Preskočiť na obsah
LinkedIn kolotočári
Všetky epizódy

#1131 h 13 min

Život v Bratislave nie je realita sveta. Imrich Kováľ u Linkedin Kolotočárov #113

Vypočuj si audio

Počúvaj a pozeraj na:

Zhrnutie epizódy

Marketér a stratég Imrich Kováľ prichádza do Kolotočárov bez pripraveného scenára a debata sa rozbehne naprieč témami. Vysvetľuje, prečo mnohí tvorcovia píšu obsah z pretlaku a stresu – je to jeho spôsob, ako sa zbaviť podvedomého stresu –, čo v praxi znamená „brand autorita“ a prečo treba mať širšiu bublinu ako len ľudí, ktorí tlieskajú. Hovorí o obrovskom rozpore medzi životom v bratislavskej či LinkedInovej bubline a realitou v regiónoch, kde ľudia vnímajú podnikateľov ako otrokárov, o dosahu transakčnej dane na malých podnikateľov a o tom, že na Slovensku chýbajú organizácie, ktoré by zastupovali malý a stredný biznis – ak je ich symbolom Andrej Danko, máme problém. Rozoberajú exodus podnikateľov zo Slovenska, chýbajúcu spoločenskú víziu, Blízky východ a Ukrajinu. Mišo Ukropec spomína centralizáciu do Bratislavy, Mišo Gula hľadanie miesta, kam by sa raz presťahoval.

Hlavné myšlienky

  • Veľa tvorcov píše obsah z vnútorného pretlaku; ak chcete diskusiu, píšte tak, aby ju text vyvolal.
  • Brand autorita znamená, že sa v diskusii bavíte rovnocenne a vaša značka má váhu – nie že vám tlieska vlastná bublina.
  • LinkedIn sa tvári otvorene, no zvýrazňuje stále tých istých ľudí; jeho bublina nie je realita Slovenska.
  • V regiónoch ľudia často vnímajú podnikateľov negatívne – firmy by mali svojich ľudí viesť k tomu, aby boli na svoju prácu hrdí a viditeľní.
  • Na Slovensku chýbajú silné organizácie, ktoré by zastupovali malých a stredných podnikateľov.
  • Pochopiť, že sa vás niečo týka, Slováci často začnú až vtedy, keď sa im to stane osobne.
  • Krajine chýba spoločenská dohoda a vízia na ďalšiu dekádu; podnikatelia odchádzajú za lepšími podmienkami.

Kapitoly

Zobraziť všetky kapitoly (10)

Citáty

Je to môj spôsob, ako sa zbavovať podvedomého stresu.
— Imrich Kováľ
Napíš to tak, aby si vyvolal diskusiu.
— Imrich Kováľ
Nemôžeš mať bublinu ľudí, ktorí ti tlieskajú.
— Imrich Kováľ

Popis epizódy

Hosťom epizódy #113 podcastu Linkedin Kolotočári je Imrich Kováľ – marketér a stratég. Rozprávame sa o tom, v akých bublinách žijeme, ako LinkedIn skresľuje realitu, čo dnes znamená „brand autorita“ a „angažovanosť“ a prečo firmy často používajú tieto pojmy len ako prázdne frázy.

Diskutujeme o rozdiele medzi online obrazom a realitou v regiónoch a firmách, o tvorbe obsahu zo stresu, o úlohe diskusie v spoločnosti a o tom, prečo na Slovensku chýbajú silné organizácie, ktoré by vedeli zastupovať malý a stredný biznis.


Sponzori:

www.infotech.sk – informačné systémy pre firmy

www.ingos3d.sk – 3D skenovanie budov a dokumentácia skutočného stavu

Prihláste sa na odber.

Prepis epizódy

Zobraziť celý prepispribližne 60 min čítaniaRozbaliť

Prepis vznikol automaticky (ElevenLabs Scribe) a je mierne upravený. Môže obsahovať drobné chyby v rozpoznaní slov alebo hovoriacich.

Imrich Kováľ: Je to môj spôsob, ako sa zbavovať, podvedomého stresu.

Mišo Gula: Okej.

Imrich Kováľ: Kopu ľudí, čo poznám, čo robia obsah, tvoria preto, lebo majú brutálny pretlak. Potrebujú to dostať zo seba von. Napíš to tak, aby si vyvolal diskusiu. To je najlepšia, najlepšia akože rada, ako môže byť. Ona je super do momentu, keď vieš, čo máš robiť. Slovíčko angažovanosť na LinkedIne takmer nevidíš. Podobne ako nevidíš napríklad slovíčko brand autorita. Majú to dvadsaťpäťkrát na tom e-shope, majú to v pokladni, v košíku, majú to proste všade a on to nepoužíva. Certifikujeme a eventujeme a všetky tieto super veci tam máme. A potom sme strašne prekvapení a zhrození, keď vyvezieme odtiaľ. Nemáme organizácie, ktoré by za malý a stredný podnik sa naozaj dokázali postaviť.

Mišo Gula: Nazdar, Kolotočár.

Mišo Ukropec: Čau, čau, Slaščík. Celkom sme ho vyplašili, chlapca.

Mišo Gula: Počúvaj a hej, ale to bude prvá časť, kedy my, my vlastne netušíme, o čom sa budeme rozprávať. Lebo, lebo už pred podcastom tu vznikli také debaty, že, že ani sa to nezmestí do jednej časti.

Mišo Ukropec: Nie.

Mišo Gula: Čiže, ľudia, ktorí akože trpíte na tom, na to, že potrebujete vedieť dopredu, čo sa bude diať, ako to bude, radšej to rovno vypnite, lebo to ako, to-toto sa bude vyvíjať všetkými možnými smermi.

Mišo Ukropec: Lenže na tejto časti najlepšie je to, že kričí Martin: „Martin, točíme?“ Nič. „Martin, točíme?“ Nič. Teraz kuká náš hosť, že: „To to netočíte?“ Hovorím: „Ale tak ideme sa opýtať, že točíme?“ Martin, že: „Jasné, že točíme.“

Mišo Gula: Jasné, že točíme.

Mišo Ukropec: Bojíš, bojíš sa? Bojíš sa?

Imrich Kováľ: Nikdy v živote sa nebojím.

Mišo Gula: Len smrti a čoho?

Imrich Kováľ: A daní.

Mišo Gula: A daní. Imrich Kováľ, nazdar.

Imrich Kováľ: Čaute.

Mišo Ukropec: Čau, čau.

Imrich Kováľ: Ďakujem za pozvanie a-

Mišo Gula: Dobre sa nám s tebou, keď sa volali minule, tak sme si hovorili, že ťa znova tu trošku vidieť.

Imrich Kováľ: A tú prvú časť nedávajte do reelska, dobre? To, čo sme tu povedali, čo sa netočilo.

Mišo Ukropec: To je práve, to je práve do reelska.

Mišo Gula: Vieš čo? My to, my to nemáme v rukách. To my na to máme tých ľudí, ktorí to riešia. To vieš my.

Imrich Kováľ: Dobre, dobre začíname, dobre. Môže byť, môže byť.

Mišo Gula: Počúvaj, keď sme sa bavili o tom, že, že by si prišiel, tak máme také, mmm, asi dve témy hlavné, ale tak, jak som povedal na začiatku, podľa mňa sa to vyvinie do všeličoho možného. Jedna vec je, že, že ty si asi taký, prototyp človeka, ktorý pchá politiku do, na LinkedIn.

Imrich Kováľ: To som.

Mišo Gula: Čo strašne veľa ľudí hejtuje.

Imrich Kováľ: Už nie.

Mišo Gula: Tak dobre. Žiješ v inej bublinke ako iní.

Imrich Kováľ: Povieme si.

Mišo Gula: A druhá vec je, bohvie, či sa k tomu dostaneme, ale ty hovoríš, že vlastne vy už štyri roky ako agentúra fungujete full remote.

Imrich Kováľ: Áno.

Mišo Gula: A toto by nám celkom pasovalo ešte k téme, ktorú sme mali, čo sa týka sťahovania, preč zo Slovenska. Takže, takže ak nedaj bože zvyší čas, tak aj toto prejdeme.

Mišo Ukropec: Ja by som si dovolil tunáko navrhnúť, že fifty fifty to dajme, lebo zase vieš, politika. To by si sa zaobral takými sprostosťami, ako sú nejakí blázni, ktorí sú v parlamente, že áno. No tak co? Komu tým prospiete? Co?

Imrich Kováľ: sebe? Keď sa pýtajú na akej si strane, tak na svojej ideálne. Ale však, ako to povedať slušne?

Mišo Ukropec: Nemusíš.

Imrich Kováľ: Však ja viem, ale-

Mišo Ukropec: Už si v tom reelsku, kámo.

Mišo Gula: Nie, veď, veď to je jednoduché. Sú za tým zištné alebo nezištné dôvody? A prečo zištné?

Imrich Kováľ: Mňa sa to-

Mišo Gula: A ktoré?

Imrich Kováľ: Celé to začalo niekde tam, keď vypukla vojna v dvetisícdvadsiatom druhom a ja mám dom päťdesiatpäť kilometrov od hranice. To znamená, že som reálne, že v dostrele.

Mišo Ukropec: On je vlastne ešte horšie ako ty.

Imrich Kováľ: Hej, podstatne horšie ako on.

Mišo Gula: Preto ja uvádzam Trebišov, keď...

Imrich Kováľ: Áno, beriem to, že Trebišov je taká vlna, ktorá zastaví, hej, prípadný postup, lebo tam im to rozoberú po ceste a nebudú mať techniku, aby prešli ďalej. Ale bez ohľadu na to som päťdesiatpäť kilometrov od hranice. To je bod jedna. A ten bod zlomu asi nastal v niekde tam, že, že my sme naozaj ako krajina, keď si hovoril, že politika, tak my sme ako krajina v prdeli. Proste sme. A my tu v tejto bublinke úžasnej, kde žijeme a podnikáme a máme super kamarátov a proste funguje to celé. My to až tak veľmi nevnímame, ale vždy keď prídem k nám domov na východ, tak ja to tam vnímam veľmi exaktne. Aj ten fyzický, aj ten mentálny svet. A niekde, niekde v tom všetkom, keďže ja strašne rád píšem, lebo je to môj spôsob, ako sa zbavovať-

Mišo Gula: Vymenili sme si.

Imrich Kováľ: Áno, presne tak. Je to môj spôsob, ako sa zbavovať, podvedomého stresu. Hej?

Mišo Ukropec: Dali sme to kratku.

Imrich Kováľ: Takže taký ten overthinking, to je dokonca to je metóda, že vypíš sa z toho, hej? Ale ľudia nevedia písať, potom tam vznikajú tie húposti, čo vidíte po internetoch. Ale moje nie, moje sú super. A-

Mišo Ukropec: To znamená, že vlastne všetky tie sprostosti, čo ľudia vypisujú, tak vlastne je to akože vnútorná psychohygiena, hej?

Imrich Kováľ: No. Kopu ľudí, čo poznám, čo robia, akože tvoria obsah, tvoria preto, lebo majú brutálny pretlak v hlave všade a potrebujú to dostať zo seba von. Hej? Nemusíme sa baviť o politikoch, bavme sa o normálnych ľuďoch.

Mišo Ukropec: Ale vlastne-

Imrich Kováľ: Tí to tak majú.

Mišo Ukropec: Ale vlastne oni nepotrebujú vtedy poslúchať, že to je praktické.

Imrich Kováľ: Nie. A ty, Šaro, ty nepíšeš preto, aby to niekto akože, ako aby s tebou interagoval. Lebo keď píšeš, aby s tebou interagoval, napríklad LinkedIn je v tomto super. Píšem obsah, vidíte to každú chvíľu. Neviem, čo mám písať. Napíš to tak, aby si vyvolal diskusiu. To je najlepšia, najlepšia akože rada, ako môže byť. Ona je super do momentu, keď vieš, čo máš robiť. Keď nevieš, čo máš robiť, tak to je kopa blbostí, ktoré sa tam niekde objavia, na ktoré reagujú ľudia, ktorí akože reagujú s blbosťami a je z toho ďalšia kopa blbostí. Takže- Hlboký, hlboký argument si dal teraz

Mišo Ukropec: Ale ako cítiš, dobre, tak ja dám tomu verbálne vyjadrenie. Cítiš ľútosť?

Imrich Kováľ: Nad čím?

Mišo Ukropec: No keď to vidíš, interakciu s blbosťami.

Imrich Kováľ: Ja sa tam zapájam.

