#8755 min
#87 – Martin Zahuranec – Ako sme s 40 miliónmi dolárov dobyli Áziu
Vypočuj si audio
Počúvaj a pozeraj na:
Zhrnutie epizódy
Martin Zahuranec, zakladateľ e-shopu s okuliarmi eyerim, rozpráva, ako sa ako 21-ročný študent z Viedne ocitol vo Vietname s úlohou: na účte máte 40 miliónov dolárov a do roka postavíte najväčší e-shop v krajine. Firma na začiatku ani nemala meno (projekt Anakonda), ľudia odchádzali rýchlejšie, ako prichádzal nábytok, výplaty sa nosili v hotovosti a každý deň predávali kamión plienok v krajine bez poriadnych adries. Spomína Indonéziu so 37-tisíc ostrovmi aj vykrádanie skladu v Keni a to, ako sa projekty postupne stali korporátnymi. Po návrate spoluzaložil eyerim, ktorý dnes predáva v 14 krajinách a po covide spustil vlastné značky – a dokázal, že okuliare sa dajú predávať online, hoci tomu najprv neverili ani talianski dodávatelia. Mišo Ukropec pridáva postrehy zo Saudskej Arábie a varovanie, aby si investor v prvom kole nebral viac ako desať percent.
Hlavné myšlienky
- Rýchly rast s veľkým kapitálom v Ázii znamenal chaos: firma bez mena, extrémna rotácia ľudí a výplaty v hotovosti.
- Pri e-commerce na rozvíjajúcich sa trhoch je najväčšou výzvou logistika – v krajinách bez adries aj doručenie balíka.
- Prvé roky startupu nie sú o zisku, ale o škálovaní a budovaní značky.
- Aj produkt, o ktorom si ľudia myslia, že sa online predávať nedá (okuliare), môže fungovať ako e-shop.
- Rozvíjajúce sa krajiny ako Vietnam či Saudská Arábia sa výrazne otvárajú a menia.
- Ukropec radí: investor by si v prvom kole nemal zobrať viac ako desať percent firmy.
Kapitoly
Zobraziť všetky kapitoly (14)Skryť ďalšie kapitoly
Citáty
Na účte máte 40 miliónov dolárov. Nezaujíma nás ako, do jedného roka postavíte najväčší e-shop v celej krajine.
Ľudia chodili do firmy rýchlejšie, ako chodil nábytok.
Prvé roky nie sú o profite, prvé roky sú o škálovaní.
Popis epizódy
Martin Zahuranec rozpráva, ako sa ako 21-ročný ocitol vo Vietname s cieľom postaviť najväčší e-shop v krajine. O pár rokov neskôr založil firmu, ktorá dnes predáva okuliare v 14 krajinách. Biznis dobrodružstvo, aké sa v strednej Európe len tak nevidí.
🔹 Ako denne predával kamión plienok v krajine bez adries
🔹 Prečo musel výplatu nosiť v topánkach
🔹 Ako sa z chaosu v Ázii zrodil jeden z najväčších e-shopov s okuliarmi
🔹 A prečo mu dodávatelia z Talianska najprv ani neverili, že má e-shop
Prepis epizódy
Zobraziť celý prepispribližne 47 min čítaniaRozbaliťZbaliť
Prepis vznikol automaticky (ElevenLabs Scribe) a je mierne upravený. Môže obsahovať drobné chyby v rozpoznaní slov alebo hovoriacich.
Martin Zahuranec: Na účte máte 40 miliónov dolárov. Nezaujíma nás ako, do jedného roka postavíte najväčší e-shop v celej krajine. Ľudia chodili do firmy rýchlejšie, ako chodil nábytok. V takom malom ikeáckom stole sedia že deviati moji interni. My sme vtedy hitli jackpot s tým, že niekto prišiel na to, že poďme totálne podbíjať celý trh, čo sa týka že plienok. Takže my sa predávali, že kamión plienok každý jeden deň.
Mišo Ukropec: Tento podcast vám prináša Infotech. Ak potrebujete software a neviete na trhu žiadny nájsť, je to jednoduché. www.infotech.sk.
Mišo Gula: Nazdár Kolotočár.
Mišo Ukropec: Čau, čau Fešáčik.
Mišo Gula: Som si pri dnešnom hosťovi vravel, že keby som bol u Bicana v piatich proti piatim, vieš to ten Steve Harvey robí-
Mišo Ukropec: Steve Harvey, áno.
Mišo Gula: v zahraničí a tam by bola otázka, že, že ktorý biznis sa nedá alebo ktorý produkt sa nedá predávať na internete.
Mišo Ukropec: Porno.
Mišo Gula: Vôbec nie. Nie, by som strel hneď, že okuliare, ty kokos a normálne by som bol na prvom alebo druhom mieste. A predstav si, že dnes tu máme dôkaz toho, že to je proste bullshit, že aj okuliare sa dajú-
Mišo Ukropec: Teraz chce okuliare predávať na internete alebo?
Mišo Gula: Nie, nie, že, že, že práveže aj okuliare sa dajú predávať na internete.
Mišo Ukropec: No to som zvedavý, lebo, všetky tieto VR, AR, XR, tooly sú také-
Mišo Gula: No to uvidíme, čo bude. A však snáď aj hos nám k tomu povie nejaký-
Mišo Ukropec: Snáď
Mišo Gula: nejaký názor.
Mišo Ukropec: Snáď voľačo.
Mišo Gula: Martin Zahoránec z Eyrimu. Nazdar.
Mišo Ukropec: Čau, čau.
Martin Zahuranec: Ahojte kolotočári, ďakujem za pozvanie na tento váš Luna, do tohto vášho Luna parku, na tento váš jarmok teda. Áno, ja tu reprezentujem firmu, ktorá sa teda snaží ukázať ľuďom, že okuliare sa dajú kupovať cez internet. Nielenže sa dajú, ale že to je jednoduchšie, ľahšie a rýchlejšie.
Mišo Gula: No dobre, ale predtým, než prejdeme akože k nejakej povedzme, že histórii, radi sme by sme porozprávali o tvojich začiatkoch a tak ďalej s celým tým podnikaním. Akože čo to je za debilný nápad, že okuliare? Skús, skús nám k tomu ako povedať, že, že prečo okuliare?
Martin Zahuranec: Vieš čo? Ja som sa ku tomu dostal tak, ako sa hovorí, že zamávaní motýlích krídel absolútnou náhodou. Ja mám podľa mňa na, Slováka celkom netradičnú a komplikovanú a exotickú biznis cestu, ale nikdy som nemal v pláne robiť startupy. Nikdy som v pláne nemal robiť e-commerce. A ako človek, ktorý vlastní päť bielych a päť čiernych tričiek, som nikdy v živote nemal v pláne robiť niečo z fashion industry. Ale moja story sa teda začína písať v malebnom podtatranskom mestečku Spišská Nová Ves a tam som chodil na gympel a mne v pod-- ja som nikdy nevedel, že čo chcem robiť. Asi mi bolo jasné z rodiny, že asi nebudem doktor alebo právnik, ale vždycky mi bolo jasné, že chcem žiť, dobrodružný, naplnený a rýchly život plný vnemov. A to nejak viedlo k tomu, že som nešiel študovať na Slovensko, ale skončil som vo Viedni. A vo Viedni som študoval bakalára. A keďže to bolo celkom náročné naladiť sa na nemčinu a na úplne nové mesto, á, tak ma podporovali rodičia. A potom prišiel ten moment, kedy vlastne doma tak kúsok došla trpezlivosť, keď u nás je veľa. Ale skôr som si ja začal uvedomovať, že nemôžem byť povolenie syna, že si potrebujem hľadať job. A tak som si hľadal job. Myslel som si, že nájdem niečo vo Viedni, nejakú konzultačku, nejakú marketingovú pozíciu, niečo, niečo biznis. A stala sa taká habaďúra, že ja som si svoj prvý job našiel vo Vietname a mal som dvadsaťjeden rokov a potreboval som volať ockovi s tým, že no že o týždeň potrebujem letieť do Vietnamu, či by mi nemohol požičať peniaze na letenku.
Mišo Gula: Keď si spomínal povolenie syn, bol tam predpoklad, akože rodinné zázemie bolo také, že kľudne si mohol byť povolenie syna alebo?
Martin Zahuranec: Nie, to určite nie. Ja si myslím, že asi na pomery Spišskej dobre, Spišskej Novej Vsi ocko podnikal a mali sme sa fajn. Asi sa rodina nemusela pozerať vieš na pravú stranu jedálneho lístka, ale určite nehrozili nejaké veci typu, že Mercedes za maturitu alebo-
Mišo Gula: Alebo, že už keď malo jesť na čingov, tak už ako trebalo šetriť, hej, že?
Martin Zahuranec: Hej, ale-
Mišo Ukropec: Ty si nedostal G-Wagon za maturitu?
Mišo Gula: No vieš čo.
