#441 h 5 min
#44 - hosť Katka Kovalčíková - Nikdy sa nepredstavuj!
Vypočuj si audio
Počúvaj a pozeraj na:
Zhrnutie epizódy
Katka Kovalčíková, trénerka rečníckych zručností a víťazka medzinárodnej rečníckej súťaže, prišla do podcastu až na tretie pozvanie – a hneď s provokatívnou radou: nezačínajte prezentáciu pozdravom, poďakovaním a predstavovaním. Ľudia podľa nej túto „povinnú jazdu“ očakávajú a vytiahnu mobil; lepšie je začať in medias res, rovno vecou, a predstaviť sa až neskôr – meno a bio sú aj tak v programe a predstaví vás moderátor. Hovorí, že základom je úcta k pozornosti a času publika, že tréma je prirodzená, no niektorí ľudia ju prežívajú až fyzicky a dá sa s ňou pracovať, a že presvedčivá prezentácia stojí na kontraste medzi tým, kde sme, a kde by sme mohli byť – ako v prejave Martina Luthera Kinga. Vysvetľuje, prečo sú podľa nej obsah a štruktúra dôležitejšie ako gestá a forma, prečo považuje rozšírené tvrdenie o prevahe neverbálnej komunikácie za mýtus a prečo treba z prezentácie odvážne škrtať. Rozpráva, ako vyzerajú jej intenzívne víkendové tréningy, a prizná, že ju k videám na LinkedIne podpichol komentár jedného z moderátorov. Na záver odrádza od „frťana“ na trému.
Hlavné myšlienky
- Začať prezentáciu pozdravom, poďakovaním a predstavovaním je podľa Katky premárnená šanca – publikum v tej chvíli stráca pozornosť.
- Odporúča začať in medias res, rovno vecou; predstaviť sa môžete neskôr, keď už ľudí zaujímate.
- Základom je podľa nej úcta k pozornosti, času a peniazom publika.
- Tréma je podľa Katky prirodzená, no ak je extrémna, treba s ňou pracovať – samotná dlhoročná prax nemusí stačiť.
- Presviedčanie podľa nej stojí na kontraste medzi súčasným a ideálnym stavom.
- Obsah a štruktúru považuje za dôležitejšie ako gestá; tvrdenie, že na slovách takmer nezáleží, označuje za mýtus.
- Prezentáciu radí končiť silnou vetou alebo výzvou na akciu, nie poďakovaním za pozornosť.
- Alkohol na trému podľa vlastnej skúsenosti neodporúča.
Kapitoly
Zobraziť všetky kapitoly (17)Skryť ďalšie kapitoly
Citáty
Pozornosti nezíska to, čo je bežná schéma.
Čo nepoviem, čo neurobím. Škrtám. A to bolí.
A ja automaticky vyťahujem mobil.
Popis epizódy
Vyhrala medzinárodnú rečnícku súťaž a na vlastnej koži zistila, že rečníka nerobia silným pôsobivé gestá, obdivuhodná charizma a ani to, že je extrovert.
#linkedin #personalbranding #osobnyrozvoj #ceo
Prepis epizódy
Zobraziť celý prepispribližne 57 min čítaniaRozbaliťZbaliť
Prepis vznikol automaticky (ElevenLabs Scribe) a je mierne upravený. Môže obsahovať drobné chyby v rozpoznaní slov alebo hovoriacich.
Katarína Kovalčíková: Ľudia automaticky očakávajú, že keď príde rečník na scénu, tak pozdraví, poďakuje, predstaví sa, ospravedlní sa, urobí celú tú povinnú jazdu. Trvá to cca päť minút.
Mišo Gula: A ja automaticky vyťahujem mobil.
Katarína Kovalčíková: A ty automaticky vyťahuješ mobil a máš na mysli, že ten kým začne naozaj reálne po-- rozprávať, tak ja mám ešte čas si tu dopísať, dorobiť neviem čo. No a tým, že vlastne ty sa vytrhneš z tej zaužívanej schémy, tak automaticky prekvapíš a máš pozornosť. To je celá veda.
Mišo Gula: Nazdar, Kolotočár.
Mišo Ukropec: Čau, čau fešáčik.
Mišo Gula: Prosím ťa, ako to je, že, že trikrát a dosť? Čo, čo iné ti mám povedať na dnešného hosťa, hosťku?
Mišo Ukropec: Má lepivo. So štuplom v puse, teda so-so štuplom od vína učí ľudí postaviť sa na stage a-
Mišo Gula: No hej, ale, ale prečo hovorím o tom trikrát a dosť? Lebo to nie je, že prvýkrát sme ju volali.
Mišo Ukropec: To akože také drahoty. Ja neviem, kde ona čítala tieto, tieto rozumy o-
Mišo Gula: Ja chápem, že ženy chcú hrať nedostupné, ale zase-
Mišo Ukropec: Áno, áno, asi čítala tú knižku.
Mišo Gula: Zase otál kotál potál, že-
Mišo Ukropec: Don't text your ex at birthday.
Mišo Gula: No, dali sme aj tretiu šancu.
Mišo Ukropec: No a pochopila, že toto by už nemusela posrať.
Mišo Gula: Tak.
Mišo Ukropec: Že teda-
Mišo Gula: Tak. Nie, nie že nemusela. Nemala.
Mišo Ukropec: Áno.
Mišo Gula: Lebo to môže byť posledná šanca.
Mišo Ukropec: Tak a pritom rozpráva také nehoráznosti, že nemáš sa pozdraviť, nemáš sa predstaviť.
Mišo Gula: No tak k tomu, k tomu dôjdeme, lebo toto je zas ja s tým súhlasím.
Mišo Ukropec: Nemáš sa ani poďakovať.
Mišo Gula: No.
Mišo Ukropec: Hej? A pritom, keď niekoho policajti zoberú na, za vraždu a potom sa pýtajú pani susedky, že aký bol ten chlapec? Bol taký slušný. On vždycky pozdravil. A ona vraví, že pozdraviť sa nemusíš.
Mišo Gula: No tak máme tu frajerku na, na rétoriku, na rečnienie, na rozprávanie na stejdži.
Mišo Ukropec: Katku Kováčikovú, redbedničku. Čau, čau Cica.
Katarína Kovalčíková: Čaute, to bol ty krásny úvod. Ďakujem.
Mišo Ukropec: A ja som povedal Cica, tak prosím vás všetci na tieto reči citliví si vypichnite oko.
Mišo Gula: Mohli by sme to vystrihnúť.
Mišo Ukropec: Nerobíme žiadne návrhy, nebojte sa.
Mišo Gula: Ale nechce sa nám.
Mišo Ukropec: Mi to ušlo.
Mišo Gula: Tak dobre, nadviažem. Prečo? Prečo by človek nemal zdraviť? Poďme rovno na to.
Katarína Kovalčíková: Pretože pozornosti nezíska to, čo je bežná schéma. Čiže ľudia automaticky očakávajú, že keď príde rečník na scénu, tak pozdraví, poďakuje, predstaví sa, ospravedlní sa, urobí celú tú povinnú jazdu. Trvá to cca päť minút.
Mišo Gula: A ja automaticky vyťahujem mobil.
Katarína Kovalčíková: A ty automaticky vyťahuješ mobil a máš na mysli, že ten kým začne naozaj reálne po-- rozprávať, tak ja mám ešte čas si tu dopísať, dorobiť neviem čo. No a tým, že vlastne ty sa vytrhneš z tej zaužívanej schémy, tak automaticky prekvapíš a máš pozornosť. To je celá veda.
Mišo Ukropec: A ja som si vždycky myslel, že keď ma predstaví ten nejaký konferenciér, tak vlastne: „Toto je Michal Ukropec z firmy Lalala neviem čo. Dobrý deň, volám sa Michal Ukropec a som z firmy Lalala.“ Deboša, teraz nám to povedala tuná kočka. Načo mi to hovoríš ešte raz?
Katarína Kovalčíková: Áno, je to taká nutkavá potreba to spraviť tých ľudí.
Mišo Gula: Ja, ja prepáč, chcel, chcel som doplniť, že, že navyše to je, vieš, to tvoje vystúpenie je, je tvoj performance na tom stejdži. To nie je, že, že ty sa ideš s niekým prvýkrát vidieť, rozprávať neviem čo.
Katarína Kovalčíková: Áno.
Mišo Gula: Čiže tým ty máš nejaký performance. Vieš, zapneš si film a oni tam nepredstavujú hercov, že ten sa volá tak a tak a dnes vám porozprávame. Ideš rovno na vec. Vieš.
Katarína Kovalčíková: No je to tak.
Mišo Ukropec: Možno to nemá byť trap performance.
Katarína Kovalčíková: Je to tak a podľa mňa to aj ten hodnotový rámec, z ktorého to vychádza je, že ty máš úctu voči pozornosti ľudí, že ju neberieš ako samozrejmosť.
Mišo Ukropec: A času.
Katarína Kovalčíková: A času a peniazom, ktoré možno minuli na vstupenku, aby si ťa išli vypočuť. Čiže pre mňa veľa ľudí povie, že to je neúctivé, to je nezdvorilé a neslušné voči ľuďom, keď neurobíš tieto položky. A ja naopak hovorím, že, že to je prejav úcty voči času pozornosti tých ľudí, že ideš rovno na vec, že stál- že od začiatku rozprávaš o tom, čo ich má šancu zaujímať.
Mišo Gula: To sme povedali o pozdravení, čo ďalej? Lebo tu hovoril Mišo, že ani sa nepredstavovať, ani nerozprávať-
Mišo Ukropec: Ani nepoďakovať.
Mišo Gula: Zbytočne o tom, čo ideš rozprávať.
Mišo Ukropec: Však ma teda pozvali. Nemám sa poďakovať?
Katarína Kovalčíková: Za to, že ma pozvali?
Mišo Gula: Takže daj, daj nám také tri hlavné body.
Mišo Ukropec: Prepáč, hneď na-
Mišo Gula: Čo nie, čím nezačínať.
Mišo Ukropec: My to vieme, ale-
Mišo Gula: Jasné, my vôbec nezačíname pozdravom náš podcast.
Katarína Kovalčíková: Milí poslucháči, zdravíme vás-
Mišo Ukropec: Volám sa Mišo.
Katarína Kovalčíková: Zo štúdia Podcaster. Pri mikrofóne.
Mišo Gula: Daj našim divákom a diváčkam tri veci, ktoré nerobiť hneď na začiatku. K ostatným veciam prídeme, ale hneď na začiatku, čo nerobiť?
Katarína Kovalčíková: Nepredstavte sa hneď. Mám to rozvinúť?
Mišo Gula: Kľudne.
Katarína Kovalčíková: No po prvé, často, keď ste napríklad na nejakej konferencii, tak vaše meno a nejaké bio o vás je v pozvánke, v agende, v materiáloch. Predstaví vás moderátor a teda naozaj by bolo trápne prísť na scénu a začať rozprávať o sebe. Druhá vec dôležitá o tom je, že ľudí reálne nezaujíma, kto ste, kde robíte, koľko máte pobočiek, kedy ste založili firmu a podobne. Kým nevedia, čo pre nich máte. Preto je oveľa záuj-- vlastne je podstatné najprv ukázať, že tak mňa sa oplatí počúvať. Ja viem vyriešiť nejaký váš problém a potom kľudne tam niekde voľte, že inak ja som Mišo a už desať rokov sa venujem tomu, aby neviem čo. Vlastne sa, čomu sa venujete. Alebo že ja už sa venujem tomu posledných pätnás-
Mišo Ukropec: Vyriešiš, čomu sa venujeme?
Katarína Kovalčíková: No niečo technologické, čo je ako pre mňa úplne-
Mišo Ukropec: Ježiš končím, vypni.
Katarína Kovalčíková: Úplne je z iného vesmíru. No takže ty sa môžeš predstaviť, len nech to nie je to prvé, čo vypadne z tvojich úst, lebo v tej, v tej chvíli to ešte ľudí vôbec nezaujíma, čo je teda kruté, ale je to tak.