Mišo Ukropec: Takže cítiš.

Imrich Kováľ: Ja rád prispejem do toho celého.

Mišo Gula: On, on, on rozumie tomu, ako funguje algoritmus, že keď chceš engagement, musíš dať engagement. Čiže je jedno na akú sračku, ale proste reaguješ.

Imrich Kováľ: Snažím sa na menej sračiek, ale sem-tam sa naseriem, priznávam bez mučenia a hlavne keď sa tak úplne nezhoduje ten bullshiting, čo tam ľudia komunikujú s realitou a keď si príliš dlho na trhu a vieš príliš veľa vecí, tak hej.

Mišo Ukropec: Potrebuješ ako konfrontovať.

Mišo Gula: Čo ťa stavia do pozície majiteľa univerzálnej pravdy? Toto je, toto je najlepší terminus technicus.

Imrich Kováľ: To mi naposledy niekto napísal na nejakú, na nejaký tiež môj post. Ale teda majiteľ univerzálnej pravdy je samozrejme, hej, tak tých je nás viac na LinkedIne.

Mišo Gula: To je hneď po vysoká škola života je majiteľ univerzálnej pravdy.

Imrich Kováľ: Áno, vyplyvá to. Máš ako to je doktorandský-

Mišo Gula: To je headline, to je headline pod menom.

Imrich Kováľ: Keď si doktorand na vysokej škole života, tak ideš do tohto levelu. Nie, bez ohľadu na to, myslím si, že to bavlenie do toho, že voláme to politika nie je dobré, lebo povieš politika a všetci vypínajú. To, o čom by sme sa mali baviť a čo všimnite si, že sa veľmi máličko na LinkedIne rozpráva, je spoločenská angažovanosť. A vypni spoločenská, nechaj angažovanosť. Slovíčko angažovanosť na LinkedIne takmer nevidíš, podobne ako nevidíš napríklad slovíčko brand autorita. Z nejakého dôvodu. Lebo všetci hovoria o značkách, všetci hovoria o značkách, ale slovíčko autorita je tam veľmi málo. Čo si pod tým predstavuješ?

Mišo Ukropec: To som sa chcel opýtať, čo je to brand autorita?

Imrich Kováľ: Brand, brand autorita v praxi znamená, že v akejkoľvek diskusii, napríklad aj v tej, že dneska tu sme a rozoberáme niečo, tak sa bavíme rovnocenne. Tá značka má nejakú autoritu vo vzťahu ku klientom, ktorí ju rešpektujú, vo vzťahu k partnerom, ktorí ju rešpektujú a vo vzťahu k nejakej forme komunikácie. Lebo deje sa, keď máš autoritu, tak sa deje to, že tvoji hejteri, miluj svojho hejtera, ti nepíšu do komentárov, ale napíšu ti správu. Napíše ti správu: „Ja s tebou nesúhlasím.“ To je vysoký level brand authority, komunikačnej brand authority, že nemáš to, že vyhodíš nejaký post ideálne na Facebook, lebo LinkedIn je v tomto ňu ňu ňu ešte stále, ale Facebook je v tomto akože jedna k jednej. A keď dosiahneš určitý level brand authority personálnej, firemnej, bar z akej, tak hejteri sa neobjavujú v tom štandardnom overrun, hej, že príde ich tam päťsto a úplne ťa to rozbije, ale objavia sa, samozrejme, vždy sa nejakí objavia, čo majú puce bazáchovy, hej, ale tí ostatní normálni ti normálne napíšu správu. Mne sa to dialo nejakú, nejaký čas.

Mišo Gula: Počkaj, čiže len aby som to dal do, do nejakého framu. Čiže to, to za tú brand authority považuješ to, že aj hejter si ťa váži natoľko, že ťa nejde hejtiť verejne, ale ti napíše, že nesúhlasí. Okej?

Imrich Kováľ: Čo je, je to jeden z tých aspektov, ale-

Mišo Ukropec: A to je, že vysoký level, lebo toto, že, že autorita, autorita.

Mišo Gula: Mňa by zaujímalo to percento, že, že neviem si predstaviť, že akože-

Imrich Kováľ: Musíš mať, má to nejaké aspekty. Musíš mať širšiu bublinu ľudí. Nemôžeš mať bublinu ľudí, ktorí ti tlieskajú, lebo to je fasa. Na to sme akože všetci naučení, že na LinkedIne je to super. Budujeme si cielene takéto bublinky. To je tiež veľká sranda, ale ak musíš tam mať ľudí, ktorí ťa nemajú radi alebo sú z úplne iného sveta a vôbec nevedia, kde je sever a majú potrebu ako keby reagovať na teba. A tu sa dostávame potom k tomu, že ako s tými ľuďmi komunikuješ. Buď ich pošleš do prdele, alebo ich blokneš. To sú také dve základné roviny. A potom je tá tretia, že investuješ energiu a čas do debaty s nimi.

Mišo Ukropec: A konverzie prípadne.

Imrich Kováľ: A konverzie vysoké. A to už je extrém. To, to je vysoký extrém. Ale kam smerujem je-

Mišo Ukropec: Prepáč, ale keď prekonvertuješ hejtera na svoju vieru, nemáš vernejšieho.

Mišo Gula: Ale kde je tam tá trojka pri veľkých číslach? Kde je tam tá trojka pri veľkých číslach? Lebo toto môžeš riešiť, keď riešiš individuálnych klientov, akože.

Mišo Ukropec: Ja mám s týmto skúsenosť akože historickú v rôznych situáciách. Najvernejší z toho boli.

Mišo Gula: Ešte raz, keď, keď máš rádovo, že, že tisíce klientov, lebo máš službu alebo produkt, ktorý využíva, že tisíce klientov reálne nemá zmysel akože zobrať jedného hejtera a začať ho presviedčať.

Mišo Ukropec: Nie, nie, nie, nie. Dobre, dobre, dovysvetľuj. Taktože áno, dám to ale do inej, do inej optiky.

Mišo Gula: Okej.

Mišo Ukropec: Pán Jančura, to znamená študentský a teraz je to vlastne žltý alebo žltý alebo neviem celkovo teraz sme sa nejako rebrandovali. Mne sa vždycky strašne páčilo, že oni keď to celé vlastne spúšťali, tak on mal svoje telefónne číslo v každom jednom autobuse, vlaku. Nepáči sa ti služba, kvalita, čokoľvek? Zavolaj mi. A ja viem, že to je ako iný telefón, ako má pre deti a pre ženu a la la la jasná vec. Ale ja som ho potom stretol na jednej konferencii, kde sme spíkovali obidvaja a sa pýtam, koľko ľudí vám volá na ten telefón? Nula, nula, prd. Ale už len to, že dáš možnosť zavolať šéfovi stomiliónovej firmy, že sere ma tá, tá, tá, tá stewartka, steward. Dostal som teplé pivo a studené párky. Hej, už len toto je, že brutál a toto má rešpekt u každého.

Imrich Kováľ: Má to dve strany. Tvoji zamestnanci vidia ten lead by example. Okej? Vidia, že aha, okej, aj keď tu nie je so mnou v tom autobuse, vlaku, toto to je to, čo to je.

Mišo Ukropec: Áno, viem zavolať.

Imrich Kováľ: Ale je tam, je tam kvázi za mnou, je tam. Čiže je tam ten vplyv, aj keď sekundárny, nie primárny a zároveň ale je to presne toto, že ty to je, že ty nie- Často dostaneš kupón, zľavu, čokoľvek, aby si kúpil a ty akože nekúpiš, ale ty si strašne šťastný, že môžeš. To je absurdum, že, že dostaneš-

Mišo Gula: Väčšina kupónov sa vôbec nikdy nepoužije.

Imrich Kováľ: My máme štatistiky proste na tých e-shopoch, čo, čo sme robili. To proste tí ľudia majú to dvadsaťpäťkrát na tom e-shope, majú to v pokladni, v košíku, majú to proste všade a on to nepoužije. Nie, no proste to nepoužije. Keď to tam nedáš ako, akože automaticky, tak to nepoužije. Chcem ti len povedať, že veľmi veľa podvedomých vecí sa dejú a v tých komunikáciách teraz sme toho mali dosť v tých komunikáciách. LinkedIn bol samá sranda od začiatku do konca. Tak jednoducho tak v tých komunikáciách tá autorita, ktorú si vieš zrušiť jedným poobedím.

Mišo Gula: Cez víkend.

Imrich Kováľ: Vieš, že víkend je najlepší na odpálenie a on brand autority na všetkých frontoch.

Mišo Gula: Že ideme do Michaloviec.

Imrich Kováľ: Tak, tak, tak. Michigan je základ. Tak jednoducho tam niekde a to sa vôbec, akože ja, ja mám pocit, že toto sa nerobí. Nerobí sa to cielene, pretože tá autorita znamená, že ty si OK s konfliktom, hej? A niekto by povedal, že konflikt je sexy. Hej, aj taký hashtag existuje a na LinkedIne môžete si ho potom pohľadať. Ale väčšina ľudí nemá rada konflikt. A v kontexte toho väčšina tých C-level ľudí a tých ľudí, ktorí im to robia, si dávajú veľký pozor na neutralitu. Neutralita je smrť komunikácie, pretože žijeme dobu čoho? Dobu hrotu.

Mišo Gula: Áno.

Imrich Kováľ: Tam ísť neutrál je fasa, ale to ide, kým ideš z kopca, kým, kým niečo ťa akože tlačí. Gravitácia peňazí, energia.

Mišo Gula: No ten pán, ktorého sme spomínali, sa toho držal. Len aj tam existuje evidentne nejaká hranica.

Imrich Kováľ: No pozri, gravitácia ísť takto a gravitácia ísť takto neni to isté. Hej? Toto je voľný pád. Toto je tak pomaličky ideš dole a je otázka, že na čo máš akože predispozíciu tou komunikáciou.

Mišo Ukropec: Ono jak to, jak to vravel Jeremy Clarkson, že, že nie je problém nabúrať, problém je to prudké spomalenie, ktoré pri tom nastane.

Imrich Kováľ: To prežiješ.

Mišo Gula: Zabije ťa spomalenie, nie naraz.

Imrich Kováľ: Je to tak, je to tak. Takže za mňa len teda back to basics. Dôvod, prečo som s tým začal je, lebo som zistil, že existuje obrovský rozpor medzi tým, čo my si tu žijeme v bublinke. A nie je to iba regionálna bublinka. Je to mentálna bublinka, ekonomická bublinka. Je tých kvantá tých bubliniek.

Mišo Gula: Samotná LinkedInová bublinka to je-

Imrich Kováľ: Bublinka v bublinke.

Mišo Gula: Extrém.

Imrich Kováľ: Hej, presne tak. A ten zvyšok sveta. A ja som vyrástol na Facebooku. Už sme to tu kedysi riešili. Ja som vyrástol na Facebooku. Ja som proste žil v tých dennodenných konfliktoch a ventiloval som si tam všetky možné aj nemožné, nejaké svoje veci. A ten LinkedIn je dnes aj bol pre mňa, keď som tam prišiel a to nebola politika, to boli naozaj spoločenské témy. My sa nemusíme vôbec baviť ani spomenúť jediného politika a máme kvantá vecí, ktoré sa dejú. Okej? Dnes doobeda diskusia v Poprade. Tridsať študentov odišlo jednoducho z diskusie, pretože ich niekto posiela na Ukrajinu bojovať, keď s tým súhlasia. To sú bežné veci. To nemá nič s politikou. To je to, že nejaká, nejaká situácia vznikne na, na, v tej našej spoločnosti a to, o čom sa bavíme, je, či na ňu zareagujeme, či na ňu zareagujeme. Drvivá väčšina ľudí nezareaguje.

Mišo Gula: Ale super a podľa mňa to súvisí aj s tým, keď hovoríš, že, že niekde tí hejteri, že buď sa objavia vo veľkých množstvách alebo nie. Podľa mňa tam ten rozdiel je v spúšťači, že ten spúšťač je perfektný príklad. Toto sa bude vysielať neskôr. Čiže len si spomeňte, čo sa dialo s tým študentom, ktorý načrbal na, na, na zem nejaké nápisy.

Imrich Kováľ: Áno.

Mišo Gula: Teraz včera večer som išiel okolo NIVU. To je, že masaker. Koľko je tam popísaných odkazov na chodníku. A to je ten spúšťač. Vieš, že nasratých ľudí alebo ľudí, ktorí chcú vyjadriť názor, je veľa. Lenže je len veľmi malé percento tých, ktorí urobia prvý krok.