Martin Zahuranec: Ani zlaté hodinky za birmovku. A tomu to, môže to byť aj tým, že som na birmovke nebol, ale, podľa mňa to nehrozilo najmä tým, aké sme mali doma mentálne nastavenie. Toto u nás proste nefungovalo. U nás sa vždycky, že makalo, robilo rukami, nikto nebol, nikto nebol lenivý. Aj dodnes rád idem za našimi na chatu a to je pre mňa ten najväčší mentálny relax a oddych, keď môžem prísť a pokosiť, porúbať drevo, pomôcť ockovi so včelami a podobne.
Mišo Ukropec: Vieš čo, náš Tomáš Wojtek určite by ocenil takúto nejakú pomoc, takže dám mu do toho číslo.
Mišo Gula: Čiže išiel si do Viedne hľadať prácu a našiel si ju vo Vietname, hej?
Martin Zahuranec: Išiel som vo Viedni, vo Viedni študovať a popritom som si chcel nájsť nejaký internship, aby som si už sám začal zarábať popri bakalárovi.
Mišo Ukropec: Študoval si teda vo Viedni čo?
Martin Zahuranec: Ja som študoval na Hospodárskej univerzite vo Viedni. Ona sa to volá, že Betriebswirtschaftslehre, čo je vlastne, že hospodárske vedy. Ono to bolo tak na polovicu hardcore klasická ekonómia, čiže krivky ponuky, dopyty, makro, mikro, štatistika a tak ďalej. Ale snažili sa veľmi tlačiť tým takým americkým konceptom na to, že sa riešili case studies biznis-
Mišo Gula: U nás sa to volá nejaká podnikohospodárska fakulta alebo niečo také, nie?
Martin Zahuranec: Niečo také, ale to bolo možno, že polovica kurikula a druhá bola vyslovene, že chodili úspešní absolventi z L'Oréalu, z CISCA, z OMV a tak ďalej a riešili sme ich konkrétne biznisové case, takže to bolo možno viacej také ten, taký americký Ivy League štýl, tak päťdesiat na päťdesiat.
Mišo Ukropec: A to ťa bavilo? A dokončil si?
Martin Zahuranec: Nie, ja s-patrím do, patrím do, do rodiny drop outs, ale na mojom, na mojom príbehu je tak trošku smutné to, že väčšina ľudí príde na tú školu a, a zistí, že s tým vôbec nesúznia a že to nie je pre nich. A mne akademická cesta celkom išla. Ja som mal, že aj na, aj na univerzite napriek tomu, že som tam musel dávať dvojnásobný výkon v porovnaní s Rakúšanmi, lebo tá nemčina zo začiatku mi vôbec nešla, tak ja som toho bakalára takmer úplne dokončil. Mne fakt chýbali, že posledné dve skúšky a bakalárka, ktorá je viac menej formalita, ale to už som sa dostal k tomu, že sme začínali iRiM a potom, keď som si porovnal, že idem budovať svoju vlastnú firmu a mám sa vrátiť do Viedne a dokončiť nejaké, že rakúske účtovnícke štandardy číslo tri, poslednú skúšku, tak som bol taký, že nerozmýšľal.
Mišo Gula: Však ale mohol si si hrdo písať na LinkedIn Bc. Vieš teraz čo?
Martin Zahuranec: To by som dokonca mal ešte, že Bc za menom, to by bolo ešte viacej, viacej vhypované. Ako správna influencerka by som si to mohol dať ešte aj na Instagram.
Mišo Ukropec: To je prďo. A takto umrieš chudobný a sprostý. Dobre, no tak daj Vietnam, že kde sú tam tie okuliare?
Martin Zahuranec: No a to bola taká vtipná story, lebo ja som sa v rámci svojho bakalára dostal na špecializáciu, na ktorú bolo neuveriteľne ťažké sa dostať a ja som to viac menej skúšal, že tri semestre po sebe, aby som tam išiel. Ona bola taká celkom, že prestížna a bola v angličtine a hlásilo sa na ňu snáď že päťsto ľudí za semester a brali štyridsať päť. A tak som neprešiel prvýkrát, druhýkrát a na tretíkrát už som bol na tú skúšku taký nabriefovaný a po roku skúšania pripravený, že som sa tam konečne dostal. A keď som sa tam dostal a mohol som s ňou začať, tak vlastne na internej nástenke absolventov tej, tejto špecifikácie jeden týpek napísal, že viem, že tuná sa dostanú iba šikovní ľudia, tak ich hľadáme a mám ponuku na job. A ja som mal teda ten pracovný pohovor prvý vo svojom živote a prišlo sa na to, že veľký nemecký investičný fond nafundraisoval niekoľko miliónov eur, ja neviem, možno sto, dvesto, ak si správne pamätám, a rozhodli sa, že idú poslať šikovných Európanov do juhovýchodnej Ázie, aby rýchlo postavili kópiu Amazonu, lebo v tých krajinách ešte vtedy neexistoval vôbec tento koncept, že everything store, web, kde kúpiš všetko od kníh cez kozmetiku až po elektroniku. A ja som teda túto pracovnú ponuku prijal. Ešte si pamätám, že tam sa stala taká vtipná vec, že som sa ich pýtal, že kedy, kedy mám nastupovať a týpek s úplným poker face sa mi povedal, že yesterday was too late a ja že fú okej. Tak ja som si doslova do písmena v priebehu týždňa kúpil letenku do Ho Chi Minhovho mesta. To mi ešte nasledujúce tri dni vlastne nebolo jasné, že kam si kupujem letenku, lebo oni to otvárali, že v šiestich krajinách a pýtali sa ma na preferenciu, že čo by si chcel Indonézia, Filipíny a ja som podľa mňa ani na mape vtedy nevedel ukázať, že kde sa čo nachádza, tak som to hral na skromného a povedal som, že I don't care. Tak ma priradili do Vietnamu. Prišiel som tam a začalo sa-
Mišo Ukropec: Vtedy si mal koľko rokov?
Martin Zahuranec: Dvadsať jedna. A začalo sa akože veľmi, veľmi, veľmi zaujímavé rodeo, lebo po prvé, samozrejme mi to prišlo too good to be true a robil som si nejaký, nejaký research toho, že kto ma tam vlastne hiruje a ja som prišiel na to, že tá firma neexistuje. Tak som im písal, že akože môžete mi, oni že oni, že hej, máš pravdu, však potrebujeme ju založiť, dojde. A ja že okej, tak to si pamätám, že mi vtedy ešte rodičia povedali, že pozri, keď to bude nejaký scam, tak aspoň budeš mať zážitok. Ale ono to v konečnom dôsledku bolo, že všetko len nie scam. A my sme tam teda prišli a ja som mal to šťastie, že tam sa, tam sa následne hirovali, že stovky a stovky ľudí, aj lokálnych, ale najmä medzinárodných z celého sveta. A ja som mal to šťastie, že som fakt prišiel medzi prvými. A ja si pamätám to stretnutie, ako sme sa, ako som kráčal cez mesto a došiel som v tej tropickej tridsať stupňovej vlhkej teplote úplne dopotený do kancelárie. Stretol som sa so svojimi budúcimi kolegami a dostali sme z Nemecka e-mail, v ktorom bolo doslova a do písmena napísané, že vitajte na účte máte štyridsať miliónov dolárov. Nezaujíma nás ako, do jedného roka postavíte najväčší e-shop v celej krajine. A my, že fajn. A začali sa tam nejako rozdeľovať tasks, že no ja viem niečo o marketingu, dobre, tak budeš riešiť marketing a ja viem niečo o logistike. A ja som bol ticho, ja som nemal žiadne skúsenosti a ja som, ja som, ja som kódil už počas gympla nejaké baby, ale to bolo, že základné HTMLko, CSSko a nejak mi z toho vzišlo, že ja som sa tam možno dostal aj takou náhodou, že niekto celkom misinterpretoval moje CVčko a mysleli si, že you're the IT guy a ja, že no, že ja nie som ten IT guy.
Mišo Ukropec: Preto sa to robilo v ktorom roku?
Martin Zahuranec: 2012.
Mišo Ukropec: Dobre, bo to už tie serverové, serverové technológie už boli dosť ďaleko, že HTMLko, CSSko nestačilo.
Martin Zahuranec: Nie, ale tak akože toto je to, čo som vedel a to som mal napísané v CVčku.
Mišo Ukropec: Na prijatie stačilo.
Martin Zahuranec: A oni si mysleli, že ja teda akože budem riešiť IT. No a tým pádom, že som teda nemal žiaden konkrétny skill alebo predchádzajúcu skúsenosť s nejakým jobom, tak som skončil pri tom, čo ostalo a nikto nechcel robiť. A to bolo, že content a produkcia. Vytvárať pre všetky tie produkty SKUčky, atribúty, uploadovať to na web, zabezpečovať, aby mali pekné obrázky. To znamená, že čokoľvek, čo buying tím nakúpil, ja som musel na webe so svojím tímom vytvoriť, vo fotoštúdiu nafotiť a tak ďalej. Následne to posunúť na logistiku, aby to začali zaskladňovať a tak ďalej. A ukázalo sa to za mňa ako tá najlepšia pozícia, na ktorej som mohol byť, lebo ja som sa vlastne ocitol, že v úplnom strede celého toho diania, celej tej mašinérie, lebo cez moje oddelenie muselo ísť všetko. Ktoré bol pricing muselo ísť za mnou, kto mal nové produkty muselo ísť za mnou a sklad mi musel referovať to, čo má ísť, čo máme na sklade, čo nemáme na sklade a tak ďalej.