Mišo Ukropec: Odkiaľ to prišlo toto? Lebo ja to mám spojené s TEDom. Že tam vlastne všetky tie TEDove prednášky majú taký- Akože taký šablónový príbehový nejaký scenár, le-lepšie či horšie odprezentovaný, akože dobre. Prišlo to odtiaľ? Lebo, lebo v týchto zemepisných šírkach, dĺžkach, výškach, nízkach to ešte neni stále štandard, ale to malo by.
Katarína Kovalčíková: No nie je to štandard ani v zahraničí, ale TED to teda dosť preslávil, že vďaka, povedala by som, že vďaka tým konferenciám TED si to ľudia aspoň vedia predstaviť, že by to naozaj tak mohlo byť, že by to mohlo byť dobre a že to naozaj nie je niečo neslušné a nezdvorilé, keď to ľudia spravia, že je to taký dôkazový materiál, že aha, pozri, on sa nepredstavil, chýbalo ti to tam alebo bol si urazený? Dotklo sa ťa to, že to nespravil? Asi nie, že úplne iné veci si si zobral z tej prednášky. Takže je to veľká pomôcka ukázať ľuďom, že aha, pozri, ako, ako príklad toho-
Mišo Ukropec: Že tí najlepší z najlepších.
Katarína Kovalčíková: Áno, to nerobia, ale aj jednak, že najlepší z najlepších, že nejak argumentovať tou ich nejakou autoritou, ale aj argumentovať vlastným zážitkom, že však si to teda pozri a povedz mi, že či na konci prednášky v tebe ostalo niekde nejaké, no ale drzý a nezbedný sa nepredstavil.
Mišo Gula: S čím sa v realite stretávaš? Lebo, s niekoľkými ľuďmi, keď som rozprával, tak tie korporáty ich práve k tomu vedú, že, že, že masovo a väčšina ľudí to robí tak a tak. Predstav sa, ukáž firmu, porozprávaj dvadsaťpäťročnú históriu o firme a tak ďalej. Je toto štandardom dnes v tých korporátoch?
Katarína Kovalčíková: Je to stále štandardom. Stále sú štandardom tieto takéto zaužívané schémy, slajdy, ktoré sú predpísané, ktoré, ktorých sa nesmieš dotknúť, nemôžeš ich zmeniť. Čiže stále sú tam takéto pravidlá. A keď ja na tým, na tých kurzoch ľuďom aj ukážem, že pozri, ako by sa to dalo inak, tak často mi povedia no ale to u nás vo firme neprejde, lebo my musíme mať takéto predpísané slajdy a štruktúry. Na jednej strane ja rozumiem, tie firmy chcú nejako držať tú identitu, ale na druhej strane napríklad v tomto je to absolútne kontraproduktívne, lebo potom tie prezentácie vlastne nikto poriadne nevníma. A povedia, vlastne človek prezentuje a potom príde otázka, že tú prezentáciu nám potom prosím pošlete. A to je vlastne zlé znamenie, lebo to už ti indikuje-
Mišo Gula: To znamená, že tá prezentácia je dôležitejšia ako to, čo hovoríš, áno?
Katarína Kovalčíková: Absolútne. A aj to indikuje, že tí ľudia vlastia sú v strese a pošlite nám to. A teraz ty keď povieš áno, ja vám to pošlem, tak to všetkým sa uľaví a všetci prestávajú počúvať, lebo však budem to mať v maili a si to potom pozriem. Čiže teraz nemusím až tak venovať pozornosť tomu, čo sa hovorí.
Mišo Gula: Existujú k tomu aj nejaké dáta, ktoré by to podkladali, že, že je lepšie to robiť tak, ako to robiť nejakým tradičným spôsobom?
Katarína Kovalčíková: No je k tomu neskutočne veľa dát. To keby si čítal vlastne k tomu knihy, materiály, to sú štúdie, ktoré toto skúmajú a potvrdzujú.
Mišo Ukropec: Zaujímavé. Dobre, teraz, porozprávaj nám niečo o tom, čo vy vlastne robíte, lebo potom jak k tomu budem mať nejaké doplňujúce nezbytné otázky, tak urobte taký nejaký sales pitch prezentáciu svoju vlastnú. Volám sa Katarína Kovalčíková. Naša firma má, pardon.
Katarína Kovalčíková: Áno, áno, máme bobočky.
Mišo Gula: Vznikli sme v roku deväťdesiat tri.
Katarína Kovalčíková: Máme bobočky. Je nás osem až päť. Záleží, ako, v akom nás zastihnete štádiu. No takto môj pitch je, že neexistuje otrepanejšia téma ako prezentačné zručnosti podľa mňa. To neexistuje nudnejšia, ošúchanejšia téma alebo kurz, ktorý by ešte niekto neabsolvoval. Toho je, tých kurzov je veľa, lektorov je veľa, blogov je veľa, videí, návodov, kníh, všetkého je veľa ohľadom prezentačných zručností. A napriek tomu sa mi zdá, že je hrozne ľahké sa v celom tomto mori kurzov odlíšiť, pretože povedala by som, že drvivá väčšina tých kurzov ide hrozne po povrchu a že primárne sa sústredia na to, aby ľudí naučili formu. Takto sa postav, takto rob s rukami, takto rob s hlasom.
Mišo Gula: Single bunny, double bunny, hej, figúristi.
Katarína Kovalčíková: A takto a presne a presne k sebe a od seba a doprava a doľava a choreografie. A, a potom tí ľudia zažívajú frustráciu, lebo majú za sebou už tri, štyri kurzy prezentačných zručností a ešte furt majú trému obrovskú a ešte stále sa nevedia vyjadriť, ešte stále nevedia uchopovať veci. Aj ku nám, keď sa hlásia ľudia na kurz, tak oni keď povedia, čo potrebujú, tak oni opisujú symptómy. Oni povedia ja neviem, čo mám robiť s rukami alebo ja neviem proste pracovať s hlasom alebo neviem udržať očný kontakt, alebo mám obrovskú trému, že opisujú vlastne symptómy a, a chcú, aby sme pracovali s formou. Ale oni si neuvedomujú, že vlastne to, čo oni nevedia, je pracovať s obsahom. A toto je, toto je, na čom ja si zakladám alebo čo je gro tej našej práce je, že my učíme ľudí primárne pracovať s obsahom a forma to je tých posledných desať, pätnásť percent, čerešnička na koláči. A, a to sa už robí ľahko, keď ťa drží dobrý, dobrý obsah. To je tá báza, na ktorej ty staviaš.
Mišo Ukropec: Dobre. A keď si vravela ešte o tej téme, ja som niekde počul a netvrdím, že to je pravda, len teda som tak dostal do uška, že postaviť sa a dať ako pitch nejaký, že prosím vás, ty čo neviete po anglicky, tak pitch neni ten pitch, čo vy máte na mysli, ktorý neviem, čo máte na mysli.
Mišo Gula: My máme všetkých divákov vzdelaných a anglicky hovoriacich, prosím vás.
Mišo Ukropec: To áno, keby náhodou sa stratil.
Katarína Kovalčíková: To pre mňa prekladaš.
Mišo Ukropec: Že je to jedna z najstresujúcejších skúseností pre človeka. Máš k tomuto nejakú konfirmáciu alebo je to bullshit, ktorý som akože dostal od niekoho do uška, že teda, že je to jedna z najstresujúcejších vecí postaviť sa pred takú či onakú verejnosť a odprezentovať už nech to je čokoľvek.
Katarína Kovalčíková: No je to veľmi silný strach pre ľudí a hovorí sa, že je to silnejší strach ako strach z vlastnej smrti. A potom sú tie prí-prúpovidky okolo toho, že ľudia by radšej ležali v rakve, než by povedali smútočný príhovor a tieto vtipky okolo toho. Ja to neviem pomerať. Ja neviem, ako ľudia merajú strachy, ale viem, že toto je veľký strach, že ľudia sa rozprávania boja, že pociťujú trému, že existuje až fóbia z rozprávania na verejnosti, kedy-- lebo nejaká tréma je prirodzená pre všetkých. Ja ju mám, asi vy ju máte, možno neviem.
Mišo Gula: Jasné.
Mišo Ukropec: Ja som drzý a opičia-
Katarína Kovalčíková: Ty určite nie.
Mišo Ukropec: Ja už som sa teraz už to vyhodil za koša.
Katarína Kovalčíková: Všetci okrem teba. Ale aj je prirodzená, je normálnou zdravou súčasťou toho rozprávania. Ale potom sú ľudia, ktorí zažívajú tak silnú trému, že naozaj majú, ja to volám peristaltický stres, čo ťa pobavilo. V jednom poste som to napísala.
Mišo Ukropec: Ale ja ho poznám. Ja som to tiež mal.
Katarína Kovalčíková: Áno, hnačkujú, zvracajú, nejedia, nespia a veľmi ako veľmi ťažko prežívajú ten stres, ktorý je pred prezentáciou. No a to už nie je taká tréma, s ktorou je ľahké žiť. To je niečo, s čím treba pracovať.
Mišo Gula: No ale veď my sme to posledné časti rozoberali strašne veľa, že, že-- lebo oni sa boja toho, že nevedia, ako to robiť, aká bude reakcia publika, že nebudú vedieť, čo majú správne povedať, ako sa pri tom tváriť a tak ďalej. A to presne všetko súvisí aj s naším postovaním na LinkedIne. A to, čo sme rozprávali, že, že jednoducho až opakovaním a množstvom vystúpení, v tomto prípade písaním postov, vlastne príde to, že sa zdokonalíš a že odbúraš tieto stresy. Ten stres nijak inak neodbúraš z prezentovania ako tak, že to začneš robiť.
Katarína Kovalčíková: Áno.
Mišo Ukropec: Máš nejakých prepáč pacientov, ktorí sa prekonvertovali z panického strachu do užívania si?
Katarína Kovalčíková: Mám veľa takýchto pacientov.
Mišo Ukropec: Výborne.
Katarína Kovalčíková: Smrteľne vážne. Ľudia, ktorí hovoria, že nenávideli to, neznášali to a prešli do toho, že sa tešia na prezentácie a užívajú si ich. Že je možné úplne zmeniť postoj, úplne zmeniť ten emočný náboj, ktorý pociťuješ ohľadom tej skúsenosti.
Mišo Ukropec: No, lebo ja to mám, ja to mám rovnaké. Akože ja sa teším, že napálim, mám teraz nový joke nejaký, tak to tam zase odpálim niekomu do ksichtu.
Katarína Kovalčíková: Tešíš sa, ako to povieš.
Mišo Ukropec: Áno, áno, to ešte nepočuli. Mám novú nejakú haraburdu, ktorú môžem vytiahnuť.
Katarína Kovalčíková: To je super. Aj, aj toto sa odporúča napríklad na trému, lebo ty si povedal, že prax pomáha. Jednoznačne prax, prax pomáha, ale nielen samotná prax, lebo sú ľudia, ktorí dvadsať rokov vlastne rozprávajú a stále nerozprávajú dobre, iba sa utvrdzujú v tých svojich zlozvykoch. To si predstav takého nejakého starého profesora niekde na univerzite, ktorý už ozaj nepociťuje stres podľa mňa v tej aule, ale je to uspávač hadov jak vyšitý, že ani sa z neho po tých dvadsiatich rokoch nestal nejaký fámozny rečník. Len teda už asi teda nemá trému. Čiže prax samotná nestačí. Ešte treba k tomu vlastne kvalitné know how, čiže niekto ti poradí, že takto, takto to skús, takto to rob a potom aj taká nejaká spätná väzba, že zistíš, či sa to ľuďom páčilo, nepáčilo a nejaká vlastná reflexia toho celého zážitku. A tento celý cyklus pomáha.
Mišo Gula: Dobre, poďme k druhému bodu.
Katarína Kovalčíková: Poď.