Imrich Kováľ: A teraz si zober, že tá bublina, o ktorej tu hovoríme, ten LinkedIn, ktorý sa všeobecne strašne pasuje do roviny biznisového priestoru, vynechám sociálnu sieť, biznisový priestor, C-level ľudia, manažéri. Okej, tam bežní zamestnanci-

Mišo Gula: No proste nadľudia.

Imrich Kováľ: Presne úplne, že hej.

Mišo Ukropec: Konečne má bohatý biely muž navrch.

Imrich Kováľ: Áno. LinkedIn je v podstate semenište bohatých bielych mužov, čo majú navrch.

Mišo Gula: White life matters.

Imrich Kováľ: Myslím, že Equal Pay Day práve zablokoval všetky tieto, pozdravujem Simonku Tárnokci, neviem, či máte kameru, ale teda smerujem presne k tomu, hej, že tá môj cieľ bola dizrupcia. Urobiť brutálnu dizrupciu toho, že my sa tam všetci strašne ťapkáme po ramenách, akí sme lídri. Ja mám na to výraz, že lídri za závorami. Dali sme takú fest veľkú závoru, dvojmetrové múry, ostnatý drôt a sami sme sa tam zavreli a strašne sa akože certifikujeme a eventujeme a všetky tieto super veci tam máme. A potom sme strašne prekvapení a zhrození, keď vylezieme odtiaľ, čo sa to tu deje v tom našom svete okolo. Len ten svet okolo je tá realita. Ten LinkedIn vo svojej podstate je úžasný, ale je to zasratá bublinka. A keď som vy- vieš a žiješ v tých dvoch svetoch dennodenne, ja som s tými, aj s tými podnikateľmi som každý boží deň, lebo proste mňa to baví byť s tými ľuďmi. Okej? A tam niekde došlo k tomu, že tí ľudia riešili veci, ktoré na tom LinkedIne boli úplne ustravané. Oni boli úplne inde, tí ľudia boli úplne mimo realitu a tam vznikol ten bod, že ja som niečo dal von. Bola to úplne spoločenská téma a zrazu prišla brutálna vlna hejtu, že to tam nemá čo robiť, lebo je to biznis. Taký veľký disruptor toho celého bolo, á, boli, bola, bolo, už si nepamätám úplne, čo to bolo a bol tak po- nejaký politický moment, kedy sa veľmi veľa ľudí vyjadrilo na LinkedIne na politickú tému. V dvetisíc dvadsaťtri to mohlo byť alebo tak. Zabudol som. Nepamätám si to, ale vtedy prešla vlna, kedy aj C-level ľudia sa do toho začali opierať. Okej, to bolo, keď si na to spomeniem niekde po ceste, tak poviem. A ve-veľmi pekný príklad, kedy sa to už akože zmenilo a change bol napríklad aj konsolidačná daň. Všetci ste videli tie kvantá bločkov v postoch, hej, to bločkov, screenshotov, že koľko peňazí nám odchádza z-z firiem, hej? A to je ten-

Mišo Gula: No nie konsoli, tá tá daň z transakcií.

Imrich Kováľ: No presne tak, transakčná daň, hej, hej, konsolidačná transakčná. A to je presne to, hej, že DPH-čku nikto neriešil. Prečo? Pretože ľudia netušia, čo je DPH-čka, okej?

Mišo Ukropec: No hlavne firmy neplatia žiadne.

Imrich Kováľ: Ach, hej, tak a potom je presne nerozumej tomu. A potom máš tú transakčnú daň. Každý, každý tam pricapil, kto mal akože aspoň dačo, aspoň päť euro mi odišlo, tak som to tam praskol na ten post, hej. A to je presne to, že my riešime až next level. A keď som im písal pod tie posty, že ale však akože tak sa poď vyjadriť, poď sa vyjadriť k tomu, čo sa tu deje, čo tomu predchádzalo. To už nie, pretože to už zachádza do toho, do toho, do tej roviny konfliktu. A ja som pochopil jednu jedinú vec a týmto to uzavriem. Jediný spôsob, ako disruptnúť našu bublinu ľudí, ktorí sú, ktorí sa označujú, to je veľký rozdiel, označujú za lídrov a majiteľov, podnikateľov a všetkých tých akože, tých, ktorí, tých nadľudí-

Mišo Ukropec: Bohatých bielych mužov

Imrich Kováľ: bohatých bielych mužov, ktorých tu máme kopu. A jediný spôsob, ako ich ako keby, ako ich, ako ich otvoriť tú ich bublinu, nech som taktiež slušný, ako, ako urobiť tu ten, ten breaking point u nich je, že ich naserieš. Nie úplne extrémnym spôsobom a húposťami, okej, ale že im začneš v tej ich bubline ukazovať normálny svet. Ja nerobím nič iné, iba ukazujem normálny svet. A zistil som jednu úžasnú vec, ktorú som fakt dovtedy netušil, že, že to je. Tí ľudia nevedia, čo sa deje. Oni fakt nevedia, čo sa deje. Nevedia úplne veci, ktoré niekde za oponou, za oponou, za oknom menia krajinu. Je úplne jedno, čo to je. Oni nevedia, že sa to deje a ja som tomu neveril, kým som nezačal veľmi aktívne toto robiť.

Mišo Ukropec: Vieš čo ale-

Mišo Gula: No?

Mišo Ukropec: Poď.

Mišo Gula: Že a teraz narážaš na rozdiel medzi LinkedInovou bublinkou a Facebookom alebo rozdiel Bratislava verzus zvyšok Slovenska alebo-

Mišo Ukropec: Fyzický priestor asi nemyslíš.

Imrich Kováľ: Vieš čo? Ono to je, ja som, lebo ja som znova, ja som si prieskumy robil, ja som dával rôzne témy na spoločenské, ekonomické, politické, napríklad vzdelávanie. Ja mám background zo školy proste, hej, takže pre mňa aj školstvo a vzdelávanie je extrémna téma. A ja som zistil, že množstvo tých ľudí v tej dennodennej biznisovej rovine akejkoľvek vôbec nemá šajnu, čo sa deje tam vonku. Mu- všetko, čo ste povedali, je realita. LinkedIn versus zvyšné sociálne siete, hej. Alebo Bratislava versus regióny alebo podnikatelia versus zamestnanci. Vyberte si. Tak akože mne ide o ten gap, gap medzi A a B.

Mišo Ukropec: Tak a toto si, že veľmi dobre pomenoval, lebo my keď sme riešili tému odchodu zo Slovenska, mali sme ako na to viacero častí. Tak ja som povedal, lebo teda snažím sa byť k sebe v rámci možností čo najúprimnejší.

Imrich Kováľ: Jo.

Mišo Ukropec: Takže prečo ja nemám so Slovenskom problém, aj keď teda sa to, že zbiera, hej, musím teda povedať, že teda Mišo vo mne spustil-

Mišo Gula: Otvorili sme Pandorinu skrinku, či?

Mišo Ukropec: Áno, ale dúfam, že nebudem ja ten, čo bude zamykať, či zhasínať. Že mne to preto až tak strašne nevadilo. To znamená, začínam používať minulý čas, lebo sa hýbem medzi Slešice a o pár eurové a nivy, Švechat a niekam si dočerta do sveta.

Imrich Kováľ: Nitra, Žilina, Banská max.

Mišo Ukropec: Nie. Vieš čo? Ja som zistil-

Imrich Kováľ: Dokonca.

Mišo Ukropec: Ja som zistil, že ja som napríklad do Popradu, že teda Whirlpool slash Beko dneska je náš ako stále, že dôležitý zákazník, ako aj ako medzinárodne. Lenže ja som ti kamo na východnom Slovensku nebol, že akože, že, že tri roky, štyri neviem proste. Ako nemal som, že vážny dôvod tam chodiť ani pracovne, lebo tie veci ako frčia, že remote. Ale, ale zistil som, že fakt sa hýbem len že Bratislava-

Imrich Kováľ: Áno.

Mišo Ukropec: Švechat a potom dočerta niekam do sveta. A potom si povieš, že tak proste vymýšľajú sprostosti, chlapci, robte si čo chcete, lebo aj tak nemám na to dosah, tak čo sa budem nad tým-

Mišo Gula: Hej, len, len necítiš tie dopady toho čo, čo robia. To je ten problém, hej, že, že to je-

Mišo Ukropec: Prepáč, áno, necítim tie dopady povedzme až tak, lebo mali sme tu Katku Hudecovú, kde sme riešili, ako, že ako sa ľudia vysporiadavajú, akože so stresom, s traumami a neviem s čím. No lebo ja som si vlastne ten život poskladal a nastavil tak, aby som sa s tým vedel vysporiadavať, lebo to je to, čo-

Mišo Gula: Nie, teba sa objektívne tie veci netýkajú.

Mišo Ukropec: No ale oni sa ma netýkajú preto, lebo ja som to tak urobil.

Mišo Gula: No nie, netýkajú sa ťa preto, že a bude s tým súvisieť, čo poviem neskôr, lebo žiješ v Bratislave a cestuješ do sveta.

Mišo Ukropec: Lenže ja do sveta necestujem náhodou.

Imrich Kováľ: Je rozdiel, keď sa ti život deje a keď si ho v rámci možností manažuješ a riadiš.

Mišo Gula: Hej, ale on sa ne-, ale on sa nepresťahoval z Pakostovan do Bratislavy kvôli tomu, aby necestoval po diaľnici.

Mišo Ukropec: Počkaj, lenže, lenže keby, keby to bolo o tom, že som sa chcel, tak ja som sa pred dvadsiatimi siedmimi rokmi mohol presťahovať do Zürichu, že cink a bol by som tam.

Mišo Gula: Hej, ale ja hovorím o tom, že teba sa netýka železnica, na ktorej každý mesiac teraz sa zrazia vlaky, že sa ťa netýka diaľnica, ktorú nemáme postavenú tridsať rokov, čo sa zas smeje, ty kokos.

Mišo Ukropec: Ale to, že som, že, že mám tam ten Švechat a potom letím na západ, na východ, tak to je ale akože vedomá aktivita, po ktorej systematicky v rámci úbohých možností, ktoré mám-

Mišo Gula: Áno, ale nie je vedomá automa, á, á, nie je vedomá aktivita, že žiješ v Bratislave a nie v Kecerovciach.

Mišo Ukropec: No to neni-

Mišo Gula: Keď si ležím v cádol takto.

Mišo Ukropec: Ale počkaj.

Mišo Gula: Poznáš, ne? Jedinú.

Mišo Ukropec: Ale, ale keď, taktože, že keď to postavíme takto, tak preto ja tvrdím, že v živote je najdôležitejšia vec zo všetkého, že šťastie, že myslím ako v zmysle náhoda, šťastie, že, že kde sa narodíš, do akej rodiny-

Mišo Gula: Jasné.

Mišo Ukropec: V akom roku, dokonca na mesiaci záleží a nie v zmysle, ako horoskopovom alebo tomto, ale proste keď sa narodíš v auguste-

Mišo Gula: Či ti bola zima alebo teplo, keď si sa narodil, tak hej.

Mišo Ukropec: Nie, ale si to zober. Keď sa narodíš v auguste a ideš v septembri do školy a ideš do tej istej triedy ako s chlapcom, ktorý sa narodil v októbri, ale o rok skôr.

Mišo Gula: Hej.

Mišo Ukropec: Áno? On má, on je od teba o jedenásť mesiacov alebo desať mesiacov starší. On je úplne inde.

Mišo Gula: Čo v malom veku je priepastný rozdiel.

Mišo Ukropec: Presne tak. A, a to, takže aj na narodení na mesiaci záleží v tomto zmysle. A to si ľudia neuvedomujú, že až tak šesť rokov jak šesť rokov. No to kámo neni, že šesť rokov jak šesť rokov.

Mišo Gula: No mňa, mňa najnovšie, včera to bolo, ale že brutál ma vytočilo. Nepamätám si, či to bol Denník N alebo kde to napísali. Uviedli takú tabuľku, že Bratislava a zvyšok regiónov. Trend to bol.

Mišo Ukropec: Trend.

Mišo Gula: No ja som myslel, že im dačo napíšem.

Mišo Ukropec: Prepoč, ale ja neviem, takže mi-

Mišo Gula: Dobre, však idem im to povedať. Bolo tam, že, že bohatstvo regiónov alebo niečo také s titulkom, ktorý ma že vytočil brutálne, že v zmysle, že kde by bolo zvyšok Slovenska, keby nebolo Bratislavy.