Mišo Gula: Bottleneck celého biznisu, hej?
Martin Zahuranec: Pevne verím, že sa to tak bolo, áno áno.
Mišo Ukropec: Nie v zmysle, nie v zmysle akože zdržiavanie, ale v zmysle, že všetko cez teba proste muselo tiecť.
Martin Zahuranec: Áno, áno, áno. A zároveň toho bolo, že naozaj veľa, lebo my sme po prvé nemali Oficiálne kontrakty s tými dodávateľmi. Tam sa to všetko robilo tak, ako by som povedal, že na špinavo, že my sme niekedy nahrali produkty online, lebo sme vedeli, že zákazníci ich chcú a že máme tých dvanásť mesiacov na to, aby sme boli najväčší e-shop v krajine a až následne sme hľadali dodávateľov. Ak si to niekto kúpil medzitým, tak my sme to kúpili na konkurenčnom e-shope a, a šipili zákazníkovi, iba aby sme si budovali meno. No a bol to fakt, že absolútny, absolútny craziness, čo sa tam dialo, že my sme za prvé tri mesiace existencie firmy nahirvali tristo ľudí. Ľudia chodili do firmy rýchlejšie, ako chodil nábytok. Ja mám fotky ako na takom malom ikeáckom stole sedia že deviati moji interni a nevedia sa tam, nevedia sa tam pomestiť so svojím laptopom. A môj najlepší kamoš bol, sa stal Rakúšan a my sme do roboty samozrejme chodili na skútroch a vlastne celé toto obdobie je pretkané našimi spomienkami, ako jemu sa ten skúter pokazil a my sme, že nemali ani pred robotou, ani po robote čas dať ten jeho skúter opraviť. Takže sme jazdili domov tak, že on viezol mňa na mojom, dropol ma doma na mojom skútri, išiel ku sebe a potom ráno ma prišiel vyzdvihnúť a chodili sme ako taká, že gay dvojica. Ráno sa ešte pod nejaký mrakodrap na nejaké trhovisko, že najesť ban mi opla alebo dať nejaké rýchle phóčko a bum do kancelárie a tam sa potom celý deň pili iba tie žlté ázijské Red Bully a makalo sa dvanásť, dvanásť, trinásť, štrnásť hodín denne.
Mišo Gula: A kedy si, kedy si uvedomil, že to je reálne? Po prvej výplate alebo?
Martin Zahuranec: No a prvá výplata bola-
Mišo Gula: Lebo celé to znie akože strašne rozprávkovo. Hej, že-
Martin Zahuranec: Hej, že firma ani neexistovala. My sme prišli a firma nemala meno. Ono sa to nazvalo, že projekt Anakonda a potom za taskovali Nemci v centrále nejakú, nejakú firmu, aby, aby vybrainstormovala názov. Čiže my sme po troch mesiacoch dostali názov, potom sa to volalo Lazada. Dodnes sa to volá Lazada a vlastne aj tá úloha urobiť najväčší e-shop v krajine sa podarila vo všetkých tých, vo všetkých piatich krajinách, akože každý dodnes nakupuje na Lazade. Ak stretneš niekoho z juhovýchodnej Ázie, povieš Lazada a okamžite to každý pozná a okamžite každý, že fakt ty si to akože pomáhal kdeže spoluzakladať, ale že ty si tam bol v začiatkoch tohto. No a z biznisového hľadiska to bolo aj veľmi zaujímavé strategicky, že čo od nás vlastne chceli, aby sme urobili. A to je stratégia, ktorá bola podľa mňa, že neuveriteľne smart, ale dá sa urobiť iba v prípade, že máš infinite money glitch, že máš neuveriteľne hlboké vrecká, ako mali títo chalani, že proste štyridsať mega na rozhádzanie. Nejde nám o profit, ide nám o to, aby sme si vybudovali meno, aby sme boli proste najväčší a okamžite obsadili ten trhový podiel. A ako sme ten web konečne launchli po takmer troch mesiacoch makania a išli sme live, tak direktíva, ktorá prišla od manažmentu, bolo, že nás nezaujíma, či to predávate s profitom, so stratou, s čímkoľvek. Päť krajín idete teraz proti sebe súperiť, že kto urobí najviac objednávok za prvý mesiac. A my sme teda začali tlačiť na to, aby sa predávali najmä veci, ktoré boli relatívne lacné. A to si pamätám, že my sme vtedy hitli jackpot s tým, že niekto prišiel na to, že poďme totálne podbíjať celý trh, čo sa týka, že plienok. A Vietnam mal vtedy deväťdesiat miliónov ľudí a štyridsaťpäť miliónov z toho päťdesiat percent populácie bolo pod dvadsaťpäť. Tam sa proste, že hrozne rodili deti, takže my sa predávali, že kamión plienok každý jeden deň a potom po mesiaci zrazu bolo, že dobre, menia sa pravidlá hry, ideme na obrat. A prišli sme na to, že okej, tak akože s plienkami neurobíme veľa obratu. A vtedy niekto doniesol nejakého týpka zo Samsungu, ktorý mal dobré kontakty a začali sa predávať proste za, za nákupnú cenu s nulovou maržou tie Galaxy dvojky alebo niečo také. To začalo ísť a potom nás to nechali fičať ešte možno ďalšie dva, tri mesiace a povedali, že okej chalani, teraz sa ide na maržu. Čiže to bola pekná stratégia toho, ako každému urobiť, že obrovské PR, že tu je tento šialený e-shop, ktorý predáva za, za polovičné alebo mínus štyridsať percent ceny na trhu, aby sa každý naučil na tom kupovať a až následne, ako sme si vybudovali toto obrovské meno a každého zasypali našimi, našimi PPCčkami, reklamami a tak ďalej, že následne to akože otočiť na profit.
Mišo Gula: Takže Temu, Wish a podobné sú pribuzné tomuto biznis modelu alebo?
Martin Zahuranec: Temu? Nie, nie, nie, nie, vôbec. Lebo, lebo Temu a Wish predávajú čínske sračky nízko kvalitné. A toto bol e-shop, ktorý naozaj predával, že nakontaktoval sa na všetkých dodávateľov kníh v krajine, nakontaktoval sa na všetkých výrobcov, á, health and beauty produktov. Čiže my sa potom onboardovali, že L'Oréal a podobné firmy a vlastne sme sa začali nakontaktovať na Nikon, na Canon, na Samsung a tak ďalej, aby sme dostali ich produkty. Čiže to je vlastne akože legitímny-
Mišo Gula: Legit, legit vec
Martin Zahuranec: e-shop, ktorý predáva, že naozajstné veci, ktoré ti treba ako dneska Alza napríklad, že tam už, tam už kúpiš všetko. Čiže fakt to mala byť kópia, kópia Amazonu. Nemusíš rozmýšľať nad tým, že aké e-shopy existujú. Ideš proste na Amazon.
Mišo Gula: Niekto to potom kúpil ako celú sieť alebo ako to, sa to vyvíjalo?
Martin Zahuranec: Jo, no hlavná, hlavná idea bola, že nás kúpi Amazon, ale pre Amazon to bola neuveriteľná divočina. Oni si zakladajú na tom, že doručenie máš na druhý deň a my sme to vo Vietname mali ešte relatívne dobré, lebo to je vnútrozemská krajina, ale napríklad úplne šialené storky sme mali od našeho tímu, ktorý bol v Indonézii a Indonézia má tridsaťsedemtisíc ostrovov. Filipíny majú asi že sedemnásťtisíc ostrovov a v Indonézii sa diali veci, že po prvé, ľudia napríklad ani nemajú priezvisko, že častokrát nefungoval checkout, lebo ľudia nemali čo vyplniť do priezviska alebo nemajú adresy. Vietnam tým, že bol komunistický, tak aspoň majú že akože dobrý adresový systém, ale my sme museli v Indonézii prispôsobiť web tomu, aby sa dal produkt doručiť, že Janovi Do 7-Eleven na rohu ulice, lebo on si tam chodí proste vyzdvihovať veci, lebo pošta mu nechodí domov.
Mišo Gula: Tak to prvé, balíkomaty, nie? Vznikli vtedy.
Martin Zahuranec: Hej a v Jakarte sa myslím, že za prvých šesť mesiacov firmy tri alebo štyrikrát stalo, že nejaký zamestnanec, že zomrel cestou do roboty v doprave. A proste že bizarné, bizarné veci. Aaa
Mišo Ukropec: Prepáč, ale keď hovoríš o tých adresách, ja som mal stretko teraz v Riade so saúdskou poštou a oni napríklad teraz normálne riešia akože adresový systém. A to sú proste, že tu ti nenapadne, že nemusia byť akože ulice alebo že by neboli ulice, čísla popisné a takéto, toto neexistuje. Ale jak proste ty prídeš do Ázie a tam sú nejaké osady a nejaké regióny, kde v živote nič nepáchlo, ale zas ho chcú doručiť. To nemá meno, to nemá číslo, to nemá nič. To je pre nás úplne nepredstaviteľné.