Mišo Gula: Lebo si povedala, že, že hlavne sa venujete aj tomu obsahu.
Katarína Kovalčíková: Áno.
Mišo Gula: Máš nejakú úplne že základnú štruktúru, ako by správna prezentácia mala vyzerať? Keď sa niekto ide pripraviť, dajme tomu, lebo vieme, že je rozdiel sa chystať na päťminútovú prezentáciu a na hodinovú prezentáciu. Úplne niečo iné si to-
Mišo Ukropec: Hodinové prezentácie.
Mišo Gula: Vyžiada. Hej. Čiže-
Katarína Kovalčíková: Ty si povedal, že?
Mišo Ukropec: Že, že to robí niekto hodinovú prezentáciu.
Katarína Kovalčíková: No ja mávam často hodinové prezentácie aj deväťdesiatminútové na konferenciách mi niekedy prisúdia bloky.
Mišo Gula: Takže povedzme, že úplne taká štandardná je, že máš nejakých-
Mišo Ukropec: Ale to je workshoptné?
Katarína Kovalčíková: Nie. Reč. Prezentácia na stejdži.
Mišo Ukropec: A to to niekto vydrží počúvať deväťdesiat minút.
Katarína Kovalčíková: To niekto vydrží počúvať deväťdesiat minút.
Mišo Gula: Dobre, povedzme, že hej, lebo-
Katarína Kovalčíková: Keď to robí dobre, to sa naozaj dá.
Mišo Ukropec: Dobre, okej, ale teraz, že to je veľmi neobvyklé.
Mišo Gula: Takže keď sme niekde v dvadsiatich až dvadsiatich piatich minútach napríklad.
Katarína Kovalčíková: Áno.
Mišo Gula: Máš nejaký mustér, nejakú základnú štruktúru, čo by si tí ľudia mali pripraviť?
Katarína Kovalčíková: No a teraz ty sa ma pýtaš na štruktúru alebo na proces prípravy? Lebo pre mňa to sú dve rôzne veci.
Mišo Gula: Tak povedz, poď najprv jedno, potom druhé kľudne.
Katarína Kovalčíková: Dobre, tak proces prípravy je na tú prezentáciu je, že ja musím mať v hlave nejakú databázu k tej téme, o ktorej mám rozprávať. Buď teda tým žijem a tú databázu jednoducho mám, pretože sa tým neustále zaoberám, alebo musím si k tomu strašne veľa prečítať, naštudovať, rozprávať sa s ľuďmi, ktorí sa v tom vyznajú. Čiže potrebujem nejako zhromaždiť databázu informácií do hlavy, aby som mal vôbec o čom rozprávať. To je základ. Ty musíš mať čo povedať, lebo inak čo z vody uvaríš trojchodové menu, to ti ľudia nenakúpia. To uvidia, že ty varíš z vody, že nevieš, o čom vlastne hovoríš. Čiže prvé je, že ty potrebuješ mať o čom. Potrebuješ mať kopec materiálu, o čom sa dá. No a potom vlastne ty si musíš určiť nejaký cieľ. Teda čo je vlastne tvojim cieľom? Čo chceš za tých dvadsať minút spôsobiť? O niekom, teda predať seba, presvedčiť ľudí, motivovať ich k niečomu, inšpirovať ich nejako. Musíš mať jasno v tom, čo má byť výsledkom tej prezentácie alebo im niečo vysvetliť, vzdelávať. Čiže musíš si určiť cieľ a tomu cieľu je podradená vlastne už štruktúra, na ktorú sa ty pýtaš, že ako potom tie myšlienky, ktoré ja vytriedim, že toto by boli tie dobré veci povedať tieto dajme tomu príbehy, štúdie, príklady, metafory a jak ich ja poskladám, jak ich ja vyštruktúrujem, aby to niekam spelo, aby to nebolo len také proste nahádzané nakope. Keď si predstavíš, že, že tie samotné, ten materiál, o ktorom chceš rozprávať, sú lego kocky. A teraz čo z toho lega postavím, akú stavbu? A to je tá štruktúra. No a tá štruktúra je podradená cieľu. Je úplne iná štruktúra rozprávania, keď ideš ľudí inšpirovať nejakým svojím životným príbehom a ideš sa ich chytiť za srdce a teda inšpirovať. A úplne inú štruktúru použiješ, keď niečo vysvetľuješ a úplne iná štruktúra prejavu je, keď chceš ľudí presvedčiť alebo keď chceš niečo predať. Takže vlastne tá štruktúra toho prejavu je podriadená tomu cieľu, ktorý ty máš. A najčastejšie ľudia chcú presviedčať. To je úplne osemdesiat percent prezentácií teda alebo prezentácií, s ktorými ja pracujem s klientmi je, že chcú oni niekoho o niečom presvedčiť alebo k niečomu motivovať.
Mišo Gula: Čo im na to povieš? Akože existuje spôsob, ako vhodne presviedčať, alebo im povieš, že treba ten cieľ trošku zmeniť a, a nepresviedčať, ale-
Katarína Kovalčíková: Aha, existuje spôsob, ako ľudí presviedčať. Aj vy to neustále robíte vo svojom podcaste, asi intuitívne. No jasné.
Mišo Gula: Nikdy.
Katarína Kovalčíková: No. A v podstate celý, celý ten, to je celá veda ohľadom presviedčania, ale tá štruktúra celá, keď to veľmi zjednoduším, spočíva na kontraste medzi tým, tu sme a tu by sme mohli byť. Tento kontrast je, čo ľudí presviedča. Keby som vás chcela presvedčiť ja neviem niečo, ja musím vyrobiť veľmi silný kontrast, veľmi silný gap medzi tým, kde sme a kde by sme chceli byť. A samozrejme, že to miesto, kde teraz sme, vám chcem popísať tak, aby vás to bolelo, že to nechcem už. A kde by som mohol byť, je niečo, čo by tiež malo vás sa dotýkať, že by vás to malo vzrušiť alebo mali by ste potom zatúžiť, že tu chcem byť. A ja keď dobre vyrobím tento, dobre opíšem ten súčasný stav a dobre opíšem ten ideálny stav a- A vám to bude rezonovať to, ako ja to popisujem, tak ten gap, tá medzera medzi tým bude na vás pôsobiť motivačne. Vy budete vlastne zrazu v takom akože, že a ako, čo mám robiť, jak mám na to, čo, čo mám spraviť, čo je prvý krok? A začnete byť zvedaví na to, že čo teda navrhujem, aký je môj alebo že aká je moja služba, aký je môj produkt alebo aký je môj návrh, čo, čo vlastne predávam. Väčšina ľudí ale na to ide naopak a keď chcú niečo predať alebo o niečom presvedčiť, tak začnú vlastne tým tretím, že, že a takto sa spraví toto alebo ja neviem. Tento produkt, tento vysávač je skvelý, ale nehovoria o tom, že odtiaľto sem sa treba dostať.
Mišo Gula: A hej, že taká štandardná formulka hovorí o tom, že, že najprv máš
Mišo Ukropec: predať problém-
Katarína Kovalčíková: Áno.
Mišo Ukropec: -a až potom riešenie, nie? Čiže-
Katarína Kovalčíková: Áno, áno. A to robil Hitler, to robil Martin Luther King, to robili všetci presvedčiví rečníci všetkých čias.
Mišo Ukropec: No.
Katarína Kovalčíková: Lebo aj Martin Luther King, on sa stal slávny čím? I have a dream, čo je popis toho ideálneho stavu. Ale málokto si dá tú námahu, že si vypočuje celú jeho prezentáciu a zistí, že on strašne veľa rozpráva o tom, že we have a problem, že, že to, kde sme dnes, nie je okej a nesmieme to tak nechať. A, a je to a bolí to a je to zlé. A tu je ten ideálny stav I have a dream, že jedného dňa moje štyri malé deti nebudú súdené podľa farby pleti. Že, že vykreslil ten krásny sen, ale dal ho do kontrastu s tým, ale my sme dnes tu. A práve ten-
Mišo Ukropec: Vieš o tom, že hento bola improvizácia?
Katarína Kovalčíková: Neviem o tom.
Mišo Ukropec: On mal celú tú reč akože nachystanú. To tí ľudia, čo nevedia, tak to bolo v šesťdesiatom neviem ktorom roku.
Katarína Kovalčíková: Áno.
Mišo Ukropec: Štvrť milióna ľudí bez internetov, bez ničoho dostal proste na námestie.
Katarína Kovalčíková: Áno.
Mišo Ukropec: On mal napísanú celú prezentáciu a furt si nebol spokojný. Šmaril to do koša a dal to I have a dream.
Katarína Kovalčíková: Tak to som v živote nepočula toto.
Mišo Ukropec: To normálne, že to vyklel z tej, z tej chvíli.
Mišo Gula: Americký pibe.
Mišo Ukropec: Áno a normálne, že Však to nemal hovoriť. No nemal, ale skončilo to v čítankách nakoniec.
Katarína Kovalčíková: Skončilo to v čítankách. A právom.
Mišo Ukropec: Takže ako emócia to v tej chvíli prebila a napálil toto.
Mišo Gula: Prečo by každý mal vedieť do aspoň do nejakej miery prezentovať? Prečo by sa v tom mal zdokonaľovať?
Katarína Kovalčíková: To je taký môj filozofický pohľad na svet, že ja si myslím, že čím viacej hlasov je počuť, tak tým lepší je finálny výsledok čohokoľvek.
Mišo Gula: Okej.
Katarína Kovalčíková: Keď to vezmeš na firme, že keď by si vo firme bol iba ty počuť, iba tvoj hlas by bolo počuť, no tak tá firma je len taká dobrá, ako je tvoj mozog alebo tvoje nápady. Ale čím viac ľudí sa zapojí do tvorenia riešení a povie svojím hlasom, že aha, ale ja sa tohto bojím a ja si myslím, že toto nebude fungovať a ja by som toto navrhol, tak to finálne riešenie skvalitnieva. Čiže ja si myslím, že keď ľudia začnú používať ten svoj hlas, aj keď, aj keď by just mali povedať blbosť na tej porade, že, že ten nápad, ktorý povedia, nie je dobrý, tak aj tým prispejú k skvalitneniu toho finálneho riešenia, ktoré nastane. Čiže úplne tá, tá, ten high level, aký ja, akým ja rozmýšľam, je toto, že svet bude lepším miestom, keď nás bude počuť proste všetkých.
Mišo Gula: A ako vnímaš trend? Lebo my tu stále rozprávame dookola o nejakej autenticite, že každý napriek tomu, že to má mať nejakú štruktúru, teraz keď o postoch na LinkedIn sa bavíme a tak ďalej, že, že to má mať nejaký cieľ, ne-nejaký zámer, tak vždy sa snažíme tlačiť na to, aby tí ľudia tam dali to zo seba.
Katarína Kovalčíková: Hm.
Mišo Gula: Čo vnímaš ako trend aj v tých, teraz sa bavíme naozaj o prezentáciách. Ide niekto prezentovať pre tridsať, štyridsať, päťdesiat, sto ľudí a vidíš trend viac tlačenia autenticity. Teraz si zoberme, máš veľkú firmu a máš piatich ľudí, ktorí prezentujú viac alebo menej to isté. Očakávaš od takejto veľkej firmy, že tí všetci piati to budú viac alebo menej robiť rovnako? Alebo očakávaš, že každý do toho bude vnášať to svoje?
Katarína Kovalčíková: No to sú pre mňa dve rôzne otázky, lebo ak by som povedala, že aký je trend, tak trend je jednoznačne autenticita dnes, že ľudia oceňujú rečníka, ktorý má prirodzený prejav a ktorý rozpráva hrozne civilne, že nevyzerá, jak keby zjedol pravítko. Neni celý taký ako našponovaný a dokonalý a neviem aký, ale že máš dojem, keď sa, keď rozpráva on, ty máš dojem, jak keby si s ním sedel na káve alebo na pive, že, že ti príde taký normálny, ako by sa s tebou rozprával. No takže toto je, čo, čo je trendom alebo čo ľudia naozaj oceňujú, po čom volajú. To vidíš, že potom tí rečníci sú obľúbení, tí sú, tí sú oslavovaní, tí sú všade pozývaní, lebo rozprávajú takto. No ale či je, ako sa to v praxi prejavuje tento trend, tak ešte stále-
Mišo Ukropec: No ja mám k tomu ešte jednu otázku.
