, Lipany pri, pri Sabinove, ale slúha je to super do miery, keď ty to vieš ovplyvňovať, čo od toho chceš a očakávaš. Nesmieš sa dostať do role, že ťa to nahradí, lebo a tam už prichádzame autenticita. Autenticita, signature, DNA, self brand, employee brand. Keď je dobre vybudovaný, tak potom nemá šancu, pretože neobsiahne ťa. Ak ťa obsiahne, máme problém, ale nikdy to tak nebude, že ťa obsiahne, pretože ty si nevypočítateľný a navyše tu teraz východniar kom-kombinácia ratio a neratio a emocio nikdy nevieš aký ten, ani ja sám neviem, čo pôjde cez emóciu, čo pôjde cez ratio a aká kombinácia z toho nakoniec vyjde. To znamená, že chápem nervozitu niektorých ľudí, ktorí nevedia, ako reaguje takýto človek. A to je tá autenticita. A tá jedinečnosť vzniká na základe zážitkov, podnetov, ďalšej komunikácií, a to je jedno, v akom leveli toho, toho, tej pyramídy nejakej, že je trošku preplz moderovania v určitom momente. Aj k tomu sa môžeme dostať, ak máme čas teda. Ja mám pár pohľadoch.
Mišo Gula: Máme, určite máme, pretože
Mišo Ukropec: kým v prvej časti sme sa chceli venovať hlavne tomu, čo bolo v minulosti a čo sa blíži, tak v tej druhej sa chceme venovať tomu, kam to ide.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Nie, ja vám len poviem, že vy ak sa pýtate veci, ešte som strašne málo odpovedal na vaše otázky, lebo vždy máme nejaké podnety, lebo bola druhá otázka, že prečo junior a ako sme sa s Marcom dali dokopy. Tam niekde na tej linke sme, ale medzitým sme odbočili a išli už kade tade, čo vôbec nie je zlé. Ale poviem vám k tej veci, o ktorej hovorím v programe Moja mama varí lepšie ako tvoja, čo sme urobili cez tisíc častí, som mal pätnásť, dvadsať minút na cudzieho človeka, aby sa mi otvoril. A prišli ľudia, ktorí nechceli rozprávať, lebo telka, lebo deväť kamier. Čo si budú myslieť? Nemám dobrú slovenčinu a nemám dobrý chrup. Boli aj takíto ľudia, čo si dali ruku a alebo sa nesmiali. Pekná žena, pekný chlap v zmysle príjemný, sympatický človek. Nesmial sa, aj keď pocitovo bol. A teraz sa zasmial a videl som zubnú kartu a zistil som a on hneď sa stiahol a zistil som, že to je ten problém, prečo sa neotvoril a ja som musel naňho ísť s nejakými metódami. Asi by som urobil minimálne bakalárku z toho princípu, z tej psychológie moderovania, ale to sú veci, ktoré každý používa. Len to mi dalo taký tréning okolo generačne, rodinne, sociálne, väzobne, že som si za ta, za ta, začal to tak nejako všímať a svojím spôsobom aj používať. Keď sa stretnem, objednáte si ma ako moderátora. Nie je to celkom o tom, že už sa teším, ako sa opijeme na záver a jak fajne bolo, lebo to sa volá honorár a ja si nejdem odpíjať honorár. A nemôže to byť o tom, že najviac sa bavil a najviac vypil moderátor. To je také, že okej a prečo by si nemal pamätať párty? Lebo je v práci. Stále to tak mám a z môjho hľadiska je to praktické, lebo idem domov, šoférujem a idem za rodinou, aby som-
Mišo Gula: Bol funkčný.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Bol funkčný. A hlavne je to sebaláska. Nechcem dnes sa dať dole, aby mi zajtra bolo zle, lebo ma to bolí, keď ma to bolí a teraz s tým vekom to bolí viac a viac. Ale vrátim sa späť. Ja sa spýtam, koho máte ako hostí? Čo im chcete povedať? Či ste urobili biznis a teraz my sme frajeri. Potrebujete namotivovať, chcete im poďakovať, chcete im povedať, že super, ale bude horšie, čo je stále včera rekord, zajtra norma a-a tieto veci. Čiže toto je niečo, čo som zrazu zistil, že čo tí ľudia očakávajú. Preto ten general knowledge a očakávanie, že čo asi je tá pravdepodobná odpoveď. A na základe týchto vecí sa dostanem späť. Ježiš, super, že som nezabudol, že autenticita signature sa dostáva k tej AI-ke napríklad, hej? Čiže bodka.