Martin Zahuranec: To je úplné, úplné posunutie tej paradigmy toho, že čo my v tejto, desaťtisíce rokov, akože, obsadenej ľuďmi Európe a relatívne civilizovane používame za štandard, tak v iných krajinách vôbec štandard nemusí, nemusí byť. A celý ten Vietnam bol zaujímavý presne, presne tým, že tam neexistovali nejaké pravidlá a tam neexistovali nejaké špeciálne regulácie a všetko sa robilo tak, ako my sme si mysleli, že nejakým spôsobom bude dobré a bude fungovať. Ale zase na druhej strane, keď už tam nejaké regulácie boli, tak boli, že úplne bizarné. Napríklad veľmi zaujímavé sto-story sme mali so skladom. Jedna z prvých vecí, ktoré sme začali riešiť na sklade, keď sme prenajali nejakú obrovitánsku halu za mestom a začal sa tam akože riešiť ten centrálny sklad. Takže sme mali problém s voňavkami, lebo tam bolo tak horúco v tom skleníku, že všetky vyprchali, tak sme museli napríklad, že dokupovať chladničky. Ale prvý veľký biznisový problém bol ten, že vietnamská vláda mala, že konkrétny formát toho, ako musí vyzerať faktúra a ty si musel na ňu kúpiť tie také vieš, že donekonečna poskladané papiere, ktoré museli ísť do ihličkovej tlačiarne a zakaždým, keď si tlačil zákazníkovu faktúru, tak ona potom si ešte ich musel, že rozdeliť, že jedna išla zákazníkovi a ten taký, akože tú kópiu si musel niekde šanovať. A vlastne my sme prišli na to, že sme dostávali, že stovky tisíce objednávok denne a jedna faktúra sa tlačila štyridsať päť sekúnd, lebo to tam robilo tú kakofóniu toho tudududu tudududu. A my sme museli mať-
Mišo Ukropec: Nevytlačiteľné.
Martin Zahuranec: Celé oddelenie tlačiarňí, proste ich tam muselo byť asi že štyridsať a za každou niekto sedel a tlačil tieto faktúry a podobne. Čiže potom aj problémy, na ktoré, na ktoré vôbec nemyslíš. Potom thajský tím začal mať niekoľkokrát problém s tým, že im skrad, sklad v noci vykradli, lebo sa nejaké, nejaké kriminálne skupiny dozvedeli o tom, že u nejakí Európania tuná proste zaskladnili plný sklad Samsungov a iPhonov. Tak sa potom vo veľkom riešila security. My vo Vietname sme síce nemali nejaké, že násilné veci, ale prišlo sa na to, že ako sa robilo všetko na kolene a nahajrovali sme tam, že stovky pofidérnych pickerov pakerov, že sa v obrovskom kradne, takže sme ich potom museli začať prehľadávať. A vtipná vec bola napríklad, že súbežne sa podobný projekt, ako sme robili my, my vo východnej Ázii, tak tí Nemci sa rozhodli, že idú robiť to isté pre Afriku. Tam sa to iba nazvalo Jumia. Pokiaľ viem, tak to tiež dodnes funguje a tam mali napríklad v Keni tiež problém s tým, že im niekto chodil vykrádať sklad a dokonca nevedeli nájsť ani SBSku, ktorá by sa vedela ubrániť alebo ktorá by sa nedala, že podplatiť-
Mišo Ukropec: Že by sa chcela ubrániť.
Martin Zahuranec: Tak to vyriešili tak, že im niekto poradil, že v ich kultúre sú Masajovia a masajskí, ma-masajskí bojovníci s tou kópiou považovaní za svätých a tak ďalej, tak proste dali, že strážiť sklad Masajom s kopiami.
Mišo Ukropec: Okej.
Martin Zahuranec: A toto zafungovalo.
Mišo Ukropec: Tak to je jak u nás, keď
Mišo Gula: SBSkára si zoberieš, tak vlastne nikto k tebe príde vypaľovať, lebo už ťa vypaľujú, nie? Tak dakedy bolo v
Mišo Ukropec: deväťdesiatych rokoch, nie? To sú takí Masajovia naši. Keď hovoríš o tých, o tých reguláciách, v čom sa tam ten postkomunistický alebo stále komunistický, ja neviem, je teraz Vietnam stále, že komunistická krajina alebo jak, jak je to tam teraz?
Martin Zahuranec: Je. Oni majú single party government, ale urobili tú istú vec, ktorú v podstate v sedemdesiatych, osemdesiatych rokoch urobila Čína, že ten komunizmus samozrejme nefungoval. Tak otvorili trhy a Vietnam je jedna z najviac kapitalistických krajín na svete. Napriek tomu, že majú iba jednu korupčnú stranu, a teda korup-, komunistickú stranu, tak sú že otvorení obchodovaniu s inými krajinami. A pamätám si, že minimálne v tom období, kedy som tam žil ja, mali že najviac založených eseročiek na sto tisíc obyvateľov na svete. Čiže tam podniká takmer každý. Každý má nejakú maličkú kaviarničku, ako má ešte tradičné vietnamské, domy, také že úzke štvorposchodové, tak na prvom poschodí sa býva, na druhom je babka a dole je nejaká kaviareň, dole sa niečo vyvára, dole sa robí nejaké ryžové víno, hadie víno, neviem čo každý tiská tie svoje vozíčky, každý šupe, ovocie, každý robí sendviče, každý robí kávičky.
Mišo Ukropec: Celá Ázia asi takáto, nie?
Martin Zahuranec: No a to je to, že tam tá regulácia chýba. Lebo predstav si, že ty si chceš robiť, že bagetový stánoček, ktorý budeš tlačiť po námestí na Slovensku, tak to je podľa mňa tak na sedem mesiacov papierovania so všetkými pripečenými úradmi.
Mišo Gula: Ale to nám netreba ísť do Vietnamu, však už len, už len v Poľsku sú ďaleko jednoduchšie tie regulácie a to proste vidíš tam
Mišo Ukropec: v každej dedine majú
Mišo Gula: trhy, predávajú z dvora všetko možné, akože to úplne ináč už v Poľsku sú súbežne funguje.
Martin Zahuranec: Jo a napríklad samozrejme, že my na Slovensku sme v tom ako takmer vo všetkom úplne pozadu, čo sa týka Európskej únie a je tuná aj neuveriteľné peklo napríklad zamestnať niekoho, kto je zo zahraničia. A ja by som o tom asi mohol hovoriť, že z prvej ruky, lebo spoluzakladateľka Airimu a moja co-CEO Yaz je z Iránu a dostať ju tu, zamestnať ju a aby mohla proste že vlastniť firmu a byť konateľ a tak ďalej, to bolo že totálne peklo. To nám trvalo snáď že šesť mesiacov v roku 2015 na to prísť. A Vietnam to mal samozrejme, že v roku 2012 ešte horšie. Tam absolútne neexistovala nejaká že startupová kultúra. Oni podľa mňa, že byrokraticky systematicky neboli zvyknutí na to, že tu chce prísť proste nejakých dvesto Európanov a budovať, že obrovitánsky nadnárodný internetový obchod. Čiže samozrejme, čo sa týka tej výplaty a toho, že kedy som uveril, že to je real, tak ja, ja som presvedčený o tom, že my sme prvé tri, štyri mesiace asi robili načierno. Samozrejme, ne-neinvestigoval som ten HR, ale neexistovala možnosť, respektíve trvalo strašne dlho, kým našli nejakú banku, aby nám mohli otvoriť účty a posielať výplatu. Takže moja prvá výplata bola samozrejme v keši.
Mišo Ukropec: Tak.
Martin Zahuranec: Dostal som ju na stôl.
Mišo Ukropec: Slúžny podnik.
Martin Zahuranec: A Vietnam, ak si niekedy bol vo Vietname, tak oni majú tie peniaze, čo sa volajú, že dongy a najväčšia bankovka je päťstotisíc a to je snáď dvadsať eur. A teraz si predstav, že ty potrebuješ dostať, akože ja vtedy ako intern som nemal, som mal ja neviem možno nejakú dvojku, ale predstav si, že naši manažéri mali, neviem, že desaťtisíc výplatu mesačnú. Tak sme dostali takéto štosy tých bankoviek na stôl a ja si tiež pamätám, že dostal som tú svoju prvú výplatu. Pre mňa to bolo, že neskutočne veľa, neskutočne veľa peňazí a ja som sa bál v tom meste, kde sú samí, že vreckári a tí chalani, čo jazdia na tých skútroch s nožíkom a strhávajú ti kabelky, som sa s tým bál ísť domov. Tak si pamätám, že som ich nejakože rozdelil do troch štosov a jeden som si dal, že do treniek, ďalší do topánok, ďalší do ruksaku. Ruksak som si dal dopredu a išiel som s tým proste takto, takto domov a poskrýval som si ich všade po dome, lebo máš proste, že na vietnamské pomery zrazu hotovosť v, v obnose päť, päťmesačného bežného príjmu lokálca.
Mišo Ukropec: To som sa chcel práve opýtať, že koľko zarábajú lokálni. Takže ty si ako interný, ako, ako študent, lebo vlastne bol si v študentskom veku, tak ty si mal dvoječku a normálny Vietnamec by mal štyristo?