Katarína Kovalčíková: Ešte stále to tak nie je.
Mišo Ukropec: Že aký je pomer pacientov, ktorých ti pošlú ich šéfovia, aby sa im zdokonalili v ich rečníckych zručnostiach verzus ľudia, ktorí prídu sami, lebo prípadne aj, aj to robia pre firmu, ale vytiahnu z vlastnej kapsy kľudne aj súkromné peniaze. Že lebo ja ako proste potrebujem vedenie, pretože nedáva mi to psychicky strašný tlak. Že jak to tam ako hodnotíš, keď sa na to pozrieš, na tú svoju skladbu?
Katarína Kovalčíková: No ja mám to šťastie, že ja robím tréningy aj otvorené, aj B2B. A tie otvorené, to sú vlastne, to je cez víkend a tam drvivá väčšina klientov, deväťdesiat percent klientov prichádza tak, že za vlastných, za vlastné peniaze a cez víkend od rodiny. Piatok, sobota, nedeľa tam strávia svoj vlastný čas a to je jednoznačne silná vnútorná motivácia tých ľudí, ktorí tam prídu, a to tam na tom tréningu cítiš. To je perfektná atmosféra a tí ľudia sú zažratí, pracujú, sú strašne usilovní, robia ešte po večeroch, úplne sa do toho vložia. No a potom tie B2B tréningy, tie firemné, tak tam teda často sedia aj ľudia, ktorí by tam najradšej nesedeli. Stane sa. A, ale aj tam teda sedia ľudia, ktorí si to vyberú. Tam už je to také dajme tomu pol na pol, nie? Že niekto tam chce byť, vidí v tom význam, niekto je tam, že no šéf ma poslal.
Mišo Ukropec: No tak ja sa teda zlepším, keď už si-
Katarína Kovalčíková: Ale tie otvorené vyslovene. Ale najradšej by som vôbec nerozprával. Vieš, sú ľudia, ktorí by vlastne, ktorí až zastavia svoju kariéru len aby sa vyhli rozprávaniu. Vedia, že povýšenie by automaticky znamenalo, že ja musím viesť porady, viacej niekde prezentovať. No mám to ja za potreby? Radšej sa-- radšej ostanú, kde sú. To sú bežné príbehy teda.
Mišo Ukropec: Chápem. No však skvelo pre ich konkurentov, nie? To ja hovorím každému good for me. Okej, ako taký tréning vyzerá?
Katarína Kovalčíková: No, ja vždy hovorím ľuďom, že on je strašne intenzívny a potom sú hrozne prekvapení, aký je intenzívny. To aby si to vedel predstaviť, že hneď ako prídeš a sa tam posadíš, tak vlastne úplne prvé, čo robíš je, že ideš prezentovať. A my nemáme tam žiadne strašné slajdy, žiadne ja neviem aké teoretické veľké poučky, vstupy. Samozrejme, že máme nejaké malé vstupy, kde vysvetľujeme veci, nejaké princípy, tie štruktúry vysvetľujeme, ale drvivá väčšina učenia prebieha vlastne na živom materiáli. A to je, to sú tí ľudia, ktorí tam sedia. Čiže poď, ukáž, ako prezentuješ a dostaneš feedback nielen teda odo mňa alebo od mojich kolegov, ale aj od ostatných miestností. A teda tá atmosféra je tam nastavená, že tá spätná väzba sa dáva naozaj veľmi otvorene a takže bez rukavičiek, že tí ľudia si povedia, že vieš čo, toto som ti ja nenakúpil. Alebo že tuto si bol taký jak taký slizký predajca, alebo že normálne na rovinu na férovku ti povedia. A, a potom postupne vlastne ja ukazujem na tom rečníkovi, ktorý tam stojí, že aha, pozrite, toto spravil, aj sa to dokonca často učí. Neviem, začni dávať otázky a pozrite, aký to malo efekt. A ja vlastne v praxi ukazujem, že toto nefunguje, toto funguje, preto to funguje. Keby si to skúsil inak, teraz to skúsí druhý raz. Úplne to má iný výsledok. Čiže takto veľmi praktický, veľmi živý, veľmi intenzívny. A učíš sa vlastne sám na sebe a pozorovaním ostatných a spätnou väzbou. A samozrejme sem-tam nejaká teória to musí byť.
Mišo Ukropec: Robíte aj nejakú, nejaké video z toho, že sa na seba pozrú, ako to vidí, ako, ako vyzerajú, že teda by tú hrúzu uvideli.
Mišo Gula: Že, že pred a po.
Mišo Ukropec: No presne, presne.
Katarína Kovalčíková: Kedysi som robila, kedysi som natáčala a zistila som, že ja som od toho odstúpila, pretože sa mi zdalo, že a-aj na sebe to poznám, že vlastne na tom videu všetko vyzerá horšie, než to reálne bolo a že to vlastne nie je dôležité, lebo ten živý zážitok je to, čo sa vlastne ráta. A tá živá spätná väzba, tá okamžitá, že teraz ty dorozprávaš, máš nejaký pocit zo seba a teraz dostaneš nejakú spätnú väzbu na to, čo si rozprával. A keď pozerá-pozruješ to video, tak ty sa tam začneš zaoberať, to je také hnidopišské, vieš, už si začneš všímať a tu som si pošúchal nos a tu som si ucho chytil a začneš sa zaoberať detailami-
Mišo Gula: Lebo ideš do toho s biasom, lebo už vieš, čo si-
Katarína Kovalčíková: Áno.
Mišo Gula: Ako keby robil zle.
Katarína Kovalčíková: A zároveň sa ale zaoberáš vecami, ktoré sú úplne nepodstatné. Je jedno, že si si chytil ucho, že je jedno, že si si túto chvíľu mnul prstienok, že, že to nerobí taký veľký efekt na ten cieľ, ktorý ty tam máš pred tými ľuďmi. A, a všímam si, že ľudia, keď si analyzujú video, tak analyzujú absolútne zbytočnosti a ich to vystresuje, ich to demotivuje a nemá to vôbec žiaden zmysel. Čiže tá živá spätná väzba je za mňa ako stokrát užitočnejšia.
Mišo Gula: Ja by som chcel trošku prejsť aj k nejakej takej téme, že nejaké chyby alebo nesprávne rozprávanie a tak ďalej, že čo keby sme si nechali-
Mišo Ukropec: Moju artikuláciu na pokoji.
Mišo Gula: Čo keby sme si teraz nakakali do vlastného hniezda a nechali Katku trošku nás zhodnotiť, skritizovať.
Mišo Ukropec: To som síce nepočítal, poď.
Mišo Gula: Ak náhodou niečo robíme dobre, tak na to kašli. Zaujíma nás to, čo robíme zle.
Katarína Kovalčíková: no ste ma prekvapili otázkou, ale ja som vás počúvala hlavne zo začiatku, keď ste robili podcasty a pamätám si, že som vás počúvala veľmi rada, lebo to bolo veľmi živé, že to bolo áno, keď použijem to slovo, tak autentické. To ma, to ma hrozne priťahovalo, ale dávala som si vás, že krát dva počúvať. Ani preto, že by ste pomaly rozprávali, ale preto, že sa mi zdalo, že tým, že vy ste nemali vtedy žiadnu štruktúru, inak ja strašne oceňujem, že ty si začal prinášať štruktúru do týchto rozhovorov. V jednom bode som to začala evidovať, že si začal akože prinášať prípravu, štruktúru.
Mišo Ukropec: Hovorím mu dneska, včera, že kámo, ale potrebuješ tomu dať nejakú ala čo a neviem čo, mne.
Katarína Kovalčíková: Som, ukrivdila som ti teraz.
Mišo Ukropec: Nie, nie, nie, nie, nie.
Mišo Gula: Takto, štruktúru som priniesol ja.
Katarína Kovalčíková: To si ja pamätám, lebo vyslovene si sa s tým pochválil a ja som si tak v duchu povedala áno.
Mišo Ukropec: Veľký, veľký pán.
Mišo Gula: Prizna-, nie, nie, nie. Priznávam, že pred týmto nahrávaním som nestíhal, ale ty sa priznaj, kto pri-pripravil sedem nepriateľov tvorcu.
Mišo Ukropec: Pripravil Mišenko a ChatGTP.
Mišo Gula: Každú jednu časť. Kámo. Dobre, prepáč, sme ťa prerušili. Nech sa páči.
Katarína Kovalčíková: A dávala som si vás krát dva, nie že by ste pomaly rozprávali, ale že tým pádom tým, že to nebolo štruktúrované, pripravené, tak tam boli hluché miesta, tým pádom také tľachanice alebo. No tak-
Mišo Ukropec: Kto?
Katarína Kovalčíková: Takže z úcty, z úcty k môjmu času áno a k mojej pozornosti som si to dala krát dva. Ale teda ja si myslím, že práve o tom je príprava, že no zas tá úcta proste k času a pozornosti ľuďom, že keď je to štruktúrované, je to pripravené, tak ten človek dostane vyššiu pridanú hodnotu v kratšom čase a to je v konečnom dôsledku príjemné. Tak.
Mišo Gula: Dobre z toho, čo dneska tu vidíš, hmkáte, hltáte slová. Čo si si, čo si si na nás všimla také, ktoré by si-
Mišo Ukropec: Fixovala.
Mišo Gula: Že hneď fixovala na, na, na nejakom školení.
Katarína Kovalčíková: Ja neriešim hmkanie napríklad. Možno hmkáte, možno aj ja hmkam. Inak keď si to asi vypočujem po sebe, zistím, že hmkam sem-tam.
Mišo Ukropec: Nie, nehmkáš.
Katarína Kovalčíková: Nehmkám.
Mišo Ukropec: Ani my to nerobíme. On to trošku robil, ale zbavil sa toho. Akože cool.
Mišo Gula: Sústreďujem sa na to.
Mišo Ukropec: Hej.
Katarína Kovalčíková: Toho hmkania musí byť strašne veľa, aby mňa to začalo rušiť a otravovať a odpútavať moju pozornosť od toho, čo rozprávaš. A a to sa tu proste nedeje. A toto je vlastne tiež taká moja misia, že, že ľudia prestaňte riešiť hmkanie, mmkanie, zakoktanie alebo nejaké takéto detaily, ktoré naozaj nemajú vplyv na ten- Na to, o čo ide. Povedal som, čo som chcel povedať. Bolo to pridanou hodnotou pre ľudí. Bolo to dostatočne zrozumiteľné, dôveryhodné, presvedčivé. Dalo sa to počúvať. Narobili sa jak kone, aby to počúvali, alebo sa to počúvalo ľahko a, a vstrebávalo sa to. To sú podstatné veci.
Mišo Ukropec: Že súhlasím, ale čo sa týka hmkania, tak ja tu by som bol trošku prísnejší, pretože neviem, či vnímaš, neviem správne, ako sa to jeho meno myslel Vin na YouTube. Také ako chalanisko. On je Vietnamec, ktorý vlastne učí, akože ako má vyzerať správne prezentovanie a musím povedať, že zatiaľ som nič lepšie nevidel. Teraz nemám na mysli Fluffyho môjho obľúbeného, hej, ale normálne, že, že Johnny, ktorý učí ľudí rozprávať a on hovorí jednoznačne, že pre vašu reputáciu neni nič horšie ako Jak poviete tak to znamená, že neviete, že musíte rozmýšľať nad tým, čo chcete povedať, a tým pádom nerozumiete veci, ktoré rozprá-- o ktorej hovoríte. A pritom to vôbec nemusí byť pravda, iba máte tento zlozvyk to tam proste dávať. Ale keď sa toho zlozvyku zbavíte a tá, tá reč začne byť úplne plynulá, respektíve dávam pauzy tam, kde chcem dávať pauzy, aby mali čas ľudia spracovať tú myšlienku, ktorú som povedal, tak to hmkanie je pre mňa normálne, že problém, lebo znižuje to kredibilitu toho rečníka. Ale že vážne.