Mišo Ukropec: Hej.

Mišo Gula: A ja si hovorím vám musí jebať s prepočaním. Akože, že tridsať rokov tu žijeme centralizáciu a bratislavizáciu, že všetko sa sťahuje do Bratislavy, všetky inštitúcie, všetko možné fabriky aj ľudia do Bratislavy a o tridsať rokov posratý Trend ide rozprávať o tom, že kde by bol zvyšok Slovenska, by-- vy ste úplne drbnutí si hovorím.

Imrich Kováľ: Vy ste povedali, chalani, jednu dobrú vec, že a viackrát tam to slovo zaznelo, že netýka sa ťa to. A to je akože silné, sil-silné momentum celej aj tejto debaty, ale aj toho, čo sa deje okolo. Lebo ani mňa sa to netýkalo. V podstate ja som sedemnásť rokov v Bratislave. Okej? Päť mesiacov som bol v Taliansku teraz. A tá realita toho, čo sa ma týka a čo sa ma netýka, u nás veľmi ťažiskovo je postavená na tom, čo denne žijem. Denne sa hýbem medzi Slnečnice a upár neznám co. Okej?

Mišo Ukropec: Áno.

Imrich Kováľ: Netýka sa ťa, é-

Mišo Ukropec: Diaľnica, neexistujúca diaľnica.

Imrich Kováľ: Bydovce pri Košiciach, kde už ďalej nejdeš, hej? Ideš cez les v úvodzovkách. Tá pointa je to, že sa ťa to netýka, je diagnóza Slovenska, pretože tebe sa musí bytostne niečo stať, aby si akože zmenil pohľad na veci. Stať sa ti to musí biznisovo, stať sa ti to musí rodinne, stať sa ti to musí nejako, hocijako, aby si-

Mišo Ukropec: Ale je to Slovenska špecifiká, že sa ti musí niečo stať.

Mišo Gula: Dobrá otázka. Dobrá otázka.

Imrich Kováľ: Skôr je to o tom, že ak máš ten, smerom k tomu základu, ak máš základ, ktorý my nemáme, proste ho nemáme, že ti záleží na tom, čo sa deje, bez ohľadu na to, ako hlboko sa ťa niečo z toho dotklo. To záleží, to slovičko je veľmi dôležité. Záleží mi na tom, lebo potom sa, potom každý z nás bojuje medzi tým, že kde v tom zozname denných, týždenných, mesačných, ročných a bársjakých dekádových aktivít je nejaký vzťah k tomu, čo sa deje okolo mňa verzus kde mám priority, ako je biznis, rodina, môj vlastný svet, v ktorom fungujem, môj vlastný čas. My nemáme základ v podobe, že nebudem to ťahať do nejakej národnej hrdosti, ale nazvem to-

Mišo Gula: Ťahaj, ťahaj. Rozobrali sme to aj s Peťom Paškom.

Imrich Kováľ: Nazvem to spoločenská angažovanosť, lebo my sme, všimnite si, my sme vymazali spoločenskú angažovanosť a všetko, čo sa týka spoločnosti, sme nazvali politika.

Mišo Ukropec: No-

Imrich Kováľ: Kompletne.

Mišo Ukropec: Lenže ja by som si ti dovolil to trošku challengovať.

Imrich Kováľ: Poď.

Mišo Ukropec: A na Blízky východ chodím akože celkom že často. Hej? Teraz tiež o dva týždne tam letím. A jeden z našich, ešte teda nie zákazníkov, ale teda máme akože intenzívny kontakt je, je Shoba. Shoba je jeden z najväčších developerov v Dubaji. Majú päťdesiat tisíc zamestnancov len v Dubaji. Hej? To je, že to je, že veľa. Hej? A v tú firmu ja teraz nejdem riešiť majetkové pomery, lebo neviem, jak tam proste to ako je v detailoch, ale založil ju pán, ktorý sa volá, že P. N. C. Menon. Je to, že veľmi sympatický indický gentleman, sedemdesiat niečo ročný, ktorý začínal v Indii. Je to indická firma, aj keď teda najviac biznis robia v Dubaji. Ani nie že v Emirátoch, ale že Dubaj, Dubaj a vybudoval, že zo siedmich dolárov. Áno? To znamená, že to neni, že, že zo Slovenska, to je, že z Indie, kde nemá, že skapeš na ulici, é-

Imrich Kováľ: A prekročia ťa.

Mišo Ukropec: A prekročia ťa. Áno? A teraz on žije v Dubaji, jazdí Rolls-Roycom. Áno? Lenže financuje stále tisíce škôl v Indii, aby tie decká sa z toho marazmu proste mali šancu dostať. Teraz, kto vedie najväčšie technologické firmy na svete dneska? No Indovia.

Imrich Kováľ: Hm, to je pravda.

Mišo Ukropec: Áno?

Imrich Kováľ: Akože ako siloví ľudia, hej?

Mišo Ukropec: Áno, najsmart ľudí, ktorých vôbec poznám, sú Indovia. Komu sa to tu môže byť taký onaký, you know, mister, how are you? Very much nice, beautiful.

Imrich Kováľ: Naše, naše biasy.

Mišo Ukropec: Áno, ja to beriem, lebo boli proste stovky rokov Angličanmi sekaní a proste to, že sú takí slušní, je anglická krutá výchova, kedy by toho chlapa proste hodili tigrom, keby sa hentak nechovali, hej? Takže a teraz, takže najsmart ľudia. Tá krajina je stále chudobná, ale raketovo ide akože hore. A teraz po čom túži Ind? Túži Ind po tom, aby, aby ostal v Indii a prekračoval inú mŕtvolu, ktorá včera mohol byť on? Nie, on ide do Európy, do Ameriky, do toho Dubaja. Však osemdesiat percent ľudí žijúcich v Dubaji sú Indovia.

Mišo Gula: Túži, túži? Podľa mňa túži zabezpečiť rodinu. To, že kvôli tomu musí ísť niekam preč, je druhá vec.

Mišo Ukropec: Otázka je, či má rodinu, keď má osemnásť a ho pošlú do sveta zarábať peniaze. Na to neviem odpovedať.

Mišo Gula: No no ho pošlú, lebo to je tá zodpovednosť voči rodine. Lebo keby mal ako zarobiť tie peniaze doma, tak ostane doma.

Mišo Ukropec: Rozumiem. Ale teraz, čo tým chcem povedať, že? Takže oni vypadnú z Bangalore, z Delhi, neviem skade, z Chennai, idú do sveta, financujú tú familiu, ktorú majú doma a vlastne tú-- a do tej Indie sa stále vracajú. Áno? A keď sa potom pozrieš na to, že čo sa deje na Slovensku, tak Slovensko momentálne nie že stratilo víziu, ale normálne už zakopalo že štyri metre hlboko.

Mišo Gula: Nikdy nemalo. My ju nemáme.

Mišo Ukropec: S Dzurindom nejakú malo, nejakú malo.

Imrich Kováľ: Dám ti na to jednu vetu. Cez víkend som bol na východe. Viedol som debatu s mojou mamou a moja mama zaďavila mimo iných debát, a moja mama už je hodne ovplyvnená mnohými vecami mojou aktivitou a tak, lebo v mojej dedine je to veľká sranda, ale to-

Mišo Ukropec: To si vieme predstaviť.

Imrich Kováľ: O tom inokedy, hej. Všetci čítajú a potom veľké debaty sa tam vedu. Ale pozdravujem do Kašova.

Mišo Gula: Na omšiach, na omšiach rozoberajú Imra.

Imrich Kováľ: No to, to je na inú debatu. Ale chcem len povedať, že moja mama zaďavila, moja mama zaďavila, že keby Dzurinda nerozpredal republiku, ako inak by sa nám tu žilo.

Mišo Ukropec: No jasné.

Imrich Kováľ: Po dvadsiatich piatich rokoch.

Mišo Ukropec: Jasné, neodpustili mu, lebo nevedia, ako vyzerá slovenský podnikateľ, keď vedie firmu.

Imrich Kováľ: Ja som, ja podnikám osemnásť rokov, ak počítam aj rok živnosti od roku dvetisíc sedem. Okej? Moji rodičia, ešte kým otec žil, moji rodičia dennodenne videli, čo ja robím, čo žijem, aj keď ne-nemajú šajnu, čo to je. Ale videli to. A vždy keď bola v telke kade tade debata a bolo ich hodne veľa, že tí zlí podnikatelia, ja som veľmi slušný, hej, tak alebo to sú tí vykorisťovatelia a všetky tie naše debaty.

Mišo Ukropec: Otrokári.

Imrich Kováľ: Otrokári, presne. Tak ja som sedel vedľa mojich rodičov a oni presne, sedel som tam, tam som bol x rokov už za sebou v biznisu. To sú presne tí podnikatelia, bars by im dali aj päťdesiatpercentné dane. A ja pozerávam na môjho otca, keď ešte žil, že ale však ja som jeden z nich. To ty si inšaký podnikateľ. Jak inšaký? Čo to je?

Mišo Ukropec: Lenže, lenže on mal pravdu.

Imrich Kováľ: To je diagnóza tejto krajiny.

Mišo Ukropec: Nie, nie, nie, on mal pravdu. Lebo keď sa pozrieš na to, aj že ako vyzerá typický slovenský podnikateľ vyrastený v devädesiatych rokoch. Povedz tie slovo nahlas, prosím ťa, aby ho počuli aj ostatní.

Mišo Gula: Nie, pre-pre nich je podnikateľ spojený s privatizáciou.

Mišo Ukropec: Povedz to nahlas.

Imrich Kováľ: Pozri, moji rodičia-

Mišo Ukropec: Hej, proste.

Imrich Kováľ: Moji rodičia-

Mišo Ukropec: Že hanba Slovensku.

Imrich Kováľ: Si pamätajú podnikateľa, keď robili na družstve, ktorý to družstvo rozpredal a v nejakej fáze v devädesiatych rokoch-

Mišo Ukropec: No.

Imrich Kováľ: A v nejakej fáze namiesto výplaty dostávali prasa.

Mišo Gula: Áno, podnikateľ pre nich sa rovná privatizér, áno.

Imrich Kováľ: A toho chlapca potom chytili niekde na hraniciach do Maďarska s kufrom, kufrom, nie jedným kufrom, s kufrom v aute plným peňazí.

Mišo Ukropec: No a preto hovorím, že, že tvoj tato, keď povie hento, tak on má ale pravdu.

Imrich Kováľ: Má.

Mišo Ukropec: Lebo slovenský podnikateľ vyzerá hentak. To, čo oni už ale nevedia-

Imrich Kováľ: Koho je to problém? Koho problém je, že slovenský podnikateľ v roku dvetisícdvadsaťpäť je stále vnímaný optikou podnikateľ deväťdesiate roky? Koho je to problém?

Mišo Ukropec: Myslím si, že sú dvaja. Prvá je politická garnitúra, ktorá takto predáva svoju komunistickú agendu a druhá sú tí samotní podnikatelia. Lebo tí podnikatelia, ktorí sú takí tí, že, že, že pán podnikateľ, tak ako my si ho predstavujeme, tak oni sú častokrát strašne potichu a velice, velice málo o sebe hovoria, že ale že vážení, ale že nie všetci sú len hajzli, nie všetci iba kradnú, ale že tu je akože vízia. Robím, zamestnávam, máme toto, máme tamto, že akože starám sa o tú svoju dolinu.

Imrich Kováľ: A stará sa o tú svoju dolinu?

Mišo Ukropec: No tí, ktorí sa starajú a to tak to na-na čosi to nehovoria, lebo oni to majú práve akože potichu. Ale práve takí tí všelijakí špinavci sa akože búšajú do pŕs, lebo tí ľudia klamú, čo ja pre vás všetko robím, ale v skutočnosti akože okráda.

Imrich Kováľ: A to bol dôvod, prečo som nikdy nezačal robiť to, čo som začal robiť. Lebo jedna z mojich náplní práce je vysvetľovať podnikateľom, sa to volá, že facility leadership. Som na to našiel nedávno výraz konečne.

Mišo Ukropec: Facility leadership.

Imrich Kováľ: Facility leadership, že ty tých ľudí nejakým spôsobom vedieš k tomu, aby boli viditeľní, hrdí na svoju prácu. Ja robím s malými a strednými podnikateľmi. Ja sa nehrám na Forbesy. Hrám sa proste na to, že ten človek má päťmiliónovú firmu, dvoj, troj, päť, desaťmiliónovú firmu. Vôbec nemálo, veľmi efektívnu. V živote ste o ňom nepočuli.