Martin Zahuranec: Fú, tristo, štyristo, ja si úplne nepamätám. Ani neviem, ako sa to zmenilo teraz, ale samozrejme, oni nás tam akože potrebovali dostať za, za nejaké európske mzdy. Mne sa zároveň stalo aj to, že ja som bol nahirovaný na šesťmesačný internship, ale, tam sa jednoducho makalo takým štýlom a tak vysoko boli nastavené tie pracovné očakávania, že väčšina ľudí, čo prišla na internship sa v priebehu troch týždňov rozhodla, že, že odchádza alebo že či toto je pre mňa. A my sme mali mega, mega dobrý kolektív. Mňa to bavilo. Videl som, ako sa niečo zhmotňuje rovno pod mojimi rukami a dokonca sa mi podarilo to, že som po troch mesiacoch prišiel za šéfom a povedal som, že ja by som si chcel zrušiť tento, intern, arrangement, na ktorý som bol nahirovaný a že či by som nemohol dostať full time pozíciu, lebo zároveň sa mi formoval tým, že v momente, kedy ja som po siedmich mesiacov odchádzal, som mal pod sebou viac ako tridsať ľudí. A akože znie to, znie to cool, ale to bolo spôsobené aj tým, že ja som mal vlastne, že content department a to bolo asi desať ľudí, ktorí písali deskripcie ku produktom a nahadzovali to do Excelu a to sa uploadovalo na web a hrozne veľa ľudí muselo byť vo fotoštúdiu, lebo tam všetky tie produkty otvárali a, a následne sa retušovali.
Mišo Ukropec: Tak ale aj tak na to, že prídeš ako nedokončený študent do nejakej riti proste na druhom konci sveta.
Martin Zahuranec: Drop-outista.
Mišo Ukropec: Hej,
Mišo Gula: tak akože za, za sedem mesiacov tridsať ľudí vyriešiť,
Mišo Ukropec: akože...
Martin Zahuranec: V tom období som ešte nevedel, že budem drop-outista. Akože idea bola, že ja sa po tých šiestich mesiacoch vrátim do Viedne a dokončím to. Ale celá táto moja juho-východoázijská eskapáda vlastne skončila tým, že po Vietname som ešte išiel do Malajzie, tam ma nahirovali do nového jobu. Tam som stretol svoju spoluzakladateľku, s ktorou sme sa rozhodli, že chceme podnikať. Vymysleli sme koncept Airimu a na Slovensko sme sa viac menej vrátili už s tým, že ideme štartovať Airim. A ako som už hovoril, že v tom období, kedy by som sa mal rozhodnúť, že no počkajme s tým ešte na šesť mesiacov, lebo ja si potrebujem ísť dokončiť nejaký papier do Viedne, aby s-stará mama bola spokojná a to už vôbec neexistovalo.
Mišo Gula: No počúvaj, trvalo ti to presne len tridsať minút, aby sme sa dostali k tomu, že prečo do riti okuliare?
Martin Zahuranec: No a prečo do rite okuliare je teda po siedmich mesiacoch, čo som robil túto, túto pozíciu vo Vietname, moji kámoši a zase iný nemecký investičný fond, á, začínal nejaké startupy robiť v Kuala Lumpure a povedali mi, že hľadáme niekoho presne na tvoju pozíciu, že dôjdi do KL. A pre mňa to vtedy padlo ako riť na šerbel, lebo vlastne tá firma vo Vietname už nebola v startupovom režime a po siedmich mesiacoch už tam začí, už sa začínali robiť, že meetingy s prezentáciami.
Mišo Gula: Po siedmich mesiacoch už nie je v startupovom režime.
Martin Zahuranec: Už to začalo byť-
Mišo Ukropec: Pozri to nemecký fond.
Martin Zahuranec: Už to začalo byť také, že viacej korporátne a už sa tam začali robiť aj nejaké investorské politické rozhodnutia a už sa tam začalo robiť veľa, veľa politiky, čo sa týkalo, že leadershipu a podobne. A ja som dostal príležitosť ísť si vyskúšať nové mesto, novú krajinu, nový koncept a vlastne v menšej firme sa dostať aj v rámci tej hierarchie niekde, niekde vyššie. A čo sa stalo úplne náhodou je, že nápad tej firmy bol, že poďme urobiť e-shop s okuliarmi. A v tomto e-shope som potom pracoval štrnásť mesiacov a idea bola, že okuliare sú posledný obrovitánsky multimiliardový mamutí segment na svete, ktorý ešte ani len nezačali ísť online, že už sa to robí s knihami, už sa to robí s elektronikou, už sa to robí s oblečením. A vlastne nakupovali sme kopec značkových okuliarov v Taliansku, Ray-Bany, Prady, Armani. Nosili sme to do Kuala Lumpuru a predával sa to cez internet v My sme boli asi v desiatich krajinách, lebo sme mali aj Austráliu, Nový Zéland, Malajziu, Thajsko, Hongkong, Singapur, Filipíny a tam som v podstate spoznal Jaz a tam sa začalo diať to, že zatiaľ čo, zatiaľ čo vo Vietname som mal aj skvelý kolektív, skvelý leadership a naučil som sa, že všetko ako by sa robiť malo, tak v Malajzii to začalo byť naopak. Ja som si nie úplne vibel a nie úplne rešpektoval som našeho CEO a začal som byť čím ďalej presve, čím ďalej, tým viacej presvedčený o tom, že keby firma robila iné rozhodnutia, tak sme oveľa viacej úspešní. A niekoľkokrát som sa to snažil akože priniesť na stôl. A keď sa to nejako nematerializovalo, tak naša frustrácia, moja a Jaz, došla k tomu, že toto je taký dobrý biznis a títo chalani to nevedia robiť, že poďme si to urobiť po svojom.
Mišo Ukropec: Prepáč, daj nejaké príklady, to neni také abstraktné, že čo boli tie zlé rozhodnutia?
Martin Zahuranec: Ono a asi by som to nevedel povedať, že konkrétne, že toto sa robilo, toto sa nerobilo v, v marketingu. Ja si myslím, že to bolo skôr, skôr tie rozhodnutia ľudské, že v-veľa tam pre nich neznamenala kultúra, veľa, veľa tam pre nich neznamenali ľudia. Kto sa sťažoval, tak namiesto toho, aby sa riešilo, že či, že či má nejaký point, tak sa to riešilo tak, že toto je útok na manažment a ty o tom nemáš čo hovoriť. Ty máš byť na tej svojej pozícii a ľudí, ľudí vyhadzovali.
Mišo Ukropec: Okej.
Mišo Gula: Smer bol aj tam?
Mišo Ukropec: Nie, čo toto sú, toto je štandardný slovenský podnikateľ.
Martin Zahuranec: Ale toto, toto bol teda akože CEO bol Nemec, ale nebola tam, nebola tam dobrá, nebola tam dobrá atmosféra. A, a tým, že sa tak neuveriteľne točili ľudia a častokrát sa stalo, že niekoho vyhodili takým spôsobom, že on urobil ešte nejakú pomstu, že napríklad že zmazal celú tabuľu predtým, ako odišiel alebo vymazal nejaké dokumenty. Firma sa nonstop dostávala ku nejakým problémom, ktoré nebolo potrebné riešiť. Keď fungoval marketing, kolabovala logistika a keď fungovala logistika, kolaboval zase marketing, že nebol tam ten retention toho know how, lebo každý prichádzal na nejakých šesť mesiacov, kým sa onboardoval, tak už išiel niekde inde alebo sa pohádal so šéfom alebo bol zatiahnutý do nejakých intríg. Bolo to neuveriteľne toxické prostredie a my sme si teda s Jaz povedali, že poďme to robiť po svojom. Poďme to robiť nejako s láskou, poďme to robiť s nejakými hodnotami. A musím povedať, že Airim by určite nezačal, keby nebolo jej, lebo máme podľa mňa veľmi dobrú synergiu v tom, že ja som lepší doťahovač projektov a Jaz je za-zaseže lepší iniciátor a ja som vedel, že chcem podnikať. Dávalo nám to zmysel, ale myslím si, že keby nebolo jej, tak som pravdepodobne ešte stále bol vo východnej Ázii a ešte stále mám, mám taký názor, že jedného dňa urobím niečo svoje. A ona prišla s tým, že buchla po stole a povedala, že nie. Ideme teraz do toho, poď, dávam aj výpovede. A teda my sme mali vo vreckách našporených snáď päťtisíc, šesťtisíc dolárov maximum a s týmto sme teda dali výpovede. Kvitli sme náš apartmán a išli sme sa presťahovať do Európy. Išli sme ešte medzitým si dať dvojtýždňový sabatikál po Iráne, aby sme sa akože tak nejako mentálne, é-
Mišo Ukropec: To bolo v ktorom roku?
Martin Zahuranec: Štrnásť. Dvetisícštrnásť.
Mišo Ukropec: To bola v Iráne nejaká situácia vtedy?