Mišo Gula: Doplním. Ja som si všimol, že to robia zvyčajne ľudia, ktorí nedokážu byť ticho, ktorí nezvládajú ticho. Že si predstav, že rozprávaš a zrazu je na tri sekundy ticho.
Katarína Kovalčíková: A máš nutkavú potrebu ho vyplniť.
Mišo Gula: A je množstvo ľudí, ktorí to nezvládnu, psychicky nedokážu absorbovať ticho, a preto ho vypĺňajú nejakým hmkaním, lebo majú pocit, že stále niečo musí ísť.
Katarína Kovalčíková: Áno.
Mišo Ukropec: No a to je to, čo ten Vin hovorí, že the power of silence, nie? Presne toto. A že, že máš tie gule a ticho.
Katarína Kovalčíková: Jednoznačne súhlasím s tým, že to je efektné, že je to silné a pre mňa, keď ja pozerám na to, s čím ľudia zápasia a s čím sa ľudia trápia a čo nevedia, tak je to polishing the diamond, že je to už brúsenie diamantu.
Mišo Ukropec: Chápem, že oni riešia ďaleko, že základnejšie elementárnejšie veci ako hmkanie.
Katarína Kovalčíková: Áno, áno.
Mišo Ukropec: Chápem.
Mišo Gula: Ale tak my sme tu relácia pre pokročilých, takže my kľudne môžeme ísť do detailov. Ja som si napríklad aj na vlastnej praxi už skúsil to urobiť, že alebo sme si vraveli, ako začínať, že, že napríklad, že to má byť, ale vlastne to sme si nevraveli, ako začínať.
Katarína Kovalčíková: Nakoniec nie. My sme sa aj vlastne nedostali k tomu. Ja som, niekde sme hovorili o tom, že nepredstavíme sa a išli sme-
Mišo Gula: Daj prosím ťa tak, že nepredstavíme sa, ako by trebalo začínať a ja potom poviem to, čo som chcel.
Katarína Kovalčíková: No in medias res treba začať. To znamená rovno na vec. A je úplne jedno, ako začnete, že čo bude tá prvá veta in medias res. Napríklad ak by som robila výživovú poradkyňu, mohla by som začať. Teraz prídem na stage. Ľudia ešte šuchocú, niečo si tam s mobilmi robia. Ja som ticho a až keď všetky oči sú na mne, do toho ticha prevravím a poviem napríklad: „Polovica slovenských detí sú podvyživených. Nie tak ako africké deti, ktoré nemajú čo jesť, ale teda nemajú dostatok živín vo svojej strave a tak ďalej.“ Môžem začať napríklad takto. Alebo môžem začať vtipom. Môžem začať otázkou. Môžem začať niečím provokatívnym, kontroverzným. Môžem povedať, že ja dúfam, že po mojej prezentácii prídete domov, otvoríte chladničku a ak tam nájdete, Boh vás chráň, nejaký margarín, okamžite ho vyhodíte spolu so všetkými nízkotučnými jogurtmi. A potom sa kľudne predstavím a poviem: „Volám sa Katarína Kovalčíková a som výživová poradkyňa. Posledných pätnásť rokov sa venujem tomu, aby Slovensko dobre jedlo.“ Takže už som sa aj predstavila. Už som aj trošku si prihriala polievočku, že pätnásť rokov to robím, že nie som tu nejaký šuflíkan, čo včera prečítal knihu, ale neurobila som to ako prvé. Neurobila som: „Dobrý deň, ak by ste dovolili, ja by som sa predstavila. Moje meno je Katarína Kovalčíková. Už pätnásť rokov--“ Cítite ten rozdiel, nie? Úplne iná tú-
Mišo Gula: Zopakuj prosím ťa ešte raz tú prvú vetu.
Mišo Ukropec: Ktorú prvú?
Katarína Kovalčíková: O tých deťoch?
Mišo Gula: No.
Katarína Kovalčíková: Takže ticho. Teraz ľudia na mňa kuknú. Ja poviem: „Viac ako polovica slovenských detí je podvyživených.“
Mišo Gula: Okej, stop. Ľudia boží, toto je hook, ktorý teraz predviedla. To je to, čo máte robiť aj na LinkedIne. Zaujať prvou vetou. Tak.
Katarína Kovalčíková: Áno, je, mne tie princípy, aj to, čo vy ste popisovali v týchto problémoch tvorcu, ja som ich zachytila niekoľko. Mne to prišlo, že no však to je to isté.
Mišo Gula: Presne tak. Tam neni žiaden rozdiel.
Katarína Kovalčíková: To je to isté.
Mišo Ukropec: Ty poznáš tú prezošku, čo chlapík taký int začína. Postaví sa na stage a žeby si zapálil cigu?
Mišo Gula: Jasné, jasné.
Mišo Ukropec: Nepoznáš to? On je, to je presne, že príde, normálne vytiahne cigu, vytiahne zapaľovač, zapáli oheň teda na tom zapaľovači, kde si pripáli a teraz kuká na nich, že what? Vieš, lebo ľudia takí, že čo on ide, on ide-
Mišo Gula: Nečakaná vec, jasné.
Mišo Ukropec: Že ide zapáliť na stagi, že to je čo? Teraz, no vy si asi myslíte, že som sa zbláznil. Však to je rakovina. Nie. A teraz začne dávať ako dáta, ktoré hovoria, že fajčenie neni problém. La la la la la, hej? No a toto všetko som si vymyslel.
Katarína Kovalčíková: Hm.
Mišo Ukropec: Lenže on to povie tak presvedčivo, že ty si povieš, ako že kde mám cigy? Hej?
Katarína Kovalčíková: Začnem s tým. Nefajčím, ale začnem.
Mišo Ukropec: Ako môžem vlastne začať, lebo v pohode, hej? A to je presne, že jak sa to správne odprezentuje, tak aj tú najväčšiu blbosť je možné predať, keď to je správne zapakované.
Mišo Gula: No kámo, ja, ja sledujem zopár takýchto rečníkov a oni napríklad urob-- robia aj príklady toho, ako môžeš rozprávať, ale že totálne bullshity, ale už len intonáciou hlasu-
Katarína Kovalčíková: Áno.
Mišo Gula: Kadenciou slov a tak ďalej. Dokážeš to pracovať s tým publikom proste.
Mišo Ukropec: Však máme tu na to pár politikov ako našlapaných.
Katarína Kovalčíková: Áno, áno. A dokonca je aj taká vtipná reč niekde a neviem, či to nebol na nejakom TEDe a ten rečník naozaj sa postavil pred tých ľudí a, a tú prezentáciu mal takú: „A teraz vám nič nepoviem.“ Počujete? Vôbec nič. A mám tu pre to niekoľko dôkazov. Po prvé, nič. Po druhé, vôbec nič. A po tretie, absolútne nič. A takto hovo-rozpráva dvadsať minút, hrá sa s hlasom, robí pôsobivé pauzy, gestá, všetko, slajdy tam má na slajde napísané nothing, akože nič.
Mišo Gula: Áno.
Katarína Kovalčíková: A, a dvadsať minút takto rozpráva, že nič nehovorím, ale sledujte, čo robím s hlasom, čo robím s telom a vyzerá to, že ja hovorím niečo fenomenálne, niečo neuveriteľné a vlastne nehovorím nič.
Mišo Ukropec: No fenomenálne to ale je, lebo zase zahrať celé hento divadlo a za-zahrať-
Mišo Gula: To je ten performance, no.
Mišo Ukropec: Áno, že content neni, ale urobiť tomu tú formu, to zase akosi nejaký tréning vyžadovalo. neviem, či vnímaš toho JP Phillips.
Katarína Kovalčíková: Hm.
Mišo Ukropec: On má ta-také, má také dve prednášky. Jedno je, že sto desať nejakých techník rečníka alebo niečo.
Katarína Kovalčíková: Sto desať?
Mišo Ukropec: Sto desať.
Katarína Kovalčíková: Páničku.
Mišo Ukropec: Si predstav normálne, že Mendelejevovu tabuľku. A to to tak aj vyzerá a normálne. A odtiaľ je presne to, že single bunny, double bunny, raptor. Neviem proste.
Katarína Kovalčíková: Chápem.
Mišo Ukropec: Ako normálne, že-
Katarína Kovalčíková: Ale paródi-paródia?
Mišo Ukropec: Nie, nie, nie, on je normálne, že tak jak ty lektor týchto vecí.
Katarína Kovalčíková: Áno.
Mišo Ukropec: No a on potom hovorí, že, že čo máte robiť, že keď veci stúpajú, tak ukazujem, že stúpajú, keď klesá. A teraz urobil to taký vstup, že tak a teraz sledujte. Veci idú super. Teraz ukazujem akože palce dole.
Katarína Kovalčíková: Áno.
Mišo Ukropec: Všetko nám to stúpa. Ukazujem teraz akože dole pre tých, čo nepozerajú. A vlastne robí úplne opačne ako to, čo hovorí. A teraz tým dáva najavo ten kontrast, že keď, že aký silný impact má tá reč tela, že oveľa viacej vnímaš reč tela, keď je zintenzívnená ako obsah toho jazyka, ktorý, ktorý hovorí niečo úplne opačné. A tie veci, ale keď sa spoja, on to tu ukázal ako kontrast, ale keď on, že veci stúpajú a proste to akože jasne, že kukaj, jak to stúpa, tak ten impact potom na človeka má oveľa väčší, ako keď má ruky vo vačkách a, a nič s tými rukami nerobí.
Katarína Kovalčíková: Áno.
Mišo Gula: No a aj to samotné ticho, lebo k tomu som sa chcel potom vrátiť, keď som sám seba prerušil.
Katarína Kovalčíková: A ešte aj na to potom budem chcieť zareagovať, ale počúvam ťa. No povedz.
Mišo Gula: Kľudne poď prvá, si tu host.
Katarína Kovalčíková: Áno, k tomuto, len potom na základe toho vznikol aj takzvaný, teraz sa to volá, že Mehrabion, Mehrabianov mýtus a bol jeden vedec Mehrabian, ktorý toto, študoval a porovnával, že aký vplyv má neverbálna komunikácia na ľudí. A potom vznikol taký graf, ktorý sa hrozne šíril. Možno ste ho aj videli. Ja som o ňom aj robila článok na LinkedIn-e, že slová sú len sedem percent, hlas tvorí tuším tridsať osem percent a gestá alebo neviem čo päťdesiat päť zvyšných percent. Neviem, či hovorím úplne presne, ale potom sa to šírilo a na základe toho ľudia z toho vyvodzovali a začali šíriť myšlienku-
Mišo Ukropec: Že na contente nezáleží.
Katarína Kovalčíková: Tak, že nezáleží na tom, čo hovoríš, to je úplne jedno, záleží na forme. A to, to podľa mňa je pliaga vlastne. A dodnes sú ľudia tým deformovaní podľa mňa v tomto svete rozprávania, že to je jedno, čo povieš, hlavne aby si to povedal sebaisto, presvedčivo, aby si pritom veľa gestikuloval, aby si mal pauzy, hlas, nerobil A na toto sa ľudia primárne potom sústredia a niekde nám odchádza potom myšlienka, pridaná hodnota.
Mišo Gula: Oni nepovedali, že to funguje, ale len spolu, keď sa to-
Mišo Ukropec: Vieš, takto, ale ja tu by som si dovolil nesúhlasiť.
Katarína Kovalčíková: Teraz s čím?