Mišo Ukropec: Práve.

Imrich Kováľ: A robí veľmi veľa dobrých vecí. A zase ste o nich nepočuli. A ja z toho chytávam nervy, pretože toto, títo ľudia sú ten bod zlomu, kedy sa my ako podnikatelia môžme konečne zbaviť toho bilangu tých deväťdesiatych rokov, bilangu, ak som presný, a jednoducho už prestať hovoriť o tom, že sme niekto, kto získal hocičo v tejto krajine tým, že mi to nejaký politik dal. Pretože to je bullshit. Mne nikto nikdy nič nedal. Všetko, ani tebe, ani tebe. Všetko, čo máte, ste si postavili. Zamakali ste na tom. Poťuli ste krotu. Letáš každú chvíľu niekde do prdele len preto, aby proste si napĺňal nejakú víziu, čo máš v hlave. A hovoríš o tom.

Mišo Gula: Ale, ale to stále hovoríš o relatívne veľkých. Aj to, čo hovoríš, že troch, štvór, päť miliónov. Ale teraz si zober, že, že jaký, jaký hunt spustil ten, ten, ten hajzlík, ty kokos, na živnostníkov. On vyhlási, ty kokos, že, že máme tu darmožračov živnostníkov dvestotisíc, ktorí sa vyhýbajú plat-- ty kokos, však tá republika by skrachovala, z-z-zdochla, keby neboli tí živnostníci.

Imrich Kováľ: Mám na to taký výraz, že my sme piliere tejto zeme. My, my všetci, čo podnikáme a nemusíme byť HDPčkové piliere. To na to tu máme iné, iné, iné fabriky.

Mišo Ukropec: Počkaj, počkaj, ale to je akože otázka, že keby sa to spočítalo-

Imrich Kováľ: Ja neviem. Ja tvrdím, že asi nie, ale keby jedno ráno tých dvestotisíc živnostníkov neotvorí svoj biznis, normálne, že neotvorí, tak táto krajina skolabovala na kompletku, lebo to neni o veľkej fabrike. Aj tá veľká fabrika má tisíce živnostníkov, ktoré tam niekde sa motajú.

Mišo Gula: Nie, nie, zrazu si nekúpiš chlieb, zrazu sa-

Imrich Kováľ: Nikam nepôjdeš.

Mišo Gula: Neodvezieš autobusom, zrazu toto, vieš, kokos.

Imrich Kováľ: A keď si hovoril o tom, o tom hone na to, a to je presne to, že aj som to niekde včera písal akurát. Nemáme, nemáme organizácie a ja za tým si stojím, nemáme organizácie, ktoré by za malý a stredný podnik na Slovensku, mikro, malý a stredný, nech počítame aj živnostníkov, sa naozaj dokázali postaviť. Lebo je taký výraz vo vyjednávaní, že buď sedíš za stolom, alebo si na jedálnom lístku. A my sme na jedálnom lístku reálne. Nie že dnes, pred rokom. My sme na jedálnom lístku posledné desiatky rokov, čo tu žijeme a nikto, nikto sa tým nezaoberá, pretože my stále čakáme, že príde nejaký politik a on to zmení. Ale to sa nestane a nestane sa to ani o dva roky, ani o štyri roky. Pri všetkej úcte k víziám a k lídrom a ku všetkému.

Mišo Gula: Toto je veľmi zaujímavé a k tomu poviem jednu vec hneď po reklamnej pauze. Ideš?

Mišo Ukropec: No ešte nemôžem, pretože práve si robím tuná k chatu sa pýtam, že-

Mišo Gula: Ja už som ju oznámil, jak nemôžem, ty kokos.

Mišo Ukropec: Prepáč, nemám žiadne, žiadne varovanie. Takže štyridsať jedna percent na HDP, teda berme, že ChatGPT nekonfrontoval som to, to nemám teda ako disclaimer. štyridsať jedna percent tvoria malé a stredné podniky, päťdesiat deväť percent sú veľké a ostatné. Tak som tu akože nadhodil, že vlastne, že hneď napovedia automobilky, lebo to sú vlastne automobilky a Slovnaft.

Imrich Kováľ: Áno, aj US Steel a tak.

Mišo Ukropec: Aj US Steel, hej, ale v podstate, povedzme, že je to možnože ďalších dvadsať miliárd, možno tridsať miliárd HDP z týchto firiem. To znamená, kľudne by som si povedal, že živnostníci a takíto úplne, že mikro, že tvoria tretinu HDP a malé stredné podniky tvoria ďalších štyridsať percent, že viacej ako dvadsať, tridsať percent na tie obrovské firmy by som nedal.

Mišo Gula: No a to je na mieste otázka, že keby tie veľké podniky neboli, to automaticky predsa neznamená, že naša krajina by skolabovala.

Imrich Kováľ: Ale tak nám to predávajú.

Mišo Gula: Tí ľudia museli nerobiť niečo iné. Tí ľudia by proste stali sa, z väčšiny z nich by sa stali drobní živnostníci a robili by iné veci.

Mišo Ukropec: Ale furt potrebuješ, vieš, zaplátať a tak ďalej veci ako... No nič, reklamné okienko.

Mišo Gula: Ideš.

Mišo Ukropec: Ak neviete, aký máte podiel na HDP, lebo nemáte poriadne manažérske účtovníctvo, tak je tu dobrá voľba dáta z účtovníctva, z inventúry, z e-shopu zanalyzovať. Neviete ako na to? www.infotech.sk. Píšte, volajte.

Mišo Gula: Ak ste nedaj bože tí typy investorov a ľudí, ktorí ešte stále chcú na Slovensku niečo rekonštruovať a budovať a ostať tu, tak je vysoká pravdepodobnosť, že vám existujúca dokumentácia nesedí s tým, čo máte reálne postavené. Takže tam prídeme my, naskenujeme, zdigitalizujeme a urobíme dokumentáciu skutkového stavu. www.ingostreede.sk.

Mišo Ukropec: Výborne, môžeme pokračovať. Ďakujeme, ďakujeme. Učíme sa, zlepšujeme to na postup.

Mišo Gula: Čo si poslednú vec hovoril? Lebo k tomu som chcel dodať jednu pikošku. Ty si hovoril pred, pred tým, jak Mišo ešte dokončil.

Imrich Kováľ: To je strašne veľký flow na Miša.

Mišo Gula: Hej, to vieš, že to je.

Imrich Kováľ: Zapamätať si niečo, čo tu bolo päť minút dozadu povedané.

Mišo Ukropec: Že veľké, že veľké, že veľké firmy sú tí zlí, že kdyby sme boli, keby-

Imrich Kováľ: A teraz si povedzme ešte jednu vec, lebo celé to má svoj level absurdizmu. Všetko, čo tu bolo povedané. Kto je podľa vás najväčší zástanca a obranca mikro, malých a stredných podnikateľov na Slovensku? Z politiky. Dajte meno jedno. Prvé, čo vám napadlo.

Mišo Ukropec: Mikro a malých podnikateľov?

Imrich Kováľ: Nás, nás všetkých, čo sme živnostníci, malí podnikatelia, žiadne veľké firmy, žiadny akože-

Mišo Gula: Z politikov?

Imrich Kováľ: Klub päťsto. Hej.

Mišo Ukropec: Mne nenapadá ani jedno meno, ktoré v živote by chcelo niečo dobré pre mňa.

Imrich Kováľ: Nejde o to, čo je dobré. Ide o to, koho ľudia v regiónoch, nechajme Bratislavu bokom teraz, vnímajú ako záchrancu malých podnikateľov, ako toho, kto za nich bojuje, kto sa ich zastáva.

Mišo Ukropec: Sáska?

Imrich Kováľ: Ani zďaleka.

Mišo Ukropec: No kto?

Imrich Kováľ: Andrej Danko.

Mišo Ukropec: No a sme v riti.

Imrich Kováľ: Presne tak.

Mišo Gula: No, ale to by som vypichol len živnostníkov, lebo to je jediná jeho téma.

Imrich Kováľ: To, to vôbec tak nefunguje. To vôbec tak nefunguje. Andrej Danko je reálne vnímaná, vnímaný ako osobnosť, ktorý je ochotný, vôbec nejde o to, čo je koncový bod. Ide o to, ako to vyzerá. Toto je PR krajina s PR vládou. Okej? Celé to je všetko tu je PR od začiatku do konca.

Mišo Ukropec: No ten pätnásťpercentnú daň vlastne pretlačil on vtedy.

Imrich Kováľ: Zamyslite sa nad tým, keby sa urobí reálny prieskum medzi živnostníkmi a malými, mikro, malými, strednými podnikateľmi, napriek tomu, a to hovorím ja, čo akože som, že naozaj na opačnej strane vesmíru voči týmto ľuďom, tak ja ti poviem, že z celého tohto politického ansámblu, čo tu máme všetkých, všetkých smerov, ten, kto je reálne takto vnímaný, je on. A to je taký epic fail, že už väčší neni. Už nič nad tým neni.

Mišo Ukropec: Debil non plus ultra.

Imrich Kováľ: Proste ľudia otupieviavajú, hej, jeho hláška, ktorú ja používam kade chodím, pretože je to proste legendary.

Mišo Ukropec: Ale že zase má nejaký falus, vieš, postavený.

Imrich Kováľ: Proste postavíme si stožiar, hneď za ním beží taraba s ďalšími dvadsiatimi stožiarmi po národných parkoch, lebo však treba to tam vybetónovať. Ale chápete tú pointu, že jak- aký absurdný akože svet my tu žijeme?

Mišo Gula: Ja nechápem, jak si nám dodrbal tento podcast.

Imrich Kováľ: A teraz, a vezmi to teraz, čum na to, jak to premostím.

Mišo Gula: Lebo nadávky tu používame, ale to, že o nej budeme aj rozprávať ešte dnes ako.

Imrich Kováľ: A čum, čum na to, jak to premostím. A preto dnes máme štatistiky, kde z dvadsaťpäť percent stredoškolákov chce zdrhnúť. Hneď. Ja mám synovca, ktorý končí strednú školu a akože je taký, že idem do Bratislavy. Okej? To je, my z východu chodíme väčšinou do Bratislavy, okej? Niektorí idú aj ďalej, ale Bratislava je taká akože prvá stanica. To je bod jedna. Bod dva. Šesťdesiat percent mladých ľudí do dvadsaťpäť rokov, myslím, keď som videl tú štatistiku, uvažuje alebo sa reálne pripravuje na odchod z tejto krajiny. To na margo, aby som nadviazal na to, že, že emigrácia.

Mišo Gula: To súvisí s tou víziou, že, že tu nie je žiadna vízia?

Imrich Kováľ: Tu neni, že nič. A na margo vízie ja mám jednu, jedno slovné spojenie, ktoré sa snažím všade otvárať a je to podľa mňa téma, ktorú by sme mali otvárať, že komplet všade, lebo všetci na to dlabeme a to je spoločenská dohoda. Ja mám štyridsaťdva rokov. Ak mám ďalšiu dekádu žiť v tejto krajine, pomáhať ju budovať, platiť v nej dane-

Mišo Gula: Prečo?

Imrich Kováľ: A ch-chovať, panebože, vychovávať deti. Ja chcem a je mi jedno, z akej strany sú tí ľudia. Ja chcem spoločenskú dohodu naprieč tejto krajiny, napr-naprieč touto krajinou. Chcem, aby v nej boli zahrnutí dôchodcovia, pretože aj my raz budeme dôchodcovia a bez tej spoločenskej dohody sme v prdeli na komplet, lebo pretože my nebudeme mať dôchodky, nebudeme mať sociálny systém, nič nebude. Chcem, aby sme tam boli my, čo tu a teraz makáme a držíme túto krajinu na nohách a chcem, aby tam bola proste aj tá generácia. Nikto, nikto doteraz, lebo ja už tú tému mám niekoľko rokov v hlave, nikto mi takúto spoločenskú dohodu nepoložil na stôl.

Mišo Ukropec: Ešte furt tu dosť eurofondov na rozkradnutie, na čo by sa dávali také-

Mišo Gula: Ani, ani nepoložil, lebo- Lebo vidíš, vidíš, že už tretie voľby za sebou riešime to, že opozícia by sa mala spájať a nič, ani tie najmenšie hovná sa nevedia spojiť. Vieš, nie to ešte vidím.