Martin Zahuranec: To ešte v pohode. Tam, tam sa vtedy nič extrémne nedialo. Akože samozrejme, už bola Amerika veľký satan, ale myslím si, že nemali žiadne nejaké, že bombovanie alebo nejaké extrémne pnutia s Iránom. Čiže oproti tomu, čo sa deje teraz, to bolo celkom fajn, ale zase mali akože veľký, veľký interný problém najmä s tým, že ja som prvýkrát videl v živote to, že napríklad s Jaz sme boli niekde na ulici a zrazu sme sa museli skrývať, lebo išla mo-morálna polícia a podobne, že som akože, á, v takom mladom veku prvýkrát videl, že oni doslova a do písmena žijú v nejakej epizóde seriálu Black Mirror, že oni žijú v totálne islamskej dystopii, kde vlastne kráľovskú a veľmi otvorenú prozápadnú krajinu ukradli nejakí muláovia a nútia každého žiť pod radikálnym islamom, aj keď drvivá väčšina populácie to absolútne nechce. Najmä ten vzdelaný, vzdelaný Teherán. Ty máš vlastne v Iráne aj dve rôzne polície. Keď vidíš modré auto, je to v pohode, lebo to je dopravná polícia. Keď vidíš zelené auto, tak to sú tí zmrdi, čo ti môžu že dcéru zobrať do väzenia a ubiť ju k smrti kvôli tomu, že mala zle nastavený hidžab.
Mišo Ukropec: Ja som, ja som o tom hovoril v predošlej časti, lebo ja som bol v Saudskej pred necelým mesiacom, že tá ako sa brutálne posunula, že Saudská je dneska úplne v pohode so všetkým, ale desať rokov dozadu, keby si sa smial na ulici, tak ťa náboženská polícia stlče. Ty sa máš modliť a nemáš sa čo usmievať.
Martin Zahuranec: Hej no jasné, akože ten MBS Muhammad bin Salmán to dal celkom dokopy, ale vieš za akú cenu? Vieš o tom, že on poslal celú svoju rodinu do väzenia, že urobil vlastne prevrat?
Mišo Ukropec: Hovorili sme o tom. Presne v predošlej časti sme sa o tom bavili, že, lebo že oni, oni nakradli toľko. Storka okolo toho bola, čo mi hovorili, že on povedal dobre, vážení, že doneste akože prachy a potom a teraz. Ako n-nech ma nikto nechytá za slovíčko, ale to boli že miliardy, čo doniesli nakradnuté. Len akože to, čo priznali. Hej a v podstate tam oni začali potom z tých prachov investovať, lebo to boli nakradnuté peniaze, čo vlastná rodina ako nakradla v rámci kráľovstva. Vážení, s familiou sa biznis moc nerobí. Presne kvôli tomuto. Oni si myslia potom, že sa im to prepeče. No ale MBS sa s tým teda nesere. Ja som spomínal aj toho novinára, é-
Martin Zahuranec: Jamal Cha-Khashoggi.
Mišo Ukropec: No, že on bol ten, čo si prosil staré, staré dobré časy. Hej?
Martin Zahuranec: Jo.
Mišo Ukropec: Tým sa nikto nechváli, že ukameňovať babu, lebo mala džínsy naštelovaný.
Martin Zahuranec: Jo, no ale tak akože Saudská sa neuveriteľne otvára. Ja sa ešte, ja veľa cestujem, to je moje najväčšie hobby a pamätám si, že som vždycky chcel ísť do Saudskej a ten problém bol, že sa dalo ísť iba na business víza. Myslím, že oni sa otvorili asi pred dvoma alebo troma rokmi.
Mišo Ukropec: Dva roky to sú dve, dva a pol.
Martin Zahuranec: Ten turizmus je tam úplne v začiatkoch a teraz šialene tlačia na tie megalomanske veci, aby sa akože diverzifikovali smerom od ropy, aj keď je to stále že osemdesiat percent HDP. Ale no on robil celkom radikálne veci na takúto, že wahhabistickú krajinu, že už ženy môžu šoférovať, už sa dá aj kúpiť alkohol.
Mišo Ukropec: Aj vlasy uvidíš. Akože ja som bol v Saudskej, ja som bol teraz pred mesiacom, bol som minulý rok, bol som predtým. Akože Saudská prešla brutálnym-
Martin Zahuranec: Zmenou.
Mišo Ukropec: Brutálnou zmenou. A to, čo som sa povedal, že keď máš osvieteného vodcu, on sa môže ako nepáčiť takým tým mäkkým európskym lídrom, ktorí ale bez problémov potom hodia kúglu do chrbta danému vodcovi, keď sa im to zrazu nehodí. Hej? No a, a tam ten predvoj je neuveriteľný. To ja som hovoril, že majú krásne ženy. To som nečakal.
Martin Zahuranec: Jo, ja s týmto, s týmto sa, s týmto sa stotožňujem, lebo my, my podľa mňa, my podľa mňa Európania si myslíme, že tietože Arabky alebo Peržanky alebo dokonca Berberky, že nie sú tradične nejakože, akože veľmi krásne, ale je neuveriteľne navštíviť Tunis alebo napríklad v Ománe, najmä keď ideš do nejakej, že vyššej spoločnosti alebo ideš navštíviť. Ja som napríklad bol, že úplnou náhodou som sa v Ománe dostal do opery, že neuveriteľné, aké krásne ženy dokážeš vidieť. A samozrejme, že najkrajší ľudia celého arabského sveta sú, keď ideš do Libanonu, čo bolo tradične akože ich najväčšie párty, prominentné miesto celého arabského sveta pred tým, ako to začali šuflikovať do, do Londýna a pred tým, ako bola občianska vojna. Ale hej, no, Arabky vedia byť krásne.
Mišo Ukropec: Sranda. Teraz, takže odišli ste z Malajzie či skade?
Martin Zahuranec: prišli sme na Slovensko.
Mišo Gula: No počkaj, lebo, lebo ja som, ja som sa dvakrát opýtal tú otázku a konečne som už dostal odpoveď, tak ju chcem len zaframovať, že-
Martin Zahuranec: Prepáč.
Mišo Ukropec: Že, á, lebo to sa mi páči, lebo ja som predpokladal, že to bol akože taký, že
Mišo Gula: výkrik do tmy, že, že začali robiť oku-okuliare. Hej? Pred-preto
Mišo Ukropec: som to povedal, že ako, že
Mišo Gula: Bičan by akože bol prekvapený. Ale vy ste vlastne mali confirmation z existujúceho veľkého trhu, že, že daný biznis model akože
Mišo Ukropec: funguje.
Martin Zahuranec: Nemali sme ten confirmation úplne, že daný biznis model funguje, lebo tá naša firma strašne struggleovala, nikdy nebola profitabilná a v podstate do dvoch rokov od toho, ako my sme založili AirMore, oni skrachovali.
Mišo Gula: Okej, ale objednávky chodili, ľudia kupovali.
Martin Zahuranec: Áno, áno, ale my sme mali proof toho, že to je neuveriteľne staromódny a neuveriteľne oligopolistický biznis. Lebo ty keď nakráčaš do nejakej optiky alebo si hľadáš okuliare na internete, máš úplnú ilúziu voľby. Máš pocit, že existuje stodvadsať značiek. Všetkých tých stodvadsať značiek vlastnia dve firmy a tou najväčšou je, že talianska Luxottica. Oni majú pod sebou, oni vlastnia Ray-Ban, oni vlastnia Oakley, oni vyrábajú Pradu, Armani, Vogue, úplne všetko. A vlastne v roku dvetisícdvanásť bol ešte ten, teraz už sa to zmenilo, teraz už majú veľmi progresívnych manažérov a tlačia na digitalizáciu, ale vtedy to ešte stále vla-vlastnil pán starý Del Vecchio, takmer deväťdesiatročný, a ich stratégia bola taká, že čokoľvek sa predáva online je fake a my online nebudeme podporovať. A oni mali svojich, že výhradných distribútorov, svoje proste optiky s vysokánskymi maržami. Ray-Ban sa na letiskách predával za tristo eur, diktovali ceny a my sme vlastne prišli s tým, že týchto staromódne mysliacich ľudí, ktorí nevedia, čo je internet, ich produkty potrebujeme, potrebujeme predávať a zároveň potrebujeme, že demokratizovať ceny a znižovať ich v biznise, ktorý nemá žia-žiadne rácio, aby to robil, lebo každý si sedí na svojich, že výhra-výhradných distribútorských zmluvách a tak ďalej. Čiže jedna z tých, že, vtipných story, keď sme začínali AirMore je, že náhodného Slováka a náhodnú Iránku, kebyže sme prišli do Talianska klopať, že poďte nám robiť dodávateľa, my máme nejaký e-shop, by každý okamžite poslal do riti. Čiže ja som nakontaktoval nejakých tých dodávateľov, ktorí s nami robili, keď sme mali ten biznis v, v Malajzii a oni mi vlastne akože prepredávali z Talianska na čierno, no nie na čierno, ale nakupovali, nakupovali to od dodávateľa a tvárili sa, že to predávajú vo svojej sieti optík v Taliansku, čo aj robili, ale nejakú časť vlastne potom akože preposielali mne za nejaké fíčko a AirMore trvalo asi tri alebo štyri roky existencie, kým sme narástli na také čísla a kým sa to povedomie o tom, že internet je budúcnosť v Európe, zmenilo, že dodávatelia s nami začali robiť napriamo a teraz s nami napriamo nielen robia, ale sme v rámci našeho regiónu ich najväčší klient a robíme marketingové spolupráce, tlačíme ich značky, chodíme na-
Mišo Gula: Máš pocit, že v rámci Európy ste boli priekopníci alebo bo-boli tu nejaké ďalšie firmy, ktoré v rovnakom čase začínali alebo
Mišo Ukropec: možno skôr?