Mišo Ukropec: S tým, čo si povedala. Ale dám to ako do kontextu, lebo ten kontext je tam ako dôležitý, že ty máš úplnú pravdu, akože z hľadiska toho, že keď ja mám dosiahnuť ten nejaký efekt, tak mám si podporiť content tým, ako to urobím a la la la. To všetko akože perfektne sedí.
Katarína Kovalčíková: Áno.
Mišo Ukropec: Ale, my tu máme ako v rámci Twinsa konfrontáciu takpovediac s americkým nastavením.
Katarína Kovalčíková: Hm.
Mišo Ukropec: A toto je pravda v Európe. Toto neni pravda v Amerike. To je, že veľký, veľký rozdiel, pretože tebe keď príde americký, teraz to nevyznie, že rečník, že pitch master, on uvarí tú druhú stranu napriek tomu, že všetko, čo rozpráva, je bullshit, ale on to dá tak dobre, že ten našľapaný Európan s contentom je v prdeli napriek tomu, že všetko, čo povedal, je pravda. Takže tu ja by som bol v tomto ako taký trošku, nazvem to, že prísnejší na tú formu, že chápem, že keď ľudia riešia žalúdočné nevoľnosti a, a gastro problémy pred tým, ako sa postavia na stage, tak potrebujú vyriešiť hlavne tie. Ale jak vyrazia do veľkého sveta, tak to musí byť na sto percent, lebo proti tomu Amíkovi, ktorého tam, oni tam nájdu herca, ktorý proste ten pitch tam celý urobí-
Mišo Gula: Veď, veď ale to si neodporuje predsa.
Katarína Kovalčíková: Ja si tiež nemyslím. Uhm, podľa mňa sme v zhode, ale kontext.
Mišo Ukropec: Takto, že ty máš pravdu v, absolútne v tom, že tie veci majú byť v súlade.
Katarína Kovalčíková: Áno.
Mišo Ukropec: Lenže aby ľudia nepočuli v tom tvojom to, že prvoradý je ten obsah. V Amerike to neni pravda. V Amerike je pravda, že ty máš byť v prvé rade totálne sebavedomá a to, čo, že aké bude potom na konci to delivery, to je úplne iná téma.
Mišo Gula: Ja to-
Mišo Ukropec: Podstatné je, aký to zanechá dojem.
Mišo Gula: Ja to-
Mišo Ukropec: A to je obrovský rozdiel medzi Amerikou a Európou, že priepasť.
Mišo Gula: Zastanem sa Katky. Podľa mňa to nemyslela tak, že obsah je dôležitejší. Ona to myslela tak, že na to, aby si bol komfortný, potrebuješ mať ten obsah. Nemôžeš akože prísť na stage, byť síce sebavedomý, ale nemať nič pripravené, hej? A nevedieť, čo budeš rozprávať.
Katarína Kovalčíková: A variť z vody. Ale Michal hovorí, že dokonca aj tí, čo varia z vody a vedia variť pôsobivo-
Mišo Ukropec: Áno.
Katarína Kovalčíková: Tak vyhrávajú.
Mišo Gula: A to som chcel podporiť, lebo keď si hovoril ten príbeh o tom, že, či Katka hovorila o tom, že niekto mal prezentáciu o ničom, tak to je presne to, že, že prezentácia o ničom Perfektne urobená bude ďaleko prínosnejšia, ako keby tam bol usporiadateľ hadov, ktorý ti povie, ako teraz zarobiť desaťtisíc.
Mišo Ukropec: No áno, lenže kopa ľudí-
Mišo Gula: S perfektným contentom.
Mišo Ukropec: Len preto to hovorím, že keď niekto už ako vystúpil alebo že, že vystúpil na ten level, že, že má základné veci zvládnuté, tak definitívne by sa nemal uspokojiť s tým, že mám content, je to fajn. Kámo, to platí na zaprdenom Slovensku, ale ak by si vypadol akože do Ameriky alebo do veľkého sveta a pred tebou alebo po tebe, horšie bude, keď to bude pred tebou, bude americký rečník, tak ty na ten stage ani nevylezieš od hanby, lebo keď si predstavíš seba po ňom, si povieš ne, akože, mám, ako, žena mi rodí, okamžite musím odletieť. Hej? Lebo to sú také rozdiely. Ja som toto zažil na Web Summite. Preto tam boli dvaja Amici. Som si povedal, ja tam nejdem. Však ja budem jak úplný debo. Áno, bol som. Lebo keď máš dvoch našlapaných hercov a ja netuším, čo tí chlapci v tých startupoch robili, akože vôbec, ale to bolo že tak impresívne a ty potom tam prídeš a môžeš akože antigravitačnú dosku prezentovať.
Katarína Kovalčíková: Hm.
Mišo Ukropec: Nič, nič.
Katarína Kovalčíková: Vieš čo, mne sa zdá, že zopár vecí by sme si potrebovali vyjasniť takých východiskových, lebo nemyslím si, že my sme v nezhode, len nie-niektoré východiskové body nemáme doladené. A jedna, jeden z nich je, že mať dobrý content ale neznamená, že ja som múdry človek a ja hovorím múdre veci s pridanou hodnotou. Mať dobrý cont-- to je ako úplný základ a mať dobrý content je ešte, že ja tie myšlienky viem tak formulovať, že sa to strašne dobre počúva, že ja viem používať príbehy, metafory, kontrasty, analógie, že ja viem s týmto majstrovsky pracovať. To je dobrý content ešte, že to nie je iba o tom, že ja mám múdru myšlienku, ale ešte ja tú múdru myšlienku viem dobre sformulovať alebo dobre prezentovať, dobre podať. Ešte nehovorím o hlase, o tomto delivery, ale hovorím iba o tom, ako ja pracujem so slovom. To ešte stále je pod contentom u mňa v mojej definícii.
Mišo Ukropec: Chápem.
Katarína Kovalčíková: A to mnoho ľudí nemá. Že myslia si, že mám dobrý content znamená, akože mám do-dobré dáta.
Mišo Ukropec: Dáta.
Katarína Kovalčíková: Áno. A má, že, že nejakú analytickú, predstaví si kockatú hlavu analytickú. Takže to je ten dobrý content. Ale nie, to sú dobré dáta, to je dobrý matroš, ale dobrý content je, ako tie dáta ja idem poskladať a odp-- ako sformulovať, aby si to niekto prečíta. Zatiaľ keď hovorím o contente, tak vlastne keby som to napísal a niekto si to prečíta, tak si povie, že wow, to je dobrý content. A delivery je, že potom áno, ja tam mám ten očný kontakt, prácu s tichom, s hlasom a podobne. No a toto, čo si ty vravel, že niekto varí z vody, nepovie nič múdre, dokonca hovorí nezmysly, ale hovorí to tak pôsobivo, že ľudia mu to nakúpia a vyhrá.
Mišo Ukropec: Áno.
Katarína Kovalčíková: Tak to je pravda v prípade, že ľudia nerozumejú téme, že tých si získa. Pretože keď niekto, odborník alebo že ľudia, ktorí sú zorientovaní, oni prekuknú to, že síce hovoríš veľmi presvedčivo, ale ty klameš alebo ty si-- na politik-- mne to totižto často ľudia namiatajú na tieto moje statusy. Ja to tam dávam, že obsah je nad formu. Ľudia namiatajú a argumentujú politikou. No že keby bol obsah nad formu, tak nemáme vo vláde koho máme. A no, no čo môžem povedať na taký argument? Iba to, že-
Mišo Ukropec: Nemôžeš povedať, majú pravdu.
Katarína Kovalčíková: Áno, áno. Kým ľudia nerozumejú, vlastne nemajú tie informácie o danej téme, tak potom ich viacej presvedčí ten, ktorý presvedčivo klame, ako ten, ktorý nepresvedčivo hovorí pravdu. No to tak je.
Mišo Ukropec: No lebo, lebo my, ja túto skúsenosť mám opakovane.
Katarína Kovalčíková: Áno.
Mišo Ukropec: Že vlastne tá obrov-- tá úžasná prezentačná schopnosť, slajdy také, že to robil že pán umelec, do toho ten brutálny presvedče-presvedčivý prejav, to proste vyhráva. A bavme sa o Amerike. Áno, že toto je, že, že, že veľmi že dôležité. Chápeš, ja robím akože, prezošky v Amerike. To boli v tom čase to boli akože investori a feedback som potom dostal: „Michal, bol si málo sebavedomý."
Katarína Kovalčíková: Hm.
Mišo Ukropec: Chápeš, tu som za-
Katarína Kovalčíková: Ty!
Mišo Ukropec: No to-to, to preto to hovorím, že tu si za arogantného vedo.
Katarína Kovalčíková: Hm.
Mišo Ukropec: Ideš za veľkú mláku, tam si popoluška.
Katarína Kovalčíková: Hm.
Mišo Ukropec: A keď ty si tu náš arogantný vedo a tam popoluška a ideš tam tými arogantnými, akože amen tma, akože nič nebude.
Katarína Kovalčíková: Hm.
Mišo Ukropec: Že Európan v Amerike to musí že krát desať urobiť to, čo tu povedal, že top performance, tak v Amerike to musí byť, že krát desať lokálnej úrovne. To sú také priepastné rozdiely. Preto vravím, že, že rozumiem tej agende, ktorú tlačíš, že ako ten obsah, ale že ak niekto si myslí, že vo veľkom svete si s tým vystačí, tak trt prd. To je, že lokálna úroveň, ktorá je tak nízka, že musí vyriešiť tieto bazálne veci, ale vo veľkom svete to akože ja som zhorel jak fakľa okamžite. Preto fluffy.
Katarína Kovalčíková: Hm. A ešte, ešte keď ja hovorím, že obsah je nad, nad formu, tak ani nehovorím o tom, že čo vám vyhrá startupovú súťaž alebo nejaký pitching niečo súťaž, ale hovorím o tom, že čo je, hovorím o svojich hodnotách vlastne tým.
Mišo Ukropec: Chápem.
Katarína Kovalčíková: Že na toto sa vy zamerajte, že a možno niekedy s tým aj prehráte, ale ako bu-budete morálni víťazi. Niečo takéto, že aj nejaký hodnotový rámec tým komunikujem, keď hovorím: „Sústreďte sa na to, aby ste v prvom rade priniesli pridanú hodnotu a v druhom rade na to, aby ste teda urobili šouku okolo toho."
Mišo Ukropec: Ja tomu rozumiem. Toto je čisto akože biznisová záležitosť, kedy vlastne sa to neriadi žiadnou ani morálkou, ani hodnotami, ani proste jediná hodnota sú peniaze.
Katarína Kovalčíková: Áno.
Mišo Ukropec: Hotovo. Lebo sú situácie, kde človek nemá, by som povedal, ten luxus-
Katarína Kovalčíková: Áno
Mišo Ukropec: tlačiť akože-
Katarína Kovalčíková: Dobrú myšlienku.
Mišo Ukropec: Dobrú myšlienku a pravé hodnoty, ale si že v extrémnom konkurenčnom prostredí, lebo toto slovo, toto slovo asi si neuvedomujú, že na Slovensku sa že strašne dobre. Tu je že nula konkurencia, nula, tu nikto si s nikým. Už v Čechách je to iné. Ale na Slovensku nemá nikto konkurenciu v ničom. Tu si každý hrabka svoje, každý je happy. Ale v takej Amerike alebo v Ázii to je že masaker čistý a tam na tom jednom percentíčku brutálne záleží. Je to že veľký rozdiel.
Mišo Gula: Stretol som sa ešte s takou jednou, aspoň ja to vnímam ako chybu, že veľa ľudí má pocit, že potrebuje odovzdať v rámci prezentácie všetko, čo existuje. Hej, že má sedemdesiat päť slajdov, v každom desať bodov a chce všetko stihnúť povedať. A vo výsledku si človek nepamätá, že nič.