Imrich Kováľ: Nejaké argument, lebo Fico je mne u riti. Ja chcem spoločenskú dohodu, že keď tu zostaneš ďalšiu dekádu, si na vrchole ekonomického a fyzického a neviem jakého mentálneho proste fungovania. Ak tu máš, chceš zostať, zostaň tu, rob to s nami, budeš potiť krv. Všetky tieto veci si môžeme povedať do papule za stolom a potom sa môžeme všetci dohodnúť na tom, že toto je spoločenská vízia na túto dekádu.

Mišo Gula: Ale tam nemáš jedného človeka, ktorý by mal víziu. Vieš, ty si spomenul, prepáč, toho Dzurindu. Podľa mňa on nemal víziu. To bolo, to bolo, že to bolo, že krutý, krutý krízový manažment.

Imrich Kováľ: Hot fixer.

Mišo Gula: To je, lebo to, že on povie, že potrebujeme vstúpiť do EÚ a do NATO, to kámo nie je vízia. To je, to je tak, jak keby si žil v ghettte a povedal, že no treba sa mi vysťahovať odtiaľ. To nie je vízia, kokos, to je krízový manažment.

Imrich Kováľ: To bol hotfix, aby sme neboli v prdeli.

Mišo Gula: Aby sme neboli úplne v riti. Ale vízia tam chýbala nejaká vážna.

Mišo Ukropec: Dobre, ako okej, ale v kontexte toho, že čo sa vlastne podarilo a čo dneska máme pred sebou, tak ako je to iný level, lebo vtedy sa robilo na niečom. Dneska sa nerobí vlastne vôbec na ničom. Lebo tu sa len akože žije zo dňa na deň nejakosi. Ale vtedy bolo, že chceme sa dostať do NATO, chceme sa dostať do Európskeho, chceme euro, chceme, proste že, že boli pred tebou výzvy a nejaké míľniky presne, ktoré kam sa chceš dostať. Ale dneska vôbec neriešime, kam sa chceme dostať. Neni smer. Ježiš Mária.

Imrich Kováľ: Dáme otázku poslucháčom.

Mišo Ukropec: Čo som to povedal?

Imrich Kováľ: To nepoužívaj. Toto sa vypípa.

Mišo Gula: Sa ti urobí herpes z tej-

Imrich Kováľ: Dáme, dáme im aj že verejnú otázku. Máte pocit, aj vy tam, čo to sledujete, počúvate, bar čo s tým robíte, že za posledných desať rokov žijete v lepšej krajine? To je, to je regulérna otázka, ktorú si môžeme položiť na stôl.

Mišo Gula: Že, že pred desiatimi rokmi a teraz, že či žijem v lepšej krajine.

Imrich Kováľ: Dvetisícpätnásť verzus dvetisíddvadsaťpäť. Máš pocit, že žiješ v bezpečnejšej krajine, vzdelanejšej krajine, ekonomicky výkonnejšej alebo ja neviem v jakkej krajine? Má niekto z nás pocit, lebo to je otázka na pocit, na vnútorné nastavenie, že sme sa za tú dekádu, čo vidíme, čo sa deje okolo, okej, vidíme regres, vidíme progres, samozrejme. Ale máte pocit, že tu a teraz žijeme v lepšej krajine?

Mišo Ukropec: Shoppingy sú krajšie.

Imrich Kováľ: Pán Procházka.

Mišo Ukropec: Gula, gula, gula očami.

Mišo Gula: Gula, gula očami. Je to ťažko akože rečnícka otázka, lebo to, tá odpoveď je jednoznačná, akože-

Imrich Kováľ: No nie, on že to neni rečnícka otázka, pretože tam vonku je skupina ľudí, ktorá tvrdí, že áno.

Mišo Gula: Ktorí si myslia, že lepšie, hej.

Imrich Kováľ: A dnes vyšiel prieskum, ktorým nadviažem na 17. novembra a NMS-ko robil prieskum pre tristošesťdesiatku. Tridsaťtri percent tejto krajiny opýtaných, je to vzorka, si myslí, že keby v osemdesiatom deviatom nepadol komunizmus, tak by sa im žilo lepšie.

Mišo Gula: Počkaj, dobre, ale sedemnásť percent ľudí si myslí, že Zem je plochá. To akože vieš, tie prieskumy sú ti na-

Imrich Kováľ: Tie prieskumy tam vonku a ty si z regiónu, nie si z tohto mesta. Tie prieskumy tam vonku sú, že, že Bratislava, Košice, Bystrica, Žilina. Žilina je fajn, všetko to je super. A potom je normálny svet v úvodzovkách. To sú regióny.

Mišo Ukropec: Normálny rozumiej obyčajný.

Imrich Kováľ: Úplne obyčajní ľudia, ktorí-

Mišo Gula: Rurálny sa zvykne hovoriť v známych-

Imrich Kováľ: To slovo so svojou rečovou vadou nemôžem povedať. Hej, to nie, to nie, ale ináč máš pravdu. Akože ja len smerujem k tomu, že- Mám dokonca video tuto v telefóne, ale nebudem to tu púšťať. Zase legendary Andrej Danko. Mladí ľudia odchádzajú, nech idú. Západ nás nemá rád. Normálne mám to video, ja som si, ja budem si stiahnuť video-

Mišo Gula: Pred chvíľou si ho chválil, teraz ho hejtiš, to je neuveriteľné.

Imrich Kováľ: Nie, nie, ja len hovorím, že keď akože sa tu bavíme o tom, že exodus a ten exodus sa deje, deje sa veľmi aktívne. Ja poznám ľudí, ktorí sa z Popradu presťahovali, podnikatelia presťahovali do Šamorína, aby svoje deti dali na anglickú jazykovú školu, ktoré sú teraz niekde neviem koľko štyri, päťročné, aby o dva, tri roky-

Mišo Gula: Ale ty hovoríš o majiteľovi Tatravagonky?

Imrich Kováľ: Aby on o dva, tri roky, oni majú plán. On mi povedal, oni majú plán odísť ďalej. Mám vo Svätom Jure kamarátov, ktorých poznám strašne dlho od nás z Trebišova, ktorí majú krásne dieťa, majú rozbehnutý krásny biznis, má, má proste súkromnú školu umeleckú. Všetko funguje a my sme štyri hodiny riešili to, že oni chcú odísť preč. Sú to tridsiatnici. Toto sú ľudia, ktorí by tu mali byť a mali by budovať túto krajinu. A ak oni odídu, to nie je to, že idem si zarobiť vysoká škola, bla, bla, ruka hore, Work and Travel či čo to tam fungovalo, hej? A potom sa vrátim naspäť. Lebo čo to zaďala nejaká politička, že, že mám iné buchty, nikto nenahradí či čo som to niekde videl a ja na to kukám, že ale akože títo tridsiatnici s dieťaťom, ak sa raz rozhodnú odísť, ich-

Mišo Gula: Majú vrici buchty.

Imrich Kováľ: Mentálny svet, že vrátim sa späť, to sa nestane.

Mišo Ukropec: Dobre, kto bude zasinač?

Mišo Gula: Tak to sú, sú ľudia, ktorí sa vracajú, ale odchádzali za iných podmienok. Niečo tam zažili a vracajú sa kvôli nejakým dôvodom. Ale tí, ktorí odchádzajú teraz, odchádzajú kvôli ďaleko horším dôvodom, ako sa odchádzalo niekedy.

Imrich Kováľ: Pozrite, ja som bol päť mesiacov v Taliansku-

Mišo Gula: Čiže aj tá šanca, že sa vrátia, je oveľa nižšia.

Mišo Ukropec: Takto ale, takto ale, že ono sa to môže stať, len sa to musí zmeniť situácia. Vieš, že-

Imrich Kováľ: Musí sa zmeniť situácia. Ja som bol päť mesiacov v Taliansku a vysvetľoval som to, že keď sme sa vracali, že ja som-

Mišo Ukropec: A načo ste sa vrátili?

Imrich Kováľ: Hej, to bol tiež jeden, jedna z otázok, čo som si kládol, ale, á, to je nejaký vnútorný rozpor, ktorý si musím upratať. Ale iná vec.

Mišo Gula: Chybila bublinka.

Imrich Kováľ: Hej, hej, chýbali ste mi všetci, koľko vás je. Hlavne neviem po taliansky, tak. Ja sa stavím, no ale príď sem-

Mišo Ukropec: Čo porno si zvykol povedať.

Imrich Kováľ: Hej, hej, hej. Como estai? Bene, bene. To je všetko. Ale teda, aj, aj veľa ľudí mi to povedalo, že my dnes nehľadáme ako keby dôvody, prečo odísť. Tých máme nekonečno. Ale tí ľudia zvonku, čo sa nikdy predtým nedialo, hľadajú dôvody, prečo sa vrátiť.

Mišo Gula: Hľadajú?

Imrich Kováľ: Dôvody, prečo sa vrátiť nie v tom pozitívnom svetle. Lebo t-ten návrat naspäť do krajiny, ktorá je tvoja, ten, to je podvedomá záležitosť. Ideš, lebo ty nepremýšľaš nad tým. Lebo mám tam rodinu predsa. Mám tam kamarátov, mám tam rodný jazyk, mám tam dom, mám tam zázemie. Milujem ten les, kde som vyrástol. To sú podvedomé veci, ktoré ty berieš ako prirodzenú súčasť tvojho života. V momente, kedy ty začneš premýšľať nad tým, prečo sa máš vrátiť domov, tak si došiel do bodu, kedy tá krajina už ako keby pre teba prestáva byť-

Mišo Gula: Aha, čiže nie prečo v zmysle, že hľadáš dôvody, ale, ale či sa vôbec máš vrátiť, hej?

Imrich Kováľ: Áno, áno.

Mišo Gula: Že či ti to stojí za to sa tam vracať.

Imrich Kováľ: Áno, a to, to by sme nemali mať. To by sme, ty si spomínal tých Indov. Oni to nemajú, oni to nemajú, oni sa tam-

Mišo Gula: Že prirodzene by si mal túžiť sa vrátiť naspäť do krajiny.

Imrich Kováľ: Áno, pretože je to prirodzený nejaký bod. Jasné, máme tu nejaké percento akože kozmopolitných ľudí, to vôbec neriešim, ale je prirodzené a podvedomé, že sa vraciaš do krajiny, lebo má, je to tvoja krajina, proste je to, je to nejaký aspekt tvojho, tvojej existencie, príslušnosti k niečomu, okej? A my toto brutálne likvidujeme. Neviem na to iné lepšie slovo povedať. Že na, ale že od podlahy, od podlahy.

Mišo Gula: No, skús povedať, ako to súvisí aj napríklad aj s tým, keď robili prieskum, že koľko ľudí by sa-

Mišo Ukropec: Počkaj, počkaj, počkaj, počkaj, počkaj. Na čože si sa teda vrátil, kámo?

Imrich Kováľ: Lebo musím urobiť rozhodnutie. A to rozhodnutie je, že ak tu zostanem, tak celá moja aktivita, ktorú dnes robím sa-

Mišo Ukropec: Ideš, ideš do politiky?

Imrich Kováľ: To asi nie je úplne v tomto momente niečo, čo vám môžem povedať, lebo to sám nemám-

Mišo Ukropec: Ten percentíčko.

Imrich Kováľ: Nemám ešte upratané. Ale ak sa rozhodnem, že tu zostanem, tak to, čo som doteraz urobil, je málo.

Mišo Ukropec: Ideš ako full power.

Imrich Kováľ: Ja som s tým vnútorne akože nastavený, že doteraz som mal nejaké možnosti. Tie som sa snažil na maximum využívať. Od momentu, kedy sa cielene rozhodnem, že tú ďalšiu dekádu tu strávim, tak ja nemôžem zostať iba pri tom, lebo mňa to akože vnútorne ma to zničí. Normálne takto to poviem, jak to je. Bavíme sa veľmi otvorene a ja to poviem hocikomu hocikedy. Jednoducho už, už to bude málo. A v tom bordeli, čo tu žijeme a dennodenne ja to volám bazálny metabolizmus. Keď pôjdete, chodíte do zahraničia, pozrite si bazálny metabolizmus krajiny. V Dubaji, hocikde, kde budeš, v Indii. Ako funguje bazálny metabolizmus? Lebo ja som v Taliansku videl bazálny metabolizmus. Oni riešia kopu vecí, kopu. Okej, však Taliani full scale krajina od vrchu po spodok, všetko možné, ale ich bazálny metabolizmus je nedotknutý. Všetci sú hrdí na to, že sú Taliani. Ja som tam videl proste záhradníkov v kempe, čo mali na svojom, toto je trojkovka, vieš tie talianske, mali vzadu taliansku vlajku nalepenú. Všetci.