Martin Zahuranec: Bol, bol približne rovnaký čas na svete, kde sa startup alebo koncept podnikania ako AirMore začal robiť súbežne. Čiže približne vtedy, keď my sme štartovali AirMore pre východnú Európu, začínal robiť Mister Spex Nemecko. Warby Parker už vtedy existoval v Amerike. To bola, že inšpirácia pre všetkých a napríklad chalani, ktorí majú že úplne rovnaký background ako my, že tiež pochádzajú z toho nemeckého investičného fondu, urobili kópiu AirMore pre Blízky východ a doteraz sú akože Dubaj, Saudská a Omán. Čiže neboli sme úplne priekopníci na svete. Viacero ľudí samozrejme dostalo nápad, že poďme dostať okuliare online.
Mišo Ukropec: To je vo všetkom vždycky, takže nikdy neni ako jeden, že vymyslí to sám.
Martin Zahuranec: Hej, ale no ro-rovnako ako ja neviem má, má Amerika Amazon, tak v Česku vtedy vznikla Alza. Čiže my sme akože Ten istý, ten istý koncept pod inou značkou. Ale samozrejme, Airim je vysoko špecifický tím a to je podľa mňa presne ten mindset, ktorý sme si doniesli z juhovýchodnej Ázie, že sme potrebovali robiť viacero trhov, je, že my máme pod sebou štrnásť krajín, ktorá má každá iný jazyk, inú menu, inú DPHčku, iné metódy doručenia, iné metódy platby. Že my sme si podľa mňa tých prvých, á, prvé tri, štyri roky museli túto personalizáciu a lokalizáciu neuveriteľne odmakať. A všetky tie krajiny sú akože veľmi perspektívne, ale neuveriteľne malé a fragmentované. Čiže to nás podľa mňa chráni aj pred tým, aby nejaký veľký hráč zo západu sem prišiel a začal sa nám do toho biznisu kafrat, lebo sme de facto akože v každej krajine jednotka alebo, alebo dvojka na, na trhu.
Mišo Ukropec: Jak čínska konkurencia alebo takíto tí iní hráči rozbíjajú takýto by som povedal, že nový trh, lebo tá Čína akým spôsobom dokáže krížovo financovať expanziu do Európy. To neni len e-commercová záležitosť, ale napríklad v tom priemysle, že tu máš nejakého integrátora, ktorý vyrába výrobné linky, ten chce nejakú zálohu od automobilky, zaplatí o dva roky ti to dodáme, kým to všetko spravíme, príde Číňan, povie, vieš čo? Za pol roka to máš, zaplatíš nám to o päť rokov a zrazu európski integrátori len kukajú, že čo? A s tým tu máme ako bojovať? No s tým sa nedá bojovať.
Martin Zahuranec: Hej, no Čína je samozrejme teraz, teraz veľký topic, ale ja mám pocit, že za tých desať rokov, čo pracujem v európskom e-commerce, tak prišlo, že viacero takýchto vĺn niečoho, čo úplne zmenilo prostredie alebo hodilo nejakým spôsobom e-shopom polená pod nohy. A najprv to bolo napríklad GDPR. To sme mali všetci rovnako. Potom to bol napríklad COVID, ktorý niektorým e-shopom neskutočne prospel, že napríklad Dedoles na tom vyrástol, lebo ľudia sedeli doma a nemohli cestovať a kupovali si ponožky, pozerali deti v telke Škrečky a nás to vtedy takmer úplne poslalo do kolien, lebo my sme predali drahé slnečné okuliare, keď každý sedel v lockdowne doma. A teraz tou poslednou, poslednou zmenou nejakej paradigmy je napríklad nárast Sheinu a Temu a týchto čínskych, čínskych hlúpostí, ktoré napríklad ja osobne absolútne, nepodporujem. A to je napríklad niečo, čo sa že netýka, netýka Airimu, lebo takéto, tak nejak, keď si tam niekto kúpi nejaké lacné okuliare, tak zjavne nikdy ani nebol náš zákazník, lebo u nás sú proste značkové drahé Ray-Bany, Oakleyčka a tak ďalej. Ale viem, že to položilo už niekoľko slovenských e-shopov, čo sa týka oblečenia a tak ďalej.
Mišo Ukropec: Preto sa na to pýtam, lebo aj Jaro Chrápku mi vravel, že- -ako čo, vlastne už boli na tom, že na dobrej-
Martin Zahuranec: Už mali aj profit minulý rok a tak ďalej a prišlo a prišla Temu.
Mišo Ukropec: A zrazu, zrazu zas majú aj akože problém s Temu a s týmito čínskymi e-shopmi. Takže aký impakt to má na vás? Lebo viem si predstaviť, že to narobí ako-
Martin Zahuranec: My sme, tentokrát sme mali šťastie. Rovnako ako sme mali, že počas covidu tú najväčšiu smolu, tak tentokrát sa nás to nie nejako extrémne týka. Podľa mňa sa akože všetkých týka to, že sa teraz spenduje v, v Európe viacej na marketing. Samozrejme, je to podľa mňa že úplne neférové a ja si myslím, že keby ľudia mali kúsok akože logiky, integrity a morálky do-- pokope, tak na Temu nekupuje nikto nič, lebo po prvé je to podľa mňa, že určite akože otrocká práca Ujgurov. Po druhé, nie je to férové, že sa vyrába v krajine, kde sú že absolútne žiadne regulácie environmentálne a tak ďalej a chodia tu proste totálne plastové shity, zatiaľ čo v Európe s tým e-shopy musia akože dealovať, čiže nemajú že rovnaký playing field. Ale zároveň, keď sa nad tým zamyslíš, tak Temu a Shein sú za mňa, že jedny z najväčších podporovateľov invázie na Ukrajinu, lebo všetko sú to proste že polymerové veci. To sa všetko vyrába proste z toho, z tej ruskej ropy.
Mišo Gula: Nemyslím si, že, že stredná a východná Európa, že je mentálne na dostatočnej úrovni na to, aby toto riešila. Myslím si, že toto môže byť téma, vieš, Švajčiarsko, Fínsko, Švédsko, Dánsko.
Mišo Ukropec: Nórsko si to môže dovoliť.
Mišo Gula: Ale myslím si, že tuná to ľudia, že, že zvrchova serv ako proste.
Martin Zahuranec: Úplne chápem, akože-
Mišo Gula: Každého-
Mišo Ukropec: Pozor na to, že polovica Slovenska je proruská, takže teraz to vymazali. Otázka trošku, ale ešte k tým začiatkom. Vy máte investorov.
Martin Zahuranec: Aha.
Mišo Ukropec: To znamená, že ten začiatok nebol taký, že zobral si svojich päťtisíc šesťsto dolárov a s tým ste teraz rozbehli biznis. Ako, akože nemáme už veľa času, ale skús tak akože, ešte ináč to zhrňúcem, že pre mňa je veľmi zaujímavé, že investori, venture kapitáloví investori idú do e-shopov, lebo škálovať e-shop neni zrovna jednoduchá záležitosť, lebo keď to trošku preženiem, tak každý, kto má v riti dieru si vie urobiť e-shop. Nehovorím, že to vie vyškálovať, že vie, že vie zarábať. To sú úplne iné témy, ale urobiť si ho vie v úvodzovkách, že hocikto. Jak ste dostali investorov do tohoto?
Martin Zahuranec: No Airim má piatich investorov a počas prvých piatich rokov existencie sme nafundraisovali, ak správne počítam dokopy päť celá sedem milióna eur.
Mišo Ukropec: Okej.
Martin Zahuranec: A to bolo doslova a do písmena presne na niečo podobné, čo sme si doniesli z tej Ázie, že prvé roky nie sú o profite, prvé roky sú o škálovaní a vybuduješ si to meno na trhu a potom neskôr to z-zoptimalizuješ. Ale pravda je taká, že my sme vlastne začali presne s tými našimi piatimi, šiestimi tisícami, čo sme si doniesli. My sme si že sami vo Photoshope urobili e-shop, mali sme nejakú databázu produktov, mali sme know how, ako to urobiť. Našli sme si nejakú poľskú firmu, ktorá nám sľúbila, že za to, že im zaplatíme, akože nejaký balíček urobia funkčný web. Ale ako sme na tom začali makať, tak sme prišli na to, že tie peniaze budeme potrebovať a to je presne to, čo sa že na Slovensku nikoho nenapadne alebo v roku 2012 nenapadlo ja idem robiť firmu a hľadám investora. A pre mňa a pre Jaz to bolo, že všetko, čo sme o biznise vedeli, že takto to funguje, to bol proste modus operandi toho, čo sme videli vo Vietname a čo sme videli v Malajzii. Ideš začínať firmu, robíš to vo veľkom, rúbe sa drevo, lietajú triesky a hľadáš ku tomu investora a máš prosteže veľký nápad. A my sme mali šťastie, že sme našli vtedy na Slovensku seedového investora, ktorý vyslovene mal tézu alebo mandát investovať do týchtože malých projektov menšie sumy a to nás naštartovalo ku tomu, že sme akože mohli ten e-shop spustiť a za prvý rok a pol existencie sme mali také rasty. Ja neviem, či Irium v roku, ja neviem, 2016, 2017 narástol že osemsto percent, tisícdvesto percent medziročne.