Mišo Gula: Dobre, ja som chcel nadviazať na tú AI-ku, že vlastne toto je debata medzi mnohými, či už influencermi alebo ľuďmi, ktorí produkujú nejaký content a tak ďalej. Lebo však už dnes máme všelijakých tých AI influencerov a neviem čo. A moja odpoveď zvykne na to vždycky byť, že, že tam musí byť to prepojenie toho digitálna s tým reálnym. Proste človek musí začať chodiť medzi ľudí na eventy, byť, byť medzi ľuďmi autenticky taký, aký je. Lebo ak to bude vždycky len spoza kamery alebo spoza klávesnice alebo spoza Neviem, mikrofónu alebo tak, tam bude nahraditeľný. V tých jednotlivých individuálnych malých veciach bude nahraditeľný, ale ako celok, ako človek, ktorý spoza opony príde vlastne medzi ľudí, tam nemáš ako nahradiť to.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Ja úplne súhlasím, lebo my sa dostávame do momentu, že ako vyzeral moderátor kedysi. dokonale vystajlovaný, nažehlené všetko a aj čelo, ale aj oblek a košeľa. Manikúra dokonalá. Všetko vedel, všade bol. Ticho, teraz rozprávam ja! To boli, to, to bol akože moderá-- superlatív. A ten superlatív zrazu nemal ako keby ľudskú výbavu, emóciu nejakú. Emócia mohla byť, ale, možno to je aj ten, tá vec, ktorú riešite pri, pri akýchkoľvek HR veciach a onboardingoch nových zamestnancov, že, že IQ, EQ. A že to EQ ako keby chýbalo takých, že nevedel byť možno, prístupnejší, respektíve zhasli sa svetlá kamery, odišiel preč. Nestretávam sa a nefotím sa, nerozprávam. Dajte mi pokoj, mám svoju šatňu nevstupovať a tak ďalej. A čo, nebol som toho fanúšik, lebo som nespĺňal tie kritériá a zrazu sme sa dostali do niečoho, čo je uveriteľné a tá uveriteľnosť je teraz ten príjem, tá, tá, ten superlatív, čo sa teším, že, že poslucháči v rádiu nie je to v stave, že nás obdivujú, ale chcú sa s nami kamarátiť. A keď sa s nimi, keď sa s nimi stretnem, tak je to o tom, že, dopoludnia alebo ráno mi volá poslucháč, popoludní ho mám na, na evente a ja prídem na event a ja si s ním tykám a on: „Ráno sme sa počuli v rádiu.“ Hovorím, že okej, ale ja nemôžem prísť na event a teraz tu nazdar, čau, jak sa máš? Môžeme, musíš to povedať, že si s tým okej. Jasné, vo Fun rádiu si, si tykáme, ale, ale a ten človek je, že začne rozprávať mi veci, ž-- ako keby sme sa stretli pred hodinou alebo včera o sebe a nepoznáme sa. To je pre mňa odmena za, za to celé. A to je tá uveriteľnosť, kde tá AI-ka akože pomôže, ale nenahradí.
Mišo Ukropec: No keď je človek príliš stroj, tak sa s ním málokto
Mišo Gula: stotožní.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Agnesite tisíc a Arnold Schwarzenegger.
Mišo Gula: Áno.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Ako matka Johna Connora.
Mišo Gula: Make your liability an asset. Výborne. Začínajú sa nám tu premievať už témy, tak možnože tú ďalšiu časť už, už sekneme.
Mišo Ukropec: Takže sekáme to, ale hneď pokračujeme naspäť.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Tak.
Mišo Ukropec: Vypíšať, napiť a o chvíľku sa počujeme.
Mišo Gula: Chceme sa trošku pobaviť potom o tvojom biznise a o ďalšom smerovaní.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Toho sa ja bojím, lebo tak, ako som vám povedal-
Mišo Gula: Kuš, kuš, v druhej časti.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Idem si dať čajík.
Mišo Gula: Výborne.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Čaute!
Mišo Gula: Čaute, čaute.
Milan „Junior“ Zimnýkoval: Ahojte.