Mišo Gula: Si ma prerušil ako, ako najväčší drzák, ale presne tam som smeroval, že, že s tým súvisí aj ten prieskum, ktorý robili, že koľko Slovákov by bolo ochotných sa postaviť za svoju krajinu a ísť, ísť bojovať.

Mišo Ukropec: Balím.

Mišo Gula: No, no nič.

Imrich Kováľ: A tu sme pri tom. A to-v tomto máme napríklad, toto je veľká téma a veľmi ťažká téma, lebo ja som ju x-krát riešil v sebe. Je to jeden z dôvodov, prečo ja vystupujem, ako vystupujem. Lebo to nevychádza z toho, že Ježiš, tu je nejaký Denník N, spravím screenshot, buchnem na LinkedIn, naseriem sa, za päť minút napíšem status a potom som spokojný, lebo máme dosahy. Okej? To neni pointa. Naozaj by sme sa nepostavili za túto krajinu?

Mišo Ukropec: Nie.

Imrich Kováľ: Lebo to je akože pre mňa to nie je úplne takéto jednoznačné. Bod jedna je, že ja dnes mám evakuačný plán. Mám evakuačný plán normálne napísaný strategicky na papieri, ktorý v momente, kedy sa čokoľvek udeje, ide mojej sestre, ktorá je proste v Trebišove, mojej druhej sestre, ktorá býva pri Trebišove. Čo všetko, za aký čas ja to mám rozplánované, ako dlho mi bude trvať-

Mišo Gula: To už som rád vedel, kokos, to je dobré.

Imrich Kováľ: Ako dlho mi bude trvať dostať sa na východ, zbaviť mamu, čo všetko musí byť dovtedy pripravené, čo všetko potrebujem, mám nejaké-

Mišo Ukropec: Ale to neni tá otázka, či bojovať za Slovensko.

Imrich Kováľ: Nie, nie, to vy, vy-

Mišo Ukropec: Aha, prepáč.

Imrich Kováľ: Zoberiem, evakuujem rodinu, pretože to je bod nula. Bez toho nejde. Jeden z dôvodov, prečo som bol v Taliansku taký, ktorý je môj vnútorný a nevie to proste nikto. Viete to vy teraz je, že ja-

Mišo Ukropec: To nikomu nepovedz.

Imrich Kováľ: Presne tak. Je, že ja hľadám priestor, ktorý mi nebude cudzí a on už mi neni cudzí. Ja viem, kam mám ísť, viem kde a ako viem efektívne a rýchlo vybaviť dočasné ubytovanie, hoci neviem ceknúť po taliansky, ale ten priestor dôverne poznám. Naozaj dôverne. Viem, kde som. Viem, koľko mi tam trvá cesta. Viem, čo ma to bude stáť. Evakuačný plán. A potom je bod dva. Hm. V mojej dedine mám pochovanú moju babku, moju tetu, môjho otca a moju sestru. Okej? A to je, ak už nič iné tu nemáme, nič iné nás tu niekde akože nedrží v spojitosti so zemou, pretože dom pre mňa nemá také, také puto. Ale toto je moment, kedy ja vnímam, že toto je moja krajina a moja zem a ja som fest nasratý na to, a to asi vidíte dosť často, že my sme sa odnaučili hovoriť, že milujem túto krajinu. Úprimne.

Mišo Ukropec: Rozumiem.

Imrich Kováľ: Že som nasratý na ľudí, na politiku, na bordel, na proste kolapsové stavy, čo sa tu dejú. To je irelevantná a v tejto jednej jedinej veci je to irelevantná vec. Ja milujem túto krajinu a je to do riti moja zem a nejaký bazmek so samopalom na motorke, čo vyzerá jak z Mad Maxa, do prdele, nebude chodiť a nebude ničiť túto krajinu.

Mišo Ukropec: Ro-rozumiem, ale ja ti to takto, že toto neni to, čo teraz poviem, že vyhovárať to, lebo to ako toto nemá zmysel. Ale, my sme strelecká domácnosť. Hej?

Imrich Kováľ: Ja som prudký pacifista.

Mišo Ukropec: Ja nie.

Imrich Kováľ: Zbraň som držal dvakrát v živote.

Mišo Ukropec: Ja som nechal veľa desaťtisíce eur na strelniciach. tisíc ľudí som strelil rukou v ringu a zopár na ulici. A po tom, čo som si prečítal knižku Humankind, doporučujem teda každému.

Imrich Kováľ: To nemám. To si pozriem.

Mišo Ukropec: je to ako, pre mňa to bola knižka roku myslím, že dvetisícdevätnásť, že, že by far. Neviem, či Bill Gates ju tam nejde, akože nemá, aj keď som sa dozvedel, že z inej strany.

Imrich Kováľ: Okej.

Mišo Ukropec: Ktorá opisuje vlastne o tom, že akí ľudia sme v dobrom aj zlom. A, a teda tie aj strelecké výcviky všelijaké som tak akože nechcem povedať, že paramilitary, ale ako došlo aj akože na strelenie po ľuďoch s cvičným strelivom, hej? A bolo tam desať ľudí a nikto z tých desiatich ľudí nebol schopný napáliť niekomu do hrude, napriek tomu, že mal. Nie že mohol. Mal. Áno? A jediné, čo ti to spraví, je štípanec. Tak akože zabolí to, ale dostať odo mňa po tlame je horšie ako ten štípanec. Nikto sme to nevedeli spraviť. A-

Imrich Kováľ: To chápem.

Mišo Ukropec: A, a to som vlastne z tých, ako že, že ostrých. Áno?

Imrich Kováľ: Áno.

Mišo Ukropec: A ja keď počujem niekto, jaký je akože sebavedomý. Ja aby som urobil toto. Vieš čo, kámo? Ako shut the fuck up. Hej? Nevieš, čo rozprávaš.

Imrich Kováľ: Toto ti podpíšem kedykoľvek.

Mišo Ukropec: A toto keď dám do kontextu, že keď ja, ktorý som dolámal desiatkam ľudí nosy, rebrá, poknokautoval neviem čo bez-- mihol okom, keď ja poviem, že no nie som si istý, že budem takémuto či onakému pustiť tri gule do hrude, tak tu si teda pozriem, jak všetci tí ostatní hrdinovia.

Imrich Kováľ: Presne tak.

Mišo Ukropec: A úprimne, či mám pochovaného toho či onoho, to mi nestojí za to, aby kvôli tomu zahúčal som ja, moje deti, najbližší, neviem proste a hlavne kvôli komu?

Imrich Kováľ: To je ten rozpor, ktorý, s ktorým ja-

Mišo Ukropec: Aj ja som ho vyriešil.

Imrich Kováľ: Hej, okej. Lebo napríklad to, čo si ty povedal, to ja veľmi veľa ako keby toho, čo sa deje na Ukrajine, ja vnímam skrz všelijaké zdroje, čo mám, hej? A pre mňa akože vieš také tie, že je toho strašne veľa, proste nekonečno tých zdrojov a vidíme, vidíš tam proste často ja neviem, proste tých ruských chalanov, čo má osemnásť, devätnásť rokov-

Mišo Ukropec: A zomrel.

Imrich Kováľ: On sa odpáli, sám sa odpáli, lebo dron nad nim lieta. A on s-- ja som videl desiatky tých videí, kde sa ten chalan sám odpálil, zobral granát, odistil a strčil si ho pod vestu. Okej? Dobrovoľne, samovoľne. Proste to, čo si ty povedal, ja si vlastne neviem predstaviť. Ja si neviem predstaviť, že ja by som mal nejakého človeka zastreliť. Nedokážem si to predstaviť. Nedokážem. Ne-ne-nemám to v sebe, nemám to v sebe. Nikdy som to nemal.

Mišo Ukropec: Okrem dvoch percent psychopatov to nikto nemá v sebe.

Imrich Kováľ: A to všetko, čo si povedal, to je nekonečná vnútorná dilema toho, že presne, za koho mám v tejto krajine bojovať, za komu sa, to je, to je samostatná debata podľa mňa.

Mišo Gula: Ale, ale to sú, to sú dve rozdielne témy. Pozor, že, že byť ochotný sa postaviť za, vlasť je iná téma, ako v nejakej situácii byť schopný niekoho zastreliť. To sú dve úplne iné témy.

Mišo Ukropec: No len že otázka bola položená úplne jasne, že či sa postaviť za republiku. Nie to, či za krajinu.

Mišo Gula: No hej, ale ty si, ale ty si začal rozoberať to, že aké percento ľudí je schopné niekoho streliť. A to je podľa mňa, že úplne iná téma.

Mišo Ukropec: Nie, ani, ani v sebaobrane ľudia nevedia trafiť druhého.

Imrich Kováľ: Počkaj, to, že nevie trafiť kvôli tomu, že, že, že je to, že je to skillovo problém- Naskillovaný nevie trafiť. To je iná vec ako to, že či by urobil ten krok alebo nie. Nie, naskillovaný nevie trafiť. Ešte raz. Ja vravím, že to je iná

Mišo Gula: téma. Hej. To, že nevieš trafiť fyzicky, že sa nezamieriš a netrafíš, lebo to nevieš- Nie,

Mišo Ukropec: ty ma nepočúvaš, ty ma nepočúvaš. Že ty vieš, ty vieš zamieriť a nevystrelíš. Vieš trafiť, netrafíš. Proste to telo- A

Mišo Gula: tu mierim, pozor, tu mierim k tomu, že toto rozoberáme napríklad aj o Ukrajine. Tam keby si robil pred vojnou prieskum, ti povedia to isté.

Imrich Kováľ: Lenže situácia

Mišo Gula: zmení úplne človeka. Teba, keď postavia do situácie, že zomrieš ty alebo zomrie druhý, zrazu si

Imrich Kováľ: zviera. To neni pravda. Ale to percento sa brutálne zmení, ako, ako ho

Mišo Ukropec: opisuješ ty. Nie, na to sú jasné čísla. Osemdesiat päť percent ľudí strieľa, nepozerá sa, nechce trafiť. Je to úplne jednoduchá matematika. Na to máš, si to ako

Imrich Kováľ: načítaj. Počkaj, ale tu hovoríme o tom, či stlačí alebo nestlačí spúšť. Ja o tom hovorím. Nie to, že či vie trafiť alebo nevie trafiť. Nie, nie, nie, to nehovorím o kvalite. Normálne, že nevystrelí. Si zahočí. Čiže sa nechá zastreliť. No áno. No. A tu sa dostávame k tomu- To je to, to je to, čo ti hovorím,

Mišo Ukropec: že, že, že ľudia sa tou otázkou, že nezaoberajú. Ja som sa tým zaoberal. Hej? A to ti hovorím z pozície človeka, čo som, že, že bam a oni proste padli. A ti hovorím, že nie som si vôbec so sebou istý, že keď na mňa vybehne chlap so samopalom, že to ja

Imrich Kováľ: spravím. To neni, toto je presne, že to vôbec nie je o nejakej istote. Tak. Nemáš. Ja si tu, ja si tu- Lebo kým to nezažiješ, nevieš na to odpovedať. Ja tam smerujem. Ja pozerám tie videá a ja, mne je rovnako ľúto tých ruských chlapcov, čo tam proste páchajú samovraždy, ako tých Ukrajincov, čo tam proste zomierajú na tom fronte, lebo nejaký degeš niekde v nejakom hocijakom priestore- To je ten motiv presne. Sa rozhodol. A keď vidím ten, ten zoznam alebo zoznam tých komentárov pod tým, hej, ja chápem tých ľudí, chápem to, fakt to chápem. Ale moja ľudská časť alebo ľudská podstata, okej, môžem byť nasratý, môžem rozumieť mnohým veciam, čo tým, tým ľuďom možno nerozumejú, ale moja ľudská podstata súciti, súciti s tou bytosťou, ktorá tam je. A ten ľudský rozmer my ako keby strácame. Ty si to teraz povedal, že aj vlastne obidvaja hovoríte to isté, lebo tí ľudia, tam sú ľudia, ktorí v živote nedržali zbraň v ruke a dnes sú proste na frontovej línii. Ale to je to.