Mišo Gula: Že len aby, len aby bolo aj ľuďom jasné, že to nebolo to, že naraz päť celých sedem milióna ste vyrizovali. To bol-
Martin Zahuranec: Nie, to bolo zprvu, to bolo v prvých piatich rokoch.
Mišo Gula: Či koľko ten, ten prvý, ten-
Martin Zahuranec: Tristo tisíc.
Mišo Gula: Vlastne najviac dôveroval. To bolo tristo, okej.
Martin Zahuranec: To bolo tristo tisíc.
Mišo Gula: Vieš s-s-spohovoriť aj o percentách, že koľko za to dostal alebo je to?
Martin Zahuranec: Hej, no podľa mňa ten seedový deal nebol šťastný a mali sme si ho lepšie zjednať a v konečnom dôsledku podľa mňa nebol šťastný ani pre toho seedového investora ako takého, lebo peniaze sme dostali, koľko sme potrebovali. Urobili sme s tým podľa mňa presne to, čo sme s tým urobiť mohli a vedeli, že sme ten seed využili na to, aby sme prilákali niekoho, kto dal ten A round a ten A round už bol potom, ak si správne pamätám milión alebo jedna celá jedna milión a že to už bolo to poriadne kolo od oveľa väčšieho- Venture capital hráča. Ale pustili sme za to vtedy tridsať percent.
Mišo Gula: To sme mali niekoľkokrát tú debatu.
Mišo Ukropec: To je presne to, čo ja pravidelne omieľam tuná v podcaste a hovoril som to aj v tej minulej časti, že, slovenskí, a to nie sú len slovenskí, ale aj českí angel investori sú, sú hlúpi, lebo vypýtajú si za svojich pár peňazí strašne veľký podiel vo firme. Príliš to rozriedi founderov a môže byť neskôr oveľa väčší problém potom dorizovať ďalšie peniaze.
Martin Zahuranec: Áno, jasné, akože tuná by som kategoricky odmietol povedať to, že akože ten náš investor bol hlúpy, lebo oni sú naozaj akože-
Mišo Ukropec: Ja neviem, kto to je.
Martin Zahuranec: Hej, oni majú že do-do-dobrú re, dobrú reputáciu. Oni vtedy zafundovali asi štyridsať, štyridsať startupov a podľa mňa úplne rozumeli tej téze toho, že, že startup má byť founders driven a my tuná ideme akože do minority. Len si myslím, že by nám omnoho viacej prospelo, ak by to bolo napríklad pri dvadsiatich percentách, lebo-
Mišo Ukropec: Aj im.
Martin Zahuranec: Aj pri tých, aj-
Mišo Ukropec: Aj im.
Martin Zahuranec: Presne aj im, lebo pri tých ďalších kolách sa stávalo-
Mišo Ukropec: Máš čo rozdeliť.
Martin Zahuranec: Tretie, štvrté, tak už inve, tak noví investori boli s tým, že a koľko ostane, koľko ostane founderom a celé sa to začalo-
Mišo Ukropec: Presne tak.
Martin Zahuranec: Celé to začalo padať presne tým, že na začiatok, na začiatku hneď ušlo tridsať percent.
Mišo Ukropec: Akože ja si myslím, že v akomkoľvek kole na začiatku, keď zoberie investor viac ako desať percent, tak je to chyba, ale aj jeho, lebo tam ostáva tých shareov potom príliš málo. Founderov to brutálne rozriedi a potom prídu väčší investori a povedia chlapci, však ale my keď vám dáme peniaze, vám nič neostane. Kde potom bude ten váš drive?
Martin Zahuranec: Jasné, no my sme si prešli, že absolútne všetkými typmi konzekvencií, že sa, že sa toto stalo.
Mišo Ukropec: Hej, hej. No dobre.
Mišo Gula: No ja len poslednú otázku mám, lebo manželka mi povedala asi trikrát, že sa mám opýtať, že či bude nejaký Kolotočáry dvadsať zľava alebo niečo také na Irium, vieš. Hovorím, prestaň.
Mišo Ukropec: Tridsať, tridsať.
Mišo Gula: Hovorím, prestaň, ty vole, nebudem sa ho to pýtať. No tak sa pýtam.
Mišo Ukropec: Máte zľavu pre Kolotočárov?
Martin Zahuranec: Samozrejme. Čiže rád by som, rád by som toto využil na takú že komer-komerčnú vsúvku. Akonáhle prídem teraz do officu, vytváram Kolotočáry dvadsať na všetky slnečné okuliare, viac ako dvesto-
Mišo Ukropec: Nebolo to dohodnuté, nebolo to dohodnuté. To len my sproštiaci.
Martin Zahuranec: A Kolotočáry dvadsaťpäť bude pre všetkých poslucháčov na dioptrické okuliare.
Mišo Gula: Super, super, veľmi pekne ďakujeme. Ináč to sme ani nespomenuli. Čiže ako máš na to minútu, ale povedz nám prosím ťa, že, že vlastne vy ste sa rozšírili z tých slnečných vlastne aj na dioptrické a dokonca idete otvárať optiky.
Martin Zahuranec: Začali sme iba slnečné okuliare. Po Covide sme spustili naše vlastné značky, Cohoa Irium a Ojjo by Irium a posledné dva, tri roky je strategickou víziou firmy nebyť, že fashion e-shop so slnečnými okuliarmi, ale byť naozaj online optika s pridanou hodnotou. Máme vlastné záberové centrum, máme vlastných optometristov, máme vlastný konfigurátor na webe, čiže ak máte svoj, svoj recept od doktora, stačí si na našom webe vybrať rám, uploadnúť obrázok, my vám ho prepíšeme a my vám vyrobíme okuliare. A samozrejme okrem toho máme v Bratislave a v Prahe a čoskoro aj v Košiciach a v Brne ešte tento rok máme svoje vlastné optiky, kde si zrak budete môcť prísť zmerať.
Mišo Ukropec: Akože z e-shopu do fyzické predajne to je akože cool.
Martin Zahuranec: Hej, to si môžeme dať ďalšiu epizódu, ktorá bude, že menej o cestovaní, viacej o biznise.
Mišo Gula: úplne pôvodný zámer sme mali taký, že riešiť veľmi biznis, ale podľa mňa to bola, že veľmi dobrá debatka.
Mišo Ukropec: Myslím, že málokto má takúto storku-
Mišo Gula: Hej, hej, hej, hej.
Mišo Ukropec: Kde sa vykašle na Wirtschaftsuniversität Wien.
Martin Zahuranec: Genau.
Mišo Gula: Takže myslím si, že veľmi radi, kľudne, kľudne si to môžeme zopakovať a-
Mišo Ukropec: Dobre, ale ešte fun fact. Hej, keď ty si mal akože viacero. No ty máš niečo?
Mišo Gula: Ja už nemám čas na fun fact.
Mišo Ukropec: Petla. Ja mám jeden akože vtipný a týka sa vlastne nie optiky priamo, ale z toho Dubaja, čo som hovoril minule. Proste príde ma, do-dojde chlapík, s ktorým náš Matúš rieši nejaký projekt, ktorý máme v Dubaji a hovorí mi, že Michal, že ja som ten Bilal. Hovorím jo, jo, jo, viem, viem, viem, viem, čau, čau, by sme sa ako neboli sme na žiadnom kole spolu a on že Michal, ale že mohol by som si s tebou spraviť selfíčko pre deti, že by som im ukázal? Počúvaj, skoro som si cvrkol. Chápeš? Do Dubaja, aby si prišiel manažér vysokopostavený miliardovej firmy spraviť selfíčko, aby ukázal deťom.
Martin Zahuranec: Riadna celebrita. Gratulujem, kam ste to dotiahli.
Mišo Ukropec: Na Kolotočára neni štat.
Mišo Gula: No, určite, určite si to zopakujeme, lebo oni aj brutálne fungujú s influencermi. Hej.
Mišo Ukropec: K tomu sme sa nedostali.
Mišo Gula: To je vlastne aj to, čo, čo by mohla sestra nabudúce prísť tiež a možno pokecať, lebo keď si dobre pamätám, tak ona sa hlavne-
Martin Zahuranec: Kľudne dajme si vo štvorici.
Mišo Gula: Hej, takže budem rád, ak si to zopakujeme.
Martin Zahuranec: Ďakujem veľmi pekne za pozvanie. Rád som vás spoznal, páni.
Mišo Ukropec: Díky moc, že si prišiel.
Mišo Gula: Napodobne. Díky.
Mišo Ukropec: Čau čau.
Martin Zahuranec: Čau.