Katarína Kovalčíková: Vôbec nič. Áno, ja to ilustrujem na tréningoch tak, že keď niekto toto urobí, lebo to vždycky niekto predvedie na tom stejdži, že dostanú že päť minút rozprávať, ale oni si naplánujú kontentu tak na tridsať minút a teraz samozrejme nič z toho. Tak ja to ilustrujem tým, že zoberiem kopu fixiek a teraz že chytaj ich. Hodím to po nich a samozrejme nechytia žiadnu. Vravím, že toto si ty teraz urobil, že hodil si na mňa dvadsať myšlienok, dvadsať nejakých point, dvadsať neviem čoho a ja z toho nemám absolútne nič. Takže súhlasím. A ono tam tie príčiny toho, prečo to ľudia robia, sú viaceré. Niekedy je to presne tým, že v takej dobrej viere, že chcem čo najviac odovzdať. Niekedy je to nízke sebavedomie, že nemám dojem, že to, čo hovorím, je dosť hodnotné, tak toho aspoň poviem veľa. A niekedy je to, no, sú rôzne príčiny, ale teda efekt je takýto výsledný. Ja som nedávno písala post o tom, že najťažšia fáza v príprave je zabij svojich miláčikov.
Mišo Ukropec: Áno, čo nepoviem, čo neurobím.
Katarína Kovalčíková: Čo nepoviem, čo neurobím. A mám strašne rád tento príbeh a hrozne rado rozprávam t-- o tejto štúdii a hrozne rád toto neviem čo, ale je to vtipné. Nepoviem to, škrtám. A to bolí. To seriózne bolí, lebo ty sa tam lúčiš vlastne naozaj so svojimi miláčikmi, so svojmi obľúbenými storkami, s dôkazmi vlastnej geniality a proste to musíš neúprosne škrtať, pretože to narúša to potom v konečnom dôsledku celú tú prezentáciu.
Mišo Ukropec: Na toto je super ináč startupistické tieto akože pitchovačky, lebo napríklad predsa na websemite bolo, že je to-- postavili tam výťah, že elevator pitch tu bude a mal si štyridsať päť sekúnd. No za štyridsať päť sekúnd nech sa páči. Hej, zaujmi za štyridsať päť sekúnd. A tých ľudí tam bolo že sto. To nebolo teda, že traja a že vyberiem si z troch. Ich bolo sto. A to už znamená fakt, že vydestilovať to absolútne najhodnotnejšie z toho, čo chcem povedať.
Mišo Gula: Tí najlepší na tom makajú kľudne aj niekoľko mesiacov, aby, aby si pripravili fakt, že tridsať sekúnd takých, že-
Mišo Ukropec: Áno.
Mišo Gula: Keď niekde to má povedať-
Mišo Ukropec: Ani slovíčko tam neni navyše.
Mišo Gula: Presne tak. Za prvé ani sekunda nazmar a za druhé, že zabije toho, komu to bude rozprávať. Proste to musí byť killer.
Mišo Ukropec: V tomto sú ako startupistické tieto súťaže super. Tam ináč je jedna vec, čo na Slovensku sa nerobí ani v Čechách a mala by sa, že keď spíker dostane dvadsať minút, tak po dvadsiatich minútach mu vypínam mikrofón.
Mišo Gula: Alebo hudba ako na Oscaroch, hneď začne hrať na-
Katarína Kovalčíková: Také nekomfortné.
Mišo Ukropec: Vypadni, vypadni, ako už akože žereš čas spíkrovi, čo, čo ide po tebe.
Mišo Gula: Jasné. Super. Ako by sme mali prezentáciu zakončiť?
Katarína Kovalčíková: No nie tým, že ďakujem vám za pozornosť. A hlavne nie vtedy, keď ti fakt nikto tú pozornosť nedával. To je fakt smutné, že vlastne nikto ťa nepočúva a ešte na konci poďakuješ za pozornosť, ktorú ti nikto reálne nevenoval.
Mišo Gula: Popraješ dobrú chuť.
Katarína Kovalčíková: To je smutný príbeh.
Mišo Gula: Ku obedu, nie?
Katarína Kovalčíková: Áno, alebo ešte potom je veľmi, veľmi trápne momenty sú, keď teda sa na konci spýtaš a niekto nejakú otázku, nikto nič. Tak vám ďakujem za pozornosť. No znova nejakou silnou memorable, sorry, mne naskakuje angličtina, lebo v nej fungujem väčšinu času. Zapamätateľnou, nejakou silnou, zapamätateľnou znova vetou alebo myšlienkou s opakovaním najdôležitejšej myšlienky alebo nejakej kľúčovej pointy, niečím, čo je proste silné, jasné, zapamätateľné.
Mišo Ukropec: Čo vrazíš na call to action nejaký.
Katarína Kovalčíková: Alebo call to action.
Mišo Ukropec: Keď to je salesová-
Katarína Kovalčíková: Áno, áno, áno, ak je to presvedčivá prezentácia a teraz ty chceš, aby oni prišli alebo niekde klikli alebo niečo spravili, tak to je posledná veta, ktorú povieš. Áno.
Mišo Gula: Ideme fan, fan faktíky?
Katarína Kovalčíková: Á, už?
Mišo Ukropec: No ja mám taký jeden, ako trošku sa teraz hanbím, ale-
Mišo Gula: Bude zlý?
Mišo Ukropec: Nie, nie, nie je zlý, nie je zlý. Ja som ti mal na jar prezentáciu na logistickej konferencii. Týmto zdravím Martina Hinčicu. Čau, čau. Bolo to v Čechách, v Zlíne a ja som jako nevedel, že oni sú dvaja vlastne akože CEO a šéf salesu firmy, čo rob-- čo dodáva logistické systémy, že oni sú ako dvaja klauni, jak sme my dvaja. Ja proste prídem ku stejdžu, tam vidím tých dvoch klaunov, akože jak si robia vrtuľu. Počúvaj, oni tak to mali akože rozbehnuté. Ja som ako plynulo naskočil. To bol, že definitívne najlepšia salesová prezentácia, akú mne sa kedy podarilo spraviť. A čo akože nechápem, že mne počas nej že trikrát tlieskali.
Katarína Kovalčíková: Ooo.
Mišo Ukropec: Počas salesovej, chápeš, žiadna motivačná bullshitová leadershipová rozprávka, kde že si plačú a akí úžasní, zlatí. Normálny tvrdý biznis. A vieš, a tam ako sa niekto niečo, hovorím: „Vy sa nesmejte, vy máte rovnakú sračku jak všetci ostatní.“ Teraz tam bolo štyristo ľudí. To nebolo úplne, že taká, že closed session. To bola, že obrovská aula, všetci do rehotu, lebo všetci vedia, že áno, presne tak. Tak jak ona sa smeje, všetci majú ten istý, ten istý problém. No ja som nechápal, že čo sa, čo sa tam vtedy podarilo, ale to sa mi druhýkrát nepodarilo. Ani predtým zatiaľ, ani potom. Uvidím, ale makám na to fluffyho, ako študujem a trénujem, aby som mal salesové prezentácie fluffy stylové.
Katarína Kovalčíková: Pekné.
Mišo Ukropec: Ty nejaký fan faktiček?
Katarína Kovalčíková: Ale LinkedInový ja som myslela, že máme mať.
Mišo Gula: To je jedno.
Katarína Kovalčíková: Či to taký-
Mišo Ukropec: V pohode, ale už sa vyčerpávame, tak dávame také. A tento bol kontextový k tebe, vieš.
Katarína Kovalčíková: To ste išli do kontextu. Tak ja idem do kontextu k vám, lebo vy s-- vy, ja teraz normálne si neviem, že ktorý z vás ma podpichol, keď ja som písala posty a jeden z vás ma tak raz podpichol do komentára, že učíš rečnienia a videá nerobíš alebo niečo. Ty si to bol Michal? No tak mňa to vtedy akože aj- Pichlo? Áno, to si viem, že teraz jak jeden.
Mišo Ukropec: Dobrý.
Katarína Kovalčíková: Dobrý.
Mišo Ukropec: Dobrý, dobrý, dobrý.
Katarína Kovalčíková: Ale musela som uznať, že máš pravdu.
Mišo Ukropec: Preto nechcela prísť.
Katarína Kovalčíková: Musela som uznať, že máš pravdu. Začala som robiť videá atď.
Mišo Ukropec: Teraz sa rozdýchava len tam.
Katarína Kovalčíková: A videá mi perfektne fungujú. Takže ti chcem poďakovať za toto podpichnutie. Ja by som asi dodnes iba písala. Mne sa vôbec nechcelo ísť do toho nekomfortu a nový formát skúšať a strihať a titulkovať.
Mišo Gula: A hanbila, hanbila si sa rozprávať.
Katarína Kovalčíková: A hanbila si sa rozprávať a čo si kto pomyslí. A trému som mala, ale na to perfektne.
Mišo Ukropec: Ty si mala trému, trénerka a antitrémovačka?
Katarína Kovalčíková: Vidíš, taký je, taký je svet.
Mišo Ukropec: No ale je ale úprimná, to je pekné.
Mišo Gula: Ja som pred rokmi bol na, tréningu rétoriky a prezentovania u Peťa Strcu a okrem iného sme tam rozoberali aj aké faily sa nám pri prezentácii môžu stať, že, že tu ti nepôjde načítať USBéčko, tu ti nepôjde prezentácia, tu ti vypadne mikrofón a tak ďalej, hej?
Mišo Ukropec: Mám jedno, či dvoch.
Mišo Gula: A že, že tých, tých vecí, že sa môže stať akože, že milión. My sme minulý rok boli s, s Tomášom v Amerike na, na konferencii. Tam sme mali polhodinový proste výstup. Sme tam mali slot, prezentáciu a celý večer som presviedčal Tomáša: „Počúvaj, na začiatok musíme dať toto konkrétne video. To je bomba nenormálna. To ľudia odpadnú hneď na začiatku, vieš? Že už nič nebudem musieť povedať, keď toto video uvidia, nie?" Teraz sme začali perfektno hudbu sme do toho vybrali, vieš, všetko pozapínané, vyskúšané toto. Prídeme na stage. Teraz sme nechali dramatické ticho na začiatku, vieš, sme stáli a ticho nie 10, 15 sekúnd. A teraz ľudia začali vypínať telefóny, že, že čo sa deje, nie? Presne využitie to-toho ticha. Všetci už sú stredení. My zapíname video. Nič. Nič. Video kreclo. Nešlo vôbec ani, ani po piatich minútach, čo sme skúšali to akože zapnúť. Nič.
Katarína Kovalčíková: Infarkt myokardu mám teraz, iba to počúvam.
Mišo Gula: No. Popritom už sme začali niečo rozprávať, akože obkecávať aj tému atď. Čiže akože zvládli sme to, ale že ten najväčší fail, aký si vieš predstaviť, sa ti rovno stane proste v Ame-
Mišo Ukropec: Tak ja mám akože veľmi podobný ten, čo mi napadol.
Mišo Gula: Nech sa páči.
Katarína Kovalčíková: Tak to aj ja mám takéto faily.
Mišo Ukropec: Dobre, tak ešte tak, tak to, to bude nefér, ale budem mať dva fun facty. Prídem do Ahmedabádu, do Indie. Sála obrovská. Chápeš, však je to India, tam je všetko obrovské.
Katarína Kovalčíková: Áno.