Mišo Gula: To je to, že tvoje stakes, tvoja situácia sa zmení a zmení sa aj tvoje myslenie. A, a, a

Imrich Kováľ: verzus- A to si ja nemyslím. A verzus toto, čo hovoríš ty, že- Ale tí Ukrajinci by tam neostali, keby to tak nebolo. Že častých ľudí- No lenže oni možno, že nemajú na výber. Vieš? A je tam strašne veľa týchto situácií

Mišo Ukropec: šialených, ktoré tam vznikajú. Ale je rozdiel byť tam a je rozdiel robiť to, čo máš. Áno. A napríklad tí

Imrich Kováľ: piloti dronov, ktorí, že vidíš video, ako do tváre mu pozerá, keď mu ten

Mišo Ukropec: dron vlecie proste do tváre a vybuchne. Však ale že tí piloti napriek tomu, že bojujú za svoju vlasť voči nejakému okupantovi, však oni všetci

Imrich Kováľ: trpia na PTSD.

Mišo Ukropec: To neni, že, že preto, lebo Hajm objektívne bojuje za svoju vlasť, reálne neni vystavený v úvodzovkách skoro žiadnemu riziku, lebo teda je, že relatívne ďaleko od toho miesta, kde zabije toho ruského chlapca.

Imrich Kováľ: Tak ale on mu kukal do tváre. Ratio je síce fasa- Áno, ale- Ale v nejakej fáze to proste neprestane. No ale smerujem teda k tomu- No ale hovorím, akože velice pozitívne sme dneska. Ťažká debata, ťažká debata, ale za mňa teda to, o čo sa ja snažím, je urobiť všetko, čo viem ja. Ja ako mikročlovek, úplne nepodstatný človek niekde v nejakom celku. Hej, jak sa hovorí, že, že kvapka v mori. Už hlášku na záver. Aby, aby som tomuto predišiel. Imro Nahrad. Lebo, lebo vieš, že dneska mi písal nejaký chalan, že som dával presne tento trend, že upadá podnikanie. Som tam pardón za dvoch, hej, že máme vlastne negatívnu bilanciu podnikania a nejaký chalan mi tam písal, že a to títo ľudia aj tak nečítajú. Ale moji áno, pretože v mojej bublinke na Facebooku v tých dvanásť a pol tisíc ľudí, či koľko tam je, je kvantum ľudí, ktorí sú fanúšikovia Fica, ktorí úplne treskajú Rusom, jakí sú úžasní tí Rusi, že konečne vykinožili tých Ukrajincov, fašistov, podotýkam fašistov. Nie je to, proste ide propaganda. Sú to ľudia z úplne iných svetov, než som ja. Totálne z iných svetov. A to, prečo to robím, je, lebo keď necháme, keď budeme močať- Zlo zvíťazí. Tak ten priestor si zoberie niekto iný. A my sme toto dovolili. Preto keď som sa pýtal na vás na tú, na tých desať rokov, my sme toto dovolili. My sme dovolili chlapcom z Facebooku, s ktorými sme sa smiali v dvetisíc pätnástom roku Občiansky tribunál a celá táto parta hit, čo tam magorila. My sme, ja si pamätám tie debaty. Oni v živote nevylezú z Facebooku. Nikdy sa to nestane. Zrazu tu máme Machalu. Bráza Bráva. Hej? Ďalšia partia. Zrazu tu máme proste nejakého Machalu, máme tu nejakého Kotlebu, máme tu nejakého, proste nejakých ruských srandistov na motorkách podporujúcich. Ono sa to stalo a my miesto toho, aby sme vyšli z tých našich zasraných bublín a povedali: „Počkaj, počkaj, toto je moja krajina. Toto neni iba tvoja krajina, toto je aj moja krajina. A buď o tom budeme rozprávať, alebo tu sa naučíme spolužiť, alebo tu bude občianska vojna. Vyber si z týchto troch možností. A vieš, prečo sa to deje? Lebo, lebo tá naša akože lepšia spoločnosť- Presne tak. Vieš, čo robí?

Mišo Gula: To je taký starý vtip, že, že ty ťaháš nožík, ale tu sa bude kamo strieľať. My sme- A my ťaháme nožíky a, a, a päste tam, kde sa strieľa, ty kokos, otvorený boj. My sme tak

Imrich Kováľ: blahosklonne si povedali, že to sa nás netýka. A to myslím v metaforách teraz, hej, toho, čo sa tu deje. Ale je to tak. Je to tak. A zober si, že však aj akože aj všetky tie kolapsy, čo tu vidíš, hej, a potom vidíš reakcie na to. Reakcie, čo vidíš na to, c-celý ten, ten kolaps, ktorý tu pomaličky a postupne žijeme a tak strašne radi z neho obviňujeme politikov a tých druhú stranu a všetkých tých na tej druhej strane, alebo na dvadsiatej siedmej strane. Ono je to vlastne len o tom, že my sme sa rozhodli nič nerobiť. Proste sme sa tak rozhodli.

Mišo Ukropec: Však je tak to príkadlo, nie? Že aby zlo zvíťazilo, tak stačí, aby dobrí ľudia nerobili nič.

Imrich Kováľ: Nerobili nič, hej.

Mišo Ukropec: Je to, no.

Mišo Gula: Dobre, tak už neviem, že sme ťa zavolali alebo si nás úplne

Mišo Ukropec: Vryti.

Imrich Kováľ: No to, to, to tomuto dáme taký, ale nie.

Mišo Gula: No čo, aj toho, toho roku už neprídeš.

Imrich Kováľ: Hej. Super debatu sme dali o tom fury mode. Teším, teším sa chalani, že sme to tu rozobrali.

Mišo Ukropec: Ale viete, prečo sme k tej téme išli?

Mišo Gula: Ja som tušil, ja som tušil, že sa to vyvinie úplne dakde inde. Preto som hovoril na začiatku hneď, že, že-

Imrich Kováľ: Mali sme začať fury mode. Bolo by to až. Ale teda fury mode je super. Môžeme tam, môžeme tam skončiť.

Mišo Gula: Back to the office. Nie, nie je čo o tom rozprávať. Proste normálne nemať ľudí v office. Každý sedí doma, robí na diaľku a efektívne sa to dá zvládať. To je celá téma.

Imrich Kováľ: To nejak je, presne. V podstate si to zavrel, hej? Presne tak to funguje.

Mišo Ukropec: Staliarska, staliarska. No dobre.

Mišo Gula: Fú, dobre.

Mišo Ukropec: Aj by som ti poďakoval, ale teda sme tu akože-

Mišo Gula: Ťaž-ťažká debata bez konca.

Imrich Kováľ: Ale to je vaša vina. Vy musíte moderátori, vy to máte moderovať.

Mišo Gula: Viš to, ty- ty si, ty si- Už nemám zámer, už dve nahratých máme časti a vždy-

Imrich Kováľ: Viš čo, nabudúce keď mi povieš, že o deviatej mám prísť, tak ti poviem: „Prídem na deviatu,“ lebo o jednej budeme bobosi sedieť.

Mišo Gula: Ty si mi napísal, že ešte spíš o deviatej.

Imrich Kováľ: Ty si-

Mišo Gula: Ja!

Mišo Ukropec: Ty si jeden z mála ľudí, ktorí sme mali podľa mňa minule mlčať. Dobre.

Imrich Kováľ: Vidíš a teraz som vás nechal, a takto to dopadlo.

Mišo Ukropec: No, tak všetci vedia o našich, najhl-naj-najhlbokejších, emóciách, aké máme k našej milovanej a milujúcej republike.

Imrich Kováľ: Je to tak.

Mišo Ukropec: No. Díky, že si prišiel a zase až, až o rok, lebo potrebujeme niečo lepšie.

Mišo Gula: Ale alebo s nejakou úplne inou témou.

Imrich Kováľ: Hej, s nejakou normálnou témou. Po-pošlite mi agendu a tak a-

Mišo Gula: Respektíve keď budeš potrebovať oznámiť kandidatúru, tak, dá sa, dá sa kúpiť účasť u nás.

Imrich Kováľ: Počúvaj, povedz, no ja sa spýtam, že, že záver, že a keby pôjdem do politiky, tak mi dáte svoj hlas?

Mišo Gula: To je úplne chujový záver teraz, čo ty máš to jako?

Mišo Ukropec: Áno.

Mišo Gula: Načo mu to sľubuješ? To ešte nevieš, za akú stranu pôjde.

Imrich Kováľ: To je pravda.

Mišo Gula: Teraz si tu a-agitoval za Danka, ty vole, si predstavil, že ti donesie značku SNS a: „O-o, Miško, ale ty si mi sľúbil,“ teraz si to predstav.

Imrich Kováľ: Tak to, tak to.

Mišo Gula: Ty vole, to by bol masakr.

Mišo Ukropec: Nebolo, nebolo, nebolo, lebo ja mám, ja mám na to dve takéže kontry, ktoré pravidelne používam.

Mišo Gula: No?

Mišo Ukropec: Za prvé, že som vo výnimočných situáciách morálne celkom flexibilný.

Imrich Kováľ: Okej.

Mišo Gula: Čiže podľa toho, aké ministerstvo obsadíš, tak podľa-

Mišo Ukropec: Tak. Ja už som-

Imrich Kováľ: Alebo si vytvorím.

Mišo Ukropec: Ja už som povedal, že tam to percentíčko potom. A, a druhá téma je, že naučil som sa vo veľkom svete, že vyjednávanie sa začína po podpise zmluvy. Tu sa, tu sa to nenosí, ale vo veľkom svete je to celkom bežné. No dobre, Imro, díky, díky, tak sme, sme skončili trošku veselšie ako ten priebeh a, a uvidíme, že kto tu teda ostane.

Mišo Gula: Nejaký taký podzázem, že, že depreso, nie? Tak, tak toto sme mali také depreso.

Imrich Kováľ: Ale podľa mňa, že keď hovoríte, že vy radi akože nabúravate LinkedIn bublinku, tak podľa mňa mimo toho teda, že, že, treba sa aj zabaviť, tak vieš, to je presne to, že keď si non-stop pozitívny, ty nevieš potom oceniť tú, tú hodnotu tej pozitivity.

Mišo Ukropec: A to sú všetky tie Indie a všetky tie sračky, ktoré kde vidíme, že potom prídeš a povieš si, že: „Fú, fú, jako stále dobrý, dobrý, dobrý.“

Imrich Kováľ: Áno, stále dobré.

Mišo Ukropec: Tak.

Mišo Gula: Ale, ale je to tak. Ako ľudia prídu z Ameriky a povedia, že tam ťa chce niekto zabiť hocikde, či si v škole, v kostole alebo kde. Prídu z Austrálie, tam ťa každé zviera chce zabiť, prídu z, z Afriky, tam ťa, é-

Imrich Kováľ: Odtiaľ ťa nechcú pustiť.

Mišo Gula: Teroristi zabijú alebo hej, že, že ako proste všade sú nejaké sračky.

Imrich Kováľ: Áno.

Mišo Gula: A naozaj, že my sme si, my sme si x-krát kládli otázku, že, že keby nebolo bezpečnostné a politické riziko, bolo by nám tu zle? No nebolo. Však my sme jedna poprdeli krajina akože.

Imrich Kováľ: Je to tak.

Mišo Gula: Akože keby sme mali rozumnú víziu a rozumnú vládu, tak kuna by sa všetci bohatí bieli muži z Európy by sa ku nám sťahovali, kokos.

Imrich Kováľ: Včera som videl takú krásnu, také-

Mišo Gula: Teraz ty, čo počúvate, kokos, to som len callback na tému, ktorú sme mali predtým a ukazoval som na Miša. Je to nie, že som rasista, kokos, že. Nie som rasista.

Imrich Kováľ: Kedy naposledy tu bol niekto s inou farbou pleti?

Mišo Gula: Pre mňa je cigán jako černoch. Tu s inou farbou? My tu ani Ženích v podstate nechceme, nie to ešte iné farby.

Imrich Kováľ: Ja len akože na margo nejakej akože equality, hej, že, že jak to máte vyvážené, chlapi.

Mišo Ukropec: Máme vysokú kvalitu.

Imrich Kováľ: Hej? Pomôcka kvalita.

Mišo Gula: E-quality.

Mišo Ukropec: Ja som mu nerozumel. No dobre.

Imrich Kováľ: Bolo mi potešením, páni.

Mišo Gula: Ďakujeme pekne.

Mišo Ukropec: Díky, díky. Čau, čau.

Mišo Gula: Ahoj.

Imrich Kováľ: Čaute.

Zdieľať:LinkedInFacebook