Mišo Ukropec: Michal, ideš hneď akože prvý, že je teda ako ten nejaký opening speech a potom ideš ty. Hovorím fajn, postavím sa na stage, dostanem taký čudný kliker do ruky, nie také to štandardné HPéčko, čo sa ako dáva, vieš, taký, taký, taký, taký, taký zvláštny. Kliknem prvý slajd, začnem rozprávať, lebo to bol taký, že normálny. To bol ešte statický. Kliknem druhý a druhé už malo byť video. Nie a kliknem a obrázok tam vidím, ale video sa mrch jakýsi akože nehýbe. Vieš, hovorím si, tam sa niečo asi preštelovalo, tak ťuknem ešte raz, že sa možnože pustí akože na druhý klik, že nejaké. Tam mi skočil ďalší slajd. Kurva, ani ten sa nehýbe, tak naspäť nehýbe. Kliknem dopredu, nehýbe. A ja, chápeš, desať slajdov som mal, že i že video, video, video, video. Že to, že celá moja prezentácia bola na videách. Ja tam bez toho videa nemám čo povedať. To je všetko, že vizuálna záležitosť. Hovorím, že what the fuck? A teraz, teraz na to reč, že chlapi, že you know, it was too big, we made a PDF. A ja, že prosím? Chápeš a s tou hlavou ešte tak, vieš, it was too big, too big, you know, Michale, it was too big. A ja, že do pytla. Tak normálne, akože dole zo stageu hovorím ďalšiemu: „Kámo, ideš po mne?" „Čo už teraz?" No hovorím nie teraz. Ty chuji, mi proste prekonvertovali-
Mišo Gula: Si mal prerozprávať.
Katarína Kovalčíková: Video z PDFka.
Mišo Ukropec: Dvojgigovú prezentáciu na dvojmegovú. Tak potom nakoniec, akože ako sme sa ako vymenili, tak dopadlo to akože dobre, ale to bolo, že jedenkrát som si neskontroloval, že to je to, čo to má byť. A to bolo zároveň posledný krát, čo som si to neskontroloval.
Katarína Kovalčíková: Ja preto to, ja preto to ani nemávam PowerPointy často. Ja normálne idem z voleja z hlavy, mám nejakú kostru na papieri napísanú a idem z hlavy, lebo toto je-
Mišo Ukropec: Lenže môj, moja salesová prezentácia je postavená na videu.
Katarína Kovalčíková: Áno, jasné, jasné, musíš ukázať. Nevieš to. Áno.
Mišo Gula: Ale to súhlasím. Ja jednu z najlepších prezentácií, čo som mal a trvala skoro hodinu. To bolo š- päťdesiat minút určite to bolo a jedno z najlepších, čo som aj najlepší feedback okamžitý dostal, bolo presne bez slajdov. Ani jeden slajd. Ľudia nechápali, že jak môžem prísť na hodinovú prezentáciu bez slajdov.
Katarína Kovalčíková: No.
Mišo Ukropec: Tak ako takto, že mal som aj ja takúto, že ľudia si ako normálne stáli šóru, ale to bola agilistická leadershipová rozprávka. To nebol akože sales pitch, no. U Lucki Guverin vtedy.
Katarína Kovalčíková: Musíš, musíš zmeniť-
Mišo Gula: Segment.
Katarína Kovalčíková: Musíš zmeniť segment. Si na nesprávnom vlastne úplne, v piesku sa hráš.
Mišo Ukropec: Takto. Keď budem vyexitovaný a strašne úspešný, nebudem bude iba dojem úspešného, jak je to dneska, tak potom môžem prejsť na-
Mišo Gula: Založíme stand up potom, nie? Nejakú stand up skupinu.
Mišo Ukropec: Musíme, kámo.
Katarína Kovalčíková: Moja najhoršia skúsenosť je, že som si vyskúšala, čo sa radí, že keď máš trému, daj si frťana. Tak ja som si, ja som mala vtedy čo, štyridsať päť kíl a dala s- nálewku som si dala.
Mišo Ukropec: Teraz máš koľko? Štyridsať šesť.
Katarína Kovalčíková: Ďakujem. A, a dala som si. No ale to bol najhorší zážitok pre mňa. Ja to volám, že som mala mimotielový zážitok. Neviem, či to poznáte, ale to je, že normálne ja som sa tam postavila, ja som rozprávala, ale ja som jak keby, že huba mi išla, ja som vôbec nebola si vedomá toho, čo hovorím, jak keby som vystúpila zo svojho tela a zhora sa na seba pozerala, jak rozprávam. Najhorší, najstrašidelnejší zážitok na svete.
Mišo Ukropec: A videli to aj ostatní?
Katarína Kovalčíková: No nie, no nie.
Mišo Ukropec: Tak to all good. Čo? Koho? Tvoje pocity, chápeš?
Mišo Gula: Odvtedy si to už neskúšala.
Katarína Kovalčíková: Mňa?
Mišo Gula: Že odvtedy si to už neskúšala.
Katarína Kovalčíková: Nie, absolútne. Ani to nikomu neodporúčam. Teda ja neviem, možno niekto, niekomu to funguje. Ja neviem, či to vy máte otestované, ale absolútne akože absolútne nie.
Mišo Ukropec: Akože a-a-alkohol nepatrí podľa mňa na takéto miesta, lebo môže to spôsobiť-
Katarína Kovalčíková: Súhlasím.
Mišo Gula: Však Filip Kona nám hovoril predsa, že, že na svojej prvej prezentácii, že tiež bol nervózny, takže sa trošku oné, ale že až to prehnal.
Katarína Kovalčíková: A vy si nedávate pred podcastom?
Mišo Ukropec: Nie, nie. Aj keď kámo, ja som vlastne, ale som vravel, že ja som došiel dneska a to bolo-
Mišo Gula: Ježiš rumovú pralenku ty vole, tu Východniarovi rozprávaj, že ty si si dal rumovú pralenku sám.
Mišo Ukropec: To nebola jedna.
Mišo Gula: My s tým šoférujeme ty kokos.
Mišo Ukropec: Však aj ja som s tým šoféroval.
Katarína Kovalčíková: Ty rebel, ty rebel Michalo.
Mišo Ukropec: A nafúkal by som si to myslím, že bolo toľko som to požral. No dobre, aby sme neunudili ostatných na smrť. Kati, tak síce na veľa, na veľa. Tak dobre, tak si prišla. Ďakujeme.
Katarína Kovalčíková: Ja vám ďakujem za trpezlivosť, aj sa mi s vami veľmi dobre rozprávalo. Díky moc.
Mišo Ukropec: No a speakupuj aj naďalej a vychovávaj. A keď budeš mať niečo aj pre mňa, tak potom daj vedieť, čo môžem improvenúť.
Katarína Kovalčíková: Keď nájdem, v čom by si sa ty mohol zlepšiť. Keď niečo také objavím, tak určite ťa s tým oslovím.
Mišo Gula: Počkaj, zajtra nám príde A4-ka vypísaná. Chalpi, úplne ste to dodrbali. To to to to to to to.
Katarína Kovalčíková: Ale mám ešte tip. Môžem? Akože možno to nepôjde do vysielania.
Mišo Ukropec: Pôjde.
Katarína Kovalčíková: Ale mňa také napadlo, že podľa mňa by ešte väčšia, lebo ja meriam pridanú hodnotu, aby bola čo najväčšia. A je fajn, že ľudia sem prichádzajú bez otázok, ale ja si myslím, že vedia priniesť väčšiu pridanú hodnotu, keby mali nejaké okruhy. Lebo keď sa vlastne ľudí spýtate otázku, oni vám odpovedia vlastne prvé, čo ich napadne. Ale to prvé, čo ich napadne, nie je zďaleka to najlepšie, čo vedia k téme povedať. Takže.
Mišo Gula: Gabo s Peťom, Gabo s Peťom, keď tu boli, tak nám vysvetlili, že na hosťovi nezáleží. Tak.
Mišo Ukropec: Vieš, on je to náš podcast. Vy ste tu kšovi.
Mišo Gula: Kompars.
Katarína Kovalčíková: Tak ja len keby náhodou išlo o to priniesť čo najvyššiu pridanú hodnotu. Na na na na na na na na na.
Mišo Gula: A obzvlášť ty ako speakerka, rozumieš? Ty to musíš sypať.
Mišo Ukropec: Tak píše mi.
Katarína Kovalčíková: No a to je mýtus.
Mišo Ukropec: To pre ostatných.
Katarína Kovalčíková: A to je mýtus.
Mišo Ukropec: Ťa bonznem.
Katarína Kovalčíková: To je mýtus. No poď, bonzni ma, poď.
Mišo Ukropec: Michale, nejaké otázky? Také hviezde?
Katarína Kovalčíková: Takej šampiónke?
Mišo Ukropec: Áno.
Katarína Kovalčíková: A presne toto je ten mýtus, že si ľudia myslia, že keď je niekto skvelý rečník, nemusí sa chystať, pripravovať. Ale keď ty máš mentalitu prinášať čo najvyššiu pridanú hodnotu ľuďom, tak sa proste pripravíš.
Mišo Gula: Prosím ťa, pomôž, toto učia. To musia vedieť.
Katarína Kovalčíková: O polnoci, nie? O polnoci musíš vedieť.
Mišo Gula: Niekto veľmi slávny to akože fakt povedal, že vrcholom improvizácie je dokonalá príprava.
Katarína Kovalčíková: Dokonalá príprava. Amen. Tak.
Mišo Ukropec: No a ty sa potrebuješ pripravovať na pičovaciu oné. Ty sa chystáš na každú lektorskú hodinu samostatne?
Katarína Kovalčíková: No to nie.
Mišo Ukropec: No tak teda haló.
Mišo Gula: No počkaj, ale to má odmakané.
Katarína Kovalčíková: To je to sú.
Mišo Ukropec: Však ale tu len copy pasteuje desitina z toho, čo vie.
Katarína Kovalčíková: To je desaťtisíc hodín.
Mišo Gula: Nie, počkaj, ale tá, ale tá improvizácia je presne v tom, ako keď vieš stand upista príde a začne ti rozprávať príbehy.
Katarína Kovalčíková: Áno.
Mišo Gula: Ale to je to, že on ich už päťsto krát porozprával.
Katarína Kovalčíková: Tristo štyridsaťkrát porozprával.
Mišo Gula: No a tu robíš čo ináč?
Katarína Kovalčíková: Päťsto.
Mišo Gula: No.
Mišo Ukropec: Že čo?
Mišo Gula: Aj ticho.
Mišo Ukropec: Ale že čo? Lebo nerobí. No ona chcela priniesť nejakú vyššiu pridanú hodnotu. No to chcem vedieť jakú.
Katarína Kovalčíková: Ty ale počúvaj ma, ty keď mi položíš otázku, tak ja, ja takto to vrstvím.
Mišo Gula: Ľudia, toto už na HeroHero máte.
Katarína Kovalčíková: Ja to to toľko vrstiev a mňa pustí improvizčne dajme tomu prvá, druhá, tretia s porozmýšľaním tuto. Taký vhľad, že by ste odpadli z toho.
Mišo Ukropec: Ale to je, ale my to nespochybňujeme. Ale ty určite budeš chcieť prísť aj nabudúce.
Mišo Gula: Ja už sa mi z na obed, Mišo už to ukončuj.
Katarína Kovalčíková: Dobre, dobre. Čaute.
Mišo Gula: Nie, keď, keď nám sľúbiš, že nebudeš hrať také drahoty, tak ešte ťa niekedy pozveme.
Katarína Kovalčíková: Nebudem hrať drahoty, ale vymyslite, že ma nebudete pozývať vtedy, keď ja nemôžem. Vy si pozeráte moje kalendáre určite.
Mišo Gula: Však snáď máš nejaké priority, nie?
Katarína Kovalčíková: Všetko ruším.
Mišo Gula: Väčšinou ľudia sa chcú dostať ku Kolotočárom, tak ja neviem.
Katarína Kovalčíková: Pravda, ja som veľmi chcela. Mne to hneď polichotilo, inak keď si mi napísal. Ja som sa veľmi potešila.
Mišo Gula: Veľmi pekne ďakujeme, že si prišla.
Katarína Kovalčíková: Hneď išiel pôžičku kredit vo vlastných očiach. Ďakujem. Fakt ďakujem.
Mišo Gula: Bolo to super s tebou.
Mišo Ukropec: Super, aj mne.
Katarína Kovalčíková: Aj my s vami.
Mišo Ukropec: Čaute, čaute.
Katarína Kovalčíková: Čaute.
Mišo Gula: Čau, čau, ahoj.